Martina Skúpa

Aj keď - paradoxne, žiaľbohu či chvalabohu, povedané slovami exprezidenta Gašaparoviča - múza skáče na šéfov rezortu školstva zásadne až po odvolaní z funkcie.

Napríklad minister Draxler po predčasnom odchode z ministerstva napísal pikantný román Petra. Nedávno svoju záľubu verejne prezentoval aj exminister Peter Plavčan. Známy doteraz najmä ako „parketový lev“ - ak dáme bokom jeho pôsobenie v rezorte - odhalil vášeň k maľovaniu. Výstavu mu usporiadal Ladislav Móza - a to rovno na Bratislavskom hrade. Napokon, čo iné by sa pre exministra, hodilo, však?

„Nevadí mi, že pán exminister maľuje, ale to, že vystavuje v takejto galérii, sa mi zdá scestné. Veď ani ochotníci nevystupujú v Slovenskom národnom divadle!“ rozčuľoval sa istý slovenský výtvarník, ktorého sme poprosili, či by nám k dielam pána exministra nepodal odborný alebo aspoň nejaký výklad. Odmietol, rovnako ako odmietol zverejnenie svojho mena. Nová nádej slovenského „polit-artu“ to zobrala pokojne. „Ja viem, že vždy sa nájde zopár ľudí, ktorí vedia všeličo spochybniť. Poznám to z minulosti,“ významne dodáva Plavčan.

„Je to jeho hoby, čiže niečo, ako keď maľuje Karel Gott,“ myslí si kunsthistorička Ľubica Hustá. „Úprimne, o nejakom veľkom talente sa nedá hovoriť, ale dôležité je, že ho to baví. Je to terapeutická maľba,“ hovorí a dodáva, že jeden z obrazov, ktoré sme jej ukázali, má celkom dobrú kompozíciu.

Akúkoľvek protekciu, ktorá by ho mala pretlačiť do renomovanej výstavníckej ustanovizne, Plavčan dôrazne odmieta. „Nemyslím si, že som mal nejakú protekciu, určite nie. Pretože výstavných siení je v Bratislave už tak veľa, že toto bola iba jedna z možností, ktorá bola v tom čase voľná. To sa plánuje dopredu a každý, kto chce vystavovať, má dostatok príležitostí. Určite sú onakvejšie výstavné priestory. Lenže ja maľujem pre radosť, takže si myslím, že aj s ohľadom na počet ľudí, ktorí tam prišli, ten priestor bol vhodný,“ povedal nám.

Hostí vraj bolo asi päťsto, čo je na debut a tridsať obrázkov s rozmerom A4 slušný počet. Minister Plavčan bol napokon vždy obľúbený.

Čo mohli prítomní hostia vidieť? Témou výstavy boli výlučne krajinky a monotematický bol aj výber farieb - prevládala hnedá. Keď sme podotkli, že sa nám diela zdali smutné, pričom sme to neopatrne pripísali sklamaniu z politického pádu, agilný maliar nás okamžite vyviedol z omylu. „Smutné? Práve naopak! Veď sa volajú Radosť zo záhadných krajín. Naozaj som nestretol na výstave nikoho, kto by povedal, že by boli smutné, skôr opačne. Všetci boli prekvapení, že po takom období, ktoré som mal, maľujem výsostne pozitívne obrázky. Všade je svetlo, nádej a teplo. Nakoniec, sú maľované teplými farbami,“ objasnil nám tak dôveryhodne, až sme museli priznať, že depresívne obdobie je asi skôr na našej strane.

Ako nám pán exminister prezradil, maľovať nezačal, aby zahnal nostalgiu po strate postu vlani v auguste. „To nie je pravda, maľujem už viac rokov. Dokonca niekoľko rokov som chodil do večernej školy maľby. A mám aj veľa priateľov z umeleckej brandže. Takisto chodím po ateliéroch k svojim priateľom a vždy sa ich veľmi rád opýtam, ako to robia, ako maľujú, ako miešajú farby a podobne,“ vymenúva, až sa nám nevdojak vybaví - to by bol minister kultúry! Teda aspoň podľa posledných kritérií, ktoré mali o tom rozhodovať.

V rodine je vraj prvý výtvarník, pokiaľ vie, nemal žiadneho predchodcu. Ale… „S bratom nás vychovávali tak, že netreba sa len dobre učiť, ale treba aj trošku umenia a športu. Chodili sme po rôznych krúžkoch - aj výtvarných, aj na husliach som hral. Rodičia sa snažili, aby sme dostali komplexné vzdelanie. Kalokagatia sa tomu hovorí v gréčtine, ale nechcel som to slovo použiť.“

„Maľujem rôzne témy,“ hovorí Peter Plavčan, keď sa ho pýtame, aký široký je jeho umelecký záber. „Teraz na jeseň, keďže nebolo zima a bola veľmi pekná príroda - veľa športujem, behávam po lese prakticky trikrát do týždňa -, bola to krásna scenéria! Vždy sa tam niečo objaví, svetlo presvitajúce pomedzi stromy a podobne. Takže som mal takú sériu, ktorá sa týkala jesene a jej farebnosti,“ vychrlí.

V menej romantických obdobiach vraj skúša portréty. „Namaľoval som ich niekoľko, pre svojich priateľov.“ Ide mu to? Podobali sa na seba? „Myslím si, že to ide. Sú na to rôzne techniky, ale keďže ja sa snažím do obrázkov vždy vložiť nejaký zážitok a emóciu, považujem portrét za hotový vtedy, keď sa človek v ňom vidí a povie - Teraz si vyjadril moju povahu!“

Obrazy výlučne rozdáva. „Maľujem s radosťou a veľmi ma teší, ak si niekto z mojich priateľov vypýta odo mňa obraz. To je najväčšia radosť z maľovania - keď vidím, že to uňho dokonca visí na stene, niekde v obývačke alebo v spálni, alebo v nejakej inej miestnosti.“

Plavčan pripúšťa, že niekoľko jeho obrazov sa predsa len predalo. „Ale iba na aukciách a benefičných akciách! Výnos väčšinou ide na umelecky nadané chudobné deti. Alebo zdravotne postihnuté.“ No prosím!

Z päťsto hostí na vernisáži bolo prekvapivo málo politikov. Nemrzí to Plavčana? „Pozýval som ľudí, ktorí sa so mnou zhovárajú o umení. Teda ľudí, ku ktorým chodím do ateliérov, navštevujem ich vernisáže a podobne. Rozprávame sa o kultúre, umení a chodíme do divadla.“

Pri otázke o umeleckom vzore sa exminister trochu vykrúcal. Žiadne meno inšpiratívneho výtvarníka neprezradil. Obratne premanévroval na inú tému. „Možno sa to nevie - teda moji priatelia to vedia -, že mám veľkú knižnicu. Minule som robil rekapituláciu a mám nejakých šesťsto knižiek! O slovenskom výtvarnom umení, slovenskej moderne, ale trošku aj zo psychológie umenia a z filozofie umenia. Všetky som prečítal, niektoré opakovane. Tam nájdem veľmi veľa inšpirácie,“ objasnil.

Ako nemá vzor, nemá ani obľúbeného maliara. „Nemám jedného. Ale stále chodievam na výstavy do Slovenskej národnej galérie, do Danubiany. Aj na menej známych autorov. To sú desiatky, možno stovky vernisáží, ktoré som absolvoval. Neľutujem čas ísť s manželkou aj do zahraničia, ak je tam dobrá výstava. Máme radi umenie vo všeobecnosti, chodíme do galérií, do divadla a dokonca na plesy.“

V noci tvorí, vo dne učí: Rodina ho v jeho záľube podporuje. „Samozrejme, že to rešpektujú, páči sa im to. Všetci sa tešia, že mám takú záľubu. Sú veľmi spokojní, lebo moje obrázky sú väčšinou pozitívne, a to je v súčasnosti, keď je okolo nás všeličo zlé, veľmi dôležité. Moje obrázky im prinášajú radosť, keď prídu večer unavení z práce.“

Otázka na periodicitu tvorby ho očividne poteší. Maľuje často alebo je to zriedka, len keď ho kopne múza? „Som rád, že sa na to pýtate! Maľujem tak raz za dva týždne jeden obrázok. Maľujem na A4 a snažím sa monumentalitu krajiny dať na taký maličký formát, čo je relatívne náročné. Každý obrázok si musím navyše premyslieť, čo jeden-dva týždne trvá. Potom si musím urobiť pár skíc, kým nápad dozreje,“ hovorí.

Tvorí vraj v noci. A čo robí cez deň? „Pracujem. Teraz učím na Univerzite Komenského. Vzdelávaciu politiku, evalváciu, autoevalváciu a podobne.“

Bývalý minister školstva Peter Plavčan (57) nie je zďaleka jediný politik, ktorý sa pokúsil preraziť na umeleckej scéne. Jeho predchodca Juraj Draxler vydal krátko po odchode z ministerstva, v máji 2016, pikantný román Petra. Podľa jeho slov išlo o ekonomicko-politický triler z 90. rokov a prelomu milénia. Okrem iného sa v ňom písalo toto: „Chvíľu som ju hladkal, potom si uvoľnila opasok a prebojovala sa tam sama. Na konci toho bieleho marcipánu mala také svetlohnedé bobuľky, vztýčené pekne dopredu. Rukami som ich zobral ako do formičiek, bozkával som ju a ona si to zatiaľ dole robila.“

Beletriu písal aj prezident Rudolf Schuster. Jeden z našich renesančných politikov má na konte neuveriteľných 22 diel a vo svojej prvotine, románe Strieborný mercedes, dokonca neváhal zašpásovať si s erotikou. Iba dodajme, že písanie je iba jednou zo Schusterových záľub, okrem toho fotí, nahráva hudobné cédečká a takisto maľuje. Napísal aj divadelnúhru Bocatius. Divadelnými hrami sa preslávil aj exminister kultúry Marek Maďarič. On jediný mal na to vzdelanie, je totiž absolventom filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení. Jeho hru naposledy uviedlo Divadlo Aréna v roku 2015 - Dáma bez kamélie.

Je zaujímavé, že ani v nej nebola núdza o pikantné scény. Išlo o príbeh zlatokopky Rity, ktorú si vydržiava bohatý milionár, no ona sa zamiluje do jeho syna. Rok nato otextoval album speváka Marcela Palondera Posledné tango a už názov, odkazujúci na kontroverzný film s Marlonom Brandom, naznačuje, že nebol určený pre publikum Spievankova.

Bývalý minister školstva sa vrhol na umenie. TOTO sú Plavčanove krajinky

Výber pre vás

Bývalý minister školstva sa vrhol na umenie. TOTO sú Plavčanove krajinky

Súvisiace články

Výnimočná aukcia: Obraz nahej krásky má cenu 90-tisíc eur. Predá sa za viac?

Na film v papučiach? Festival v Trenčianskych Tepliciach chystá vtipné novinky

Jeho fotky ocenila aj NASA. Pozrite si úchvatné zábery mladého Slováka na hviezdnu oblohu

„Mal som vlastného eštébáka,“ hovorí o časoch, keď mu zakázali maľovať, posledný galandovec Rudo Krivoš

Výber pre vás