Plus 7 dní

Z policajného riaditeľstva mu oznámili, že Nemecko v noci uzavrelo svoju hranicu v Salzbursku a prerušilo vlakové spojenie. Schuschnigg vedel, čo to znamená. Boj o zachovanie Rakúska práve prehral. Tušil, čo bude nasledovať. Hitler splní svoje vyhrážky, ktoré mu adresoval pred mesiacom počas jeho návštevy v Berchtesgadene. Pripojí Rakúsko k Nemecku. Ešte v ten deň podal Schuschnigg demisiu.

Hlavný veliteľ nemeckých vzdušných síl a Hitlerov oficiálny zástupca Hermann Göring, ktorému v pracovni už od roku 1936 visela mapa, na ktorej bolo Rakúsko začlenené do Tretej ríše, potom donútil rakúskeho prezidenta Wilhelma Miklasa, aby za nového spolkového kancelára vymenoval dovtedajšieho ministra vnútra, pronacisticky orientovaného Arthura Seyssa-Inquarta.

V autobiografickej knihe Mein Kampf, ktorú Adolf Hitler napísal vo väzení po neúspešnom puči z roku 1923, sa nacistický vodca netajil svojou túžbou pripojiť Rakúsko k Nemecku.

Hneď v úvode píše: „To, že mi osud určil ako rodisko Braunau, považujem dnes za šťastné predurčenie. Toto mestečko predsa leží na hraniciach tých dvoch nemeckých štátov, ktorých opätovné spojenie sa aspoň nám mladým javí ako životná úloha, ktorú musíme uskutočňovať všetkými prostriedkami! Nemecké Rakúsko sa musí opäť stať veľkou nemeckou vlasťou, a to nie z dôvodov nejakých hospodárskych úvah. Nie, nie - aj keby bolo toto zjednotenie z hospodárskej stránky ľahostajné, dokonca aj keby bolo škodlivé, muselo by sa uskutočniť. Rovnaká krv patrí do spoločnej ríše. Nemecký národ nebude mať žiadne morálne právo na koloniálno-politickú činnosť, dokiaľ nebude môcť svojich vlastných synov spojiť v spoločnom štáte. Len vtedy, keď sa hranice Ríše uzavrú aj za posledným Nemcom bez toho, že by bolo možné zabezpečiť jeho výživu, vznikne z núdze vlastného národa morálne právo na získanie cudzej pôdy. Potom bude pluh mečom a zo sĺz vojny vyrastie pre potomkov tunajší chlieb.“

Prezident Paul von Hindenburg 30. januára 1933 vymenoval Adolfa Hitlera za ríšskeho kancelára. Nacisti sa tak definitívne chopili moci v Nemecku.

Už o rok sa aj rakúski nacisti pokúsili uchopiť moc v krajine. Nevyšlo im to. Štátny prevrat sa im nevydaril. Dvadsiateho siedmeho júla 1934 obsadili rozhlas i viaceré dôležité budovy vrátane kancelárstva. Premiéra Engelberta Dollfussa, ktorý sa im pokúšal utiecť, pri tom smrteľne postrelili. Miesto toho, aby mu poskytli pomoc, doviedli k nemu jedného z jeho ministrov a nútili umierajúceho, aby nariadil armáde, nech proti nim nezakročí, a aby súhlasil, že jeho post zaujme rakúsky veľvyslanec v Taliansku Anton Rintelen. Millimetternich, ako prezývali Dollfusa pre malý vzrast a autoritatívny spôsob vládnutia, to odmietol.

Hitler si vtedy ešte netrúfol prísť im na pomoc. Obával sa konfliktu s vodcom talianskych fašistov Benitom Mussolinim. Predseda talianskej vlády bol totiž Dollfussov priateľ a len čo sa dozvedel o pokuse o štátny prevrat, poslal na rakúske hranice armádu. Pučisti skončili za mrežami a potom na popravisku. Prezident Wilhelm Miklas im odmietol udeliť milosť. Novým kancelárom sa stal podľa Dollfussovho želania Kurt Schuschnigg.

Kresťanský socialista Kurt Alois Josef Johann von Schuschnigg sa snažil budovať krajinu v duchu sociálnej encykliky pápeža Leva XIII. Rerum novarum. Ako tvrdil, chcel, aby Rakúsko bolo tým lepším z dvoch nemeckých štátov. Tak ako Dollfuss, bol aj Schuschnigg priateľom a spojencom Mussoliniho. Keď však v roku 1935 ako jeden z mála politikov otvorene podporil taliansku inváziu do Habeša, vyslúžil si kritiku na medzinárodnom poli, prepukla vnútropolitická kríza a jeho vláda padla. Kurt Schuschnigg sa síce opäť stal kancelárom, no v jeho novej vláde sedeli už aj dovtedy zakázaní nacisti. A netajili sa ambíciami prevziať moc.

Vo februári 1938 pozval Hitler Schuschnigga do svojho sídla v Berchtesgadene. Ako führer neskôr spomínal, do Berghofu prišiel rakúsky kancelár na polopásovom vojenskom vozidle v sprievode drsne vyzerajúcich nemeckých generálov von Reichenaua a Sperleho. „Nikdy nezabudnem, ako sa Schuschnigg celý scvrkol, keď som mu povedal, aby sa zbavil tých smiešnych barikád, čo stoja pri našich hraniciach, lebo inak mu tam pošlem pár ženijných práporov, aby ich za neho upratali.“ Potom mu predložil svoje návrhy, aby vymenoval Arthura Seyssa-In­quarta za ministra vnútra a Hansa Fischböcka za ministra financií, aby pripravili hospodársku úniu medzi Rakúskom a Nemeckom, aby amnestoval a rehabilitoval všetkých uväznených nacistov.

Schuschnigg sa pokúsil odporovať, no upozornili ho, že ak nebude súhlasiť s führerovými návrhmi, Rakúsko budú okamžite okupovať jednotky Wehrmachtu. Schuschnigg pod takým brutálnym nátlakom kapituloval, ale po návrate do Viedne sa pokúsil dohodu z Berghofu sabotovať. Rozhodol sa pre vypísanie plebiscitu o nezávislosti krajiny. Dátum referenda určil na 13. marca.

Keď sa Hitler dozvedel o pripravovanom referende, rozzúril sa. Dovtedy to bol on, kto nerešpektoval zmluvy a dohody. Žiadal okamžité zrušenie plebiscitu a vymenovanie Arthura Seyssa-Inquarta za premiéra. Zároveň podpísal rozkaz na začatie operácie Otto, čo bolo krycie meno plánu na obsadenie Rakúska. Prikázal, aby Seyss-Inquart poslal do Berlína telegram, v ktorom prosí Nemecko o pomoc pri udržaní poriadku v Rakúsku. Text mu pripravili. Telegram s takým znením skutočne do Berlína prišiel, no Seyss-Inquart neskôr na Norimberskom procese popieral, že by bol jeho autorom.

Na úsvite 12. marca prekročili jednotky Wehrmachtu rakúske hranice. Nenarazili na žiadny odpor. Prezident Miklas vydal krátko predtým armáde rozkaz, aby sa nebránila. Do večera bola krajina obsadená. Na mnohých miestach votrelcov dokonca s nadšením vítali.

V Hitlerovom rodnom meste zasypali führera, ktorý prechádzal ulicami Braunau v otvorenom aute, kvetmi. Po tom, čo v Linzi položil kyticu na hrob svojich rodičov a netere Geli Raubalovej, do ktorej bol kedysi zamilovaný a ktorá spáchala v roku 1931 samovraždu, prehovoril večer z balkóna radnice. Ďakoval prozreteľnosti, že mu dovolila vrátiť milovanú rodnú krajinu do nemeckej ríše.

Štrnásteho marca zamieril Hitler do metropoly okupovaného Rakúska. Viedenský arcibiskup kardinál Theodor Innitzer dal na jeho privítanie rozoznieť všetky zvony a na veže kostolov vyvesiť vlajky s hákovým krížom. Popoludní bola pri pamätníku Márie Terézie vojenská prehliadka, na ktorej už pochodovali bok po boku jednotky Wehrmachtu a rakúskej armády. Pred viac než štvrťmiliónovým davom pred Hofburgom Hitler oznámil: „Hovorím v mene Štajerčanov, Horných i Dolných Rakúšanov, Korutáncov, Salzburčanov, Tirolčanov a predovšetkým v mene mesta Viedeň. Ako vodca a kancelár nemeckého národa a ríše oznamujem vstup mojej vlasti do nemeckej ríše.“

Nacistický vodca sa potom odobral so sprievodom do klenotnice v Hofburgu, kde bola uložená Longinova kopija, ktorou rímsky vojak prebodol bok Ježiša Krista na kríži. Podľa legendy tomu, kto ju vlastní, nakloní osud na jeho stranu, dodá mu nadprirodzené schopnosti a urobí ho nepremožiteľným. Poverčivý Hitler dal hneď vzácny artefakt odviezť do Norimbergu, ktorý bol mekkou nacizmu.

Hitler sa neuspokojil len s okupáciou Rakúska. Dal si anšlus zlegitimizovať. Na 10. apríla prikázal zorganizovať v Nemecku i Rakúsku referendum, v ktorom mali občania odpovedať na otázku, či uznávajú ako svojho vodcu Adolfa Hitlera a či rovnako uznávajú spojenie Rakúska s Nemeckom. Kladne sa v plebiscite vyjadrilo 99,73 percenta Nemcov a 99 percent Rakúšanov.

Anšlus: Pred osemdesiatimi rokmi vtrhol Wehrmacht do Rakúska, ktoré Hitler pripojil k ríši

Výber pre vás