Keď dvaja americkí vojaci znásilnili Nemku a potom ju zabili, Eisenhowera, najvyššieho veliteľa, to tak rozhorčilo, že prikázal postaviť ich k múru. V iných armádach nie veľmi bránili takémuto násiliu - ženy boli vojnová trofej.

Tak spomínali na prvých nemeckých vojakov na sovietskom území hneď po vypuknutí vojny. Ohromovali. Prišli na velikánskych autách, ich motorky mali tri kolesá a ich kone ani neboli kone, ale hory. Boli čistotní, poriadkumilovní, okná na domcoch ozdobovali kvetinami, stavali záchody. Kultúrny národ títo Nemci! A ešte rozdávali kolchoznú pôdu záujemcom. Ale násilie rýchlo prepuklo. Granátnik Rolf Kubosch si v dochovanom liste bratovi do Mníchova z jesene 1941 pochvaľoval Ukrajinky.

„Sú tu krásne a povoľné ženy... Chodia za nami a doslova sa ponúkajú za kus chleba alebo konzervu. Využívame to. Ak niektorá nechce, pohrozíme jej samopalom a zrazu to ide... Panny sú medzi vojakmi najžiadanejšie.“ Ale nielen sa vyhrážali. Ruskú učiteľku Geňu Demianovovú znásilnil tucet nemeckých vojakov. Jeden z nich ju zbičoval konským bičom. Povedala: „Roztrhali ma na kusy... Som len mŕtve telo.“V koncentračných táboroch roztrúsených po Sovietskom zväze a v Poľsku dozorcovia denne znásilňovali.

Rovno po prehliadke odviedli ženu do inej miestnosti a tam ju znásilnili. Znásilnenie často bolo predohrou vraždy. Pamätníčka Perla Aginská zaznamenala o koncentráku v Minsku: „Izbička, stôl, posteľ. Z hlbokých černastých rán na hrudi židovského dievčaťa stekala krv. Bolo jasné, že ju znásilnili a zabili. V oblasti jej genitálií boli stopy po výstreloch.“

Dňa 21. októbra 1944 prvý raz vtrhli na nemecké územie oddiely Červenej armády. Obsadili dedinu Nemmersdorf vo Východnom Prusku. O dvadsaťštyri hodín ho znova dobyli nemecké vojská. O tom, čo tam uvideli, vypovedal jeden z vojakov: „Pri prvej záhrade, naľavo od cesty, stál rebriniak. Boli na ňom ukrižované štyri nahé ženy. Ďalšie dve boli ukrižované na dverách do stodoly. V domoch sme našli dovedna 72 žien a detí a jedného starého muža. Všetci boli mŕtvi.“ Vojak ešte povedal: „Bolo vidno, že všetkých beštiálne mučili.“

Aj na nemecké územie vkročilo brutálne násilie. Brutálne i voči ženám. Britský historik Keith Lowe píše v knihe Krutý kontinent:„Vo Východnom Prusku, Sliezsku a Pomoransku boli znásilnené desaťtisíce žien a potom zabité v orgiách nefalšovaného stredovekého násilia.“ Mladú matku Mariu Naumannovú z Baerwalde v Pomoransku znásilnila horda vojakov a potom zavesila na trám stodoly vedľa jej muža. Odrezali ju poľskí civilisti, dotackala sa k potoku a chcela sa utopiť, ale nepodarilo sa jej to. Znásilnil ju ďalší ruský dôstojník a potom ešte ďalší štyria sovietski vojaci.

V Gdansku sovietsky dôstojník ponúkol ženám ochranu v katedrále. Potom brány zamkli a vojaci sa za vyzváňania zvonov a za zvukov organu vrhli na ne. Katolícky farár v Gdansku povedal: „Znásilňovali aj osemročné dievčatá.“ Vlna násilia, podnecovaná ešte vládnou propagandou, sa valila k Berlínu. Lowe píše: „Obrovské množstvo žien bolo znásilnených skupinovo, často jednu noc za druhou.“ Hannaloru Tieleovú znásilnili siedmi muži za sebou. Povedala: „Boli ako zvieratá.“ Niekoľko desiatok žien vo Východnom Prusku znásilňovali 60 až 70 ráz denne.

Ešte predtým, ako maršal Georgij Žukov dal príkaz zaútočiť na Berlín, čo bolo16. apríla 1945, obrátil sa na nemecké velenie s návrhom, aby sa vzdali. Škoda predsa toľkých životov na jednej i druhej strane. A škoda aj Berlína, ktorý je už aj tak veľmi zničený spojeneckým bombardovaním. Vzdať sa? Nikdy! Veď aj my Nemci sme stáli pred Moskvou a nedobyli sme ju. S hanbou odídu aj Rusi. O tom bol Hitler presvedčený. Červená armáda zaútočila so strašnou silou. Na posledný boj sústredila vyše dvoch miliónov vojakov, desaťtisíce diel, tisíce tankov, lietadiel. Vypukla apokalypsa.

Väčšinu berlínskeho obyvateľstva tvorili ženy. Prežívali v pivniciach alebo v tuneloch metra. Keď sovietsky vojak vkročil do úkrytu, baterkou si posvietil na zhromaždených. „Frau, komm!“ Potom bolo počuť už len výkriky zúfalstva. Vojaci znásilňovali na schodoch, na poschodí, na ulici, ale aj pred deťmi a manželom, pred očami všetkých. Často naraz viacerí. Zaznamenali prípady, keď dôstojník stál nad vojakmi a dozeral, aby sa všetci vystriedali.

Otec sa zastal dcéry, zastrelili ho. Brat sa zastal sestry, zastrelili ho. Matka predstavená sa zastala svojich mníšok, zastrelili ju. Ak zástanca pri obrane zabil Rusa, zastrelili za to päťdesiat Nemcov. Sovietski vojaci vtrhli do charitatívnej organizácie Haus Dehlem, čo boli pôrodnice a sirotince, a opakovane znásilňovali tehotné ženy i ženy po pôrode, ale aj osemročné dievčatá. Odhaduje sa, že v Berlíne znásilnili 135-tisíc žien. A zväčša niekoľko ráz. Z rozhovorov s postihnutými vyplynulo, že priemerne dvanásť ráz.

Keď sa Hitler rozhodol zmocniť cudzích území, chceli na koristi hodovať aj politici v iných krajinách. Napríklad v Maďarsku. Tu zobrali trochu z východného Slovenska, tam viac z južného Slovenska, ešte viac z Rumunska. Koncom vojny chcel síce admirál Miklós Horthy vycúvať zo spolku s Hitlerom, ale z gangsterského spolku sa vycúvať nedá. Maďarsko muselo bojovať do posledných chvíľ. Boje v Maďarsku a najmä o Budapešť boli dlhé a kruté. Kruté bolo aj účtovanie. Americká historička Deborah S. Corneliusová, znalkyňa maďarských dejín, píše: „Rabovanie bolo všadeprítomné...“Aj znásilňovanie.

„Znásilňovanie bolo také bežné, že máloktorá žena bola ušetrená... Najmladšie obete mali menej ako desať rokov, najstaršie nad deväťdesiat.“ Podľa odhadov len v samotnej Budapešti bolo znásilnených asi päťdesiattisíc žien. Znásilnenia sa odohrávali po celej krajine. Slováci i Česi sa postavili na odpor proti fašizmu a Sovietsky zväz pokladal Československo za oslobodenú krajinu.

Preto sa sovietski vojaci nedopúšťali násilností ako v Maďarsku a Rakúsku, ktoré boli dobytými krajinami. V Rakúsku bolo rabovanie na každodennom poriadku. Aj znásilňovanie žien. Údaje o počtoch sa diametrálne rozchádzajú. Niektoré uvádzajú, že obeťou sa stalo asi 80-tisíc žien, ďalšie, úradné odhady hovoria asi o štyristo tisícoch detí ruských vojakov.

Spojeneckí vojaci boli na tom dobre. Tak si to mysleli ruskí vojaci. Jeden z nich povedal: „Američania a Briti mali pre svoje fräulein cigarety a čokoládu, nemuseli znásilňovať. Rusi nemali nič.“ Spojenci boli dobre zásobení a mohli poskytnúť aj viac, čo nemecké ženy mohlo zlákať. No i oni sa dopúšťali znásilňovania. Podľa oficiálnej správy americkej armády sa vojaci z USA dopustili v Nemecku 552 znásilnení. To číslo je však iste oveľa vyššie, keďže mnohé zločiny ostali zamlčané. Ich obeťou sa stali i ženy v severnej Afrike a vo Francúzsku.

Niektoré údaje uvádzajú, že obvinených bolo až sedemnásťtisíc vojakov. Za znásilnenie ich potrestali dovedna 152, z čoho 29 obesili za obzvlášť brutálne konanie. Francúzske jednotky spojeneckých vojsk - pravdepodobne väčšinou Afričania - znásilňovali v Stuttgarte. Nahnali Nemky do podchodov v metre a znásilnili približne dve tisícky žien a dievčat.

Nemeckí vojaci na okupovanom francúzskom území často využívali služby prostitútok a šírili sa medzi nimi pohlavné choroby. Keď to nadobudlo hrozivú podobu, velenie urobilo tvrdé opatrenia. Vyhľadávali „zdroje“ nákazy a spravidla ich okamžite likvidovali. No keď sa front prevalil na francúzske územie, nechali, aby prostitútky vykonávali svoje remeslo. Nech nakazia spojeneckých vojakov a oslabia ich bojaschopnosť. Nacisti sa chytali každej možnosti, aby si zachránili život.

Prostitútky možno ohrozovali bojaschopnosť nemeckej armády, lebo jej chýbali účinné lieky, potrebný personál, lazarety, spojeneckou však veľmi nezatriasli. Američanom už slúžil penicilín. Preto šírenie pohlavných chorôb obmedzili na „prípustnú normu“. No aj tak mnohých vyšli sexuálne radovánky draho. Neskôr, keď vkročili na nemecké územie, stali sa šíriteľom nákazy. Nemecké ženy si znova museli odtrpieť svoje.

Vojnová trofej: Počas druhej svetovej vojny sa milióny žien stali obeťou brutálneho násilia

Výber pre vás