Jana Čavojská

Otázka mu celkom sadla, je o vlastnostiach vodcovského typu. Peter Švrček je sympatický mladý muž. Mierny, usmievavý, neškodný. Svetlé vlasy, modré oči. Strih. S partiou kamarátov sa doma v obývačke dohaduje, čo všetko zobrať na výcvik. Strih. Peter Švrček vymenil oblek za uniformu. V lese vedie výcvik podobne poobliekaných mladých mužov. Telefonuje s policajtmi. Niekto dole v dedine totiž nahlásil, že pomedzi domy chodili chlapci so zbraňami. Peter Švrček to beží vyriešiť. Komunikuje uhladene. Policajtom vysvetľuje, že všetko robia v rámci zákona a ak sa niekto z ich partie správa neprípustne, vylúčia ho. Ukazuje svoju deaktivovanú expanznú zbraň. Muži zákona ho upozornia, aby z uniformy z druhej ruky odstránil výsostné znaky štátu a nášivky hodnosti. „Cvičte a neublížte si,“ rozlúčia sa s tínedžerom.

Peter Švrček mal šestnásť rokov, keď začal okolo seba organizovať skupinu mladých ľudí fascinovaných výcvikom a zbraňami. Hovoria si Slovenskí branci. Tvrdia, že sú domobrana. Že budú vycvičení a pripravení chrániť Slovensko, keď bude treba. Majú okolo dvesto členov z celého Slovenska.

No čo, behajú kdesi po lesoch a sú to vlastenci, mávnu ľudia rukou. Českému dokumentaristovi Janovi Gebertovi však až takí neškodní nepripadali. Prvýkrát si o nich prečítal pred tromi rokmi v článku o militantných organizáciách, napojených na Rusko. „V strednej Európe máme naozaj veľký problém so vzostupom populizmu a nacionalizmu. Film je mojím kritickým komentárom k tejto skutočnosti,“ vysvetľuje. Dokument Až přijde válka mal pred pár dňami premiéru na filmovom festivale Berlinale.

Jan Gebert nakrúcal o brancoch takmer tri roky. Paradoxne, nebolo ťažké presvedčiť ich. „Peter má rád pozornosť kamier,“ hovorí režisér. „Zároveň úprimne verí, že nerobí nič zlé, pretože jeho organizácia nie je zakázaná a neprekračuje zákon.“

Chalan ráčkuje a hovorí trnavským nárečím. Občas je to až dojímavé. „Na začiatku vyzerá ich organizácia ako chlapčenské dobrodružstvo. Postupne film ukazuje odvrátenú tvár. Slovenskí branci sú často obyčajní ľudia zo strednej triedy. Nezodpovedajú profilu neofašistov alebo národovcov, ako ich poznáme - ľudia bez vzdelania, chudobní, frustrovaní. Tieto myšlienky už nie sú doménou holohlavých radikálov, ale aj obyčajných ľudí.“

Strih. Peter Švrček sa vracia zo stretnutia s policajtmi. „Priznal som sa, že som Putinov nevlastný brat.“ Všetci sa rehocú. V pätnástich sa Peter s partiou kamarátov vybrali do Ruska. Niekam k Moskve na vojenský výcvik. „Na začiatku nám zobrali mobily a pasy a potom sa začal dril. Dni plynuli v neskutočnom utrpení, až sme ich nakoniec prestali počítať,“ porozprával Peter Švrček o výcviku talianskym novinárkam, ktorým som tlmočila niekedy na jeseň 2016. „Keď sa to skončilo a dostali sme naspäť mobily, zistili sme, že naši rodičia nás už hľadajú v Rusku, keďže sme sa im neozvali.“

Janovi Gebertovi Švrček povedal, že výcvik ruskými kozákmi bol dosť drsný. Prešli ním údajne aj proruskí separatisti na Ukrajine. „Veľa tréningových metód branci prebrali, zostala aj ideová väzba na Rusko a ruský spôsob premýšľania o vojne.“

Vo filme vidíme drsné tréningové metódy, zbrane aj kolaps pri výcviku. Brancov ani fyzické utrpenie neodradí. „Myslím, že ich spája podobný svetonázor a cítia sa nejakým spôsobom ohrození. Z televízie počujú o terorizme, o vojne na Ukrajine, o nebezpečných imigrantoch. A chcú sa tomu nejako brániť,“ vysvetľuje režisér. „Navyše mnohým z nich asi chýba v živote silná výzva, preto sa im páči, že konečne získajú status a bojujú za vysoké ciele, ako je národ a vlasť.“ Pretože práve vlastenectvo Slovenskí branci silne zdôrazňujú. „Našou úlohou je obrana a uchovanie národa,“ prízvukujú mladí muži v uniformách vo filme. „Budem vždy verný svojej krvi slovanskej,“ opakujú nastúpení branci pri prísahe.

„Chlapec sa kedysi stával mužom v základnej vojenskej službe. Dnes nič také nemáme, podsúvajú nám len diskotéky a zábavu na americký štýl,“ obhajoval svoj záujem o vojenský výcvik Peter Švrček pred talianskymi novinárkami. V aute im púšťal slovenské ľudovky, aby „zažili niečo z našej kultúry“. Hnevalo ho, že médiá označujú brancov za neofašistov. „Veď opravujeme pamätníky Slovenského národného povstania!“

Hovorili sme aj s jednou zo žien, ktoré sa v ten deň na výcviku zúčastnili. Povedala, že Slovensko nemá spoľahlivú armádu, preto ľudia musia zobrať obranu svojej krajiny do vlastných rúk. Lebo neverí, že by ju a jej deti ochránilo NATO, keby k vojne naozaj došlo.

Strih. Peter Švrček doma v obývačke. S blízkymi pozerajú telku. Práve beží príspevok o Slovenských brancoch. Peter konštatuje, že úrady sú z nich hotové. Že sa pred brancami klepú strachom a nevedia, čo s nimi. „Nemôžu nás zrušiť... lebo sme sa nikde nezaregistrovali,“ smeje sa.

Filmári sa dostali s kamerou aj do domáceho prostredia brancov. Vidíme, ako im mamy perú uniformy a vozia ich na „tréningy“. „Rodičia sú k ich aktivitám benevolentní, ba schvaľujú, čo robia. Film je z veľkej časti o tomto tichom súhlase okolia. Nikto ich nezastaví, nikto im nedá jasný korektív - od rodičov cez políciu až po úrady a školy,“ hovorí režisér.

Slovenskí branci sa najviac zviditeľnili, keď organizovali prednášky a ukážky výcviku so zbraňami na základných školách. Pozvali ich riaditelia. Riešila to školská inšpekcia aj vtedajší minister Plavčan. Slovenských brancov označili za „extrémistickú polovojenskú organizáciu“, ktorá na školách nemá čo robiť.

Jan Gebert sleduje brancov v škole aj na kultúrnom podujatí Matice slovenskej, finančne podporenom úradom predsedu vlády Roberta Fica. „Postupne získavali sebavedomie. Verili, že verejná mienka je na ich strane.“ Peter Švrček na kameru nemeckej televízie Deutsche Welle tvrdí, že neuvažuje o vstupe do politiky, a o minútu kamarátom so smiechom hovorí, ako reportérku oklamal. V jednej z ďalších scén Gebertovho filmu sa dáva portrétovať „ako politik“ - vysvetľuje fotografke, že práve také fotky potrebuje a bolo by fajn, keby sa jej ho podarilo tak zachytiť. Sedí za stolom s papiermi a s „prepiskou“ v ruke a tvári sa seriózne. Stojí. Oblek. Uniforma. Rozpráva o svojich politických ambíciách.

Rozporov v tom, čo Peter hovorí a čo robí, je však viac. Gebert sleduje partiu s kamerou v situácii, keď sa prišli pozrieť na utečencov prekračujúcich maďarsko-rakúsku hranicu. Komentáre chlapcov nie sú utekajúcim rodinám s malými deťmi priateľsky naklonené. „Choďte naspäť do Afriky,“ kričia na nich z auta po anglicky. Na kameru nemeckej televízie - rozhovor Gebert nakrúcal tiež - však Peter Švrček neskôr tvrdí, že „tí ľudia prežili svoje a určite by nebolo správne naháňať ich po lese v uniformách“.

Strih. „Ktorý chumaj si tam zabudol zbraň? V strede lúky? Vám asi zaj..áva! Ty si necháš zbraň niekde v p..i?“ Branci si pred kamerami nedávajú pozor na slovník. „Nakrúcali sme obvykle ako malý štáb, traja ľudia, kamera, zvuk, ja ako režisér a produkčný,“ hovorí Jan Gebert. „Situácie sme sa snažili predvídať. Rozmýšľali sme, ako sa v jednotlivých scénach dostať pod povrch. Nielen tam, kam nás branci pustia.“ Dohoda znela, že branci môžu dať kameru kedykoľvek vypnúť. Takých situácií však bolo čoraz menej. Chlapcom v uniformách sa zapáčilo hlavne nakrúcanie bojových situácií. Brali to ako reklamu.

Bez uniforiem sú Slovenskí branci bežní ľudia. „Ani veľkí sympaťáci, ani Breivikovia. Práve táto ich normálnosť je pre mňa najviac znepokojivá. Keď začnú mať aj normálni ľudia radikálne extrémne postoje, máme zamiesené na ‚průšvih‘,“ myslí si Jan Gebert. „Na príklade tejto skupiny som sledoval vzostup autoritárskych tendencií v celej spoločnosti. Vo filme vidíme, ako si rušia voľby a vyhlasujú sa za doživotných vodcov, namiesto mien si dávajú čísla. Film je štúdiou o vzniku totality: o tom, ako sa skupina s puncom extrémistov rozhodne preraziť v spoločnosti až do politiky a ako sa jej to darí, pretože okolie mlčí. Film ukazuje, akých politikov a systém budeme mať, ak zostaneme pasívni a budeme sa tváriť, že problém neexistuje.“

Pretože Gebert je presvedčený, že Peter Švrček má silnú motiváciu dostať sa do politiky. „Mladícka rebélia uňho prerástla do skutočného po­slania. Prebudila sa v ňom ambícia stať sa veľkým Slovákom, ktorý sa zapíše do dejín. Film ho na začiatku ukazuje ešte v lese, na konci už pôsobí ako hotový politik v perfektne padnúcom obleku. Presne takú trajektóriu - z extrému do stredu spoločnosti - sleduje. Bez toho, že by zmenil svoje názory.“

Podľa Geberta je dvadsaťjedenročný Peter veľmi obratný. Rád iným vládne. Na výcviku vie byť drsný ako nejaký diktátor a na úradoch zas vystupuje ako milý chlapec. „Ideológiu a politiku na výcvikoch a nástupoch pritom explicitne nerieši. Členov Slovenských brancov však spája nedôvera k ponovembrovému vývoju, k demokracii, k Európskej únii. No keďže extrémizmus sa za posledné dva roky stal akceptovanou normou, Slovenskí branci nie sú v názoroch na moslimskú migráciu, Európsku úniu, intelektuálne elity či novinárov radikálnejší než napríklad český prezident Miloš Zeman alebo americký prezident Donald Trump. A to je podľa mňa jadro problému. Hranice extrémizmu a mainstreamu sa rozplynuli.“

Hotový film premietli autori aj Slovenským brancom. Tí sa najprv smiali. Potom sa vyhrážali žalobou. Medzitým prišla premiéra na medzinárodnom filmovom festivale Berlinale. Film produkovala rešpektovaná HBO s českou produkčnou spoločnosťou Pink, tá má v portfóliu aj film Touch me not, ktorý v Berlíne získal Zlatého medveďa.

Z festivalu odchádzal Gebert s rozporuplnými kritikami. Niektorí filmu vyčítali, že Slovenským brancom robí skôr reklamu, ako pred nimi varuje. To ho dokáže rozčúliť. „Budeme o tomto probléme spokojne mlčať, len aby sme náhodou neurobili reklamu zlým ľuďom?“ pýta sa kritikov. „Alebo budeme o problémoch hovoriť a ukazovať ich presne, v súvislostiach a zblízka? Film som urobil najlepšie a najzodpovednejšie, ako dokážem. Je veľmi kritický a ukazuje aj lži a manipulácie, ticho v spoločnosti a pasivitu okolia, celý prehnitý kontext strednej Európy. Mrzí ma, že hodnotenie filmu často skĺzava do podivných moralizujúcich skratiek.“

Gebert sa od kritikov napríklad dozvedel, aké je neetické, že sa s protagonistami nepohádal pred kamerou. „Tým celú debatu odvádzajú úplne inam. Môj komentár a kritika je ten príbeh samotný. Hra na vojakov, ktorú Slovenskí branci predvádzajú, je len najvrchnejšia a najneškodnejšia vrstva ich aktivít. Nebezpečné je hlavne to, že sa z extrémistov stáva akceptovaná norma legitímneho hnutia.“

Toto nie je partia neškodných milovníkov zbraní, upozorňuje režisér dokumentu Slovenskí branci Jan Gebert

Výber pre vás