Sirota východu: Mohla patriť ku klenotom nášho kúpeľníctva. Namiesto toho v nej skapal pes

Tragédia Cigeľky: Liečivá voda, na ktorej Poliaci bohatnú, sa na Slovensku leje do potoka

Na východe nič nie je? Obrovský potenciál Cigeľky sa roztopil v rukách slovenských podnikateľov

Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Cigeľka a&nbsp;Wysowa, každá z&nbsp;inej strany slovensko-poľskej hranice, sú od seba čoby kameňom dohodil – nejaké štyri kilometre vzdušnou čiarou. Pred tridsiatimi rokmi stáli viac-menej na rovnakej štartovacej pozícii. Obe mali okolo päťsto obyvateľov, jednu krčmu, jeden obchod a&nbsp;výnimočné minerálne pramene, ktoré im prakticky nič neprinášali. Turizmom príliš nerušené si skromne hniezdili v&nbsp;lone prírody, ďaleko od ruchu a&nbsp;stresu veľkomiest. Ako však išiel čas, v&nbsp;každej sa začal písať celkom iný príbeh. Zatiaľ čo poľská obec sa predrala na výslnie prosperity a&nbsp;počas&nbsp;sezóny je obsypaná turistami, v&nbsp;tej našej skapal pes. Doslova. A&nbsp;nie jeden.

Dedinka v&nbsp;údolí potoka Oľchovec medzi vrchmi Busov a&nbsp;Sivá skala nám cestu za tekutými pokladmi Nízkych Beskýd osladí hneď skraja. Z&nbsp;príjazdového mostíka neveriacky sledujeme Obšarský potok zahádzaný kopou odpadkov, o&nbsp;pár metrov ďalej míňame skupiny debatujúcich osadníkov na okraji úzkej cesty, spoza ktorých sa so štekotom vyrúti dvojica chlpáčov rovno pod kolesá nášho vozidla. Tak‑tak sa vyhneme. 

Tým nemilé prekvapenia nekončia. Keď sa na parkovisku neďaleko&nbsp;Chrámu svätých Kozmu a&nbsp;Damiána rozhliadame po občerstvení, domáci nás vracajú na zem. Krčmu i&nbsp;obchod za­vreli pred šiestimi rokmi, reštauráciu tam ani nemali, ubytovanie najbližšie u&nbsp;susedov v&nbsp;Gaboltove. Časy, keď sa Cigeľka hrdila statusom kúpeľného mesta, pripomína len výborná minerálka alebo, ako tu hovoria, šťava, ktorá tečie vo vynovenom altánku na neďalekej lúke.

Nás však zaujíma hlavne tá slaná a&nbsp;liečivá, ktorou bola dedina kedysi povestná a&nbsp;z&nbsp;tamojšieho závodu ju expedovali v&nbsp;miliónoch fliaš ročne. To už dávno nie je pravda. Šesťdesiatnik Peter nás ubezpečuje, že sa stále čapuje, ale už len z&nbsp;času na čas. „Asi nejde na odbyt, keď je taká drahá,“ zhodnotí. Spomenie minulosť, keď o&nbsp;ňu bol záujem doma i&nbsp;v&nbsp;zámorí. „Môj dedo, ktorý sa tesne pred prvou svetovou vojnou vrátil z&nbsp;Ameriky, tvrdil, že aj tam sa predávala po baroch.“

Bardejovský historik František Gutek síce Ameriku nespomína, no potvrdzuje, že z&nbsp;desiatok minerálnych zdrojov v&nbsp;cigeľčianskom chotári si najväčšiu slávu vyslúžila voda z&nbsp;prameňa Štefan, ktorá už v&nbsp;bývalom Uhorsku získala povesť jednej z&nbsp;najlepších alkalických kyseliek a&nbsp;vyvážala sa aj za hranice monarchie. Neskôr v&nbsp;lese pri dedine vznikli romantické prírodné kúpele, po jazierku sa plavili člnky a&nbsp;prichádzali tam hostia z celého okolia. Za zdravím i&nbsp;relaxom. Hoci v&nbsp;polovici 20. storočia kúpele zavreli, jazero spustlo a&nbsp;v&nbsp;prepadlisku dejín zmizlo i&nbsp;bahno, ktoré pomáhalo reumatikom, ešte dlho sa stredisko využívalo na rekreačné účely.

O&nbsp;to zarážajúcejšie je, že sa obec svojím tekutým bohatstvom zvlášť nepýši a&nbsp;k&nbsp;prameňu „zázračnej“ vody, ktorá lieči žalúdočné choroby, dýchacie ústrojenstvo, cievy, srdce, pokožku, obezitu i&nbsp;opicu, neodkazuje žiadna smerová tabuľa. Príjazdová cesta k&nbsp;miestu, kde vyteká prepadovým potrubím z&nbsp;ohradeného areálu, je neudržiavaná a&nbsp;v&nbsp;katastrofálnom stave. Nehovoriac o&nbsp;tom, že chýba akákoľvek informačná tabuľa s popisom&nbsp;jej zloženia a účinkov. Ne­ochutnáš, nevieš. Nie div, že tam nestoja zástupy s&nbsp;bandaskami a&nbsp;zväčša pokračuje rovno do potoka, ktorý sa tak stáva asi najzdravším široko-ďaleko.

Ani priľahlý závod nehýri životom. Za uzamknutou bránou niet ani nohy. „Neviem, či tento rok vôbec pustili linku,“ prehodí bývalý starosta Dušan Vencúrik na adresu sporadického fungovania plniarne. Medzi rečou podotkne, že počas svojho úradovania zabezpečil dohodu o&nbsp;malom pohraničnom styku s&nbsp;Poľskom, aby boli Cigeľka s&nbsp;Wysovou k&nbsp;sebe „bližšie“. Keby mali Cigeľčania na skok príklad, ako to mohlo vyzerať aj u&nbsp;nás, možno by sa inšpirovali a&nbsp;nepripustili súčasný stav. No ako dodáva, zostalo len pri prvom kroku. „Cesta k&nbsp;štátnej hranici, ktorú nové vedenie obce sľubovalo v predvolebnej kampani, sa doposiaľ nezačala budovať.“ Vyrážame na malú ob­hliadku zdevastovaného rekreačného centra. Smutný je pohľad na zničenú chatu mládeže, kde sa v&nbsp;minulosti konali posedenia, konferencie a&nbsp;poskytovala lôžka päťdesiatke návštevníkov. Teraz zo stien opadáva omietka, zem je posiata úlomkami skla z&nbsp;rozbitých okien, interiér je zdevastovaný. „Niekedy v&nbsp;nej boli vzácne umelecké diela, obrazy, teraz je to tragédia,“ konštatuje Dušan.

Turistická chata a&nbsp;neskôr detská ozdravovňa obďaleč dopadla ešte horšie. Novému majiteľovi sa zhruba pred šiestimi rokmi doslova zosypala. Zostali po nej iba zvyšky strechy naukladané na tráve. Jazierko s&nbsp;dreveným plážovým mólom a&nbsp;malým bufetom pripomínajú len zvyš­ky betónu zarastené burinou, po tanečnom parkete niet ani stopy a&nbsp;na dvadsiatku chatiek, ktoré za socializmu hostili pionierske tábory, spomínajú už len pamätníci.

Dušan je s&nbsp;tamojšou produkciou liečivej vody spätý. Jeho otec v&nbsp;závode riaditeľoval, kým neodišiel do dôchodku, on sám si tam odkrútil trinásť rokov. Ako „dievča pre všetko“, keďže ľudí bolo málo. Jazdil autom, opravoval stroje, zabezpečoval odbyt, staral sa o&nbsp;expedíciu. Pripúšťa, že za úpadok nemôže len nová doba. Už za bývalého režimu „Bratislava“ podnik škrtila. Napriek tomu, že predávali dva a&nbsp;pol milióna fliaš ročne a&nbsp;pravidelne prekračovali plán, zamestnancov nepribúdalo, staré technológie vypovedávali službu a&nbsp;neraz musel zháňať súčiastky po šrotoviskách a&nbsp;českých pivovaroch, aby sa linka vôbec rozbehla. „Tu, ďaleko na východe, sme boli ako sirota, na ktorú nezvýšili peniaze. Pritom voda z&nbsp;vrtu CH-1 (Cigeľská), s&nbsp;rovnakým zložením ako zo studne Štefan vykopanej ručne okolo roku 1850, je európsky unikát. Dokonca sa uvažovalo o&nbsp;jej tabletovaní.“ Kto by bol vtedy predpokladal, že v&nbsp;časoch slobodného podnikania ju Slováci odsunú na okraj záujmu?

Dávne časy má v&nbsp;živej pamäti aj majiteľ penziónu v&nbsp;Gaboltove a&nbsp;niekdajší šéf miestnej turistickej organizácie František Kravčík. No o&nbsp;kúpeľoch sa dozvedal len z&nbsp;otcovho rozprávania. „Pravidelne zapriahal kone a&nbsp;jazdil tam relaxovať. V&nbsp;dvanástich kúpeľniach sa voda zohrievala na peciach a&nbsp;vo vedrách liala do vaní. Jódovú so slanou mixovali zamestnanci podľa priania zákazníkov a&nbsp;tí odchádzali ako znovuzrodení.“ Prichádzali roľníci, gazdovia i&nbsp;panstvo. Stávalo sa, že pred vstupom stálo v&nbsp;rade aj desať, pätnásť kočov. „Keď som tam chodieval ja, čapovali už len z&nbsp;najnovšieho vrtu z&nbsp;80.&nbsp;rokov minulého storočia. Studňu Štefan a&nbsp;dvanásť ďalších vrtov, zrejme na základe medzištátnej dohody s&nbsp;Poľskom, zabetónovali,“ pokračuje Fero. „Voda však mala taký silný výtlak, že aj tak prerážala na povrch. Vtedajšiemu riaditeľovi podniku zaliala celý dvor a&nbsp;chodili sme si k&nbsp;nemu plniť fľaše. Dodnes jednu mám.“

Tiež nám hovorí o&nbsp;živote, ktorý v&nbsp;Cigeľke pulzoval. „Tanečníkom na kruhovom parkete v&nbsp;lese chodieval hrávať aj môj brat s&nbsp;kapelou,“ pousmeje sa, no vzápätí zvážnie. Keď po revolúcii padli bardejovské podniky a&nbsp;o&nbsp;rekreačné zariadenia sa nemal kto starať, starú ozdravovňu prevzal jeho turistický spolok. Na nejaký čas oživili aj 300-metrový lyžiarsky vlek. No dlho to nevydržalo. A&nbsp;chata mládeže? „Niekedy v&nbsp;deväťdesiatom štvrtom prišiel pán z&nbsp;Bratislavy, s&nbsp;puškou na pleci, vraj ju sprivatizoval. Výsledok jeho pôsobenia je, že tam zostal len bordel a&nbsp;myši,“ uzatvára Kravčík.

Viacero domácich, ktorých sme oslovili, si myslí, že pod neradostnú situáciu v&nbsp;Cigeľke sa nepodpísali len privatizéri, ale aj vysoký počet zástupcov rómskeho etnika, ktoré v&nbsp;obci s&nbsp;vyše šesťsto obyvateľmi zhruba päťnásobne prevyšuje „majoritu“. Súčasný starosta Ľudovít Kravec nesúhlasí. Tvrdí, že obyvatelia miestnej osady sú bezproblémoví a&nbsp;bezpečnosť i&nbsp;čistotu tam zaisťujú členovia miestnej občianskej a&nbsp;preventívnej služby. Rovnako odmieta názor, že v&nbsp;obci, ktorú riadi od roku 2003, sa nič nerobí. „Podarilo sa nám napríklad vysporiadať pozemky v&nbsp;osade a&nbsp;postavili sme tam dvanásť bytových jednotiek, zrekonštruovali sme komunikácie, verejné osvetlenie, pamätník obetiam vojny, požiarnu stanicu, základnú školu, vybudovali sme chodníky, autobusové zastávky, detské ihrisko, zabezpečili kamerový systém,“ vyratúva s&nbsp;tým, že k&nbsp;rozvoju turizmu im chýba silnejší a&nbsp;aktívnejší súkromný sektor. Zároveň pripomína, že zdevastované rekreačné objekty i&nbsp;závod s&nbsp;plniarňou minerálnej vody sú v&nbsp;rukách podnikateľských subjektov, na ktoré obec nemá dosah.

Nič. Keď sme sa pred desaťročím rozprávali s&nbsp;bývalým majiteľom plniarne Pavlom Gombíkom, tvrdil nám, že sa museli v&nbsp;prvom rade vyrovnať s&nbsp;minulosťou. „Naším zámerom bolo obnoviť, prípadne rozšíriť prevádzku po chybách predchodcov, ktorí fabriku takmer zlikvidovali. Pokazili meno Cigeľky, a&nbsp;preto stratila pozíciu na trhu, kam sa pri súčasnej konkurencii nie je jednoduché vrátiť. Všetky resty sa nám však podarilo vyrovnať a&nbsp;pomaly sa obnovuje aj dôvera odberateľov a&nbsp;konzumentov.“

Viac historických i účasných fotografií si pozrite v GALÉRII

Napriek veľkým plánom, ktoré nám vtedy predostieral, sa prakticky nič nezmenilo. Len vedenie podniku prevzal jeho syn, ktorý nás odbil s&nbsp;tým, že nemá čas. Odkázal nás na obchodné oddelenie v&nbsp;Bratislave, no ani tam sa nám odpovedí nedostalo. Len agresívnej rétoriky a&nbsp;hrozieb súdom. Nakoniec, čím by sa chválili? Cigeľka vzhľadom na zanedbateľnú produkciu a&nbsp;minimálnu, ak vôbec nejakú propagáciu upadá do zabudnutia a&nbsp;ani ľudia, ktorí ju na zlepšenie zdravotného stavu potrebujú, neraz netušia, kde ju kúpiť. Nezdá sa, že by tento stav súčasní majitelia dokázali zmeniť. ČO S VODOU PODOBNÉHO ZLOŽENIA DOKÁZALI POLIACI SI PREČÍTAJTE NA ĎALŠEJ STRANE

Sadáme do auta a&nbsp;mierime do poľskej Wysowej. Pred troma desaťročiami pacienti zo štyroch kúpeľných domov do dediny skoro nepáchli. Nebol dôvod. Obec však postupne celkom zmenila tvár. Vyrástlo tam mnoho rekreačných zariadení, zón oddychu, športovísk.

„Keď som začínal, bol tu obchod, krčma a&nbsp;päťstovka obyvateľov,“ hovorí starosta alebo správnejšie „šoltys“ Mikołaj Prokopowicz. „Teraz je nás oficiálne takmer osemsto a&nbsp;v&nbsp;sezóne sem príde okolo tritisíc turistov mesačne.“ Pri zrekonštruovaných liečebných domoch vyrástlo vo Wysowej šesť reštaurácií, štyri veľké penzióny, pričom ubytovanie ponúka aj množstvo miestnych občanov, bazén, dvorana s&nbsp;ponukou niekoľkých druhov minerálnych vôd, amfiteáter, pravidelne organizujú kultúrne i&nbsp;športové podujatia.

Mikołaj tvrdí, že lepšie raz vidieť ako dvakrát počuť, a&nbsp;tak nás vedie na najzaujímavejšie miesta. Do rozsiahleho parku s&nbsp;pestrofarebnými kvetinovými záhonmi, fitnesovými zariadeniami i&nbsp;fontánou, k&nbsp;„inhalačnému“ prístrešku, kde sa po naukladaných vetvičkách leje a&nbsp;odparuje zdravá voda, k&nbsp;zrekonštruovanej budove v&nbsp;dobovom štýle, v&nbsp;ktorej útrobách je vynovené wellnes­s centrum, či k multifunk­čnému ihrisku. Na záver sa zastavíme v&nbsp;lesnej rekreačnej oblasti Zacisze s&nbsp;množstvom drevených chatiek na prenájom. Návštevníci tam majú k&nbsp;dispozícii všetko, čo potrebujú. Od reštaurácie, barov, tanečných parketov až po bazén, detské zóny, lanový park a malú lezeckú stenu. Je zjavné, že vo Wysowej úspešne skĺbili vlastné i&nbsp;európske finančné prostriedky a&nbsp;rozdiel je v&nbsp;porovnaní so Slovenskom priepastný. Mikołaja však vôbec neteší. Cigeľku má rád, pravidelne ju navštevuje od 80. rokov a&nbsp;na základe vlastných skúseností konštatuje, že jej súčasnosť je ešte smutnejšia ako minulosť. „Mám pocit, akoby sa u&nbsp;vás turistický ruch vôbec nerozvíjal,“ podotkne a&nbsp;doplní, že sa to týka viacerých oblastí Slovenska, ktoré navštívil.

Do rozhovoru sa pridá aj jeho manželka Julia. Tá zastrešuje agroturistické spoločenstvo, ktoré sama zakladala. „V&nbsp;počiatkoch som musela obchádzať tunajších obyvateľov, hlavne ženy, a&nbsp;presviedčať ich, aby voľné priestory začali prenajímať. Dnes prosperujú a&nbsp;pomáha to aj návštevnosti tejto oblasti. A&nbsp;hoci všetko ide dobre, pravidelne cestujem po Európe, zúčastňujem sa na podujatiach spojených s&nbsp;turizmom, všímam si podobné lokality, ako je naša, a&nbsp;hľadám čerešničky, ktorými by sme to u&nbsp;nás mohli vylepšiť. S&nbsp;Mikołajom a&nbsp;s&nbsp;kolegami zo združenia vymýšľame aktivity, aby sme svetu stále dávali o&nbsp;sebe vedieť.“

Je presvedčená, že nie je všetko o&nbsp;peniazoch. „Dôležitý je líder – podnikateľ, starosta, vedúci združenia, ktorý ľudí motivuje,&nbsp;ukáže cestu, ako veci posunúť dopredu. U&nbsp;nás sa to podarilo, možno to raz vyjde aj v Cigeľke,“ uzavrie povzbudivo.

Okolo roku 1750 našli cigeľčianski robotníci pri výkope studne fľašu s&nbsp;pergamenom s&nbsp;maďarským textom o&nbsp;slanej vode. Samotný prameň objavila krava miestneho pastiera, ktorá neustále odbiehala k&nbsp;neďalekému močiaru. Lákala ju jeho silná slaná chuť.
Takmer o&nbsp;sto rokov neskôr tam maďarský lekár Ištván Ambrózy (iné zdroje hovoria, že to bol gróf Štefan Erdödi) dal vykopať studňu. Prameň dostal najprv meno Ištvanus, potom Stephanus a&nbsp;nakoniec Štefan. Postupne pod Busovom našli ďalšie minerálne pramene. Ludovicus, Apolo, Slovan, Glória... Celkovo niekoľko desiatok.
Časom v&nbsp;katastri vykopali jazero, vyrástla kúpeľná budova, prvá plniareň i&nbsp;turistická chata. Z&nbsp;nej sa potom stala detská ozdravovňa. Kronikár uvádza, že v&nbsp;roku 1940 tam bol značný kúpeľný ruch, návštevnosť však limitoval nedostatok ubytovacích priestorov. Začiatkom 50. rokov 20. storočia bola kúpeľná liečba ukončená a&nbsp;namiesto nej sa mala posilniť a&nbsp;zmodernizovať plniareň. Tá zamestnávala asi desať ľudí a&nbsp;voda sa expedovala po celom Československu i&nbsp;do zahraničia.
V&nbsp;80. rokoch vystriedal staré studne nový vrt CH-1, ktorý je dnes jediným zdrojom obľúbenej minerálky. Po páde režimu plniareň vymenila niekoľko majiteľov, produkcia dramaticky klesla, rekreačná lokalita spustla, budovy chátrajú alebo celkom zmizli. A&nbsp;voda? Podľa informácie ministerstva zdravotníctva bola až do roku 2013 označovaná ako liečivá. Po zmene legislatívy tento status stratila a&nbsp;oficiálne sa považuje len za prírodnú minerálnu. S&nbsp;tým by istotne mnohí „žalúdkari“ nesúhlasili.

Sirota východu: Mohla patriť ku klenotom nášho kúpeľníctva. Namiesto toho v nej skapal pes

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás

Sirota východu: Mohla patriť ku klenotom nášho kúpeľníctva. Namiesto toho v nej skapal pes

Autor článku

Peter Galan

Súvisiace články

Kuriozity: Unikátny vojenský projekt, krajina mangrovníkov i spanilé devy na Červenom námestí

Fraška storočia? Skvelá fighterská šou, ale aj neutíchajúce podozrenia z dohodnutého zápasu

Vedeli ste, že vakcínami sa čipuje ľudstvo a Savo je zázračný liek na všetko? Nie? Tak už viete

Spoločne proti zákernej chorobe: Kate a William sú si teraz bližší než kedykoľvek predtým

Zaujímavosti zo sveta: Bitka žrebcov, zmaľovaná influencerka i Churchillove zlaté hodinky

Bez dobrých možností: Napriek 61-miliardovému balíku z USA hrozí Ukrajine ponižujúci mier

Výber pre vás