Marie Uchytilová-Kučová sa narodila pred sto rokmi, a&nbsp;to 17. januára 1924, v&nbsp;mestečku Kralovice neďaleko Plzne. Jej výtvarný talent si všimol otec, zanietený numizmatik, a&nbsp;na plzenskom gymnáziu sochár profesor Otokar Walter. Po štúdiách na Akadémii výtvarných umení v&nbsp;Prahe, kde ju viedol uznávaný medailér Otakar Španiel, učila mladých výtvarníkov na umeleckej škole na pražskom Hollarovom námestí.

Keď v&nbsp;roku 1956 vypísali výtvarnú súťaž na vytvorenie novej podoby jednokorunovej československej mince, spomenula si na slová pani Synkovej, sekretárky na umeleckej škole. Jej dcéru Bedřišku poslal komunistický súd na osem rokov za mreže za vedenie skautského oddielu v&nbsp;pražských Radliciach. Skauting sa v&nbsp;50. rokoch považoval za protištátnu činnosť a&nbsp;aktivitu devätnásťročnej dievčiny súdy vnímali ako velezradu. „Nikomu sme nechceli škodiť a&nbsp;ani sme nikomu neuškodili,“ vyjadrila sa Bedřiška s&nbsp;odstupom času. „Nepovažovali sme za nutné rešpektovať zákaz skautingu, pretože sme nevideli dôvod.“ Marie Uchytilová si vyžiadala fotku nešťastnej devy a&nbsp;zobrazila ju, ako v&nbsp;pokľaku sadí lipu, symbol slovanstva. Do súťaže sa zapojila asi stovka výtvarníkov. Komisii sa najviac pozdával motív hutníka. Posledné slovo si však vyhradil vtedajší minister financií Július Ďuriš. Letmo si prehliadol návrhy, ktoré mu predložil predseda komisie, a&nbsp;ukázal na Uchytilovej skicu. Jeho slovo bolo rozhodujúce. Nevšimol si, koho vlastne medailérka zobrazila. Keby sa tak stalo, bezpochyby by sa tento krok vnímal ako provokácia alebo sabotáž a&nbsp;umelkyňa by putovala za mreže. „Bola to úžasná príležitosť pre umelca – vložiť celému národu srdce do dlane,“ vyjadrila medailérka svoje pocity. Mincu vyrazili v&nbsp;kremnickej mincovni zo zliatiny medi (91 percent), hliníka (8&nbsp;percent) a&nbsp;mangánu (1 percento). Mala vrúbkovanú hranu a&nbsp;nebola magnetická. V&nbsp;priemere mala 23 milimetrov a&nbsp;hmotnosť štyri gramy. Do obehu sa dostala 2. septembra 1957 a&nbsp;vytrvala viac ako tri desaťročia, a&nbsp;to až do zániku spoločnej československej meny po rozpade federácie.

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/najodvaznejsi-protest-socialistickom-ceskoslovensku-nespravodlivo-odsudenu-zvecnila-minci" target="_blank">FOTO Bedřišky Synkovej si pozrite v GALÉRII</a>

Zatiaľ čo sa jednokorunáčke dostávalo širokej propagácie, odsúdená Bedřiška, skautmi nazývaná Bejbina, prežívala ďalšie ťažké dni vo väzení. Jej matka vynaložila veľké úsilie, aby dostala dcéru spoza mreží. Rozhodla sa pre riskantný, ale rázny krok. Vybrala sa na Ústredný výbor Komunistickej strany Československa so žiadosťou o&nbsp;prepustenie dcéry. Nevedela, za kým ísť, nikoho v&nbsp;tej inštitúcii nepoznala. Zaklopala na prvé dvere, ktoré jej padli do oka. Úradník odmietol prijať jej žiadosť s&nbsp;tým, že to nepatrí do jeho kompetencie. Tón zmenil, keď mu povedala, že pôjde za jeho kolegom o&nbsp;poschodie vyššie. Toto blafovanie zabralo. V&nbsp;úrade, v&nbsp;ktorom sa rozhodovalo o&nbsp;osude miliónov ľudí vo vtedajšej socialistickej republike, sa vykonávatelia papalášskych rozkazov báli jeden druhého. Sľúbil, že si žiadosť pani Synkovej zoberie na starosť, a&nbsp;skutočne sa dostala na stôl vtedajšieho prezidenta Antonína Novotného. Ten nad ňou príliš nerozmýšľal. Určite nemal ani tušenie, že portrét dievčiny, ktorej dal práve milosť, zdobí najbežnejšiu mincu. Po piatich rokoch za mrežami, v&nbsp;máji 1959, sa tak Bedřiška Synková dostala na slobodu. Napriek smutnej skúsenosti sa nezriekla skautských ideí. Po uvoľnení politického napätia v&nbsp;roku 1967 ožilo aj toto hnutie. Bedřiška dala dohromady šesticu dievčat, ktoré pripravovala na budúce organizovanie skautských aktivít. Vydala sa a&nbsp;narodil sa jej syn Albert. Šťastie však nemalo dlhé trvanie. Prišiel august 1968 a&nbsp;príchod vojsk Varšavskej zmluvy vrátil vývoj v&nbsp;Československej socialistickej republike o&nbsp;desaťročie či dve. Bedřiška nevidela iné východisko ako emigráciu. S&nbsp;manželom Evženom Hoffmannom a&nbsp;ročným synom odišli do Viedne a&nbsp;odtiaľ do Švajčiarska, ktoré sa stalo ich novým domovom. Ako skúsená žena sa aj tam angažovala ako predsedníčka Svetového združenia bývalých politických väzňov a&nbsp;vydavateľka časopisu s&nbsp;príznačným názvom Mukl. Do Česka sa vrátila v&nbsp;roku 2021. Jednokorunová minca sa v&nbsp;československých dejinách stala najdlhšie kolujúcou v&nbsp;našich vreckách a&nbsp;peňaženkách. Každý, kto žil v&nbsp;tých časoch, tak nevedomky nosil pamätník nespravodlivo väznenej českej dievčiny Bedřišky Synkovej. S&nbsp;umelkyňou sa stretla po prepustení z&nbsp;väzenia. Dohodli sa, že tento čin zostane ich tajomstvom. Verejnosť sa dozvedela tento nevšedný príbeh až po novembri 1989.

Sochárka Marie Uchytilová-Kučová sa zaradila medzi významné osobnosti českého umenia v&nbsp;druhej polovici minulého storočia. V&nbsp;jej rukách sa zrodili busty a&nbsp;plastiky významných osobností českej kultúry. Príkladom môže byť pomník Boženy Němcovej v&nbsp;Českej Skalici. Spisovateľku mala vo veľkej úcte a&nbsp;spájali ich aj podobné neľahké životné údely. Nápad vytvoriť pamätník lidickým deťom sa zrodil už počas osláv oslobodenia Plzne v&nbsp;máji 1945. Ako spomínala jej dcéra Sylvia, stretla sa s&nbsp;priateľkou, spolužiačkou, ktorá jej porozprávala o&nbsp;detských obetiach vojny. „Maminka prenocovala v&nbsp;domci pri Mikulášskom cintoríne, ktorého správcom bol dedko. Pri hrobe Josefa Kajetána Tyla sa rozhodla, že celému svetu povie o&nbsp;utrpení tých&nbsp;najmenších.“

K&nbsp;práci na unikátnom pamätníku 82 lidických detí, ktoré nacisti po vypálení dediny odviezli do likvidačného tábora v&nbsp;poľskom Chełmne, sa dostala až v&nbsp;60. rokoch. V&nbsp;ateliéri v&nbsp;Hodkovičkách by sme ju zastihli i&nbsp;osemnásť hodín denne. „Neminul deň, aby som neurobila malú skicu hlavičky alebo postavy. Mala som v&nbsp;skriniach stovky, možno tisícky štúdií pre budúci pomník detským obetiam vojny... Dali sme do toho všetky úspory svojich rodičov, všetko, čo sme zarobili sochárskou prácou. Žili sme v&nbsp;núdzi a&nbsp;nehanbíme sa za to. Ľudia to pochopili. Nosili nám chlieb, oblečenie, handry, ktoré som potrebovala na sochy.“ Zámerne nevytvárala verné podobizne detí, aby nimi nejatrila bolesť v&nbsp;srdci matiek, ktoré prežili, ale v&nbsp;každej tváričke sa odráža trpký osud. „Všetkými jazykmi sveta mlčia moje sochy,“ vyjadrila sa autorka. „Veľmi rada som pozorovala maminku pri práci,“ dopĺňa ju dcéra Sylvia. „Občas podľa mňa a&nbsp;mojich detí hotové sochy kontrolovala. Porovnávala, či trafila správne postavenie rúk alebo nôh... Úplne ju to pohltilo. Poznala príbehy všetkých lidických detí. Do ateliéru chodilo veľa ľudí, najmä lidické matky, ktoré prežili. Veľmi si pomník priali.“

„Marie verila v&nbsp;silu tejto myšlienky,“ spomínal Jiří Václav Hampl, jej druhý životný partner. „Verila, že takto môže poukázať na tú tragédiu. Keď ľudia uvidia všetky tie deti pohromade, uvedomia si, aká to bola hrôza. Že iba z&nbsp;jednej malej dediny bolo toľko detských obetí. A&nbsp;to všetko sa odohralo v&nbsp;srdci Európy. Spočiatku sme mohli pracovať iba vďaka drobným darcom. Časom začali prichádzať do ateliéru tisícky ľudí z&nbsp;rôznych častí sveta. Prakticky sedem dní v&nbsp;týždni bol u&nbsp;nás deň otvorených dverí. Celých dvadsať rokov. Ľudia nosili drobné príspevky, povzbudzovali Mariu a&nbsp;uisťovali ju, že to, čo robí, má zmysel. To jej dávalo obrovskú silu. Práca na súsoší nebola pre ňu náročná iba fyzicky, ale i&nbsp;psychicky. Ona to utrpenie detí prežívala s&nbsp;každým z&nbsp;nich znova a&nbsp;znova, deň čo deň...“ O&nbsp;súsošie prejavili záujem Japonci, ktorí ho chceli umiestniť v&nbsp;Hirošime. Vtedajší západonemecký kancelár Helmut Kohl sa vyjadril, že nemecká vláda je ochotná pamätník odkúpiť a&nbsp;darovať ho Lidiciam. „Naše ministerstvo kultúry zareagovalo tak, že odkúpi súsošie v&nbsp;sadre a&nbsp;uloží ho v&nbsp;Nelahozevsi – v&nbsp;depozite!“ rozčuľoval sa Jiří V. Hampl. „Ale to by bol koniec tohto diela.“ Chcela svoje sochy odliať do bronzu, ale chýbali financie. Komunistické ministerstvo kultúry na jej žiadosť o&nbsp;podporu nereagovalo. Preferovalo umelcov oddaných režimu. „Ohovárali. Hovorili, že sa moja žena zbláznila,“ trpko spomínal Jiří V. Hampl, ktorý po Mariinom úmrtí pokračoval v&nbsp;začatom diele. „Nevideli to nadľudské úsilie, nechápali jej zaujatie ani to, že tvorí zadarmo.“&nbsp;Ani ponovembroví politici nenašli na pamätník peniaze. Za pomoci sponzorov – väčšinou zo zahraničia – Hampl predsa len v&nbsp;roku 1995 odlial prvé bronzové sochy. Veľkú podporu našiel v&nbsp;dánskom meste Albertslund. Jeho obyvatelia urobili zbierku. Aj vďaka nej sa 10. júna 2000 celé súsošie venované lidickým deťom stalo bronzovým. Po viac ako troch desaťročiach od začiatku prác a&nbsp;desať rokov po úmrtí autorky. Mimochodom, bronz na ich odliatie pochádzal z&nbsp;roztavených sôch Lenina a&nbsp;Gottwalda. Celé súsošie je v&nbsp;Lidiciach situované tak, aby sochy hľadeli na hroby otcov, dedov, kamarátov. Sochárka vnímala toto svoje dielo nie iba ako pamätník konkrétnym lidickým deťom, ale všetkým detským obetiam vojny. Sadrové odliatky sôch venoval Jiří V. Hampl Múzeu a&nbsp;galérii severného Plzenska, ktoré sídli v&nbsp;bývalom kláštore v&nbsp;Mariánskej Týnici.

FOTO pamätníka lidickým deťom si pozrite v GALÉRII

Na jeseň 1989 Marie Uchytilová cítila a&nbsp;videla, že prichádza spoločenský a&nbsp;politický prelom, no choroba jej nedovolila aktívnejšie sa zapojiť. Vlhko a&nbsp;chlad ateliéru, sadrový prach a&nbsp;celkové vyčerpanie sa negatívne odrazili na jej zdraví. Dostala zápal priedušiek i&nbsp;pľúc, pre artrózu nôh sa nezaobišla bez francúzskych bariel. Zomrela na srdcový infarkt 16. novembra 1989, teda deň pred tým, ako sa pražské ulice a&nbsp;námestia zaplnili demonštrantmi. Pamätník v&nbsp;Lidiciach zaujal aj českého prezidenta Miloša Zemana, ktorý sa vyjadril, že je to „najkrajší a&nbsp;súčasne najsmutnejší pomník, aký v&nbsp;živote spoznal“. Autorke udelil in memoriam medailu Za zásluhy I. stupňa. Rovnako in memoriam sa stala pri príležitosti nedožitých 90. narodenín čestnou občiankou Lidíc. „Maminka by si čestné občianstvo Lidíc nesmierne vážila a&nbsp;mala by obrovskú radosť. Lidický pomník bol jej životným dielom a&nbsp;poslaním,“ prehlásila Sylvia Klánová. „Prehovára hlboko do ľudského srdca. Ľudia pri ňom plačú, kľačia, modlia sa. Prinášajú hračky, sviečky, kvety. Som na maminku veľmi hrdá.“ Jej rodný dom na Dělnickej ulici v&nbsp;Kraloviciach označuje pamätná tabuľa. Koncom roka 2016 vyšla o&nbsp;Marii Uchytilovej-Kučovej spomienková kniha Môj život bol...

Text: Jozef Sliacky

Najodvážnejší protest v socialistickom Československu: Nespravodlivo odsúdenú zvečnila na minci

Výber pre vás

Najodvážnejší protest v socialistickom Československu: Nespravodlivo odsúdenú zvečnila na minci

Súvisiace články

Sitno opradené povesťami: Najvyšší zo Štiavnických vrchov inšpiroval básnikov aj vedcov

Pekelný lahar: Vriaca fontána ničí všetko pred sebou - ľudí, mestá aj vlaky

Mocných vždy lákali prachy: Uctievaný šerif Plummer sa spriahol s banditmi. Skončil na šibenici

Výber pre vás