Peter Getting

Pripravoval ho trinásť rokov, z toho posledných šesť intenzívne. Precestoval veľkú časť Európy, Balkán aj Francúzsko, Ukrajinu, Nemecko aj naše končiny. Nový dokumentárny film režiséra Roberta Kirchhoffa s názvom Diera v hlave mieri na zahraničné festivaly. Vo filme vystupujú stredoeurópski Rómovia aj Sinti, ako sa nazýva skupina Rómov žijúca prevažne v západnej Európe. Zďaleka však nielen oni. Podľa tvorcov ide totiž aj o príbeh väčšinovej spoločnosti.

„Chcel som zaznamenať, ako sa Rómovia vyrovnávajú s vlastnou históriou sedemdesiat rokov od skončenia vojny. V otvorených epizódach som hľadal to, čo ma na téme fascinovalo - vôľu a slobodu,“ opisuje režisér Robert Kirchhoff svoj nový film. Jeho názov možno chápať doslovne aj symbolicky.

Dieru v hlave má totiž Raymod Gureme, celoživotný francúzsky nomád, čiperný, inteligentný Róm so zaujímavými postrehmi o živote a s elánom, bárs má na chrbte deväť krížikov. Režisér vraví: „Bolo mi jasné, že bude hlavnou postavou, hneď, keď som sa s ním stretol prvý raz a prečítal som si jeho knihu nazvanú Nomádom vstup zakázaný. Napriek tomu, čo prežil, sa pohybuje akoby mimo času - minulosti aj prítomnosti.“ Raymod aj vo svojom pokročilom veku žije v karavane. Predtým síce býval v dome, ale po smrti manželky nemal dôvod v ňom zostať a vrátil sa späť do svojho prívesu.

Dom, kde bývali so ženou, zachoval ako jej múzeum, akýsi skanzen. Celý život kočoval. Narodil sa do rodiny cirkusantov, hudobníkov a akrobatov, detstvo prežil v predvojnovom Francúzsku. Ibaže potom prišli hrôzy druhej svetovej vojny - z lágra si priniesol pamiatku v podobe diery, ktorá mu zostala v hlave po údere krompáčom. A pripomína, že to neboli len „zlí“ nacisti - vo Francúzsku pomáhali hitlerovcom kolaboranti, ale aj štátni policajti, úrady. Podobne ako u nás. A vlastne v celej Európe.

„Začínal som s inou predstavou, ale nefungovalo to. Zhoda nešťastných náhod chcela, že som prácu na filme musel prerušiť na niekoľko rokov,“ priznáva Robert Kirchhoff. „Napokon sa stalo, že samotní protagonisti, postavy filmu, do veľkej miery určovali, aký film vlastne nakrúcam. Vstúpil som vlastne tou dierou do ich hláv. To je paradox. Vždy mi išlo o individuálnu históriu, často o hrôzostrašné príbehy, ktoré kdesi hlboko v nich naďalej žijú.“ Desivé príbehy našej vlastnej minulosti sú stále nespracovanou traumou celého kontinentu.

Kým o miliónoch obetí z okupovaných krajín sa učia deti v školách, rómsky holokaust uznal svet až štyridsať rokov po vojne. A dodnes sa nad touto kapitolou európskej nedávnej histórie zatvárajú oči. „Na rozdiel napríklad od Židov, Rómov pri vraždení ani nepočítali, nemali ani čísla, hádzali ich rovno do jám, boli pre nich menej ako zvieratá,“ podotýka režisér.

Zároveň dodáva: „Dlhodobo mám pocit, že v zmysle zobrazovania, informovania o holokauste sme sa zasekli. Niekde robíme chybu. Súčasnosť mi dáva za pravdu. To je dôvod, prečo som sa pokúsil prísť s vlastným pohľadom. Rómovia boli vždy ľudia bez hraníc, takže nám nešlo ani o delenie v teritoriálnom zmysle. Vo filme sú ľudia z rôznych krajín, s rôznymi príbehmi. Chcel som zistiť, čo všetko si môžu pamätať a o čom chcú hovoriť.“

„Veď ide len o cigáňov...“ Aj dnes nie je výnimočné počuť tento argument. Počet obetí genocídy Rómov stále nie je konečný - v praxi to značí, že po celej Európe ležia polia plné kostí, nikdy nevykopané masové hroby, s mŕtvymi stratenými aj po smrti. Vo filme je viacero lokalít, kde sa odohrávali hrôzy, nad ktorými zostáva rozum stáť - pochovávanie zaživa, upaľovanie, topenie detí v rybníkoch. Dvojnásobnou tragédiou po nacistickom besnení je dnešné mlčanie. Na mieste rómskeho lágra pri českej dedinke Lety stojí prasacia farma.

U nás bol rómsky láger v Dubnici nad Váhom - miesto ponižovania, utrpenia a smrti dodnes neoznačuje ani najmenší pamätník. Lokalitu vo filme navštívil syn bývalého väzňa Ján Konček spolu so synom vtedajšieho lágrového lekára Ladislavom Welwardom. „Ja som sa nikdy nedíval na ľudí, ktorí boli so mnou v tábore, že ja som Žid a oni sú Cigáni alebo že nie sú bieli,“ hovorí vo filme Ladislav Welward.

„Boli to ľudia, ktorí boli takisto postihnutí ako ja, boli takisto nevinní a trpeli tam za to, čo nespôsobili. Rozdiel bol len v tom, že my Židia sme boli na prvom mieste určení na likvidáciu.“ Ak nad utrpením ľudí privierajú oči politici aj verejnosť, ako je to so samotnými Rómami? „Nikdy nemali také silné elity ako Židia, ktorí po vojne sústredene zaznamenávali a analyzovali svoju pamäť,“ hovorí Kirchhoff.

„Väčšina Rómov v Európe žije dlhodobo na okraji spoločnosti. Majú existenčné problémy, žijú v chudobe zo dňa na deň. Mnohí zo svedkov o tom nikdy nehovorili nielen verejne, ale ani svojim deťom. Báli sa. Ešte donedávna nemali trvalé miesto pobytu ani doklady, identitu. Vo filme ukazujem, že sú to často ľudia na spoločenskej periférii, žijú len so svojou samotou. A tak aj umierajú. Bez toho, aby sa na ich príbeh niekto pýtal. Nejde predsa o to, či sú to Rómovia, alebo ktosi iný. Ak odíde svedok a jeho skúsenosť - svedectvo je nevypočuté, znamená to, že sa vlastne nič nestalo. Preto som robil tento film.“

Slovenskú premiéru mal film v Bratislave na Medzinárodnom festivale filmových klubov Febiofest a zúčastnil sa na viacerých zahraničných festivaloch, ďalšie ho ešte čakajú. A čo nové pripravuje režisér? „Môj nový film bude o Alexandrovi Dubčekovi,“ prezrádza. „Napriek istým rozporom ma fascinuje, že veril ideálom, v lepší svet, v utópiu. A zarazilo ma, že dosiaľ nebol o ňom natočený žiadny film. Bude to film o utópiách a ideáloch, ktoré sa zo súčasnosti vytratili nevedno kam.“

„Pri vraždení ich ani nepočítali, boli menej ako zvieratá,“ hovorí o rómskom holokauste autor nového filmu

Výber pre vás