„Trójska vojna“ strednej Európy: Odohral sa tu najväčší ozbrojený konflikt praveku. Vieme, ako

Najväčší ozbrojený konflikt praveku: Odohral sa v strednej Európe

Trójska vojna strednej Európy: Umierali aj jazdci s koňmi, nábrežie sa plnilo krvou a mŕtvolami

Dušan Valent

V údolí meandrujúcej rieky sa pri prastarom drevenom moste ozval krik. Vzduch rozrazilo mračno šípov a&nbsp;ich hroty z&nbsp;pazúrika sa zaťali do mäsa a&nbsp;kostí. Desiatky mužov zarevali od bolesti, ďalší už len chrčali. Napadnutý zástup napriek tomu nepodľahol panike. Jeho členovia sa v&nbsp;podobnej situácii neocitli prvýkrát. Bol tu však rozdiel. Protivníkov bolo tentoraz podstatne viac. Takisto aj ich – tisícky sa zrazili s&nbsp;tisíckami. Druhej salve šípov s&nbsp;kamennými hrotmi vyletel v&nbsp;ústrety húf šípov so špicmi z&nbsp;bronzu. Netrvalo dlho a&nbsp;začal sa boj muža proti mužovi. Bojovalo sa hlavne kopijami, ako napokon až do stredoveku, no k&nbsp;„slovu“ sa dostali aj bronzové meče a&nbsp;drevené kyjaky. Okrem pešiakov sa na bojisku objavilo čosi celkom nevídané na to obdobie. Bojovníci na koňoch, niektorí s&nbsp;pancierom, so štítom a&nbsp;s&nbsp;helmou z&nbsp;bronzu. Kopije a&nbsp;dýky prepichávali ramená a&nbsp;hrudné koše. Kyjaky drvili lebky. Vodcom nepomohli ani meče a&nbsp;panciere – umierali aj jazdci so&nbsp;svojimi koňmi. Nábrežie sa plnilo krvou a&nbsp;mŕtvolami. Žiaľ, tam na severe strednej Európy sa nenašiel žiaden Homér, aby legendy o&nbsp;ohromnom bojovom konflikte zvečnil vo svojich veršoch. Hrdinstvá a&nbsp;tragédie bojovníkov tak upadli do zabudnutia.

História na túto bitku zabudla, nie však aj voda. Obete zakonzervovala bahnom, aby ich o&nbsp;tritisíc dvesto rokov vydala archeológom. Tí si v&nbsp;roku 1996 uvedomili, že údolie severonemeckej rieky Tollense skrýva čosi výnimočné. V&nbsp;uloženinách nivy narazili na ramennú kosť a&nbsp;kamenný hrot šípu. Jedno ani druhé nepredstavuje mimoriadny objav. V&nbsp;tomto prípade však špic uviazol hlboko v&nbsp;kosti. Evidentne došlo k&nbsp;násiliu. Ako sa ukázalo, nielen v&nbsp;tomto prípade.

Vykopávky odhaľovali jedno dokaličené telo za druhým. V&nbsp;rokoch 2010 až 2015 archeológovia vykopali na ploche 450 štvorcových metrov zvyš­ky viac ako 130 mužov a&nbsp;päť koní. Ide pritom o&nbsp;jednu desatinu a&nbsp;možno menej ako tri percentá nálezovej plochy s&nbsp;ľudskými kosťami, ktorá pokračuje pod hladinou rieky. Keďže víťazi svojich nebohých zrejme vzali z&nbsp;bojiska a&nbsp;pochovali (na neznámom mieste), podľa odhadov sa na bitke zúčastnilo okolo štyri- až päťtisíc bojovníkov. Čiže desaťnásobne viac, než sa predpokladalo pri pravekých bitkách „barbarskej“ Európy. Doposiaľ sa považovali prinajlepšom za väčšie šarvátky.

Nájdené pozostatky patria prevažne mladým mužom vo veku 20 až 30 rokov. Vieme, že niektorí z&nbsp;nich trávili veľa času na konskom chrbte, ako dokazujú charakteristické „jazdecké“ zmeny na ich kĺboch. Niektoré zlomeniny, ktoré utŕžili, pripomínajú zranenia, ku ktorým dochádza po páde z&nbsp;koňa. To dokazuje, že na koni sa nielen presúvali, ale aj bojovali (pripomeňme, že Homérovi hrdinovia bojovali výhradne ako pešiaci). Kone i&nbsp;bronzové meče predstavovali v&nbsp;bronzovej dobe prestížne predmety prisudzované vodcom a&nbsp;veľmožom, ich prítomnosť tak podľa archeológov naznačuje, že sa tam stretli organizované skupiny.

Až tretina tiel má na kostiach zahojené zranenia zo skorších bitiek. To je ďalší dôvod predpokladať, že pri Tollense ležia profesionálni vojaci. „Je to armáda na spôsob tej, ktorú opisujú Homérove eposy, teda zhluk menších skupín, ktoré sa spojili, aby dobyli Tróju,“ hovorí nemecký archeológ Detlef Jantzen.

Na základe stronciových analýz sa sprvu konštatovalo, že časť bojovníkov pochádzala z&nbsp;oblasti vzdialenej stovky kilometrov južne, pretože konzumovali proso, ktoré sa na severe strednej Európy nepestovalo. Tento záver sa neskôr vyvrátil. „Proso poznali aj na severe. Nádej, že izotopové analýzy odhalia, odkiaľ pochádzali bojovníci, sa nenaplnila,“ konštatuje Jantzen. Podobne neurčité výsledky priniesli genetické analýzy 14 nebožtíkov, skúmaní jedinci sa nevymykali súdobej stredoeurópskej populácii. Iné nálezy potvrdili, že na bitke sa skutočne zúčastnili cudzinci zďaleka. V&nbsp;roku 2016 napríklad potápači objavili na dne rieky Tollense súpravu náradia pôvodne patriacu jednému z&nbsp;bojovníkov. Zhluk objektov, zrejme pôvodne nesený v&nbsp;koženom vačku, ktorý časom zhnil, obsahoval bronzový nôž, zdobené šidlo, dláto a&nbsp;neforemné útržky bronzu, ktoré v&nbsp;pravekej Európe slúžili ako náhrada mincí. Čo je dôležité, povaha artefaktov naznačuje, že ich nositeľ nepochádzal zo severu, ale z&nbsp;juhu strednej Európy.

Archeologické nálezy nás v&nbsp;hrubých rysoch informujú aj o&nbsp;tom, ako bitka prebiehala. Môžeme uvažovať, že okolo roku 1250 pred naším letopočtom prechádzala údolím Tollense početná ozbrojená skupina. Smerovala k&nbsp;mostu, kde mohla sídliť ozbrojená hliadka, ktorej miestni vládcovia v&nbsp;prípade potreby poslali posily zo šíreho okolia. K&nbsp;niečomu podobnému, zdá sa, došlo – početná skupina strážcov most zablokovala a&nbsp;cudzincov napadla. Jedna zo strán začala ustupovať. Celkovo prešla 2,5 kilometra severne, pričom znova a&nbsp;znova čelila dorážaniu nepriateľa a&nbsp;ostreľovaniu jeho lukostrelcov, preto za sebou zanechávala množstvo mŕtvych. Močaristé nábrežie porastené trstinami bolo všetko, len nie ideálne bojisko. Až na mieste vyvýšenej suchšej pôdy (nálezisko Weltzin 20) sa ustupujúci bojovníci zastavili a&nbsp;odohral sa azda najtvrdší konflikt, ktorý zanechal najvyššiu koncentráciu mŕtvych. Podľa archeológov mohlo ísť o&nbsp;posledný odpor porazených, prinajmenšom tých, ktorí nedokázali prebrodiť rieku. Víťazi následne z&nbsp;bojiska vzali svojich padlých a&nbsp;telá pobitých protivníkov dôsledne okradli a&nbsp;nechali napospas živlom. Bronzové zbrane sa zachovali len u&nbsp;tých, ktorých telá vzala voda.

Štyritisíc, možno päťtisíc bojovníkov. Tento počet je o&nbsp;to viac mimoriadny, keď uvážime, že okolie údolia bolo pomerne ľudoprázdne. Najbližšia väčšia usadlosť sa nachádzala vyše 350 kilometrov juhovýchodne. Na mieste bojiska však cez rieku viedol veľký drevený most. V&nbsp;čase bitky stál už pol tisícročia, počas rokov ho priebežne opravovali. Podľa archeológov to naznačuje existenciu dôležitej cesty. Mohla súvisieť s&nbsp;diaľkovým obchodom, napríklad s&nbsp;dodávkami cínu nevyhnutného na zhotovovanie bronzu a&nbsp;luxusného tovaru. Existenciu diaľkového obchodu napokon potvrdzujú viaceré súdobé nálezy zo širšieho okolia, ako napríklad perly nájdené v&nbsp;hroboch, pochádzajúce pôvodne z&nbsp;Mezopotámie a&nbsp;zo Stredomoria.

Detlef Jantzen na základe tejto skutočnosti tvrdí, že pri Tollense sa mohol odohrať prepad karavány a&nbsp;jej ozbrojeného sprievodu. Opiera sa taktiež o&nbsp;antropologické zistenia, podľa ktorých kosti obetí vykazujú charakteristické zmeny, aké spôsobuje časté nosenie ťažkých bremien. „Máme tu skupinu ľudí tvorenú takmer výlučne mužmi a&nbsp;len niekoľkými ženami. Pochádzali zrejme z&nbsp;odlišných končín a&nbsp;očividne neboli príbuzní. Ich telo poznačila chôdza na mimoriadne dlhé vzdialenosti a&nbsp;často nosili ťažké bremená. A&nbsp;tento obraz prirodzene nezapadá do predstavy vojenskej skupiny, ale nasvedčuje, že mohlo ísť napríklad o&nbsp;presun skupiny zodpovednej za transport tovaru.“ Prepad uspel a&nbsp;útočníci, nech to už bol ktokoľvek, podľa Jantzena nielenže okradli padlých protivníkov, ale vzali aj všetok tovar.

Spoluvedúci vykopávok Thomas Terberger ostro nesúhlasí. Upozorňuje, že doterajšie práce odhalili 150 obetí. „Musíme vychádzať z&nbsp;toho, že niekoľkonásobne viac ľudí ešte leží v&nbsp;zemi. Tak sa dostávame k&nbsp;počtu, ktorý na členov obchodnej karavány pôsobí privysoko,“ hovorí a&nbsp;dodáva, že nič, čo archeológovia vykopali, zatiaľ nepoukazovalo na obchodnú karavánu. „Aký nález naznačuje, že tu išlo o&nbsp;obchod? Pri prepade obchodnej karavány by sme očakávali, že prevážaný tovar sa odzrkadlí v&nbsp;povahe nálezového materiálu.“ Vedec pripomína, že potápačský prieskum dna síce odhalil niekoľko cínových a&nbsp;zlatých prsteňov, tie však predstavovali osobný majetok bojovníkov, ktorých telá strhla voda, vďaka čomu neboli okradnutí. Ak nešlo o&nbsp;prepad karavány, ale o&nbsp;kolíziu dvoch armád, vieme aspoň načrtnúť príčiny, ktoré mohli viesť ku konfliktu? Prvou indíciou môže byť podľa archeológov samotná lokalita. Údolie v&nbsp;tomto čase ležalo na hranici troch archeologických kultúr – kultúry nordickej bronzovej doby na severe, lüneburskej kultúry na západe a&nbsp;lužickej kultúry na východe. Práve s&nbsp;lužickou kultúrou, dobre známou aj z&nbsp;nášho územia, archeológovia spájajú bronzové hroty šípov – západne sa také používali len veľmi vzácne. Iste, príslušnosť k&nbsp;inej archeologickej kultúre nevyhnutne neznamená príslušnosť k&nbsp;inému „etniku“. Vieme povedať len toľko, že obyvatelia kultúrne odlišných území prejavovali a&nbsp;vyznávali odlišné tradície. Na druhej strane, i&nbsp;to môže postačiť, aby jedni druhých vnímali ako „iných“ a&nbsp;„cudzích“ a&nbsp;podnecovať napätie a&nbsp;eventuálne konflikty.

Druhou indíciou je obdobie, keď k&nbsp;bitke došlo – 13. storočie pred naším letopočtom v&nbsp;strednej Európe predstavovalo časy nebývalého nepokoja. Rapídne sa šírilo nové náboženstvo, pre ktoré bolo typické spaľovanie mŕtvych a&nbsp;symboly slnka a&nbsp;vodných vtákov na zbraniach i&nbsp;pohrebných milodaroch. Táto takzvaná civilizácia popolnicových polí&nbsp; zjednotila široké územie od Talianska po severné Nemecko. Okrem toho v&nbsp;archeologickom zázname výrazne stúpa početnosť zbraní. Stopy po poškodeniach jasne svedčia, že v&nbsp;boji sa používali i&nbsp;honosné bronzové meče, prilby a&nbsp;panciere. Archeológovia, ako dánsky expert Kristian Kristiansen, preto vzostup civilizácie popolnicových polí spájajú so vzostupom novej bojovníckej elity. Jej moc odrážajú impozantné náčelnícke mohyly, ktoré mohli byť viac ako 50 metrov široké a&nbsp;15 metrov vysoké – niekoľko desiatok poznáme aj zo Slovenska.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/trojska-vojna-strednej-europy-odohral-tu-najvacsi-ozbrojeny-konflikt-praveku-vieme-ako">Viac FOTO k pravekej vojne nájdete TU</a>

Turbulentné obdobie, militantní vodcovia... To však nie je všetko. Pridal sa nedostatok bronzu. „Okolo roku 1300 pred naším letopočtom nastal zlom. Zisťujeme, že prísun kovov, ktorý dovtedy prebiehal bez problémov, pokračoval severne od Álp len s&nbsp;veľkými ťažkosťami,“ hovorí Jantzen. Núka sa tak predstava mocného veľmoža, ktorý v&nbsp;čase všeobecného nedostatku zatúžil obohatiť sa na úkor susedov. Ktovie. Stredoeurópskeho Homéra nemáme a&nbsp;vody rieky Tollense neprezradia.

Odborník na bronzovú dobu Štefan Olšav z&nbsp;Archeologického ústavu SAV v&nbsp;Košiciach rozpráva o&nbsp;stopách bojových konfliktov, ktoré poznáme z&nbsp;územia Slovenska.

Poznáme dôkazy bojových konfliktov z&nbsp;bronzovej doby aj zo Slovenska?

Tie sa archeológom hľadajú veľmi ťažko. Okrem iného obete násilných kolízií mohli byť neskôr pietne pochované a&nbsp;vzácne zbrane z&nbsp;bojiska vyzbierané už tesne po boji, pravdepodobne víťaznou stranou. Z&nbsp;nášho územia však poznáme niektoré kostrové hroby zo staršej bronzovej doby, v&nbsp;ktorých nachádzame hroty šípov „zaseknuté“ v&nbsp;kostiach, napríklad na pohrebiskách v&nbsp;Ludaniciach v&nbsp;Mýtnej Novej Vsi, Jelšovciach alebo v&nbsp;Spišskom Podhradí. Na kostiach taktiež nachádzame stopy po kontaktných zbraniach, ako sú sekery, sekeromlaty alebo kyje a&nbsp;ojedinele aj dýky a&nbsp;oštepy. Nepriamym dôkazom je aj dobová prevencia ozbrojených konfliktov. Centrá obchodu a&nbsp;špecializovanej remeselnej výroby často chránili dômyselné opevnenia, ktoré zároveň vysielali signál o&nbsp;ich sile alebo moci. Existujú predpoklady, že vojenské konflikty mohli prebiehať mimo týchto sídel, prípadne ojedinele priamo v&nbsp;nich. Príkladom môže byť opevnené sídlisko v&nbsp;Nižnej Myšli, kde sa našiel pomerne vysoký počet projektilov diaľkových zbraní a&nbsp;ukryté poklady v&nbsp;odpadových jamách, ktoré už nikdy neboli vyzdvihnuté. Osídlenie tam náhle zaniklo.

Našli by sme armády či aspoň žoldnierov v&nbsp;bronzovej dobe aj na našom území?

Podmienky na to určite boli. Územie dnešného Slovenska malo v&nbsp;bronzovej dobe veľký potenciál, ktorý bol patrične využitý. Nachádzali sa tu dôležité zdroje surovín, predovšetkým meď a&nbsp;zlato. Pozdĺž významných riek, ako bol Dunaj a&nbsp;Tisa, viedli dôležité obchodné cesty, vďaka čomu sa doteraz našlo množstvo predmetov alebo surovín z&nbsp;rôznych kútov Európy. Naše územie nebolo len tranzitnou krajinou, ale významný bol aj export. Vďaka tomu vznikali opevnené centrá, ktoré bolo nutné chrániť. Existencia bojovníckych skupín je preto veľmi pravdepodobná. Poukazuje na to aj široká škála zbraní, ktoré sa neustále zdokonaľovali.

Významnou inováciou pre vojenstvo bronzovej doby bol vynález meča. Ako to vyzeralo s&nbsp;jeho zavedením a&nbsp;významom u&nbsp;nás?

Prvé meče sa na našom území objavili už na konci staršej bronzovej doby okolo roku 1600 pred naším letopočtom. Najstaršie sa objavovali len ojedinele, no bývali precízne vyrobené a&nbsp;nezriedka boli bohato zdobené. Meč bol pravdepodobne najvýznamnejším symbolom moci a&nbsp;časom začal predstavovať symbol profesionálneho bojovníka. Možno aj preto sa v&nbsp;priebehu nasledujúcich etáp bronzovej doby stal takou obľúbenou zbraňou. Najviac mečov z&nbsp;histórie nášho územia pochádza práve z&nbsp;bronzovej doby.

Najväčší ozbrojený konflikt praveku: Odohral sa v strednej Európe

Súvisiace články

Obetovala lásku: Maria Montessori odmietla sobáš s milovaným mužom, vzdala sa aj syna

Milka Vášáryová sa činí aj na nekultúrnom poli: Za všetkým je jej syn

Film verzus relita: Ako to bolo naozaj s Oppenheimerovými ženami

Výber pre vás