Vedie šoubiznisové oddelenie, ale venuje sa aj témam z iných oblastí, ktoré sa dajú čítať. Novinárčinu berie ako životný štýl. V týždenníku PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2006.

Kristína Dugovičová

„Priznám sa, je to ťažká doba, ktorú žijeme“– týmito slovami nás privítala Alena Heribanová vo Viedni. Slovenský inštitút, ktorému tam šéfuje, sídli priamo uprostred historického centra, do Stephansdomu či na Kärtner Strasse to má len pár minút cesty pešo. A keď sme vošli dnu v stredu podvečer, vo výstavnej sieni, na konci ktorej stál starý klavír, to praskalo vo švíkoch.

Na stene síce visel obraz slovenského prezidenta Andreja Kisku, no svoje zastúpenie tu mal aj premiér Robert Fico. Na aktuálnu výstavu pozýval Viedenčanov plagát, z ktorého sa usmievala jeho pravá ruka Mária Trošková. No predovšetkým starším dámam, ktoré sem prišli objavovať slovenské kroje, to mohlo byť jedno.

Snímka Ficovej štátnej radkyne je súčasťou foklórneho projektu, ktorý do Viedne minulý týždeň priniesli fotografi Zuzana Senášiová a Ľubomír Sabo. Výstavu otvárala šéfka inštitútu Alena Heribanová, ktorej celý čas nemizol z tváre úsmev. Na ruke jej však nesvietila manželská obrúčka.

„Viete čo, k rozvodu sa už vôbec nevládzem vyjadrovať,“ reagovala na to, že sa po takmer štyridsiatich rokoch za čudesných okolností rozchádza s Jozefom Heribanom. Ešte stále manžel ju vo Viedni občas navštevuje, rovnako ako ich spoloční potomkovia. „Vnučky sú ešte malé, dcéry ich nechcú sem ťahať. Ale občas prídu do Schoenbrunnu na prechádzku, najmä staršia Tamara,“ priznala nám bývalá televízna hlásateľka. Čo však robí po večeroch, keď jej môže byť smutno?

Príliš drahá Viedeň? Ale kde, ceny sú porovnateľné

Vo Viedni pobýva Alena Heribanová od pondelka do piatka, no občas zostáva aj na víkend. „Napríklad teraz budeme mať knižný veľtrh, kde hostíme troch slovenských spisovateľov,“ hovorí. Hoci Alena v slovenskom dome šéfuje len jednej stálej zamestnankyni a zopár miestnym praktikantkám, zapája sa aj do ďalších aktivít. „Viete, ja mám toľko podujatí… Lebo ešte som dosť aktívna v jednom medzinárodnom združení kultúrnych inštitútov v Rakúsku z rôznych krajín Európskej únie, Ruska, Ukrajiny, Gruzínska a podobne. Vediem tam dosť veľký tím ľudí.“

Pokiaľ chce slovenská riaditeľka relaxovať, ako vraví, ide si zaplávať. „Som členkou takého miestneho športového klubu. Mám tu kamarátov, hlavne kolegov z rôznych krajín. Ale priznám sa, že často si večer len tak vyložím nohy a som šťastná, že si môžem pozrieť nejaký film.“

Alena Heribanová dostala vo Viedni služobný byt a nás zaujíma, či je napriek tomu život v hlavnom meste Rakúska drahý. „Ide o to, čo si človek predstavuje pod pojmom kvalita života. Ja som bola vždy pomerne skromný človek. Vždy som varila deťom, aj som si ožehlila, aj som si oprala. Reštauračné služby sú tu oveľa drahšie ako na Slovensku, ale normálne potraviny sú porovnateľné, mnohé sú aj lacnejšie a kvalitnejšie. To je dané tým, že Viedeň je európska metropola, dlhodobo je vnímaná ako jedno z najkvalitnejších miest na bývanie na svete. Ale celkovo je tu atmosféra prajnosti, priateľskosti, solidarity. Tým, že Viedeň je kozmopolitné mesto, inakosť vnímajú ako súčasť nášho života. U nás je viac predsudkov, čo je logické, lebo sme krátko otvorení svetu. Je to vyše dvoch desaťročí a to je málo.“

Čo ovládala každá prešporská slúžka

Vernisáž, tak ako všetky akcie, ktoré Alena Heribanová organizuje, otvárala minulý týždeň po nemecky. „Vo Viedni majú Slováci svoje spolky, ktoré robia podujatia v našom jazyku. Ale my v inštitúte propagujeme slovenskú kultúru pre Rakúšanov, preto náš hlavný komunikačný jazyk je nemčina.“ Tento jazyk učila Heribanová už za hlbokého socializmu deti cez istú televíznu reláciu, napriek tomu ju nové slovíčko stále prekvapí. „Reč je ako nástroj, celý život sa zdokonaľujete, celý život sa máte čo učiť. Nemčina je podľa mňa však jazyk, ktorý máme v krvi. Veď v Bratislave ho ovládali vzdelané dámy, ale aj obyčajné prešporské slúžky – lebo raz slúžili u Maďarov, raz u Nemcov, raz u Slovákov,“ hovorí Alena Heribanová, ktorej starí rodičia sa narodili ešte za „Franza Josefa Kaisera“.

„Pamätám sa, ako vždy spomínali Mariazell, ukazovali mi fotografie. A dedko, keď sa v nedeľu ráno holil, zavesil si zrkadlo na stenu a pustil si také tirolské jódlovačky. Že to spievajú tam v Dolných Rakúsoch. A ja som si predstavovala tie Dolné Rakúse…“ No a keď Alena prišla do Viedne viesť Slovenský inštitút, pozvali ju do dolnorakúskej televízie. „A tam bolo také múzeum, na stole ležali dózy na soľ, cukor či vyšívaný obrus. Keď som to videla, mala som pocit, že som sa vrátila o niekoľko desiatok rokov k mojej babičke. My máme tak strašne veľa spoločného - šnicle, štrúdľu, koláče, kultúru, valčík, plesy. Veď my sme tak podobní jeden druhému.“

Napriek tomu nedávno vyšiel prieskum, že drvivá väčšina Viedenčanov nikdy v živote Bratislavu nenavštívila. „Je to o tom, že ľudia akoby keby vždy cestovali viac na západ a na juh,“ reaguje Alena pragmaticky. „Až teraz pomaly zisťujú, že Bratislava, Košice a vôbec mestá, ktoré sa viac promujú, sú veľmi zaujímavé, že odtiaľ pochádzajú osobnosti, ktoré oni poznajú. Napríklad spisovateľ Sándor Márai, ktorého oni čítajú, pochádza z Košíc. Nehovoriac o operných spevákov Lucii Poppovej, Paľovi Bršlíkovi alebo Štefanovi Kocánovi. Ale keď sa Rakúšania na Slovensko chystajú, pýtajú sa najmä to, kde sa dobre najedia, alebo chcú vedieť, kde je dobrá výstava. Potom sa vrátia z Danubiany a rozprávajú, že to tam vyzerá ako v Guggenheimovom múzeu v New Yorku. Je to však o našom záujme, aby sme sa sami etablovali. Nielen čakať, že nás niekto objaví,“ uzavrela Heribanová.

Heribanová pred rozvodom: „Už nevládzem!“

Autor článku

Kristína Dugovičová

Výber pre vás