reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Malý, ale útulný a&nbsp;s&nbsp;krásnym výhľadom. Tak by sa dal opísať „bytík“ v&nbsp;Spišskej Belej, kde býval hlásnik. Kedy? „Dávno, dávno,“ odpovedá Pavol Ščigulinský z&nbsp;mestského úradu. Záznamy o&nbsp;tom, kedy to bolo, sa totiž nezachovali. Iba ten byt. Celkom hore na veži v&nbsp;Kostole svätého Antona Pustovníka a&nbsp;Valentína. Zostala tam dokonca murovaná pec, aké bývali v&nbsp;dedinských domoch začiatkom minulého storočia, aj kus komína, ktorý sa končí - nikde.

Jedna miestnosť s&nbsp;drevenými trámami, akási komora, padacie dvere vedúce na vežové schodisko, nad nimi vešiaky v&nbsp;stene a&nbsp;potom už len východ na ochodzu veže, odkiaľ mal výhľad na celé mesto. Nuž a&nbsp;keďže bol hlásnik, mal ľudí varovať pred akýmkoľvek nebezpečenstvom. Ako to robil, ťažko povedať. Hneď pri kostole je zvonica a&nbsp;tá v&nbsp;minulosti slúžila práve na takéto účely. Stačilo iba zbehnúť z&nbsp;kostolnej veže a&nbsp;vybehnúť hore na zvonicu. Musel to byť zrejme chlap v&nbsp;dobrej fyzickej kondícii. Pavlovi Ščigulinskému dnes stačí ovládač nie väčší ako diaľkové otváranie dverí na aute.

Ako sme strašili obyvateľov Spišskej Belej

„Takže, tu je skrinka a&nbsp;tu môžeme nastaviť až 99 pozícií, keď majú zvony biť. Pekne si to naprogramujeme, povedzme na deviatu ráno, na obed a&nbsp;na šiestu popoludní, a&nbsp;ono to zvoní. Takisto to môže ovládať kostolníčka, keď treba zvoniť na pohreb. Čas, odkedy dokedy, dni, podľa potreby,“ rozpráva Pavol Ščigulinský. "Máme tri zvony. Pohrebný je ten malý, na oznamovanie začiatku omše stredný, a&nbsp;ten najväčší nepoužívame. Malý sa dá ovládať aj ručne jednou cievkou, stredný druhou, na ten najväčší slúžia hneď dve.“ Vzápätí začíname poťahovať jednu cievku za druhou a&nbsp;obyvatelia Spišskej Belej môžu žasnúť. Zvuk zvonov im avizuje, že bude omša, pohreb a&nbsp;tlčúci veľký zvon? „Uvidíte, o&nbsp;chvíľu mi začnú volať, čo sa deje!“ A&nbsp;my si ďalej veselo vyzváňame na zvonoch, ktoré už nevisia na pôvodných drevených konštrukciách, nahradili ich kovové, aj srdiečka im vymenili, lebo zahrať sa na zvonára u&nbsp;Matky Božej v&nbsp;Notre Dame sa nestáva každý deň. No a&nbsp;rovnako za jediný deň nestihnete nikde inde vidieť ani deväť renesančných zvoníc. Iba na Spiši.

Kežmarok, kde je tá najstaršia, Levoča, Matejovce, Podolínec, Pop­rad, Spišská Belá, Spišská Sobota, Strážky, Vrbov. Stačí si dobre naprogramovať cestu a&nbsp;od rána do večera uvidíte ďalší zo slovenských unikátov. Teda za predpokladu, že na severe nemajú snehovú kalamitu, že biela rozprávka sa nezmení na nočnú moru a&nbsp;cestári stihnú očistiť vozovky. Lenže to sa minulú stredu nepodarilo a&nbsp;s&nbsp;manželmi Haviarovcami, ktorí bývajú v&nbsp;Kamenici pri Lipanoch, sme sa v&nbsp;Starej Ľubovni stretli až popoludní. Bez nich by sme reportáž napísali ťažko, oni sú privátni bádatelia v&nbsp;oblasti pamiatkových výskumov a&nbsp;oni spišským renesančným zvoniciam venovali knihu. Zrejme v&nbsp;tejto chvíli o&nbsp;nich vedia najviac. „Pripravovala som opis vrbovskej zvonice, keď ju rekonštruovali. Všetci tvrdili, že je to stredovek, lebo to má malé okienka a&nbsp;gotický portál. Lenže ja som zistila, že portál bol použitý zo staršej stavby a&nbsp;vložený do renesančnej zvonice,“ vysvetľuje historička umenia Michaela Haviarová. "Zaujalo ma to, s&nbsp;manželom Tomášom, ktorý je architekt, sme začali skúmať aj tie ostatné.“

Spomeniete si na tú vo Vrbove, ktorú ste len pred pár hodinami videli, na vietor, ktorý vám poskrúcal ešte aj kosti, a&nbsp;na slová pani poštárky, ktorej úrad sídli hneď vedľa zvonice: „Nič o&nbsp;nej neviem, vôbec nič.“ Čítate pútače, ktoré vás majú dostať do obrazu, a&nbsp;pani poštárka dodá: „Vidíte, ja som to ešte nečítala.“ A&nbsp;to má k&nbsp;dispozícii stručný text po slovensky. Na zvonici je aj iný, písmenká, o&nbsp;ktorých nikto nevie, čo znamenajú. Nápis v&nbsp;latinčine, z&nbsp;ktorého zostali iba fragmenty? Alebo sa len renesančný umelec rozhodol odkiaľsi odkresliť zhluk písmen, aby bola výzdoba zaujímavejšia?

Sgrafito a&nbsp;atika. Dva pojmy, ktoré vás zo Spiša zavedú až do renesančného Talianska a,&nbsp;aby to nebolo jednoduché, cez Poľsko.

Začnime v&nbsp;roku 1412, keď sa časť Spiša dostala do rúk Poliakom. Žigmund Luxemburský potreboval peniaze na vojnu proti Benátkam. Požičal si ich od poľského kráľa a&nbsp;ako záloh mu dal šestnásť spišských miest. Dočasne v&nbsp;tomto prípade trvalo 360 rokov. Ale boli to, zdá sa, časy ich najväčšieho rozmachu. „Renesancia sa k&nbsp;nám cez Poľsko dostávala ľahšie. Mestá bohatli na obchode, z&nbsp;Krakova do Tokaja viedla obchodná cesta, kadiaľ sa vozilo víno a&nbsp;soľ. Zámožné rody veľa cestovali, teda aj veľa videli, a&nbsp;keďže mali dosť peňazí, začali stavať,“ hovorí Tomáš Haviar. Spomína krakovskú tržnicu Sukienniczu, ktorá má so spišskými zvonicami niektoré rovnaké prvky. Napríklad atiku. Niekto by mohol povedať - cimburie, ale to bývalo na hradoch a&nbsp;plnilo obrannú funkciu. Atika bola len na ozdobu. Odtiaľto sa zrejme dostalo „okrasné cimburie“ na spišské zvonice.

Sgrafito? Technika, pri ktorej budovu najskôr natreli tmavou omietkou, potom svetlou a&nbsp;nakoniec do svetlej omietky vyškriabali ozdobné vzory tak, aby presvitala čierna omietka. „Bolo to drahé a&nbsp;vôbec to nebolo také jednoduché, omietka nesmela byť ani príliš mäkká, ani príliš tvrdá a,&nbsp;pravdupovediac, dodnes majú reštaurátori problém urobiť ju tak ako niekdajší majstri, ktorých dielo vydržalo stáročia,“ hovorí Tomáš Haviar. Vy si v&nbsp;mysli môžete premietnuť zvonicu v&nbsp;Strážkach, ktorú postavili niekedy pred rokom 1629. To o&nbsp;nej prezrádza práve sgrafito. Majstri sa s&nbsp;ňou naozaj pohrali, je čo pozerať. Má dokonca svoje tajomstvo, portrét muža, ktorý by mohol byť autorom výzdoby. Zavalitý chlapík v&nbsp;parochni, o&nbsp;ktorom tušíme len to, že iniciálky jeho mena boli HB. Soli deo HB 1629 gloria. Jedine bohu sláva, HB 1629. Nápis na priečelí zvonice. Zdá sa, že autorský zákon v&nbsp;17. storočí ešte nepoznali.

O&nbsp;popradskej trojpodlažnej zvonici vieme oveľa viac. Vedľa farského kostola ju postavil v&nbsp;roku 1592 kežmarský staviteľ Ulrich Materer s&nbsp;tesárom Berhardom Millerom z&nbsp;Podolínca. V&nbsp;roku 1663 ju prestaval Georgius Exoticus a&nbsp;stavba, ktorú stihli urobiť za tri mesiace, vyšla na tisíc zlatých. Na jej južnej strane bol nápis: „Postavené v&nbsp;roku 16??. Požiarom zničené v&nbsp;roku 1844.“ Nuž a&nbsp;odvtedy je jej výzdoba veľmi chudobná. „Keby sme vedeli, ako to vyzeralo, dala by sa zreštaurovať do pôvodného stavu. Lenže zachovalo sa len pár zlých fotografií z&nbsp;30. rokov minulého storočia,“ dodáva Tomáš Haviar. O&nbsp;čo chudobnejšia výzdoba, o&nbsp;to zaujímavejšia súčasnosť.

„Kaviareň je tu asi osem rokov, predtým v&nbsp;týchto priestoroch bola predajňa s&nbsp;cirkevnými potrebami a&nbsp;na poschodí bola chvíľu aj vinotéka. Kaviareň otváral Talian Fabio, ktorý žije vo Vysokých Tatrách,“ rozpráva Henrieta Kuľková, ktorá má tento priestor v&nbsp;prenájme. Spomína, ako s&nbsp;Fabiom začínali, na to, čo dokázali za dlhé roky vytvoriť holuby, ako to čistili, ale ešte predtým museli do priestorov zavolať deratizéra. Zvon umývali len vapkou a&nbsp;čistou vodou, a&nbsp;to na niekoľkokrát, pretože voda prskala a&nbsp;dole sedeli ľudia... Dnes je veža sprístupnená, kto má záujem, môže vyliezť hore a&nbsp;pozrieť sa na Poprad a&nbsp;Tatry. Čoskoro by mala byť aj osvetlená - „Už máme reflektory, ale v&nbsp;tejto zime sa nikomu nechce ich nainštalovať...“ Potom sa rozhovorí o&nbsp;reklame. Umiestniť názov kaviarne na budovu je nemysliteľné, lebo tak ako všetky ostatné spišské renesančné zvonice, aj táto je národnou kultúrnou pamiatkou. Keď si na vlastný pozemok pri budove umiestni reklamný pútač, takzvané áčko, čoskoro ju niekto navštívi a&nbsp;oznámi jej, že to nesmie, a&nbsp;vyhráža sa pokutou. Napriek tomu do kaviarne vo zvonici občas dakto zavíta. Aj keď, ako vraví, odkedy majú v&nbsp;centre Popradu obchodný dom, stal sa pútnickým miestom práve ten. Renesancia a&nbsp;globalizácia akosi dokopy nejdú. I&nbsp;keď táto zvonica má vlastne šťastie. Okrem spišskosobotskej, ktorej priestory v&nbsp;lete slúžia ako informačné centrum, je jediná, ktorá našla svoje uplatnenie aj v&nbsp;moderných časoch.

Najväčšia? Najkrajšia? Najzdobenejšia? Michaela Haviarová tvrdí, že pre ňu je najmilšia kežmarská. Najstaršia, z&nbsp;roku 1591, aj keď jedným dychom dodá, že určite je niekoľkokrát prestavaná a&nbsp;na stavbu tých novších využívali základy tých starších. Zlatá veža, tak ju volajú, pretože okrem sgrafita ju vyzdobili - zlatom. Kežmarku sa muselo dariť, aj keď sa toto mesto nedostalo poľskému kráľovi do zálohu. „Zvnútra je celá drevená,“ povie a&nbsp;dodá, že tá krása ju v&nbsp;histórii stála aj dosť oštary - zvonili, odtrhol sa zvon a&nbsp;preletel cez všetky drevené konštrukcie až na zem. Najzdobenejšia? Kežmarská. Ale nezaostáva ani tá v&nbsp;Strážkach. Najmenej zdobená? Okrem Popradu, o&nbsp;ktorom sme už povedali prečo, je tá v&nbsp;Spišskej Belej. „Postavilo ju mesto a&nbsp;dodnes mestu patrí,“ povie na vysvetlenie. Iná ako ostatné? Tá v&nbsp;Podolínci, lebo má aj obytnú miestnosť pre zvonára. Prístavbu. Historickú. Kedy ju dostavali? Odpoveďou miestneho kňaza Jána Stašáka sú slová, ktoré už poznáme zo Spišskej Belej: „Dávno, dávno.“ Hovorí o&nbsp;tom, že história tohto objektu doposiaľ nebola spracovaná, čo je škoda. V&nbsp;priestoroch „zvonárovho bytu“ plánovali vybudovať malé múzeum, ale zatiaľ k&nbsp;tomu akosi nedošlo. Zato vo volebnom programe nového primátora múzeum je! „Toto sú pôvodné kovové dvere,“ ukazuje pri vstupe do miestnosti, kde sú dnes kňazské rúcha a&nbsp;pluviály jeho dávnych predchodcov. Pôvodné dvere znamená, že by mohli byť z&nbsp;roku 1659, keď túto zvonicu postavili. Môžu teda mať 360 rokov! Nie je to neuveriteľné? Kto všetko ich otváral? Aké osudy poznali? A&nbsp;čo by vedeli rozprávať o&nbsp;Spiši? Bol tu výraznejší vplyv Poľska alebo Uhorska? Stavali zvonice evanjelici? Reformácia sa práve vtedy začínala... Alebo na nich zvonili raz evanjelici a&nbsp;raz katolíci?

Priveľa otázok, málo odpovedí. Deväť renesančných zvoníc na Spiši, ktoré, ako niekto zrejme povie, sa podobajú ako vajce vajcu. Ale práve tým sú zaujímavé. Spišská deviatka.

Slovenský poklad: Deväť spišských zvoníc si zamilujete na prvý pohľad

Výber pre vás

Slovenský poklad: Deväť spišských zvoníc si zamilujete na prvý pohľad

Súvisiace články

Drevený trón: Tiborovi Truhanovi pomohol hajzeľ znova sa postaviť na nohy

Hádanka: Koľko lanoviek máme vo Vysokých Tatrách? Viete odpoveď?

Aj zvonica môže byť "šejdrem". Ak neveríte, zájdite do Vrbového!

Stanica ako stanica? Ak sa na sviatky veziete vlakom, pozrite sa, kde vystupujete!

Nádhera: Zábery tatranských lanoviek, ktoré vám vyrazia dych!

Výber pre vás