Jana Šimíčková

Pri pohľade na päticu najvyššie postavených predstaviteľov polície v&nbsp;bielych košeliach sediacich bok po boku za jedným stolom iste zostal nejeden Slovák v&nbsp;rozpakoch. Mnohým prebehla hlavou myšlienka o&nbsp;takzvaných bielych golieroch, ktorí svoje nedobré úmysly maskujú bielou farbou evokujúcou čistotu a&nbsp;nepoškvrnenosť. Ale i&nbsp;dôveru. Lenže práve dôvera akosi nešla dokopy s&nbsp;touto päticou mužov. Pred kamery si takto sadli deň po tom, ako sa im podarilo docieliť odvolanie ministra vnútra Ivana Šimka. Z&nbsp;funkcie ho stiahla prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá ho len nedávno sama do pozície ministra vybrala a&nbsp;dosadila. Prečo? Ivan Šimko sa totiž piatim policajným papalášom v&nbsp;bielych košeliach znepáčil. A&nbsp;tak prezidentka pre pokoj v&nbsp;krajine svojho nominanta v&nbsp;úradníckej vláde obetovala. Lenže pokoj nenastal.

Po odvolaní ministra vnútra pre nátlak policajných funkcionárov si značná časť verejnosti úplne otvorene kladie neuveriteľnú otázku: Ako ďaleko má ešte Slovensko od demokracie k&nbsp;policajnému štátu? A&nbsp;nebola táto hranica už aj prekročená? Definícia výrazu policajný štát nie je vôbec zložitá. Je to štát, v&nbsp;ktorom výkonná moc nadobudne dominantné postavenie. Opiera sa pri tom o&nbsp;políciu a&nbsp;iné represívne zložky, prostredníctvom ktorých si moc udržiava. Policajný štát je opakom toho právneho. V&nbsp;minulosti bolo za policajný štát označované nacistické Nemecko, dnes je to Severná Kórea. A&nbsp;po vyše troch rokoch vládnutia Igora Matoviča a&nbsp;Eduarda Hegera sa spojenie policajný štát začalo prekvapujúco skloňovať aj v&nbsp;súvislosti so Slovenskom. Výraz policajný štát spomenul vo svojom príspevku zverejnenom 3. júla tohto roka na sociálnej sieti aj Ivan Šimko. Ešte v&nbsp;pozícii ministra vnútra sa zamýšľal nad pojmom rozviazané ruky polície. „Priznám sa, že mi od počiatku nebolo jasné, čo sa myslelo pod tým, keď sa začalo hovoriť o&nbsp;tom, ako sa rozviazali ruky polícii. Táto ozbrojená a&nbsp;represívna štruktúra si iste nemôže robiť, čo sa jej zachce. To sa deje iba v&nbsp;policajnom štáte...“ napísal Šimko. Zároveň zdôraznil, že „najlepším indikátorom takéhoto nebezpečného vývoja je, ak spozorujeme, že táto ozbrojená zložka prestane byť schopná priznať si aj očividné zlyhania. Ak stratí ozdravnú schopnosť spätnej väzby.“ Čo nasledovalo po zverejnení tohto príspevku, už netreba pripomínať. Policajná vrchnosť sa cítila dotknutá. Hrozila odchodom. Lenže odísť musel Šimko.

Exminister nebol jediný, komu súčasné dianie akosi privodilo myšlienky na policajný štát. Aktuálne sa k&nbsp;nemu pridal aj uznávaný sudca a&nbsp;člen Súdnej rady SR Peter Šamko. Ako hovorí, polícia nepotrebuje „elitných“, ale vzdelaných vyšetrovateľov. Takých, ktorí nielenže poznajú právne predpisy a&nbsp;prípadne aj judikatúru súdov, ale ich aj dodržiavajú. Takých, ktorí nezneužívajú políciu vo svoj prospech a&nbsp;nevytvárajú z&nbsp;nej svoju súkromnú bezpečnostnú službu. „Polícia preto musí byť pod kontrolou zákona, prokurátora, ministra vnútra, aby k&nbsp;takýmto stavom nedochádzalo, pretože od právneho štátu k&nbsp;tomu policajnému nie je až taká dlhá cesta,“ myslí si Šamko. Podľa neho je napríklad neprijateľné, aby došlo k&nbsp;odvolaniu ministra vnútra z&nbsp;dôvodu, že odmietne byť sluhom vybraných policajných „elitných“ funkcionárov, ktorí políciu sprivatizovali na presadzovanie vlastných ambícií. „Táto epizóda s&nbsp;odvolaním ministra vnútra nasvedčuje tomu, že štát môže riadiť úzka skupinka policajtov, ktorej je nutné vždy vyhovieť, lebo inak to bude mať následky, pričom odchod z&nbsp;funkcie je asi najmiernejší z&nbsp;nich,“ myslí si Peter Šamko. Svoje presvedčenie opiera nielen o&nbsp;aktuálne konanie prezidentky, ale aj bývalej ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej. Pripomenul, že v&nbsp;minulosti lokajským spôsobom odvolala predsedu Okresného súdu Bratislava lll, ktorý nevyhovel „elitným“ vyšetrovateľom. Predseda súdu postupoval v&nbsp;súlade so zákonom a&nbsp;spomínaní vyšetrovatelia nemali ani základné vedomosti z&nbsp;trestného práva. No na tom akoby nezáležalo. Zákon-nezákon, nejsť poruke niektorým policajtom, to sa podľa Šamka neodpúšťa. „Každý, kto sa postaví do cesty, dostane a&nbsp;každý, kto živí kult o&nbsp;rozprávkových a&nbsp;nekompromisných policajných hrdinoch, je vítaný a&nbsp;nedotknuteľný,“ konštatuje člen Súdnej rady SR.

O&nbsp;tom, že Šamkove vyjadrenia vychádzajú z&nbsp;reality, by vedeli hovoriť aj kapacity ako bývalá prokurátorka Eva Mišíková či jej kolega Jozefa Kandera. Ide o&nbsp;ľudí, ktorí boli v&nbsp;minulosti považovaní za top odborníkov. Médiá ich označovali za bojovníkov proti mafii či proti iným nešvárom spoločnosti. Boli prototypom dobra proti zlu. Dnes ich tí istí novinári dehonestujú a&nbsp;zaraďujú medzi mafiánov. Len preto, že nezišli z&nbsp;cesty a&nbsp;na nešváry upozorňujú aj v&nbsp;súčasnosti. Eva Mišíková tak robí z&nbsp;pozície advokátky. Opakovane zdôrazňuje, že to, s&nbsp;čím sa stretáva pri postupoch súčasnej policajnej elity, ale i&nbsp;niektorých prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry, ešte nezažila. A&nbsp;to vraj veru zažila kadečo! Podobne je na tom Jozef Kandera. Tento expert na trestné právo, ktorý sa počas pôsobenia na Najvyššom súde SR postavil Štefanovi Harabinovi, je dnes námestníkom generálneho prokurátora Maroša Žilinku. V&nbsp;zastúpení svojho šéfa už rozhodoval o&nbsp;nejednom prípade za použitia paragrafu 363. Svojimi závermi Jozef Kandera občas vyvolal hystériu, keď ho kritizovali aj ľudia, ktorí sa k&nbsp;trestnému právu v&nbsp;živote ani len nepriblížili.

Mišíková a&nbsp;Kandera majú šťastie. Zaradení zatiaľ neboli do žiadnej zločineckej skupiny. Na rozdiel od Diany Santusovej a&nbsp;jej kolegov z&nbsp;Úradu inšpekčnej služby, ktorí boli súčasťou tímu Oblúk. Ten vyšetroval údajnú trestnú činnosť niekoľkých príslušníkov NAKA, na ktorých čele stojí Ján Čurilla. Takzvaní čurillovci sú podozriví, že údajne manipulovali s&nbsp;mediálne známymi prípadmi. Kompetentní namiesto toho, aby zabezpečili poriadne prešetrenie a&nbsp;prípadné vyvrátenie týchto podozrení, spravili pravý opak. Obvinených nechali pracovať v&nbsp;špecializovaných zložkách polície a&nbsp;dovolili im úplne zbesilo vymýšľať, ako tímu Oblúk zabrániť vo vyšetrovaní prípadu, ktorý sa ich priamo dotýka. Zašli až tak ďaleko, že sa bavili o&nbsp;zapálení auta vyšetrovateľky Santusovej. Namiesto jednoznačného odsúdenia takéhoto správania – či už zo strany vedenia polície, ministerstva vnútra, alebo prezidentky Zuzany Čaputovej – sa už aj o&nbsp;vyšetrovateľke Santusovej začalo hovoriť ako o&nbsp;členke akejsi zločineckej skupiny.

Pri tom všetkom čurillovcov kryjú vybrané médiá. Stvorili z&nbsp;nich novodobých rytierov, ktorým sa nikto nemôže postaviť do cesty. Ak sa tak stane, dotyčnej osobe nič nedarujú. A&nbsp;nemusí ísť o&nbsp;vagabundov. Odnesú si to aj slušní ľudia. Posledným bol práve Ivan Šimko, na ktorého policajní funkcionári v&nbsp;bielych košeliach ešte aj po jeho odvolaní nahádzali vedrá špiny. Okrem iného ho obvinili, že chcel zo svojej pozície drzo nazerať do živých spisov. A&nbsp;oni teda takýto politický tlak ostro odmietajú. Napokon sa síce ukázalo, že to nebolo celkom tak, čo vyvrátila dokonca samotná prezidentka, ale i&nbsp;premiér Ľudovít Ódor, Ivanovi Šimkovi sa však už nikto neospravedlnil. Na jazyk sa tlačí otázka, prečo policajná elita verejne neprotestovala, keď sa ich šéf Štefan Ham­ran stretával s&nbsp;vládnou politickou špičkou. Bolo to koncom minuloročného marca, keď vysvitlo, že policajný prezident sa potajomky a&nbsp;v&nbsp;neskorých večerných hodinách schádza s&nbsp;premiérom Eduardom Hegerom, ale aj s&nbsp;ministrami Igorom Matovičom a&nbsp;Romanom Mikulcom. Ani jeden nemal snahu a&nbsp;potrebu verejnosti vysvetliť, o&nbsp;čom potrebovali debatovať pod rúškom tmy a&nbsp;nie oficiálne na policajnom prezídiu, na úrade vlády či na ministerstve vnútra, ale kdesi na periférii najväčšieho bratislavského sídliska. Keď im na to prišli, jediné, čo zo seba vysúkali, bolo tvrdenie, že riešili policajnú reformu, po ktorej však niet doteraz ani chýru.

Ivan Šimko partii okolo Štefana Hamrana nesmierne prekážal. Odmietol s&nbsp;nimi hrať hru, že niet nad nich. A&nbsp;tak začali vydierať. Rovno prezidentku Čaputovú. Hrozili, že ak neodvolá Šimka, položia svoje funkcie. Prezidentka sa zľakla. Šimka odvolala. Bez hanby potom tvrdila, že určite nekonala pod tlakom ultimát. To by vraj pre ňu bola červená čiara. No pred otázkami zbabelo ušla. Napríklad pred tou, či sa práve nepodpísala pod nebezpečný precedens. Naznačil to aj bývalý premiér Mikuláš Dzurinda. „Rebélia v&nbsp;polícii? Kam bude Slovensko smerovať, keď sa toto stane precedensom,“ upozornil s&nbsp;tým, že Ivan Šimko konal správne, ale „hamranovci“ proti svojmu ministrovi rozpútali mediálnu hystériu. „Šimko skončil, lebo predseda vlády Ľudovít Ódor a&nbsp;prezidentka sa zľakli takzvanej hrozby odchodu vedenia polície. Prezidentka i&nbsp;premiér sa báli postaviť na stranu pravdy,“ konštatoval Dzurinda. Sudca Peter Šamko dopĺňa, že Šimkovo odvolanie vyvoláva otázku, kto vlastne riadi štát a&nbsp;či náhodou nedošlo k&nbsp;privatizácii polície úzkou skupinou osôb za potlesku vybraných médií. „V&nbsp;záujme zachovania právneho štátu je nevyhnutné o&nbsp;tom diskutovať. V&nbsp;policajnom štáte sa však o&nbsp;takýchto veciach nediskutuje, ale prípadní oponenti sa v&nbsp;lepšom prípade dehonestujú a&nbsp;v&nbsp;horšom prípade kriminalizujú,“ uzatvára známy sudca.

Velebenie obvinených vyšetrovateľov, dehonestácia oponentov. Stávame sa policajným štátom?

Výber pre vás

Velebenie obvinených vyšetrovateľov, dehonestácia oponentov. Stávame sa policajným štátom?

Súvisiace články

Streľba na východe Slovenska! Mali pri nej prísť o život dvaja príslušníci kriminálneho úradu

Policajné kocúrkovo! Jeden z čurillovcov chcel kolegyni podpáliť auto, teraz jej ide šéfovať

Životu nebezpečná budova: Cestári ušli do priestorov prepojených na Kollára a ÚPN je bez sídla

Výber pre vás