Nina Košecká

V Piešťanoch sa nachádza Štefániková najstaršia výstava už z roku 1933. Založil ju zakladateľ múzea Imrich Winter. Vytvoril expozíciu pre účely kúpelných hostí, ktorý chodili rovnako tak na zájazdy na Mohylu M. R. Štefánika, ktorá sa nachádza na vrchu Bradlo.

„Imrich Winter ako zakladateľ múzea oslovil Štefánikových príbuzných, bratov a sestry, s tým, že chce zriadiť múzeum generálovi Štefánikovi, či majú nejaké predmety , ktoré by poskytli. Táto expozícia vznikla z darov od príbuzných. Je tu aj darovacia listina, že to darujú pod podmienkou, že sa muzeálna spoločnosť bude riadne starať, udržiavať, konzervovať predmety a budú trvalo vystavené na tomto mieste,“ previedol nás historik Andrej Bolerázsky kútikom.

„Máme tu najstaršie fotografie. Hlavné gro pozostalosti nám dala jeho sestra Elena Izáková a Oľga Hajčová. Sú to predmety z rodného domu z fary v Košariskách kde sa Štefánik narodil. Niektoré nám dal aj Michal Valášek. Bol farárom. Po Štefánikovom otcovi prebral vedenie evanjelického zboru v Košariskách, odkiaľ pochádzajú predmety. Obraz Ježiša Krista. Detský stolík, kde sedával on aj jeho ďalších jedenásť súrodencov. Pri tom sa učili hrali, kreslili,“ opísal artefakty. Vystavená je tam aj fotografia jeho pestúnky a dojky: „Potrebovali pri toľkých deťoch pomoc. Anna Kubovičová im pomáhala.“ Jeho postieľka, ktorá je vystavená slúžila všetkým súrodencom. Ako odrastali, menili sa v nej.

V tom čase aj banálne ochorenia stáli ľudí život, nevynímajúc Štefánikovcov: „Dospelosti sa nedožili všetci jeho súrodenci. Z dvanásť sa dožilo dospelosti len osem. Niktoré zomreli mladé. S bratom Fedorkom sa obaja nakazili ovčími kiahňami. Fedorko zomrel a Milan Rastislav to prežil. Mal toho brata najradšej. Odvtedy aj Štefánik má na fotkách znetvorenú tvár od kiahní. Samozrejme na reálnych fotografiách. Nie upravených,“ konštatuje historik Bolerázsky. Výstava funguje vďaka finančným darom a grantom. Udržovanie predmetov stojí tisícky eur. Dokonca aj jeho uniformu museli dať odborne zreštaurovať: „Najznámejšia je tu jeho podplukovnícka uniforma. Je na nej vidieť akého bol malého vzrastu. Drobný a útly. Nemohol ani jesť. Mal žalúdočné problémy. Bol operovaný na perforáciu vredu. Vysoký bol asi 164 cm. Ale čo hovoria, jeho šarm bol vo vyžarovaní. Vedel ženy očariť. Nebol žiadny krásavec, ale vedel rozprávať o zážitkoch, mal talent rozprávať a očariť poslucháčov.“

Štefánik bol veľký zberateľ. Plánoval po cestách z Tahiti, Japonska, Číny darovať predmety Národnému múzeu ako etnografickú zbierku mimo Európskych civilizácií. Po jeho smrti však skončili v Piešťanoch: „Máme tu čínsku rukávovú výšivku. Našívalo sa to na dámske kabátiky v Číne. Čím ich bolo viac tým bol status nositeľky vyšší. Máme tu i Japonskú textíliu, ktorá slúžila pravdepodobne na vankúš. Je vyšívaná zlatými a striebornými niťami, podarilo sa to zreštaurovať. Je z roku 1757.“ Najväčší predmet v Piešťanoch je z jeho cesty na Tahiti: „Je to tapa. Netkaná textília, vyrábala sa z vlákien kôry papierovníka čínskeho. Rozmlátili kôru palicami, navlhčovalo sa to, dlhé hodiny trvalo len rozbiť kôru. Robili to ženy. Do rytmu buchotali, je to na Tahiti už z diaľky počuť. Tkané textílie tam nevedeli vtedy vyrábať. Ručne sa maľovali,“ vysvetlil nám historik.

Milan Rastislav Štefánik vedel veľmi dobre fotiť. Mal cítenie umelca. Zachovali sa stovky negatívov. Dokonca prvý slovenský akt sa pripisuje jemu: „Myslím, že to dievča na fotke nemá ani osemnásť, ale ťažko odhadnúť vek,“ zamyslel sa historik. „Bol v prvom rade vedec. Sekundárne sa stal politikom. Tým, že musel vstúpiť do francúzskej armády, ale pravdepodobne by fungoval ako astronóm. Tou skorou smrťou sa nestihol ani zapliesť hlboko do politiky. Nie je ničím kompromitovaný, ale zrejme skôr či neskôr by ho to pohltilo,“ zamyslel sa kurátor výstavy.

Generálovi Štefánikovi sa pripisuje prvý slovenský akt. Nemala ani osemnásť!

Výber pre vás