Dočolomanský bol naozaj James Bond: Vydal sa na nebezpečnú cestu, stal sa hrdinom FOTO

FOTO Utajený Dočolomanského manier: Mnohí sa mu smiali, nakoniec sa stal hrdinom

Mnohí sa mu smiali, ale v Pešti ho vítali ako pána: Dočolomanský sa vystavil nebezpečenstvu

Ján Dzúr

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/hriechy-mladosti-docolomansky-ako-student-dokazal-to-co-malokto">FOTO Michala Dočolomanského, ako sa plavil do Budapešti, nájdete TU</a>

Nápad pustiť sa dolu prúdom jednej z&nbsp;najväčších európskych riek od Bratislavy po Budapešť skrsol v&nbsp;hlave budúceho herca na jar 1964. „Rád totiž spomínal na nakrúcanie filmu Výlet po Dunaji. Dej sa odohrával počas odborárskeho zájazdu na luxusnom parníku a&nbsp;popri vtedajších hviezdach Karolovi Machatovi či Františkovi Dibarborovi sa vo filme prvý raz objavil nielen Mišo, ale aj Milan Lasica a&nbsp;Július Satinský. Ten sa pri natáčaní zoznámil so svojou prvou ženou Oľgou,“ opísal nám neznámu kapitolu života jedného z&nbsp;najobľúbenejších československých umelcov dnes už nebohý Vladimír Macko (†71). Herec, neskôr scenárista a&nbsp;televízny režisér pracoval na príbehoch o&nbsp;Móricovi Beňovskom, na seriáli Vojna volov či filme Podivné okolnosti. Profesionálny život prežil v&nbsp;Bratislave, na dôchodok sa vrátil do rodného Iľanova pri Liptovskom Mikuláši, kde sa s&nbsp;nami podelil nielen o&nbsp;osobné spomienky, ale zanechal aj unikátne fotografie. Vladimír Macko najradšej spomínal práve na obdobie, keď sa so spolužiakmi Michalom Dočolomanským (†66), Ľubomírom Záhonom a&nbsp;s&nbsp;budúcim televíznym režisérom Ervínom Očenášom dva týždne plavili po Dunaji.

„Mnohí sa nám vysmievali. Ale keď nám na riaditeľstve Československej plavby dunajskej potvrdili, že za určitých podmienok sa na takúto cestu môžeme vydať, nikto nás nemohol zastaviť. Michal zohnal desať dvestolitrových sudov, ktoré slúžili ako plaváky, a&nbsp;ako vyučený automechanik ich dokonca sám pozváral,“ pokračoval Vladimír Macko. Plť merala šesť metrov na dĺžku, tri na šírku, stála na nej kajuta zo zvyš­kov dosák. Hranoly dobrodruhom darovali majstri, ktorí práve opravovali Dóm svätého Martina.

Dosky si mladíci zabezpečili z&nbsp;podlahy asanovaného baraku na Prievozskej ulici. Všetko to navláčili do Karlovoveskej zátoky, kde plavidlo zbili dokopy. „Robota nás bavila. A&nbsp;materiál na výstavbu plte nás vyšiel na 180 korún,“ usmieval sa pri zážitkoch zo svojej mladosti Vladimír Macko. Plávajúcu archu študenti herectva nazvali Patrícia. Keďže nikto netušil prečo, rojčili, že ide o&nbsp;nádhernú Bratislavčanku, za ktorou sa obzrie každučký chlap. Aby plť ešte viac skrášlili, kajutu obili plagátmi herečiek.

„Pod obrázkami slečien trónila debna od delostreleckej munície, ktorá sa stala komorou. Mali sme aj súpravu kotlíkov, variech, príborov a&nbsp;liekov, rovnako ako dve staručké udice. Len kotvu sme nezohnali, čo nás štvalo, pretože by nám vylepšila imidž,“ vrátil sa do minulosti Vladimír Macko. Keď šéfovi lodnej dopravy z&nbsp;Dunajplavby kapitánovi Petrovičovi plť ukázali, poskákal po palube, či sa nerozpadne. Vydržala, tak chlapcom vysvetlil, ako sa majú na rieke správať, a&nbsp;dal im súhlas na plavbu.

V&nbsp;určený deň o&nbsp;desiatej dopoludnia zavelil Michal Dočolomanský odraziť sa od brehu. „Hneď ako sme vyrazili z&nbsp;Karlovoveskej zátoky, dostali sme sa do hlavného prúdu. Z&nbsp;brehov Bratislavy nám mávali známi aj profesori našej fakulty, no nás práve predbiehala sovietska loď. Zľakli sme sa, či nás neprevrátia prvé ozajstné vlny, ale len nás pohádzalo,“ opísal prvé momenty hereckej posádky na Dunaji Vladimír Macko. Ich Patrícia prvý raz zakotvila pri Čunovskom ramene, kde si riečni vlci z&nbsp;vŕbových konárov postĺkali rámy na poschodové postele.

Vyplietli ich špagátmi, postavili do kajuty a&nbsp;ďalších štrnásť nocí v&nbsp;nich spávali. V&nbsp;prvom prístavisku ostali až do ďalšieho dňa, potom pokračovali ďalej. „Asi tri kilometre pred Hrušovom Mišo, ktorý sa pasoval za kapitána, spozoroval, že sa plavíme rovno na hrádzu. V&nbsp;márnom úsilí vyhnúť sa jej sme polámali jedno z&nbsp;vesiel. Akoby zázrakom sme však najnebezpečnejšie miesta minuli,“ zamyslel sa náš rozprávač. Dočolomanský onedlho rozhodol, že vyčerpaná posádka zakotví v&nbsp;Palkovičovskom ramene. Tok je tam pomalý, Dunaj sa stáča doľava.

„V&nbsp;idyle však Ľubo zreval: Za nami je loď! Čuka Jugoslavia zdvihla vlny, z&nbsp;ktorých sa jedna prevalila cez palubu, druhá udrela do kajuty, až zastonala. Ale opäť sme mali šťastie,“ vydýchol si Macko. Kvarteto slovenských dobrodruhov kempovalo v&nbsp;zátoke dva dni. Varili si ryžu v&nbsp;kotlíku, kúpali sa v&nbsp;rieke, snívali. Potom sa vydali do Komárna. Poniže tohto mesta sa končí horný tok Dunaja. Odtiaľ voda stráca svoj pomerne prudký tok, vlečie sa ako olej. Aby chlapci v&nbsp;rieke nezastali, natiahli na stožiar deku.

„Naša slovenská plť sa zmenila na čínsku džunku. Takto sme došli až do Štúrova, kde sme sa len o&nbsp;vlások minuli s&nbsp;ruským remorkérom. Čoskoro sme prekročili štátnu hranicu a&nbsp;o&nbsp;dve hodiny sme s&nbsp;pomocou maďarských vojakov šťastne pristáli v&nbsp;Szobe.“ Dunaj za slovenskou hranicou je pokojný a&nbsp;rovný ako hladina rybníka, no prediera sa pomedzi Novohradské a&nbsp;Pilišské vrchy. Dosahujú výšku okolo šesťsto metrov, k&nbsp;oblohe sa však vypínajú rovno od rieky. V&nbsp;hustnúcom šere vyzerali majestátne až hrozivo.

„Zakotvili sme vo Vyšehrade. Rieka sa z&nbsp;pohraničnej zmenila na vnútroštátnu, bolo na nej veľa člnov so zvedavcami. Fotografovali, filmovali a&nbsp;všetci svorne kričali: Bravó, Patrícia! Fantastikuš!“ zalistoval vo svojich dnes takmer šesťdesiat rokov starých zápisoch Macko. Plť, na ktorej dorazili až do Budapešti, sa v&nbsp;hlavnom meste Maďarska okamžite stala atrakciou. Riečni policajti ich dokonca doviedli na južný cíp Margitinho ostrova, kde slovenskí študenti bezpečne pristáli.

„Ostatných pár dní sme jedli iba chlieb s&nbsp;masťou a&nbsp;pili sme kondenzované mlieko. Nič iné sme už nemali. A&nbsp;zrazu sme sa ocitli vo víre veľkomesta. Michal ako správny kapitán zavelil, že v&nbsp;prvom rade máme navštíviť holiča,“ uzatvoril neopakovateľný príbeh hereckej partie režisér. Plť v&nbsp;Budapešti predali báčimu, ktorý im za ňu dal toľko peňazí, že do Bratislavy sa štyria mladíci vracali lietadlom. Už v&nbsp;ňom snovali plány na ďalší rok, keď si plavbu po Dunaji chceli zopakovať.

K&nbsp;ďalšej výprave Michala Dočolomanského a&nbsp;jeho lodníkov sa chcel pridať aj Jozef Kroner a&nbsp;Jan Werich. Lenže prišlo leto 1965 a&nbsp;s&nbsp;ním obrovská povodeň. Voda z&nbsp;rozbesneného Dunaja vzala so sebou nielen polovičku Žitného ostrova, ale aj plány a&nbsp;sny mladých umelcov. Každý z&nbsp;nich sa rozutekal v&nbsp;ústrety životu a&nbsp;na plti do Budapešti či pri inom podobnom dobrodružstve sa už nikdy nestretli...

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/hriechy-mladosti-docolomansky-ako-student-dokazal-to-co-malokto">Unikátne FOTO Michala Dočolomanského na strastiplnej plavbe do Budapešti v GALÉRII</a>

Michal Dočolomanský – stal sa jedným z&nbsp;najslávnejších slovenských hercov. Zomrel v&nbsp;auguste pred pätnástimi rokmi, keď vo veku 66 rokov podľahol rakovine pľúc. V&nbsp;inscenácii Na skle maľované, ktorá mala doteraz najviac repríz v&nbsp;histórii SND a&nbsp;hrali ju 647-krát, stvárnil Jánošíka. Ľubomír Záhon – kariéru zasvätil Štátnemu divadlu v&nbsp;Košiciach. Zahral si vo filmoch Kosenie jastrabej lúky či Zem zasľúbená. Ervín Očenáš – skončil ako televízny režisér, ktorý pripravoval v&nbsp;STV detské relácie.

Hriechy mladosti: Dočolomanský ako študent dokázal to, čo málokto

Výber pre vás