Jana Čavojská

Karolína Zalabáková vyrastala v&nbsp;Zlíne, v&nbsp;typickom baťovskom domčeku. Jej rodinná história je spojená s&nbsp;fabrikou Baťa. Jej dedko prišiel do Zlína, lebo dostal prácu vedúceho zamestnanca. Preto mu pridelili domček s&nbsp;výhľadom na mesto. Otec bol projektant v&nbsp;Baťovom mrakodrape, známom ako Budova 21. Až keď odišla na vysokú školu a&nbsp;neskôr cestovala po svete, zistila, že ľudia vnímajú Zlín ako neobyčajné mesto. Baťovci založili podobné mestá po celom svete. Takmer všetky nazvali podľa seba. Súčasťou ich mena je slovo Bata. Ako vznikli? Ako to tam vyzerá dnes? Režisérka Karolína Zalabáková s&nbsp;Lukášom Gargulákom a&nbsp;Petrom Babincom to zisťovali v&nbsp;piatich krajinách. Vznikol dokumentárny film Batalives.

Baťa nepochybne patrí medzi najznámejšie obchodné značky na svete. Topánky Baťa si denne kúpi asi milión ľudí. História firmy sa začala písať koncom 19. storočia v rodine obyčajného obuvníka. Podnikanie, zdedené po otcovi, poňali úplne novým spôsobom bratia Tomáš a Jan Antonín. V roku 1905 pre nich 250 zamestnancov vyrábalo 2 200 párov topánok denne. Firma rýchlo rástla. Topánky boli v tom období ešte luxus, ktorý si nemohol dovoliť každý. Preto Baťovci priniesli koncept rýchlej pásovej výroby z lacnejších materiálov, aby bola ich cena dostupnejšia. Aby skutočne obuli svet, ako hlásalo ich motto. Zaujímavé je, že pravdepodobne práve vďaka Baťovi začali ľudia za prvej Československej republiky nosiť doma papuče. Ešte na prelome storočí sa vo vyšších spoločenských vrstvách považovalo za vrcholne neslušné nosiť takú nedbalú obuv, hoci aj doma za zatvorenými dverami.

Baťovci zaviedli novinky aj pre zamestnancov. Každý jeden z&nbsp;nich mal podiel na zisku, ale znášal aj stratu. Práca aj obyčajného robotníka sa stala podnikaním. Ľudia cítili zodpovednosť za výsledok. Záležalo im na prosperite firmy. O&nbsp;zamestnancov sa Baťovci starali. Začali pre nich stavať spoločné ubytovanie na spôsob robotníckych štvrtí. Súčasťou obytných projektov bol často bazén či kinosála. A&nbsp;spoločné aktivity, napríklad ranný beh a&nbsp;rozcvička, aby sa robotníci udržiavali v&nbsp;dobrej kondícii.

Ako firma Baťa rozširovala svoje pôsobenie aj do zahraničia, po celom svete zakladala také baťovské mestá. „Baťa sa stal v&nbsp;mnohých krajinách takým pojmom, že všade si mysleli, že je to ich rodák,“ hovorí Karolína Zalabáková o&nbsp;svojich skúsenostiach z&nbsp;ciest po stopách Baťovcov po celom svete. „Indovia boli presvedčení o&nbsp;tom, že bol Ind, Francúzi zas, že Francúz, Angličania si mysleli, že bol určite zo Spojeného kráľovstva. Zarazilo ich, keď som im povedala, že pochádzam zo Zlína a&nbsp;že práve tam Baťa žil.“

Filmári začali objavovať príbeh firmy Baťa práve v Zlíne v budovách bývalého baťovského areálu. „Na prvý pohľad sa zdá, že je to tam úplne mŕtve. No opak je pravda,“ hovorí Karolína. „Objavili sme tam veľa dielničiek, malých fabrík, výrobných závodov. Vďaka nim a vďaka charakteristickej architektúre je Zlín stále stelesnením baťovského premýšľania o svete.“ Baťov podnik v&nbsp;roku 1948 znárodnili. To už mala rodina za sebou pohnutú históriu. Tomáš Baťa zahynul v&nbsp;roku 1932 pri havárii svojho súkromného lietadla, Jan Antonín emigroval do Brazílie. Rodina sa postupne rozdelila. Tomáš mladší podnikal z&nbsp;Kanady, Jan Antonín rozvíjal aktivity z&nbsp;Brazílie. Po privatizácii po roku 1989 začali v&nbsp;zlínskom areáli fungovať rôzne malé továrne. „Zopár ich ešte zostalo. Venujú sa výrobe súvisiacej s&nbsp;obuvníckym priemyslom. Popri nich tam fungujú workshopy a&nbsp;dielničky mladých dizajnérov,“ vysvetľuje Lukáš Gargulák. S&nbsp;Karolínou a&nbsp;Petrom chodili po dielňach a&nbsp;hľadali zaujímavý príbeh do svojho filmu. Idea totiž bola nakrútiť život v&nbsp;piatich baťovských mestách na celom svete. Vhodnú postavu našli v&nbsp;podobe Věry Dudíkovej, vedúcej dielne v&nbsp;ešte funkčnej fabrike. „Okamžite nás vyhodila. Ale zaujala nás práve svojou ráznosťou. Chceli sme ju presvedčiť.“ Zistili, že tiež býva v&nbsp;baťovskom domčeku a&nbsp;je vlastne Karolínina susedka. Nakoniec súhlasila. „Keď sa zaujímate o&nbsp;niekoho, kto zostáva väčšinu života bokom, je preňho určitou formou satisfakcie, že ste za ním prišli s&nbsp;kamerou,“ hovorí Karolína.

Nasledovalo vytypovanie štyroch baťovských miest po celom svete. Dodnes ich je po zemeguli roztrúsených približne tridsať. Väčšina z nich stále nesie vo svojom názve slovo Bata. „Zdalo sa nám komické, že niekto zakladal mestá so svojím menom v názve,“ smeje sa Karolína. „Napríklad Batatuba v Brazílii. V preklade to znamená Baťova hlava. Založili tam aj Mariapolis. Ten zas pomenovali po manželke Jana Antonína Baťu.“ Na Slovensku vznikli dve baťovské mestá - Baťovany, dnešné Partizánske, a Svit, ktorého názov vytvorili zo skratky Slovenská viskózová továreň. Tri závody vybudovali v Bošanoch, Liptovskom Mikuláši a Nových Zámkoch.

Filmári od začiatku vedeli, že chcú točiť v&nbsp;Brazílii. Práve tam odišiel do emigrácie Jan Antonín Baťa a&nbsp;žijú tam potomkovia jeho zamestnancov, ktorí prišli z&nbsp;Česka s&nbsp;ním. Stojí tam Baťova vila. Česká stopa a&nbsp;záujem o&nbsp;český jazyk sú tam dodnes natoľko silné, že tam české ministerstvo školstva vyslalo niekoľko učiteľov češtiny. Vnučka Jana Antonína Baťu Dolores tam vedie český spolok aj tanečný súbor Klenot. A&nbsp;stále má farmu na chov dobytka. Zámerom expanzie do Brazílie nebolo vybudovať ďalšiu fabriku na šitie obuvi, ale chovať dobytok na kožu, ktorá slúžila ako surovina pre iné Baťove podniky vo svete.

V&nbsp;meste Bataypora objavili filmári zaujímavý paradox: Brazílčanov, ktorí sa cítia väčšími Čechmi než potomkovia českých imigrantov. Príbeh jedného z&nbsp;nich nakrútili do filmu. Devanil Santos miluje Česko, ovláda češtinu, zaujíma ho história spojená s&nbsp;firmou Baťa. Jeho najlepší kamarát má síce rýdzo české meno Jindřich Trachta, jeho starí rodičia pre Baťu v&nbsp;Bataypore pracovali a&nbsp;jeho rodina dodnes vedie malé Baťovo múzeum, ale on po česky nevie a&nbsp;Baťa ho vôbec nezaujíma.

Na ob­hliadkach v Anglicku navštívili filmári mestečko East Tilbury. Aj tam našli živý Baťov odkaz a partiu starších pánov, bývalých zamestnancov Baťovej fabriky, ktorí tam udržiavajú malé múzeum a pravidelne sa v ňom stretávajú. Samozrejme, malý Zlín stojí aj tam. Nakoniec sa do filmu dostal Henrik Jansen z Batadorpu v Holandsku. „Vo štvrti baťovských domčekov býva veľa mladých rodín. Mali sme trochu obavy, či sa nám podarí nájsť Baťových pamätníkov. No hneď prvá pani, ktorú sme oslovili, nám povedala, že obaja s manželom pracovali pre Baťu celý život,“ hovorí Lukáš. Zaujímavé, že aj v&nbsp;takých krajinách ako Anglicko alebo Holandsko sa baťovské kolónie tešili veľkej obľube. Považovali ich za miesta s&nbsp;dobrou životnou úrovňou, dokonca nadštandard. Baťa pre svojich zamestnancov budoval aj bazény či kiná a&nbsp;organizoval im okrem pracovného voľný čas. Henrik vo filme živo spomína na to, ako každé ráno s&nbsp;ostatnými zamestnancami továrne behali niekoľko kilometrov, aby sa utužili.

&nbsp;Štandard bývania si zrejme až tak nepochvaľovali Baťovi zamestnanci v&nbsp;indickom meste Batanagar neďaleko Kalkaty. „Baťa bol vo svojej dobe priekopník, čo sa týka ubytovania pre robotníkov. Ale to platilo len v&nbsp;Európe,“ potvrdzuje Karolína. „Robotnícke domčeky v&nbsp;Európe mali vyšší štandard. Ak mal zamestnanec rodinu, dostal dom so splachovacím záchodom a&nbsp;s&nbsp;chrómovaným nábytkom. V&nbsp;krajinách tretieho sveta boli také domčeky len pre vedúcich pracovníkov. V&nbsp;Batanagare obyčajným robotníkom neposkytoval ubytovanie vôbec alebo im ponúkal len obyčajné ubytovne. Nie domy podľa typickej baťovskej architektúry. Keď sme tam prišli, tri pavlačové domy ešte stáli. Museli však ustúpiť novému projektu. Kým ich zbúrali, bývali v&nbsp;každom z&nbsp;nich stovky ľudí. Stal sa z&nbsp;nich slum so šialenými podmienkami.“

V&nbsp;Batanagare pre Baťu stále vyrába obrovská obuvnícka fabrika. Zamestnáva niekoľko tisíc ľudí. Vďaka nej k&nbsp;obuvníckemu remeslu pričuchli ďalší. V&nbsp;okolí fabriky je množstvo dielničiek, v&nbsp;ktorých robotníci za pár drobných vyrábajú subdodávky pre veľkú fabriku. „Chodili sme od dielničky k&nbsp;dielničke a&nbsp;hľadali sme človeka do filmu,“ rozpráva Lukáš. „Po troch dňoch sme narazili na Shonu. Ako ostatní robotníci v&nbsp;dielničkách aj on žil z&nbsp;nárazovej práce a&nbsp;nikdy nevedel, kedy bude mať ďalšiu zákazku. Ale taký štýl mu vyhovoval. Oveľa viac mu prekážala prestavba Batanagaru, kvôli ktorej búrali mesto. Tam pamiatková ochrana nikoho nezaujíma.“

Mesto Borovo v Chorvátsku sa dlhé roky volalo Bataborovo. „Stále tam cítiť vojnu medzi Srbmi a Chorvátmi. Polovica baťovských domčekov je stále rozbombardovaná. Opravili ich len tí, ktorí mali peniaze. Stará fabrika je úplne rozstrieľaná. Uprostred toho zničeného areálu postavili novú,“ rozpráva Lukáš. Filmári tam našli partiu tínedžerov z baťovských domčekov, ktorí mali pred sebou posledné dni prázdnin pred štvrtým ročníkom na strednej škole. Chceli si ich užiť a filmárom dovolili, aby ich sledovali s kamerou. „Otec hlavnej hrdinky bol nadšený zberateľ fotiek z baťovskej doby a živo sa o tú tému zaujímal.“

Podľa Karolíny je Baťa v&nbsp;Zlíne stále pojem. Ovládať dejiny firmy patrí k&nbsp;všeobecnému prehľadu. „Nepoznám nikoho, komu by sa baťovská architektúra a&nbsp;baťovský spôsob nazerania na svet nepáčili. Baťovské domčeky sú momentálne na bývanie veľmi vyhľadávané. Baťovcov si určite netreba idealizovať. Ich spôsob fungovania je už za zenitom, dnes by tak ľudia zrejme nechceli žiť. Na Baťovcov existuje veľa negatívnych pohľadov. Ale myslím, že pozitíva prevažujú. Ľudia z&nbsp;našich príbehov spomínajú na obdobie, počas ktorého pracovali pre Baťu, ako na najlepšie roky svojho života.“

Vizionár Baťa: Ako dopadli mestá, ktoré vo svete založil obuvnícky kráľ?

Výber pre vás

Vizionár Baťa: Ako dopadli mestá, ktoré vo svete založil obuvnícky kráľ?

Súvisiace články

História, ktorá bolí: Štefánik komunistov neznášal, toto by sa mu nepáčilo

Plávajúca história: "Dostali sme vynadané, či nám haraší, keď chceme zachrániť loď!"

"Naša história je na výrazné ženy naozaj chudobná," tvrdí Jozef Banáš a ponúka riešenie

FOTO Za odvážny strih do väzenia: História dámskych plaviek je strastiplná!

Výber pre vás