Peter Getting

V dôsledku išlo vždy o jediné - podvádzať a meniť skutočnosť, ktorú mala fotografia pôvodne verne zobrazovať. Nešlo len o nádhernú pleť herečiek. Fotky sa retušovali z ideologických dôvodov a podvodnosť totalitných režimov najlepšie ukazujú práve podvodné fotografie. Fenomén však nie je minulosť. So snímkami sa podvádza aj v čase internetu. Kým niektoré podvody sú smiešne, z iných mrazí.

Obmedzené, smiešne aj mrazivé: „Ni­kto nemôže vedieť, čo sa stane včera.“ Takto ironicky kedysi komentoval praktiky komunistického režimu v Československu emigrovaný publicista a kritik Ferdinand Peroutka. Nečudo, po komunistickom prevrate vo februári 1948 sme žili štyridsať rokov v režime, kde vládla lož.

Dokladajú to fotografie, ktoré nám servírovali. Asi najznámejšia je snímka komunistického prezidenta Klementa Gottwalda s chýbajúcim Vladimírom Clementisom z roku 1948. Gottwaldovho spolustraníka vymazali z fotografie, keď sa dostal do nemilosti a súdruhovia ho obesili. Kým upravenú fotografiu do omrzenia predvádzali v tlači, originál sa čo najprísnejšie tajil. Keď neskôr Clementisa rehabilitovali, v roku 1963 pre zmenu putovala do trezoru retušovaná verzia.

Manipulácia fotografií nebola zďaleka ojedinelý jav a zo záberov sa náhle „strácali“ nestraníci aj straníci, takisto sa vymazávali „nevhodné“ nápisy aj celé scénky. Z blízkosti Gottwalda - inak ťažkého alkoholika - cenzúra pre istotu vymazala prázdny krígeľ piva a absurdnosť dokladá fakt, že zakázali naoko nevinnú fotku detí sklonených nad filatelistickým albumom so známkami. Pri totálnom zväčšení fotografie vyplýva, že na známkach je Masaryk so Štefánikom.

„Po februári 1948 tu bola znovu cenzúra. Na rozdiel od nacistickej sa začínala váhavo, neobratne a zdanlivo smiešne. Ibaže doba nebola smiešna,“ uvádza dvojica Hana Řeháková a Dušan Veselý, ktorí bádali v archíve vtedajšej Československej tlačovej kancelárie (ČTK) a o cenzúre vydali knihu Zakázané dějiny ve fotografiích ČTK. „Niektoré zásahy cenzúry sú také zadubené, že zvádzajú na sarkazmus. Nemalo by sa však zabúdať, že vtedy sa stále popravovalo, strieľalo na hraniciach a tisícky väzňov v lágroch boli vystavení podmienkam, ktoré nezaostávali za nacistickými.“

„Náš splnomocnenec nedal súhlas na zverejnenie tejto fotografie a žiada, aby bola zaretušovaná. Považujeme to za priamu snahu zverejniť fotografiu nepriateľsky zameranú proti ľudovej demokratickej republike. Prípad sme oznámili IV. správe ministerstva vnútra a tá ho posunula II. správe,“ znie hlásenie cenzúry k spomenutej fotke detí s albumom známok.

Prípad vzali do rúk nielen komunistickí policajti, ale aj retušéri. Namiesto Photoshopu vtedy potrebovali retušovací štetec, nožničky, šablónu a takzvanú americkú retuš, ktorá sa nanášala pomocou rozprašovacej pištole. Šlo o zdĺhavú a pedantnú prácu. Kolorovalo sa, strihalo, lepilo a opäť fotilo, až kým sa nestratili zásahy, rezy, premaľované miesta. „Retušér nie je fušer!“ vravievalo sa. Techniku si dodnes pamätajú skôr narodení fotografi, ale okrem umeleckej retuše jestvovala práve ideologická. Pri politicky chúlostivých retušiach sa vyberali retušéri v úzkom okruhu a Hana Řeháková s Dušanom Veselým podotýkajú, že ani po prehrabaní archívu ČTK sa im nepodarilo zistiť, kto sa na retušiach podieľal.

Tlačová kancelária bola podriadená strane a na cenzúru dohliadala Hlavná správa tlačového dohľadu, neskôr Ústredná publikačná správa a napokon, po invázii Rusov do Československa, cenzúru robila agentúra sama. Straníci, ktorí sa objímali pred objektívmi a dávali si slávne súd­ružské bozky, naďalej „vypadávali“ zo záberu. Za normalizácie, keď už nešlo poľahky mazať z fotiek - perzekúcie za názor postihli tisíce ľudí - putovali do trezora rovno celé fotky. Cenzori sa činili doslova do posledných chvíľ padajúceho režimu. Krátko pred Nežnou revolúciou však retušovali generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michaila Gorbačova - symbolicky chceli „odstrániť“ fliačik z čela boriteľa falošných mýtov komunizmu.

Prepis histórie a primitívne vtipy: „Politická línia vyžadovala, aby sa jeden kúsok minulosti zachoval, iný sfalšoval a ďalší vygumoval,“ píše George Orwell vo svojom utopickom románe 1984, v ktorom vystihol praktiky totalitných režimov.

Naši súdruhovia sa o manipulácii fotografií školili u Rusov. Tam bol podvod súčasťou reality už od prvých okamihov režimu. Zo snímok, kde na manifestáciách rečnil Vladimír Lenin s Levom Trockým, vymazali druhého muža revolúcie a napokon dal Stalin Trockého pre istotu zavraždiť. Počas teroru robil pre Stalina špinavú prácu šéf sovietskej polície (NKVD) Nikolaj Ježov - po splnení krvavej misie sa Stalin zbavil aj jeho a Ježov zmizol z fotky vedľa Stalina. Zostalo prázdne miesto.

Neslobodné režimy ovládali za posledné storočie nemalú časť planéty. V Číne sa podľa ruského vzoru súdruhovia strácali na snímkach z blízkosti tamojšieho komunistického lídra Maa Ce-tunga a na Kube to spoznal napríklad spisovateľ a niekdajší druh Fidela Castra Carlos Franqui. Podieľal sa na kubánskej revolúcii, no kritizoval prešľapy komunistov a napokon odišiel z Kuby - s Fidelom sa rozišli, keď odsúdil ruskú inváziu do Československa. Takže sa stratil zo spoločných fotiek, čo komentoval slovami: „Spoznal som svoju fotografickú smrť. Existujem vôbec? Som len trochu čiernej a trochu bielej, som len ho.no na Fidelovej veste.“

Ako sa dá vysvetliť táto snaha o prepisovanie histórie? Ľudia si predsa musia pamätať osoby miznúce z fotiek. Necháme sa oklamať tak ľahko, ako to predpokladali propagandisti? „Fakty o udalosti podliehajú vždy ako prvé zabúdaniu a komunistický režim prepisoval históriu, aby tým zdôvodnil svoje ideologické nastavenia a pozície svojich nových nomenklatúrnych kádrov,“ povedala nám historička umenia Bohunka Koklesová, ktorá sa špecializuje na vzťah fotografie, umenia a politiky. „Nemusíme ísť hlboko do minulosti - pozrite sa na to, ako dnes politici s komunistickou minulosťou dokážu obratne manipulovať ľuďmi a systematicky sa obracajú práve k tým masám, ktoré sú politicky a intelektuálne nevyhranené. Stačia im sľuby, primitívne vtipy a červené ruže.“

Retušovanie fotografií nie je len doména minulosti. Dnes sa deje v reklamách, ďalším dôvodom je prehnaná politická korektnosť. Z podobnej kategórie je „úprava“ rockerov. Za komunizmu vymazali cigaretu z kútika úst na obale platne Mariána Vargu, dnes ich mažú v USA z plagátov v rámci protifajčiarskej kampane. Falšovanie histórie postihlo aj Winstona Churchilla, ktorý sa neprirodzene a groteskne škľabil, keď mu v londýnskom múzeu Winston Churchill’s Britain At War Experience odstránili spomedzi pier obľúbenú cigaru.

Nechýbajú ani zásahy ideologického charakteru. V poslednej bašte komunizmu, v Severnej Kórei, kopírujú strašidelné techniky z minulosti - na záberoch z nedávneho obdobia sa ľudia strácajú z blízkosti súčasného kórejského vodcu, ako sa to prihodilo napríklad jeho vplyvnému strýkovi Jang-Song-Thaekovi, ktorého označili za zradcu a popravili. Čínska štátna televízia zasa odvysielala zábery z vojenského cvičenia letectva, pri ktorých vysvitlo, že ich vylepšili - zábermi z filmu Top Gun. V USA počas prezidentskej kampane v roku 2004 demokratického kandidáta Johna Kerryho ukázali na fotke z protestov proti vojne vo Vietname spolu s herečkou Jane Fondovou - ibaže Kerry sa na nich zúčastnil o rok prv než herečka, ktorú k nemu „prilepili“.

Komický je prípad, keď ruský prezident Vladimir Putin ukazoval americkému režisérovi Oliverovi Stonovi videozáznam údajného zásahu ruskej armády proti teroristom, pričom v skutočnosti šlo o zásah amerického vrtuľníka proti militantom v Afganistane. Podobný trapas zverejnili v roku 2015 separatisti z Luhanskej oblasti na videu, kde „objavujú“ v ukrajinskom bunkri „sklad zbraní z USA“ - až na to, že fanúšikovia počítačových hier odhalili, že separatisti použili snímky z hry Battlefield 3, navyše s primitívnymi pravopisnými chybami v anglických nápisoch.

Podobné prípady pôsobia v slobodnej, otvorenej spoločnosti vtipne aj trápne. Podľa Juraja Smatanu, autora zoznamu konšpiračných webov, existuje dnes na internete viacero špinavých trikov pri manipulácii s fotkami. Jedným je zmena kontextu - ako keď fotografiu dieťaťa pohryzeného psom manipulátor označí za fotografiu dieťaťa porezaného imi­grantom alebo fotografia s hákovými krížmi z natáčania vojnového filmu na Ukrajine sa vloží do článku o ukrajinskom Majdane, čím z proeurópskeho hnutia spravia „fašistické“. Inokedy sa prezident Kiska pri návšteve ukrajinského mesta Mariupol odfotografoval s vlajkou mesta - manipulátori vymenili mestský erb za znak bataliónu Azov a ďalší „hoax“, alebo „fake“ bol na svete.

V krátkej budúcnosti sa navyše očakáva manipulácia s videami, keďže nové softvéry umožnia aj laikovi odobrať vzorku ľubovoľného hlasu a po naťukaní textu do klávesnice ho program prečíta hlasom cudzieho človeka - podobné nástroje už existujú aj na tvorbu videa s ľudskými tvárami.

„Ľudstvo dosiahlo značný pokrok v snahe oklamať blížneho svojho. V prvom rade treba zapojiť ,hlavológiu‘, overiť si, či fotka nebola upravená, alebo nepochádza z úplne iného času a priestoru,“ podotýka Smatana. „Najdôležitejšie je získavať informácie zo serióznych zdrojov, ktoré si dôveryhodnosť svojho mena budujú dlhodobo a majú zavedené štandardy na odhaľovanie a opravovanie vlastných chýb, pretože neomylný nie je nikto. Obraz preniká k ľudským emóciám ľahšie než slovo, preto manipulovanie fotografií patrí do arzenálu každého propagandistu. Navyše, technológia sa stala dostupnou pre každého, kto má výkonnejší smartfón. Proti manipulácii nie sú imúnni ani demokratickí politici - tých však môžeme bez rizika vysmiať alebo si ich slobodne nezvoliť.“

Storočie podvodov: Z fotografií vymazávali ľudí, ktorých vymazávali aj zo života. Funguje to aj dnes

Výber pre vás