Plus 7 dní

Petržalka, najväčšie sídlisko na Slovensku a jedno z najhustejšie obývaných území v strednej Európe, má svoje biele miesto. Či skôr temné. O tragédii, ktorá sa tu udiala, sa dosiaľ na Slovensku takmer nehovorilo.

Dnes tu žije vyše stotisíc ľudí, kedysi ich stovky zomierali - v koncentračnom tábore. Smutný príbeh sa dostal na svetlo až po sedemdesiatich rokoch.

Pred druhou svetovou vojnou bola Petržalka dedina, kde žili Nemci, Slováci, Česi a Maďari, ale aj Židia, Rómovia a Chorváti. Po Mníchovskej dohode ju však v roku 1938 zabrali nacisti. Petržalka dostala nemecký názov Engerau a Tretia ríša dosiahla až po Dunaj - možno si spomeniete na známu fotografiu, na ktorej si Hitler obzerá Bratislavu z petržalského brehu.

Neodmysliteľný produkt nacistickej politiky, koncentračný tábor, tu vznikol na konci vojny a fungoval medzi decembrom 1944 a marcom 1945.

„Dnešní Petržalčania väčšinou ani netušia, že na území ich mestskej časti bol v posledných mesiacoch druhej svetovej vojny zriadený nacistický tábor,“ hovorí etnologička Monika Vrzgulová.

„Vojnové deje, frontové línie, osudy vojakov i civilistov, prenasledovaných aj agresorov sú v predstavách ľudí spojené s územiami za hranicami Slovenska. Je to, samozrejme, nezmysel, no zároveň tento fakt poukazuje na dlhotrvajúci nedostatočný prenos historických skúseností.

Komunikácia medzi generáciami bola pred Nežnou revolúciou ideologicky manipulovaná a prekrývala sa žiaducimi spomienkami, ktoré s mestom a jeho históriou často nemali žiaden súvis. Metaforicky - pamäť Bratislavy má dnes mnohé biele miesta.“ Jedným z takých je aj láger Engerau.

Na rozdiel od iných koncentračných a vyhladzovacích táborov Engerau bol zvláštny tým, že nebol sústredený na jednom oplotenom mieste, ale rozložený na viacerých miestach. Nachádzal sa priamo v susedstve vtedajších obyvateľov Petržalky.

Väzni - maďarskí Židia - sa tiesnili v stodolách, maštaliach, na povalách či v továrenských pivniciach. Podľa zistení rakúskych historikov Claudie Kuretsidis-Haiderovej a Helmuta M. Wartlika tvorilo láger Engerau spolu šesť podtáborov - Auliesel, Fürst, Schinawek, Wiesengasse, Leberfinger a Bahnhofstrasse.

Železničná stanica tvorila uzol lágra, niektoré podtábory boli v dnešnom areáli výstaviska Incheba, iné pri Námestí hraničiarov - neďaleko dostihovej dráhy. Veliteľstvo sídlilo pri Belinského ulici.

Asi najotrasnejší bol podtábor Wiesengasse, ktorý väzni prezývali Márnica. Nečudo, lebo podľa svedectiev odtiaľ málokto vyšiel živý. Vyčerpaných väzňov nechali v mraze napospas osudu. Väčšina pomrzla, zvyšných postrieľali alebo ubili na smrť pažbami pušiek.

Zima na prelome rokov 1944 a 1945 bola podľa pamätníkov zvlášť surová a väzni v pobočkách tábora Engerau bežne zamŕzali v spánku. „Spali sme v stajni s betónovou podlahou, bez podstielky a bez kúrenia... Ostatných sčasti zabili, sčasti zomreli na vyčerpanie. Mali sme zakázané umývať sa, boli sme plní vší, vredov a hnisavých rán,“ opisoval po vojne väzeň Ernö Honig.

Maroš Borský, kurátor aktuálnej výstavy, ktorá pripomína históriu tábora, nám prezradil, že bolo náročné identifikovať, na ktorých miestach sa nachádzali jeho lokality. „Podarilo sa nám to na základe výpovedí väzňov, svedkov aj obžalovaných z povojnovej doby. Z čias vojny sa navyše nezachovala mapa Petržalky a počas nacistickej okupácie bola väčšina ulíc premenovaná,“ vysvetľuje.

Dnešný pohľad na jednotlivé lokality zaznamenala holandská fotografka Illah Van Oijenová. Jej fotografie sú súčasťou výstavy, ktorú pripravilo Židovské komunitné múzeum.

Pobyt v lágri bol ustavičným bojom o život. Ľudí väznili bez toho, aby sa niečoho dopustili, otrocká práca nemala žiaden praktický význam a slúžila len na to, aby zomreli od vysilenia.

„Väzni robili bez ohľadu na počasie, ak bol poplach pre nálety, ostali bez obeda. Na obed a večeru dostávali riedku polievku z kŕmnej repy či z neumytých a neošúpaných zemiakov,“ opisuje Monika Vrzgulová.

„Pracovali v krutej zime, kopali zákopy v zamrznutej zemi. Nedostatočný odev, zlé hygienické podmienky, nekvalitná strava a ťažká práca sa odzrkadlili na zdravotnom stave väzňov. Navyše ich bili a vystavovali násiliu - zranenia sa často končili smrťou.“

Bežné bolo zabíjanie väzňov s odôvodnením, že boli „zastrelení na úteku“.

Trest smrti hrozil aj za „nedodržiavanie táborového poriadku“, za nenosenie povinnej židovskej hviezdy, za žobranie jedla od ľudí v susedstve lágra. Brutálne podmienky však neboli všetko.

V lágri sa to postupne zvrhlo. Mohli za to sadistickí dozorcovia. Všetky detaily, zaznamenané v archívnych dokumentoch, ani nemožno podrobne uviesť. Okrem šikanovania, týrania a mučenia obsahujú zápisnice aj dôkazy o nútení do homosexuálneho styku či jedenia výkalov.

„Väčšina vrahov neboli mladí ľudia, ktorí by sa mohli vyhovoriť na mladícku nerozvážnosť či indoktrináciu nacizmom, ale bežní muži z Viedne okolo štyridsiatky. ,Modroknižkári‘, oslobodení od vojenskej služby v armáde,“ podotýka Maroš Borský.

„Keďže neboli na fronte, povolali ich do tohto koncentračného tábora. Tu sa spustili ich sadistické chúťky - na bezbranných, polomŕtvych väzňoch, na konci vojny.“

Nie každý zostal slepý. Podľa zistení historikov sa niektorí civilní obyvatelia, očití svedkovia, sťažovali na úradoch - pobudli za to pár dní na gestape. Iní si vyslúžili niekoľkodňový pobyt na nacistickej polícii za to, že tajne dali väzňom kúštik chleba.

Pred oslobodením tábora zorganizovalo jeho vedenie pochod smrti. Každý strážca dostal štyri litre vína, takže mnohí boli úplne opití už pri odchode. Nevládnych najprv chceli podpáliť, potom ich postrieľali - a ďalších zabíjali počas pochodu. Na rakúskej strane väzňov nalodili a zvyšok vysadili v koncentračnom tábore Mauthausen. Cestou hádzali mŕtvoly do Dunaja.

Po vojne nasledoval súd. Engerauský proces bol najväčším rakúskym procesom s nacistickými zločincami, šlo o akýsi rakúsky Norimberg. Paradoxne, na Slovensku sa o ňom takmer vôbec nevie.

Sčasti pre železnú oponu, sčasti preto, lebo vrahovia ani obete nepochádzali z „nášho“ územia. Začalo sa to v máji 1945, keď štyridsaťročný mäsiar Rudolf Kronberger podal na viedenskom úrade trestné oznámenie za zverstvá v tábore Engerau.

Mimochodom, musel ho podať až dvakrát - prvý raz ho totiž poslali domov. Následne vyplynulo, že aj on sám bol dozorcom v petržalskom lágri. Postupne k nemu pridali ďalších zistených dozorcov, medzi nimi aj jedného z vyhlásených sadistov - kuchára Aloisa Franka.

Engerauské procesy sledovali zástupcovia tlače aj spojeneckých okupačných síl. Postupne nasledovali ďalšie procesy, padali rozsudky smrti. Keď chytili oboch bývalých veliteľov tábora Edmunda Kratkeho a Erwina Falknera, tlač písala: „Z týchto ľudí vyžaruje tupý pokoj, ktorý pôsobí takmer desivo.“

V piatom engerauskom procese v roku 1954 stál pred súdom aj dozorca Peter Acher, ktorého prokuratúra obvinila zo 161-násobnej vraždy - dovtedy žil deväť rokov bez problémov vo Viedni. Po prvotnom nadšení však boli viacerí páchatelia odsúdení len na nízke tresty, ba aj Achera „vysekali“ z doživotného väzenia v roku 1972.

V apríli 1991 na rakúskom súde zrušili posledný oznam o podozrení na páchateľa. Prípad je zaujímavý aj svojím medzinárodným rozmerom. Páchatelia boli rakúski muži, obete maďarskí Židia, zločin sa udial na území nacistickej Tretej ríše, a to je teraz Petržalka.

„Dnes sa už u nás otvorene hovorí, že na nespravodlivostiach nacistického režimu sa podieľalo veľa rakúskych občanov,“ povedal nám rakúsky veľvyslanec Helfried Carl. „Bol to aj tábor Engerau, kde väčšina páchateľov bola priamo z Viedne.“

Zamotaný nie je len príbeh tábora. Podobne zamotané osudy mali dokumenty s dôkazmi. V tomto prípade sú mimoriadne dôležité, keďže chýbala evidencia väzňov a zločinci pred súdom zámerne zahmlievali. Jediným dokladom po zavraždených ľuďoch zostali dokumenty, ktoré zachránil petržalský hrobár Leopold Prepelica.

Doklady mŕtvych, ktorých pochovával, ukrýval v debničke schovanej do kopy hnoja. Po vojne ich vyšetrovacia komisia vytriedila a zistila, že patria viac než päťdesiatim rôznym ľuďom. Doplnili ich ešte o dokumenty, ktoré našli počas exhumácie v odevoch povraždených. Dnes sú v Slovenskom národnom archíve, no ich cesta na svetlo bola kľukatá.

Riaditeľ archívu Radoslav Ragač vysvetľuje, že po vojne sa dostali do zbierky zberateľa Eugena Bárkányho, ktorá sa nachádzala dnes už v neexistujúcej synagóge na Rybnom námestí.

„Osudy zbierky sa zamotali po roku 1967, keď Eugen Bárkány zomrel, a v roku 1969 zbúrali aj synagógu.“ Neskôr prešli do archívu na hrade Červený Kameň a odtiaľ napokon doputovali ako bezprizorné dokumenty do Slovenského národného archívu v Bratislave.

„Osobné dokumenty, ktoré nosili engerauskí väzni, mali pre nich mimoriadny význam,“ hovorí Monika Vrzgulová. Sú medzi nimi doklady, ale aj osobná korešpondencia a fotografie blízkych.

„Práve slová napísané na lístku, posledné informácie o osude najbližších, fotografie milovaných predstavovali zásadnú morálnu podporu a často boli dôvodom, prečo žiť a prežiť kruté podmienky v tábore Engerau.

Boli svetlom v bezútešnej každodennej realite. Pre nás, ľudí o niekoľko generácií mladších, sú tieto dokumenty výnimočným a jediným zdrojom informácií o jednotlivých väzňoch - vďaka nim sa z bezmennej masy obetí stávajú konkrétni ľudia so svojimi pocitmi a osudmi a aspoň čiastočne pomáhajú vrátiť identitu a ľudskú podobu doteraz anonymným väzňom z tábora Engerau.“

Napríklad po Istvánovi Mándim sa zachoval zamestnanecký preukaz spred vojny. Fotografia síce chýba, no pri pozornejšom pohľade sa dá rozpoznať jeho tvár, ktorá sa v preukaze odtlačila. Iný dokument dokazuje zúfalý hlad v tábore - korešpondenčný lístok väzňa Istvána Horvátha obsahuje zoznam sladkých múčnikov napísaný rukou z oboch strán.

Je totiž známe, že jednou z reakcií na oklamanie prázdneho žalúdka v lágri bolo „varenie“ - čiže každodenné rozprávanie o jedle, vymieňanie receptov, ba zostavovanie vybájených jedálnych lístkov z obľúbených jedál. Aj ďalšia fotografia odkryla príbeh. Je na nej muž s dvoma deťmi.

Najprv o nich nevedeli nič. Potom sa podarilo rozlúštiť pečiatku na zadnej strane, z ktorej vyplývalo, že fotografiu vyvolali v maďarskom mestečku Vác blízko našich hraníc. A prečítali nápis: „Katóka vo veku troch rokov, Terike vo veku jedného roka.“

V pamätníku holokaustu Yad Vashem zistili, že v gete v tomto meste žila Katka a Terezka Szegedinové. Ich otec sa volal Zoltán. Uchovával si fotografiu dcérok a zahynul v engerauskom koncentračnom tábore.

Podobné príbehy mal každý z väzňov. Podľa doterajších zistení ich bolo v Engerau vyše tisícsedemsto, z toho viac ako štvrtinu povraždili. Pochovaní sú v spoločnom hrobe na petržalskom cintoríne - len trinásti majú individuálne hroby.

Na kamennej mohyle tabuľa informuje o 497 pochovaných a druhá uvádza menoslov 36 identifikovaných mien - medzi nimi aj Zoltána Szegedina. Dnes tu pravidelne organizujú výročnú spomienkovú slávnosť, azkaru.

Podľa organizátorov aktuálnej výstavy ide o typický príbeh strednej Európy - nemožno povedať, že mŕtvi nemali s nami nič spoločné, veď zachránené dokumenty napríklad prezrádzajú, že jedna z obetí, Abrahám Einhorn, sa pred vojnou vyučil za krajčíra v Topoľčanoch a býval v Leviciach. A po rokoch sa napokon podarilo oživiť ich zdanlivo zabudnuté príbehy.

„Nechceme traumatizovať ľudí, ktorí dnes žijú v Petržalke a ktorí s touto tragédiou nemali nič spoločné, napokon, všetky obete aj páchatelia zločinov sú dnes už mŕtvi,“ dodáva Maroš Borský.

„Dnes sme svedkami veľkých osláv, ktoré využívajú úctu k padlým a obetiam vojny na politické ciele. Preto sa pýtame - komu patria spomienky na vojnu, holokaust a boj proti fašizmu? My sme len chceli, aby sa nezabudlo na to, čo sa stalo, aby sme zaplnili jedno prázdne biele miesto.“

Temná minulosť Petržalky: Kým postavili paneláky, bol tu koncentrák

Výber pre vás