Felícia Boronkayová

Po tom všetkom, čo má za sebou, je zázrak, že onedlho oslávi 54 rokov. Čaká nás na parkovisku obce. Oproti stojí miestna krčma, kde začal ako ôsmak svoju cestu do pekla. Čakala na neho celé desaťročia, kým sa túlal po svete, vyštudoval VŠMU, hral, moderoval, pil, recidivoval a&nbsp;trikrát sa pokúšal o&nbsp;samovraždu. Nevideli sme sa dobrých päť rokov, ale vieme o&nbsp;sebe. Teraz je svalnatejší, opálený, ale skúpy na úsmev. Novinka. „Chýbajú mi predné zuby, vytrhol som si ich kliešťami. Jasné, aj s&nbsp;koreňmi,“ vyletí z&nbsp;neho spolu s&nbsp;tým, že na zubárov nemá peniaze a&nbsp;robil to tak aj jeho dedko. V&nbsp;porovnaní s&nbsp;tým, čo stváral pod vplyvom, je to jedno z&nbsp;jeho najmenších bláznovstiev.

Ideme si pozrieť dva pozemky, kde začal farmárčiť. Odvoz naším služobným autom odmieta. „Úplne by ste ho zničili,“ poznamená a&nbsp;naloží nás do svojho obitého. „Dva roky korony ma úplne znechutili. Nemohol som chodiť na besedy do knižníc a&nbsp;škôl, hoci som ich mal dohodnuté pol roka vopred, zastavilo sa aj promo mojej druhej knihy,“ spomína a&nbsp;opatrne sa štverá do kopca. „Po prvej vlne som začal všetko vybavovať znova, ale prišla druhá. Paradoxne, keď sa to celé skončilo, nemal som už chuť robiť ani besedy, ani písať tretiu knihu a&nbsp;začal som budovať,“ zabrzdí a&nbsp;ukáže na dlhý pás poľa.

Vystupujeme. Zo vzorne oploteného pozemku je nádherný výhľad. Johny odomyká bránku. V&nbsp;strede stojí obrovský bal so senom, pred nami sa belejú a&nbsp;voňajú zakvitnuté zemiaky. Napravo vykúka cibuľa, kaleráby, repa… „Tento rodinný pozemok ležal roky úhorom, uvidím, čomu sa tu bude najviac dariť, sadil som tu prvýkrát,“ hovorí a&nbsp;vedie nás ďalej. Za plotom už vytŕčajú hlavy kamerunských oviec. „Ľudia si ich mýlia s&nbsp;kozami,“ prehodí. Len pre úplnosť, ani na jednom z&nbsp;pozemkov nie je voda, elektrina a&nbsp;stoja na kopci. Johny musí takmer všetko vrátane stavebných materiálov vláčiť hore sám, ale robí to rád.

Druhý rodinný „úhor“ je oveľa väčší, ale od auta treba vyšliapať strmý kopec k&nbsp;bráne. Klasické slovenské ovečky však vidieť z&nbsp;diaľky, pri vchode nás vítajú tri psy – Jimmy, Nancy a&nbsp;ich dcéra Angie. „Pôvodne boli kamerunské ovce vo vedľajšom výbehu, patrí mojej tete, ale barany sa v&nbsp;kuse lomili aj cez plot, tak som ich musel rozdeliť,“ smeje sa Johny a&nbsp;vážne pokračuje: „Tu mi je dobre, lebo je to na samote, užívam si prírodu, počúvam zvonce oviec... Možno to znie sentimentálne, ale po rokoch chľastania, žúrov a&nbsp;životných lapsusov je to balzam na dušu,“ vyzná sa čerstvý rančer, ktorý by takto o&nbsp;rok rád vyskúšal aj výrobu syra, ale zatiaľ má naň málo oviec.

Toto ho, samozrejme, neuživí. „Nerobím to pre to, aby ma to uživilo. Vyrastal som na dedine, človek sa rád vracia k&nbsp;tradíciám, navyše som jediný žijúci vnuk, ktorý má k tomu vzťah, tak to považujem aj za svoju morálnu povinnosť,“ hovorí. „Mám smiešny dôchodok, sem-tam predám knihu, občas ovečku, ale s&nbsp;veľmi ťažkým srdcom,“ na chvíľu sa odmlčí a&nbsp;pokračuje: „Svoj život som prekopal od základov, nemám sa prečo hnať za statkami, lebo moja hlava a&nbsp;životná filozofia sú už inde. Mňa neštve, že nemám najnovší model tenisiek či auta. Na to človek príde, až keď ujde hrobárovi z&nbsp;lopaty.“

Po tom, čo Johny narobil svojím pitím hanbu celej rodine, rodičia z&nbsp;jeho návratu domov v&nbsp;roku 2016 nadšení neboli. „Veľmi sa so mnou nebavili, ale bývať doma som mohol. V&nbsp;podstate ma vzali na milosť, aby som mohol byť s&nbsp;dcérou,“ vysvetľuje. „Sestra vtedy porodila na Cypre dvojičky a&nbsp;rodičia tam s&nbsp;ňou zostali vyše roka,“ vracia sa v&nbsp;čase.

To už sedíme pri káve a&nbsp;malinovke v&nbsp;luxusnom chateau, hoci my sme preferovali obyčajnú miestnu krčmu. Johny popíja svojho obľúbeného turka, k&nbsp;ústam ho zdvíha oboma rukami. Trasú sa. „Dobre sa stalo, rodičia to, čo nasledovalo, nezažili,“ pokračuje Johny. „Zhruba po dvanástich rokoch som mal recidívu, a&nbsp;to trikrát počas roka. Vtedy som mal pracovný úraz, depresie, jedno s&nbsp;druhým, vypálil som hruškovicu, sám doma, neokoštuješ?“ zaironizuje. „Trikrát som bol na zastavení ťahu v&nbsp;nemocnici a&nbsp;do tretice to bolo ťažké delírium, keď som zoskočil hrobárovi z&nbsp;lopaty.“

Keď mu vraj primárka porozprávala, čo sa s&nbsp;ním dialo, bol zhrozený. „Mal som za sebou tri pokusy o&nbsp;samovraždu, ale vtedy som sa smrti nebál, až teraz. Nešiel som ani na liečenie, ale zaťal som sa. Dcéra mala šesť rokov, a&nbsp;keď som si uvedomil, že som mohol skapať a&nbsp;ona by do smrti počúvala, tvoj otec bol ožran a&nbsp;samovrah…“

Myslel, samozrejme, aj rodičov, ktorých pre zmenu šokoval po príchode z&nbsp;Cypru tým, že vydal prvú knihu, v&nbsp;ktorej opísal svoje alkoholické excesy po odchod na vysokú školu. „Naštvali sa, že zase robím hanbu, ale neskôr stretávali ľudí, ktorí im hovorili, že klobúk dole, drží sa, pomáha druhým. Ale ten strach, či neprídem domov znova opitý, majú denne a&nbsp;zostane v&nbsp;nich už asi navždy,“ chápe ich.

Johny sa na oba pozemky otočí aj dvakrát denne, nakŕmi zvieratá, čosi porobí a&nbsp;večer zájde do miestnej krčmy „Nik sa o&nbsp;mňa nestará, vedia, že som ťažký alkoholik, a&nbsp;nik za mnou nechodí s&nbsp;tým, že daj si za jeden. Nepochodili by,“ hovorí vecne. Fyzicky celkom vládze, hoci zdravie, ktoré roky zanedbával, si postupne vyberá svoju daň. „Keby som začal behať po lekároch s&nbsp;tým, čo ma trápi, nikdy neskončím. Pretože keď pijete, je vám jedno, či vás niečo bolí, programom dňa je zohnať ďalší chľast.“

V&nbsp;prvom rade sú to najmä psychické problémy. Johny berie lieky proti depresii. „Psychoterapeutka mi vysvetlila, že rokmi chľastania som si zničil tvorbu sérotonínu, hormónu šťastia, v&nbsp;mozgu, tak ho musím dopĺňať chemicky, ale vyškerený sa teda necítim.“

Ako spomínal, necítil sa už ani na besedy a&nbsp;písanie tretej knihy, ale aj to sa nedávno zmenilo. „Po štyroch rokoch ma zavolali na besedu do Lietavskej Lúčky a&nbsp;po nej som si skúšal dohodnúť ďalšie, verím, že na jeseň sa rozbehnem.“ Vrátil sa aj do takzvaného A-klubu. „Žiaľ, z&nbsp;našich radov odišiel dlhoročný laický psychoterapeut. Abstinoval vyše 30 rokov a&nbsp;bol mojím vzorom, tak zavolali mňa,&nbsp; či by som občas neprišiel, a zistil som, že som tam asi najstarší… Jednoducho nemôžem a&nbsp;nechcem zrecidivovať kvôli sebe, dcére, rodine a&nbsp;pacientom, ktorým roky pomáham v&nbsp;kluboch, na besedách alebo cez internet. Našťastie sa mi to v&nbsp;hlave úplne zmenilo. Kedysi som si nevedel predstaviť, že si už nikdy nevypijem, teraz si neviem predstaviť, že by som si vypil. Prišlo to samo od seba a&nbsp;úprimne, už by ma to naozaj zabilo.“

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/prestavkami-prepil-polovicu-zivota-taha-osmy-rok-bez-chlastu-pri-ziline-zacal-farmarcit">FOTO Johnyho Peťka na farme pri Žiline v GALÉRII</a>

Do čoho sa pustil, to mu išlo, až kým nezačal ako ôsmak popíjať čučo, neskôr pivo. Do maturity sa zastabilizoval na piatich pivách. Prvý herecký angažmán dostal v košickom divadle. „Začínal som mať prvé abstinenčné príznaky. Hrávali sme dve predstavenia doobeda a to už bez poriadnej ,poprávky‘ nešlo, lebo ma sušilo, klepali sa mi ruky a triasol hlas.“ Počas štúdia herectva na VŠMU dostal miesto vo Fun rádiu, kde moderoval s Oľgou Záblackou erotické Koncerty na ležanie. Po troch rokoch ho vyhodili. „Často som sa zobudil tesne pred vysielaním po tom, čo som celý deň popíjal s chalanmi. Dal som šesť borovičiek, aby som bol vôbec schopný ísť za mikrofón.“ Z hlavného mesta sa vrátil domov, moderoval v rádiu, v televízii, spoluzakladal súkromné divadlo, do druhého, martinského, ho prijali tiež. Po troch rokoch ho vyhodili a z „hladinkára“ Johnyho sa stal kvartálny alkoholik. 

Kým hladinkár „iba“ vyrovnáva hladinu alkoholu v krvi, aby mohol vôbec fungovať, kvartálny pije tri mesiace vkuse, a keď už nevládze, ide na zastavenie ťahu, detox. „Samotné abstinenčné príznaky sú strašné – potíte sa, trasiete, máte pocit, že do rána skapete. To sú smrteľné poty, teplo, zima, teplo, netrafíte si lyžičku polievky do úst a pivo pijete dvoma rukami zapretý o stôl, aby ste si nevybili zuby.“ 

Počas dvoch rokov prekonal šesť zastavení ťahu a rozhodol sa liečiť. Mal 24 rokov, nepomohlo. Vtedy sa pokúsil o prvú samovraždu liekmi a alkoholom. K druhej pridal aj plyn. Do tretice si podrezal žily. Písal sa rok 2002, mal 32 rokov. Vstal z popola, ale nezvládol odchod priateľky do Austrálie, znova skončil na zastavení ťahu a následne mu pomohlo liečenie v Pezinku. V roku 2003 sa vybral za sestrou do Anglicka. Bol tam osem rokov a takmer 12 abstinoval. Po návrate do Bratislavy pracoval ako novinár, stretol novú ženu, s ktorou má dcéru Terezu (13). Ostal doma na rodičovskej dovolenke, po roku sa rozišli, pri stavbe diaľničného mosta sa stal Johnymu úraz a znova začal piť, až kým neprišiel rok 2016, tri zastavenia ťahu, z čoho posledné sa skončilo delíriom tremens, keď si vstúpil do svedomia. 

O svojom živote napísal dve knihy, a to Démon chlast I. – Nalej, hrozí vytriezvenie a Démon chlast II. – Nalej, hrozí absťák. Tretiu ešte len chystá. Medzitým sa venoval dcére, obiehal besedy v knižniciach, v školách, pôsobil v A-kluboch a pomáhal. Teraz sa k nim znova vracia a rád by sa stal laickým terapeutom. „Tým, že som sa pohyboval v médiách, otvoril som Pandorinu skrinku, som na očiach, varujem, pomáham, takže svoju misiu som si svojím spôsobom splnil, zachránil som pár životov a chcem v tom pokračovať.“

Pekelný život: Alkoholik Johny Peťko prežil tri pokusy o samovraždu, dnes chová ovce

Výber pre vás

Pekelný život: Alkoholik Johny Peťko prežil tri pokusy o samovraždu, dnes chová ovce

Súvisiace články

Dano Heriban (†43) je stále so mnou: Braňo Jobus dostal vzácny dar

Výber pre vás