Roman Laml

Meno pomerne neznámeho indického miliónového mesta sa stalo pred 35 rokmi symbolom priemyselnej tragédie, ktorú až do súčasnosti označujeme za najväčšiu priemyselnú katastrofu všetkých čias. V&nbsp;noci z&nbsp;2. na 3. decembra 1984 došlo k&nbsp;havárii v&nbsp;chemickej továrni na výrobu pesticídov. Do ovzdušia unikli tony jedovatých chemických látok a&nbsp;v&nbsp;krátkom čase boli ulice pokryté mŕtvymi zvieratami, vtákmi aj ľuďmi. V&nbsp;priebehu niekoľkých hodín zomrelo približne osemtisíc osôb a&nbsp;tisícky mali rozličné problémy. Zdravotné dôsledky vrátane úmrtí sa prejavujú do súčasnosti.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/priemyselna-megakatastrofa-ulice-boli-pokryte-mrtvymi-telami-zvierat-ludi" target="_blank" rel="noopener">V galérii si pozrite hrôzostrašné zábery dôsledkov havárie v Bhopále&gt;&gt;</a>

V 70. rokoch 20. storočia indická vláda iniciovala politiku na podporu zahraničných investícií. Jej zámer bol v súlade so zámerom americkej chemickej spoločnosti Union Carbide Corporation (UCC), ktorá sa, tak ako mnoho iných, rozhodla vybudovať továreň v krajine tretieho sveta. Motiváciou boli najmä výrazne nižšie náklady na pracovnú silu aj miernejšie bezpečnostné štandardy. Vznikla Union Carbide India Limited (UCIL), v ktorej viac ako 50-percentný podiel mala americká UCC a indická vláda mala 22-percentný podiel.&nbsp; V&nbsp;Bhopále v&nbsp;roku 1969 spoločnosť otvorila chemický závod na výrobu pesticídu kabaryl, ktorý sa pod obchodným názvom Sevin predával a&nbsp;používal v&nbsp;celej Ázii. O&nbsp;desať rokov začal závod vyrábať metylizokyanát (MIC), lacnejšiu, ale toxickejšiu látku používanú pri výrobe pesticídov. V&nbsp;konečnom dôsledku projekt nebol ekonomicky úspešný a&nbsp;vedenie rozhodlo o&nbsp;ukončení výroby.

Keďže továreň sa nepodarilo predať, spoločnosť ju plánovala demontovať a kľúčové výrobné jednotky presunúť do inej rozvojovej krajiny. Fabrika napriek tomu naďalej pracovala, hoci bezpečnostné štandardy a postupy výrazne zaostávali za tými v materskom závode v Západnej Virgínii. Miestna vláda si bola vedomá bezpečnostných rizík, ale radšej o nich nehovorila, lebo sa obávala ekonomických dôsledkov straty takého veľkého zamestnávateľa.

Dňa 2. decembra 1984 o 23.00 vo fabrike začal unikať metylizokyanát, ktorý spôsoboval zvyšujúci sa tlak vnútri zásobnej nádrže. Bezpečnostné zariadenie, ktoré malo tento problém riešiť, bolo už tri týždne vypnuté. Pravdepodobne chybný ventil umožnil zmiešať uniknutých 40 ton MIC s vodou určenou na čistenie vnútorných rúr.&nbsp; Tlak a teplo z prudkej chemickej reakcie v nádrži sa naďalej zvyšovali a vznikol veľký objem plynov. Príslušná chladiaca jednotka aj bezpečnostný systém boli takisto mimo prevádzky.&nbsp;

Približne o&nbsp;jednej hodine v noci 3. decembra závodom otriasol&nbsp;výbuch a&nbsp;jedovatá chemikália unikla do ovzdušia. Išlo o&nbsp;mimoriadne toxický plyn, ktorý pri dostatočne vysokej koncentrácii vo vzduchu dokáže spôsobiť smrť v&nbsp;priebehu niekoľkých minút po vdýchnutí. V&nbsp;Bhopále sa táto smrteľná úroveň koncentrácie niekoľkonásobne presiahla. Vietor rozšíril plyn a&nbsp;ten zasiahol územie s&nbsp;rozlohou približne 60 štvorcových kilometrov, pričom celé mesto malo vtedy rozlohu približne 85 štvorcových kilometrov.

V najviac zasiahnutých oblastiach zomieralo všetko živé a v tých menej zasiahnutých mali ľudia rozličné zdravotné ťažkosti. Najrozšírenejšie boli problémy s dýchaním, bolestivé svrbenie očí a pokožky. V meste fungovali len dve verejné nemocnice, ktoré nemali kapacitu pomôcť všetkým postihnutým. Lekári v Bhopále sa nikdy nestretli s takou situáciou. Nemali žiadne skúsenosti s priemyselnými haváriami, nemali dostatok informácií a skúseností a nedokázali okamžite rozpoznať príčiny zdravotných problémov. Nedostatočná bezpečnosť v továrni, nepripravenosť zdravotníckeho a záchranného systému v kombinácii s veľkosťou havárie priviedli celú oblasť do chaosu.&nbsp; Vyšetrovanie neskôr ukázalo, že v&nbsp;rámci šetrenia bol v&nbsp;továrni nedostatočný počet pracovníkov. Neexistoval žiadny plán na zvládnutie havárie takého rozsahu. Mnohé poplachové a&nbsp;bezpečnostné systémy nefungovali alebo vôbec neexistovali. Niektoré poškodenia potrubia a&nbsp;ventilov boli známe, ale pre vysoké náklady ich neopravili a&nbsp;kompetentní odignorovali aj ďalšie nedostatky.

Na ďalšej strane si prečítajte, ako boli potrestaní hlavní viníci.

Podľa oficiálnych záznamov tragédia v Bhopále zabila 3 787 ľudí. Dôveryhodnejšie odhady hovoria, že v prvých dňoch po havárii zahynulo až desaťtisíc ľudí a počet predčasných úmrtí v nasledujúcich dvadsiatich rokoch sa odhaduje na 15- až 20-tisíc. Skutočný počet sa však pravdepodobne nedá zistiť. V prvých dňoch po havárii mŕtvych pochovávali bez akejkoľvek evidencie v masových hroboch, veľa ľudí tiež utieklo do vzdialenejších oblastí do bezpečia. Nehovoriac o tom, že evidencia obyvateľstva bola v podmienkach slumov a robotníckych štvrtí nedostatočná.

Indická vláda neskôr uviedla, že toxickému plynu bolo vystavených viac ako pol milióna ľudí. Okamžite po katastrofe sa americká spoločnosť usilovala zbaviť zodpovednosti za nehodu. Vinu sa snažila presunúť na indickú dcérsku spoločnosť, ktorá vraj za chod továrne plne zodpovedala. Objavili sa aj scenáre obsahujúce sabotáž predtým neznámych extrémistických skupín sikhov alebo nespokojných zamestnancov. Tieto konšpirácie sa podarilo vyvrátiť.&nbsp; Súdne spory o určenie zodpovednosti, o vine a treste a najmä o náhrade škôd sa začali veľmi rýchlo. Trvali desaťročia a aj v súčasnosti sa objavujú snahy o nové súdne spory v tejto kauze. V roku 1985 prijala indická vláda zákon, ktorým sa stala výhradným zástupcom obetí na súdoch v Indii aj v zahraničí.

Americký súd rozhodol v&nbsp;roku 1986 o&nbsp;vylúčení procesov o&nbsp;náhradu škody z&nbsp;právneho poriadku USA. V&nbsp;urovnaní sprostredkovanom indickým najvyšším súdom Union Carbide Corporation prijala morálnu zodpovednosť a&nbsp;súhlasila s&nbsp;tým, že zaplatí indickej vláde 470 miliónov dolárov, ktoré sa rozdelia žiadateľom ako úplné a&nbsp;konečné vyrovnanie.&nbsp;Toto číslo bolo sčasti založené na oficiálnom, ale spornom tvrdení, že zomrelo iba 3&nbsp;787 ľudí a&nbsp;trvalé následky malo 102-tisíc ľudí. Oficiálne bolo odškodnených viac ako pol milióna ľudí, z&nbsp;toho&nbsp;vyše 15-tisíc pozostalých po obetiach havárie a&nbsp;priemerná suma pre rodiny mŕtvych bola 2&nbsp;200 dolárov. Neoficiálne údaje tvrdia, že vyše 400-tisíc postihnutých nedostalo vôbec nič.

Okrem súdnych sporov o odškodné prebiehal od roku 1989 v Indii súd, ktorý mal určiť a potrestať vinníkov havárie. Rozsudok vyniesli až v júli 2010 a podľa neho Union Carbide India, Ltd., a ôsmi z jej vedúcich pracovníkov sú vinní z nedbanlivosti. Spoločnosť musela zaplatiť pokutu vo výške 500-tisíc rupií (10 870 dolárov) a každý z odsúdených vyfasoval dva roky väzenia a pokutu 100-tisíc rupií (2 175 dolárov). Všetkých ôsmich však krátko po uväznení prepustili na kauciu.&nbsp; Warren Anderson, generálny riaditeľ Union Carbide, štyri dni po havárii priletel do Indie, kde ho obvinili zo zabitia a&nbsp;zadržali v&nbsp;domácom väzení v&nbsp;penzióne. Za doposiaľ neujasnených okolností ho však neskôr prepustili a&nbsp;vrátil sa do USA. Veľvyslanectvo USA údajne vyvíjalo tlak na indickú vládu. Riaditeľ sa zaviazal, že sa na súdne konanie vráti do Indie, čo nesplnil. Indické súdy ho preto označili za utečenca, vydali na neho zatykač a&nbsp;požiadali USA o&nbsp;jeho vydanie. Predložili dôkazy, že Anderson mal informácie o&nbsp;nedostatkoch v&nbsp;konštrukcii továrne aj o&nbsp;slabých bezpečnostných opatreniach. Americké úrady však tieto dôkazy označili za nedostatočné a&nbsp;svojho občana odmietli vydať. Anderson nikdy nebol súdený a&nbsp;napokon zomrel v&nbsp;roku 2014 na Floride vo veku 92 rokov. V&nbsp;Bhopále jeho smrť oslavovali.

Tri desaťročia po katastrofe pretrvávajú u mnohých obyvateľov zdravotné problémy. Je tam vyššia potratovosť a približne 30 percent detí má rôzne ťažkosti. Častejšie sa vyskytuje detská mozgová obrna, Downov syndróm, slepota, ťažkosti s učením a spomalenie rastu. Pôsobenie Union Carbide zanechalo aj ďalšie nebezpečné dedičstvo. Po katastrofe závod síce uza­vreli, ale neuskutočnila sa dôsledná kontaminácia. V oblasti sa naďalej vyskytuje zvýšené množstvo nebezpečných látok.&nbsp; Časom vyšlo najavo, že toxický odpad z továrne ukladali na odparovanie do vodných nádrží, z ktorých sa dostal do pôdy a podzemných vôd. Ľudia v oblasti roky používajú kontaminovanú vodu, čo, samozrejme, prináša ďalšie zdravotné problémy. Finančné prostriedky na riešenie situácie sú nedostatočné a predpoklady na zlepšenie životných podmienok obyvateľov sú malé. Ani tri a pol desaťročia po havárii sa katastrofa v podstate neskončila.&nbsp;

Priemyselná megakatastrofa: Ulice boli pokryté mŕtvymi telami a takmer nikoho nepotrestali!

Výber pre vás

Priemyselná megakatastrofa: Ulice boli pokryté mŕtvymi telami a takmer nikoho nepotrestali!

Súvisiace články

Ťažko skúšané arborétum: „Ukradli rastliny a potom sa dali odnášať aj rašelinu!“

Pátranie po Márquezovom Maconde: Skutočnosť v Karibiku pripomína najdivokejšie fantázie

Živý kabinet: Dvojnásobne chránený, a predsa v žalostnom stave!

Lovec jeleňov: Vo filme podľa románu geniálneho spisovateľa si zahral aj slovenský herec

Výber pre vás