Pred pár dňami sa dožila osemdesiatich rokov, no oslavovať nebude. „Po smrti syna sa jej nechce už ani usmievať,“ prezradili nám príbuzní milovanej herečky. S manželom žije podľa nich utiahnutá v súkromí, v dome, kde si dlhý čas kráti najmä knihami. Užívať lieky na potlačenie žiaľu však odmieta.

Život Zdeny Gruberovej sa radikálne zmenil dvakrát. Keď sa jej narodil syn a keď zomrel. Tomáš, ktorého porodila ako tridsaťštyriročná, bol pre ňu všetkým. Aj keď sa neskôr snažila opäť otehotnieť, už sa jej to nepodarilo. O to viac sa upla na neho. „Strážila ho ako oko v hlave. S manželom mu kúpili bicykel, no potom tŕpla, aby sa mu na ňom nič nestalo,“ prezrádza herečkin synovec Tibor.

Ako deti s Tomášom trávili najmä prázdniny. „Často sme robili nezbedy, ktorými sme Zdenu veľmi hnevali. Napríklad sme vyliezli na strechu a odtiaľ sme susedovi kradli jablká. Keď to zistila, namiesto toho, aby nám dala pár faciek, posadila si nás k sebe a dohovárala nám, že sa to nesmie. Radšej by sme prijali bitku, lebo to vysvetľovanie bolo nekonečne dlhé.“

Tomáš bol veľmi vynachádzavý, vždy, keď mu niečo vyčítala, mal pripravenú trefnú odpoveď, ktorou mamu dostal do rozpakov. „Raz priniesol domov mačku a stále sa s ňou hral. Keď ho mama upozornila, aby ju toľko nenaťahoval a nemačkal, odvetil jej, že mačka sa má mačkať.“

Tomáš miloval obidvoch rodičov, zvlášť však lipol na mame, ktorú obdivoval aj ako umelkyňu. Často sa na ňu chodil pozerať do divadla. „Raz po premiére Hasprovej inscenácie dlho nič nehovoril,“ povedala Zdena kedysi.

„Dokonca ani doma, keď sme ešte po návrate odkladali kvety. Až v kuchyni pri stole som sa ho spýtala, prečo mi k hre nepovedal ani slovo. On na to - Mami, ja neviem. Ja som len sedel v tom hľadisku a stále som si hovoril - Toto je moja mama!“ spomínala na syna s hrdosťou.

Keď sa jej narodil, stal sa pre ňu absolútnou prioritou. Keď nedostala v divadle vysnívanú úlohu, bolo jej to ľúto, no povedala si, že je to nič proti tomu, keby jej ochorel syn. Kvôli nemu sa sústredila len na divadlo, v televízii sa objavovala veľmi sporadicky.

„Nič nebolo krajšie, ako keď prišiel zo školy domov a s rozžiarenými očami sa prekvapený, že som doma, vrhol ku mne. Mal veľký zmysel pre humor, veľmi často sme sa spolu smiali. A mal tiež veľa záľub. Už ako malý prváčik poznal všetky hviezdy aj to, kedy ktorá svieti najjasnejšie. Tiež miloval zvieratká, bol pravdovravný, precízny, nič neodflákol, povrchnosť u neho neprichádzala do úvahy,“ vyzdvihovala svoje jediné dieťa.

Najväčšiu radosť jej pravdepodobne spravil, keď ho prijali na Vysokú školu múzických umení. „Nikto nevedel, že tam ide. Ani na skúškach nevedeli, že je to Zdenin syn. Bol naozaj talentovaný, napísal zbierku básní a dal sa aj na muziku. Deň predtým, ako zomrel, mal premiéru školskej inscenácie, pre ktorú robil dramaturgiu aj hudbu. Na druhý deň išla natešená Zdena kupovať noviny, aby si prečítala recenziu. Po návrate domov ho už našla mŕtveho,“ prezrádza neter Zdeny Gruberovej pani Inéz dodnes nezverejnenú informáciu.

Stalo sa to v roku 1995 a zdrvená herečka sa k úmrtiu dvadsaťtriročného syna nikdy nevyjadrila. Médiá však pohltila správa, že jej ho vzali drogy. Podľa Inéz to nie je pravda.

„Keď to počujem, ježia sa mi vlasy. Tomáš sa zdravo stravoval a drogy vrátane alkoholu a cigariet nenávidel. Aj na Zdenu sa veľmi hneval a dohováral jej, nech toľko nefajčí. Pravda je taká, že osudnými sa mu stali nejaké východoindické cvičenia. Skúšal akúsi meditáciu, ktorá sa mala cvičiť vo dvojici, pretože ľudia sa mali navzájom nejako vyviazať."

"On bol sám, takže sa o niečo priviazal. Pri meditovaní odpadol a zapadol mu jazyk. Takto nejako to bolo. Zdena o tom nikdy podrobne nehovorila ani pred nami. Viem len, že Tomáš to skúšal podľa akejsi knižky, ktorú sa ona potom snažila napadnúť. Napokon to vzdala, lebo nemala silu,“ spomína ďalej Inéz.

Herečka o svojej bolesti prehovorila len raz, s odstupom mnohých rokov, pre dokument, ktorý vysielala Slovenská televízia. „Keď mi zomreli rodičia aj sestry, to všetko prebolelo. Ale dieťa? To nemôže. To je predsa kus mňa. Je proti prírode, aby zomrel niekto taký mladý. Tomáš by nechcel, aby som plakala. Bol rád, keď som bola pekná a upravená. Bolo to pre mňa ťažké, ale odmietla som všetky lieky, ktoré mi ponúkali na utíšenie bolesti. Nechcela som byť ako ľudia, ktorí nadopovaní liekmi chodia ako stroje. Toto predsa nie je choroba, ktorá sa dá takto vyriešiť. Nemôžem spávať, ale aj tak musím prežívať,“ rozhovorila sa nezvyčajne otvorene.

Herečka sa radšej upla na svoju prácu, aby aspoň na malé chvíle potlačila čierne myšlienky. V roku 1999, čiže štyri roky po Tomášovej smrti, zo Slovenského národného divadla, ktoré bolo jej domovské, odišla.

„Štyridsaťpäť rokov je predsa len dosť a divadlo potrebuje celého človeka. Ja už nemôžem robiť. Niekedy som medzi ľuďmi a som sama viac, než keď som sama. A ja doma nikdy nie som sama. Som tu vždy s ním. On tam pre mňa žije a žije stále so mnou. Koľkokrát sa s ním rozprávam, koľkokrát ráno chodím potichu, aby som ho nezobudila,“ súka zo seba vety, z ktorých mrazí.

Na ulici môžete herečku stretnúť prakticky len vtedy, keď jej kroky vedú do kostola alebo k lekárovi. Spoločnosť jej robí manžel Eči, bývalý hydroprojektant, ktorý je jej najväčšou oporou. Trápenia dusí v sebe. Odmieta zaťažovať aj najbližších príbuzných a návštevy prijíma tiež len zriedka. Neter Inéz ju naposledy videla pred deviatimi rokmi, synovec Tibor pred piatimi. Pravidelne s ňou však telefonujú.

„Ona má vytypovaný okruh osôb, ktoré majú u nej vždy dvere otvorené. Z kolegýň ju často navštevuje Zdena Studenková aj s Braňom Kostkom. Určite tam budú aj v deň jej narodenín, preto sa u nej ohlásime až potom. Radi by sme ju opäť po čase videli.“

S darčekmi k významnému jubileu si však ťažkú hlavu nerobia. „Tie si nikdy nepriala. Vždy hovorila, že má všetkého dosť. Potešia ju len kvety. Ale nesmú to byť žiadne výstredné kytice. Stačia obyčajné kvietky.“

Ak by sa to dalo, najradšej by jej prinavrátili dobrú náladu a zdravie. „Pre štítnu žľazu už pochodila azda všetkých lekárov, dokonca aj v Maďarsku, no nikto jej nevie pomôcť. Všetci jej len vravia, aby pribrala. Ona sa aj snaží, no nejde jej to. Inak je ešte stále veľmi pekná, dokonca má rovnako husté vlasy ako kedysi. Len farbu zmenila. Už nie je blondínka, má ich do hrdzava,“ hovoria o žene, ktorú sme na verejnosti nevideli už niekoľko rokov.

Herečka Zdena Gruberová po rokoch EXKLUZÍVNE pre Plus 7 Dní: Po smrti syna sa mi nechce usmievať

Výber pre vás