Ladislav Švihran

Posolstvo bolo jasné: „Celé dnešné bohatstvo ľudskej kultúry, všetky prínosy umenia, vedy a&nbsp;techniky sú takmer bez výnimky árijským dielom. Práve táto skutočnosť nás privádza k&nbsp;poznatku, že zakladateľom vyššej ľudskosti bol výlučne árijec.“ Hitler rozvíjal teóriu nadčloveka, ktorému je všetko dovolené, vo svojom rozsiahlom diele Mein Kampf v&nbsp;roku 1924. Ešte uplynú roky, kým ju naplno môže uplatňovať.

Hans Bern Gisevius vo vynikajúcom dvojzväzkovom diele o&nbsp;Hitlerovi píše o&nbsp;Mein Kampfe, že „jeho kniha je tupá, excentrická, brutálna a&nbsp;dokonca barbarská, extrémne nacionalistická až do excesu protižidovská“. Nešla na odbyt. Prvý rok sa jej predalo ani nie 10-tisíc výtlačkov. Málo na takú veľkú krajinu. Ešte menej na ďalší rok - ani nie 7-tisíc, potom necelých 6-tisíc... V&nbsp;roku 1928 klesol predaj na 3-tisíc exemplárov. Hitlerovo blúznenie nešlo na odbyt.

No keď sa Hitler chopil moci, jeho kniha vychádzala v&nbsp;obrovských nákladoch. Dostávali ju do daru maturanti, obdarúvali ňou mladomanželov pri civilnom sobáši, patrila do výbavy dôstojníkov odchádzajúcich na front. Na školách bola povinným čítaním. Patrilo sa, aby každá správna nemecká rodina mala v&nbsp;knižnici Mein Kampf.

Pri poslednom vyúčtovaní honorárov údaj uvádza, že sa jej predalo 9&nbsp;840&nbsp;000 exemplárov. Dovedna vyšlo približne 12 miliónov exemplárov. Hitler mal nárok na 10 percent z&nbsp;predajnej ceny. Ale Mein Kamf vychádzal aj v&nbsp;iných jazykoch. Niektoré pramene uvádzajú, že vyšli v&nbsp;šestnástich, iné, že v&nbsp;dvadsiatich.

V&nbsp;knihe Hitler bedákal, akú biedu trel v&nbsp;mladosti prežitej vo Viedni: „Päť rokov biedy a&nbsp;strasti je pre mňa skrytých v&nbsp;mene tohto mesta. Päť rokov, keď som si najprv zarábal na chlieb ako pomocný robotník, potom ako drobný maliar, na svoj naozaj skromný chlieb, ktorého nikdy nebolo dosť na utíšenie zvyčajného hladu.“ Úlohu skromného, nenáročného hral, aj keď sa zmocnil funkcie kancelára a&nbsp;keď kniha Môj boj urobila z&nbsp;neho milionára.

Ale zisky, oveľa vyššie ako z knihy, plynuli Hitlerovi z&nbsp;ďalších prameňov.

Dňa 27. januára 1932 reční Hitler v Klube priemyselníkov v Düsseldorfe. Nehovorí na témy, ktorými burcoval masy. Nič o Židoch, nič o historickom poslaní nemeckého národa, nič o politických oponentoch. Hovorí o „chráme našej kultúry“, ktorá je „v konečnom dôsledku rezultátom zapojenia ľudskej pracovnej sily, využitím geniality a talentu“. Hovorí aj o výrobnej kapacite a o trhoch...

Brilantný rečník hovorí dve a&nbsp;pol hodiny, aj tentoraz uchváti. Najprv počúvajú so zatajeným dychom, potom mu nadšene tlieskajú. Potom otvárajú peňaženky. Nasledujú stretnutia s&nbsp;veľkopriemyselníkmi aj v&nbsp;ďalších mestách. Majitelia tovární a&nbsp;banky poskytujú Hitlerovi veľké sumy. V&nbsp;nádeji, že pomôže vyriešiť hospodársku krízu. V&nbsp;tom období každý tretí zárobkovo činný človek bol v&nbsp;Nemecku nezamestnaný. Uhľobarón Emil Kirdorf podaroval 700-tisíc mariek, Fritz Thessen takmer toľko...

Údaj uvádza, že keď Hitler nastúpil do funkcie kancelára, od nemeckých priemyselníkov dostával približne 100 miliónov mariek ročne na svoje súkromné použitie.

Hitler si nechával platiť za verejné vystúpenia, hoci oficiálne vyhlasoval, že patria strane. A&nbsp;vo verejných vystúpeniach bol rekordér. Príjmy mu plynuli zo straníckych novín, z&nbsp;rôznych finančných zbierok doma i&nbsp;v&nbsp;zahraničí. Plateniu daní sa vyhýbal. Keď ho príslušní úradníci na to upozorňovali, vyplakával pred nimi a&nbsp;žiadal úľavu. Po nástupne do funkcie kancelára ho zbavili povinnosti platiť dane.

Roku 1925 si Hitler kúpil najnovší typ Mercedesa. On, ktorý sa hral na chudáka. Daňový úrad pýtal od neho peniaze. Odpísal, že nemal nijaké príjmy. Koncom roka 1925 na ďalšie naliehanie priznal neveľké príjmy a ešte žiadal úľavu. Veď predsa musí z toho platiť mzdu trom zamestnancom a má aj výdavky na cestovné, lebo je „politický spisovateľ“. Znova bedákal: „Obmedzujem svoje osobné potreby tým, že neholdujem alkoholu a tabaku, stravujem sa v najskromnejších reštauráciách. Aj auto je pre mňa len úžitkový prostriedok.“

Potom, keď sa stranícka pokladnica začala napĺňať, Hitlerovi stačilo oznámiť pokladníkovi, že potrebuje peniaze „na mimoriadne výdavky na propagačné účely“. Boli to sumy až do výšky niekoľko tisíc mariek.

Neskôr si Hitler prenajal vidiecky dom v&nbsp;Obersalzbergu pri Berchtesgadene, ešte neskôr deväťposchodový byt v&nbsp;Mníchove. Doň sa v&nbsp;roku 1929 nasťahovala jeho neter Geli Rauballová, študentka medicíny, jeho údajná milenka. Doprial jej blahobytný život. Rád sa s&nbsp;ňou ukazoval na verejnosti a&nbsp;kupoval jej luxusné predmety. Keď ho v&nbsp;roku 1933 zvolili za ríšskeho kancelára, presťahoval sa do oficiálneho sídla v&nbsp;Berlíne, no dal ho prerobiť. Prestavba stála v&nbsp;prepočte na dnešnú menu vyše pol miliardy eur.

Dňa 27. februára 1933 vypukol požiar Ríšskeho snemu v&nbsp;Berlíne. Hitler prikázal postaviť nový, veľkolepý, ohromujúci. V&nbsp;tom istom roku začali stavať v&nbsp;Obersalzbergu pri hraniciach s&nbsp;Rakúskom jeho hlavné sídlo. Ohuroval ním zahraničných štátnikov. Dal ho vybudovať zo štátnych peňazí. V&nbsp;roku 1940 dal na okupovanom poľskom území postavať Vlčí brloh, sústavu desiatok budov a&nbsp;bunkrov so&nbsp;všetkým vybavením. Bol jedným z&nbsp;ôsmich hlavných stanov.

Hitler míňal bez obmedzenia. Nebral do úvahy, čo je štátne, stranícke alebo súkromné.

Nezaslúžil si azda Hitler obdiv za to, čo sa mu podarilo vykonať zakrátko po chopení moci? Veď priam neuveriteľne znížil nezamestnanosť, staval diaľnice, továrne, rozvíjal železničnú a&nbsp;vodnú dopravu, upevnil menu, zaviedol mnoho sociálnych opatrení, pripustil oslavy 1. mája - označil ho za Sviatok nemeckej práce.

No Hitlerove reformy v&nbsp;oblasti hospodárstva skrývajú nebezpečenstvo. Robotníkom síce poskytujú prácu, no predovšetkým v&nbsp;búrlivo sa rozvíjajúcom zbrojnom priemysle. Zamestnáva až 22 percent pracovnej sily. Na porovnanie - predtým, ako sa Hitler chopil moci, boli to len 3 percentá. Spojené štáty americké v&nbsp;tom čase vyhradili na zbrojenie iba 3,4 percenta a&nbsp;iné štáty ešte menej. Ale z&nbsp;hromadenia zbraní neplynú zisky. Nemeckí odborníci, tí odvážnejší, bijú na poplach. Zásoby surovín sa míňajú a&nbsp;nie sú na ne devízy. Vládny dlh sa v&nbsp;roku 1939 vyšplhal na 40 miliárd mariek.

„Natíska sa otázka, či vôbec jestvuje zasadnutie a&nbsp;súvislosť, pri ktorých by sa Hitler nebol zmienil o&nbsp;tom, že raz povedie vojnu.“ Nadišla chvíľa. S&nbsp;vojnou aj drancovanie. Ťažili z&nbsp;neho i&nbsp;najvyšší nacistickí funkcionári. Keď Hitler niekoľko dní pred smrťou písal testament, nič neľutoval. To tí druhí zavinili celosvetovú katastrofu. A&nbsp;nemecký národ nech zahynie, ak neobstál v&nbsp;dejinnej skúške.

Testament sa skladal z&nbsp;dvoch častí. Tá druhá bola dlho neznáma. Hitler v&nbsp;nej píše, ako naložiť s&nbsp;jeho miliardami. Čo sa s&nbsp;nimi stalo? Doteraz ich neobjavili. Asi sa stratili niekde v&nbsp;bankách.&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/superbohac-hitler-luxus-mu-financovala-strana-stat-zarobil-aj-mein-kampfe" target="_blank" rel="noopener">V galérii si pozrite menej známe Hitlerove fotografie&gt;&gt;&nbsp;&nbsp;</a>

Superboháč Hitler: Luxus mu financovala strana a štát, zarobil aj na Mein Kampfe

Výber pre vás