Vyštudovala odbor filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Články z oblasti kultúry písala pre tlačovú agentúru aj rôzne týždenníky a mesačníky. V PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2002. Venuje sa kultúrnym, sociálnym a historickým témam a pripravuje reportáže z domova aj zo zahraničia. V roku 2002 získala druhé miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, v rovnakom roku druhé miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Hovorí sa, že kto chce psa biť, palicu si nájde. Tak to býva aj v&nbsp;prípade niektorých nespokojných partnerov. Mužovi zrazu prekáža, že žena varí len zdravé jedlá, málo upratuje, je príliš úspešná alebo, naopak, stará sa viac o&nbsp;rodinu než o&nbsp;seba. Ani dámy však nezaostávajú - ak ich city vyhasli alebo im do&nbsp;cesty vstúpil niekto zaujímavejší, zrazu je ten ich nudný, príliš žiarlivý či, naopak ľahostajný, málo úspešný, veľmi zaneprázdnený.

Lenže niektoré vlastnosti a&nbsp;postoje môžu naozaj byť nenápadnými zabijakmi lásky, vášne, vzťahu. „Spolužitím sa postupne čoraz viac vynárajú na&nbsp;povrch, hoci ich na&nbsp;začiatku vzťahu partneri nevnímali ako zásadné a&nbsp;dôležité. Registrovali ich, no domnievali sa, že nie sú až také podstatné. A&nbsp;ukáže sa, že práve dlhodobá nemennosť týchto vlastností, postojov či hodnôt spôsobuje konflikty, z&nbsp;ktorých po&nbsp;čase vyplynie nevera, alkoholizmus, fanatizmus - napríklad náboženský a&nbsp;podobne. Potom je už iba otázka času, kedy sa vzťah môže rozpadnúť,“ vysvetľuje psychológ a&nbsp;psychoterapeut Ľudovít Dobšovič.

Martinin manžel bol vždy pohodlný a&nbsp;nemal veľa záujmov. Spočiatku sa jej páčilo, že sa venujú len jeden druhému. Lenže po&nbsp;rokoch si čoraz viac uvedomovala jeho&nbsp;lenivosť. „Najradšej sedel doma pri športových zápasoch. Nikdy nevymyslel nejaký program, ak mal doma niečo upratať, mal celý deň pokazenú náladu. Myslela som, že s&nbsp;príchodom detí bude viac nútený zapájať sa do&nbsp;bežného života, že ho inšpirujú, aby ich niekam vzal, viedol ich k&nbsp;športu, brával na&nbsp;výlety, ale nič z&nbsp;toho sa nestalo,“ opisuje nespokojná žena. „Občas sme šli s&nbsp;partiou kamarátov a&nbsp;ich deťmi na&nbsp;lyžovačku či len na&nbsp;chatu a&nbsp;keď som videla tých akčných otcov, bolo mi do&nbsp;plaču. Ten môj stále na&nbsp;niečo frflal, len sa motal, vyhováral, na&nbsp;všetko som bola sama,“ dodáva Martina.

Napokon podľahla čaru iného muža. „Zoznámili sme sa vo fitnes­centre, a&nbsp;aj keď náš vzťah nemal dlhé trvanie, ukázal mi, že potrebujem v&nbsp;živote partnera plného života a&nbsp;nie lenivého mumáka. Manžel o&nbsp;mňa chce bojovať, tak azda dokážeme zladiť svoje predstavy o&nbsp;živote,“ dúfa.

Lenivosť na&nbsp;prvý pohľad nepôsobí tak zničujúco ako napríklad agresivita či alkoholizmus. V&nbsp;každodennom živote však spôsobuje nemálo problémov. „Je to neochota spolupracovať a&nbsp;hľadanie výhod na&nbsp;úkor druhého,“ upozorňuje psychológ. „Napríklad manžel sa nepodieľa na&nbsp;domácich prácach alebo manželka odmieta manželove ponuky na&nbsp;športovanie, či už bicyklovanie, turistiku, alebo iné. Neochota z&nbsp;jednej či druhej strany je potom vnímaná ako tendencia ,odviezť sa‘ - mať výhody, ale nech ,platí‘ ten druhý. Moja skúsenosť je, že lenivosť je vážny problém. Lenivý partner či partnerka iba výnimočne menia svoj spôsob života a&nbsp;stáva sa zdrojom vážnych konfliktov so všetkými dôsledkami,“ upozorňuje Ľudovít Dobšovič.

Niektorí partneri sa pri rozchode vyhovárajú na&nbsp;zaneprázdnenosť či kariéru svojej polovičky. A&nbsp;často neoprávnene. „Dochádzam za&nbsp;prácou do&nbsp;iného mesta a&nbsp;vraciam sa večer. Robím všetko pre to, aby som rodinu zabezpečil a&nbsp;doprial jej určitý komfort. Ten sa síce manželke páči, ale vyčíta mi, že som málo s&nbsp;rodinou. Cítim sa ako medzi dvoma mlynskými kameňmi, rodina mi naozaj chýba,“ povzdychne si Roman.

Dano, naopak, radšej ide do&nbsp;práce aj počas pandémie, len aby nemusel byť doma s&nbsp;manželkou a&nbsp;deťmi. „Stačí mi, že cez víkend zažívam ten domáci chaos. Svoju prácu mám rád, môžem v&nbsp;nej napredovať, realizovať sa,“ priznáva otvorene.

Psychológ Ľudovít Dobšovič hovorí, že budovanie kariéry môže byť vnímané ako únik pred intimitou. „Spočiatku je kariéra vítaná, pretože je zdrojom príjmov a&nbsp;dobrého materiálneho zabezpečenia. Postupne však začne absencia blízkosti a&nbsp;intimity, ktorých súčasťou je spoločné prežívanie radosti, smútku či sklamania, pôsobiť ako vzájomné vzďaľovanie a&nbsp;odcudzovanie. Len čo sa taký pocit objaví, partneri by mali o&nbsp;tom spolu hovoriť, nepodceniť to, pretože v&nbsp;opačnom prípade to vnímajú ako nezáujem a&nbsp;vytráca sa vzájomnosť vo vzťahu. To je pre spolužitie nebezpečné,“ reaguje odborník.

Milujúci partneri sa zaujímajú o&nbsp;prežívanie toho druhého a&nbsp;vzájomne sa snažia budovať dôveru. Neustála kontrola a&nbsp;strach zo zrady však intimitu neprehlbujú, ale narúšajú. „Žiarlivosť je vášeň, ktorá horlivo hľadá, aké trápenie by spôsobila,“ napísal španielsky maliar Pablo Picasso. A&nbsp;kto by chcel žiť v&nbsp;neustálom napätí a&nbsp;pod zničujúcim drobnohľadom?

Samozrejme, každý vzťah je iný a&nbsp;nastaví si vlastné pravidlá. Nie­ktorí ľudia s&nbsp;inými pokojne flirtujú a&nbsp;nevidia nič zlé na&nbsp;tom, ak si jeden z&nbsp;páru či dokonca obaja slastne obzerajú iné ženy a&nbsp;mužov. Pre iných je takéto fungovanie nepredstaviteľné. Problém môže nastať vtedy, ak sa stretnú dvaja s&nbsp;odlišným vnímaním intimity.

Žiarlivosť však dokáže naštrbiť mnoho vzťahov. „Otázne je, ako ju vníma partner, na&nbsp;ktorého ten druhý žiarli,“ upozorňuje psychológ. Niektoré ženy považujú „zdravú žiarlivosť“ za&nbsp;prejav lásky a&nbsp;toho, že ich partner vníma ako atraktívnu bytosť, ktorá pre neho nie je samozrejmá.

Sú však aj iné prípady a&nbsp;podozrievaný partner či partnerka sú v&nbsp;podstate bezmocní a&nbsp;vystavení opakovaným výčitkám. „Takáto žiarlivosť veľmi rozleptáva vzťah a&nbsp;postupne vedie k&nbsp;rezignácii a&nbsp;vzájomnej nedôvere. Myslím si, že už po&nbsp;prvých takýchto skúsenostiach by si partneri mali veľmi dôrazne vymedziť hranice a&nbsp;vyjasniť, ako budú takýmito situáciami spolu prechádzať. Keď to podcenia, neraz sa to končí až pohŕdaním, nenávisťou a&nbsp;odporom,“ varuje psychoterapeut.

Manžel si našiel mladšiu. Svojej žene vyčítal, že sa prestala o&nbsp;seba starať, neupravuje sa a&nbsp;pribrala. Aj takéto dôvody sa objavujú pri rozchodoch.

„Myslím si, že nejde o&nbsp;pár kíl navyše, ale skôr o&nbsp;neochotu zabojovať a&nbsp;chcieť sa páčiť, ako keby sa už partnerka nemusela o&nbsp;neho uchádzať,“ vysvetľuje Ľudovít Dobšovič. „Zdrojom problémov môže byť aj to, že žena je nespokojná sama so sebou, ,nemá nič na&nbsp;seba‘, a&nbsp;keď jej partner povie, aby napríklad schudla, tak ho ,odstaví‘ poznámkou, že keby ju miloval, tak by ju bral takú, aká je. A&nbsp;čo ona? Neplatí, že keby ho milovala, aj ona by ho brala takého, aký je, a&nbsp;teda aj s&nbsp;tým, že sa mu prestáva páčiť zanedbaná, so strácajúcim sa pôvabom a&nbsp;ženskosťou?“ pýta sa odborník na&nbsp;ľudskú dušu.

Z&nbsp;praxe však nemá skúsenosť, že by výzor partnerky či partnera boli dôvodom na&nbsp;rozvod. „Skôr takéto správanie vnímam ako nezáujem, stereotyp a&nbsp;to môže rozleptávať vzťah. Otázka je, ako vedia partneri spolu komunikovať a&nbsp;prijímať výhrady druhej strany. Ak sa dokážu neurážať, majú vysokú pravdepodobnosť, že ich vzťah neutrpí. V&nbsp;opačnom prípade im pribudne smútok, sklamanie, nedôvera a&nbsp;vzájomné ochladenie,“ dodáva.