Jaroslav Kučerka

Človek mieni, život mení. O tom dokáže veľa - a zábavne - rozprávať 44-ročný rodák z bavorského Zwieselu Lutz Pfannenstiel. Keď mal dvadsať, bol na najlepšej ceste stať sa brankárom v najslávnejšom nemeckom klube Bayern Mníchov, čo ho mohlo časom katapultovať medzi futbalové hviezdy. Rozhodol sa však inak a napokon sa z neho stal dokonalý cestovateľ. Vo svojej kariére síce nedosiahol tie najvyššie méty, no ako jediný hráč hral futbal v profesionálnych kluboch na všetkých obývaných kontinentoch.

„Bayern má fantastickú históriu, veď je to jeden z najlepších klubov na svete. Lenže ja som vtedy nemal chuť vysedávať na lavičke a robiť dvojku Oliverovi Ka-hnovi. Chcel som chytať,“ zamýšľa sa nad okamihmi svojej kariéry, ktoré absolútne zmenili jeho futbalové sny a v podstate celý život. „Keď prišla ponuka z Malajzie, rozhodol som sa vyskúšať to. Môj plán bol odohrať tam nejaké zápasy, zachytať si a vrátiť sa do Nemecka. Verte mi, že všetko je len otázka možností, nikdy som nečakal, že si zahrám futbal na toľkých miestach.“

Nakoniec s futbalom precestoval celý svet, dohromady chytal až v dvadsiatich piatich kluboch, od rodného Nemecka cez Kanadu, Singapur, Namíbiu, Nový Zéland a ďalšie krajiny, k tomu pridal trénerské pôsobenie na Kube.

Počas svojej púte toho zažil veľa, spoznával nové krajiny, zvyky, ľudí. Priateľov má po celom svete a rád spomína. Jeho kniha Nezastaviteľný gólman sa stala v Nemecku totálnym bestsellerom.

Určite aj pre tie temnejšie príbehy. Za ten najhorší považuje 101 dní, ktoré strávil vo väzení v Singapure. Podľa obvinení sa počas pôsobenia v tíme Geyland United dohodol na ovplyvňovaní zápasov a od stávkarskej loby zinkasoval postupne sedemtisíc singapurských dolárov. Tie vraj stavil na víťazstvo svojho tímu - na súde mu totiž tvrdili, že zrazu podával omnoho lepšie výkony ako kedykoľvek predtým! „Bolo to strašné obdobie, dodnes mávam z neho nočné mory,“ tvrdí sympatický dlhovlasý rebel. „Keď sa v noci zobudíš a ležíš na zemi vedľa vrahov a násilníkov, keď nemáš zubnú kefku či toaleťák, začneš prehodnocovať svoj dovtedajší život. Veľmi rýchlo som si uvedomil, že futbal nie je všetko.“

Hoci ho napokon prepustili pre nedostatok dôkazov, na tie viac ako tri mesiace sa zabudnúť nedá. „Je zložité to vytesniť. Na druhej strane, začal som si naozaj vážiť veci, ktoré sú v živote dôležité. Futbalisti nerobia nič, len chodia na tréningy vo svojich luxusných autách a drahých handrách, a o svet okolo sa nestarajú. V tom mi väzenie pomohlo dospieť.“ Dnes tvrdí, že vďaka pobytu za mrežami sa stal pozitívnym človekom, ktorý vie, že si treba veriť, a každý sa vždy dokáže postaviť na vlastné nohy.

Incident, ktorým sa stal známym v Anglicku, bol v podstate horší, hoci Pfannenstiel ho za taký nepovažuje. Počas zápasu nižšej súťaže medzi jeho tímom Bradford Park Avenue a Harrogate Town sa zrazil so súperovým útočníkom tak nešťastne, že mu prestali pracovať pľúca. Zachránila ho bleskurýchla reakcia tímového lekára, ktorý mu poskytol dýchanie z úst do úst a masáž srdca priamo na ihrisku. Do nemocnice odviezli Lutza v kóme, v ktorej ležal niekoľko dní, a podľa lekárov trikrát prežil klinickú smrť.

Keď sa prebudil, vynadal sestričke, prečo ho drží v nemocnici, keď viedli v zápase 2 : 0 a on chcel udržať čisté konto. „Vôbec som si neuvedomoval, aké vážne to bolo,“ smeje sa pri tejto spomienke. „O týždeň som už zase trénoval. Lekári protestovali, asi to bolo nerozumné, ale ja som nemohol inak. Ak by som čakal dlhšie, bol by návrat pre mňa ťažší."

Rád hovorí o svojich zážitkoch, najviac sa zabával na Novom Zélande. „Veru, tie ich šibnuté tučniaky,“ rozosmeje sa pri spomienke, ako ho v mestečku Otago, kde hral za tím United, počas túry v národnom parku očaril malý tučniak. A keďže sa mu zdal stratený, rozhodol sa adoptovať si ho. „Vrátil som sa poňho v noci. Napustil som mu ľadovú vaňu, no nevyzeral veľmi spokojne,“ hovorí vážne. „Potom bol u mňa na obede šéf klubu, a keď zistil, že mám vo vani tučniaka, upozornil ma, že ma za to môžu aj vyhostiť. Tak som ho hneď pustil.“

Pri ďalšom novozélandskom angažmáne v tíme Dunedin Technical raz prišiel po tréningu domov a zistil, že ho vykradli. Chýbal mu playstation aj veľa oblečenia. Kamoš v neďalekom obchode mu dal tip na známu miestnu „firmu“ a keď ho brankár našiel, chlapík mal na sebe jeho šiltovku, kraťasy aj brankársky dres. „Na ulici som ho donútil všetko po jednom vyzliecť a vrátiť mi to. Paradoxne, ľudia na ulici si mysleli, že ten násilník som ja,“ smeje sa takmer 190 centimetrov vysoký gólman.

Dnes pôsobí ako vyhľadávač talentov pre bundesligový Hoffenheim, no venuje sa aj práci v organizácii Global United, ktorú založil v roku 2010 a ktorá upozorňuje na problémy globálneho otepľovania. „Vždy som vedel, že futbalisti by mali byť vzormi. Šport je jedna z oblastí, ktorú ľudia naozaj sledujú. Klimatické zmeny sa dotýkajú nás všetkých a treba s tým niečo robiť. Som rád, že sa ku mne pridali také mená ako Zico, Matthäus, Zi-dane, Valderama, Zé Roberto a mnohí ďalší. Dali by sme dohromady celkom slušné mužstvo.“

Mimochodom, je možné, že si v takomto All Stars tíme naozaj spolu zahrajú, Lutz by rád zorganizoval futbalový zápas na Antarktíde. Na jednej strane by hral futbal už naozaj na všetkých kontinentoch, na druhej by chcel upozorniť práve na klimatické zmeny. „Ľudia si predstavujú, že v Antarktíde by sa muselo hrať na snehu pod obrovskými bielymi horami,“ hovorí aktivista. „Možno pred päťdesiatimi rokmi by to tak vyzeralo, pravda však je, že hory sú síce stále pod snehom, no letisko, kde plánujem zápas, je zelené, hnedosivé a špinavé. Aj tým by sme ukázali, ako ďaleko už otepľovanie zašlo.“

Keď sa ho spýtate, či by niečo v živote menil, odpoveď má jasnú: „Keby ste mi garantovali štyristo zápasov za top nemecký tím, niekoľko titulov a pohárov a miesto v reprezentácii, tak áno. Buďme však realisti. Dostal by som sa na úroveň ako Kahn alebo Lehmann? Skôr by som niekde skončil ako dvojka a zachytal by som si vtedy, keby sa prvý brankár zranil. Päť-šesť rokov by som zarábal slušné peniaze, potom by som išiel do iného klubu, kariéru by som skončil v nižšej lige. Mal by som nemeckú ženu, nemecký dom. To veru nie, za takúto kariéru by som určite nemenil!“ hovorí Lutz, ktorý si za manželku vzal dievča z Uzbekistanu, najradšej trávi čas v kanadskom Vancouvri a doma sa cíti všade.

Zažil slávu, väzenie aj vlastnú smrť priamo na ihrisku

Výber pre vás