Marek Majzon

Po šestnástich rokoch sa blahorečenie spišského biskupa Jána Vojtaššáka posúva z diecéznej úrovne na takzvanú rímsku. Vo Vatikáne sa začína spisovať komplexný pohľad na postavu mučeníka, ktorý pre svoju vieru strávil počas komunistického režimu 24 rokov vo väzení. S určitosťou možno povedať, že sa bude prihliadať aj na boj s proticirkevnými vládami či budovanie školstva v oblastiach, kde pôsobil. Úradná cirkev sa však dodnes snaží zamiesť pod koberec, že Vojtaššák dokázateľne spolupracoval na arizácii židovského majetku či priamom udávaní rodín. <strong>Teológ MIROSLAV KOCÚR (52), ktorý od roku 2003 na vlastnú žiadosť už nie je kňazom, vysvetlil v rozhovore s MAREKOM MAJZONOM možné pohľady cirkvi.</strong> Takisto vykreslil, čo by pre slovenskú spoločnosť znamenalo, keby sa Vojtaššák stal svätým.

Ako by ste neveriacemu vysvetlili proces blahorečenia?

Bežne máme v&nbsp;živote vzory. Ľudia sa pozerajú na&nbsp;spevákov, športovcov, vynikajúcich vedcov. V&nbsp;komunitách veriacich, židovstve, ale aj starých antických spoločenstvách to boli tí, ktorých oslovovali majster alebo v&nbsp;Starom zákone ich oslovovali starší. Ľudia nechcú len teóriu, potrebujú aj živé vzory, ktoré to, čo hovoria, aj dokážu spraviť a&nbsp;inšpirujú svojím konaním iných. Proces blahorečenia sa ako predstupeň procesu svätorečenia používa práve na&nbsp;zvýraznenie a&nbsp;zviditeľnenie skvelých príbehov ľudí, ktorí boli výnimočným spôsobom verní svojej viere alebo preukázali svoj životný postoj tak, že je to nasledovaniahodné a&nbsp;inšpirujúce. Tento proces je pokusom ukázať verejnosti, ale hlavne veriacim, že kresťanské ideály sa dajú žiť.

Prečo je dôležité blahorečiť Jána Vojtaššáka, takú kontroverznú postavu z&nbsp;histórie?

Biskup Vojtaššák je výrazná osoba 20. storočia v&nbsp;slovenskej rímskokatolíckej cirkvi. Bol medzi tromi prvými vysvätenými slovenskými katolíckymi biskupmi. Počas zmanipulovaného súdneho procesu za&nbsp;komunistického režimu naozaj trpel ako veriaci človek a&nbsp;preto, že bol biskupom. Cirkev sa chce k&nbsp;nemu nejakým spôsobom vrátiť a&nbsp;dať ho ako vzor, lebo bol od&nbsp;začiatku do&nbsp;konca jej lojálny človek. Bol lojálny a&nbsp;podporoval to, čo dnes považujeme za&nbsp;kresťanské, národné a&nbsp;katolícke. Je to logické.

Počas slovenského štátu však zohral kontroverznejšiu rolu.

To, že cirkev zabúda na&nbsp;túto kapitolu, je poľutovaniahodné. Jeho príbeh je zaujímavý v&nbsp;tom, že sú tam plusy a&nbsp;mínusy. Za&nbsp;slovenského štátu arizoval a&nbsp;významne spolupracoval s&nbsp;tisovským režimom. Nešlo o&nbsp;to, že bol donútený, robil významnú nadprácu. Aktívne šiel do&nbsp;antisemitského postoja a&nbsp;konania odobreného rasistickou legislatívou tisovského režimu. Za&nbsp;antisemitské postoje ho ni­kdy nevolal na&nbsp;zodpovednosť pred súd ani komunistický režim, ani historici, ktorí by to posúdili. Je to také biele miesto a&nbsp;katolícka cirkev ho nechce zmapovať. Ak chce byť verná pravde, toto je taká vážna epizóda trvajúca niekoľko rokov v&nbsp;jeho živote, že biskup Vojtaššák nemôže byť svätorečený. Samozrejme, ak sa to z&nbsp;cirkevnopolitického hľadiska pretlačí, možno sa to podarí dosiahnuť.

Podobný príbeh nepoznám. Isté podobnosti hľadajú obhajcovia svätorečenia biskupa Jána Vojtaššáka v&nbsp;prípade chorvátskeho kardinála Alojza Viktora Stepinaca. Toho vyhlásil za&nbsp;mučeníka a&nbsp;blahorečeného pápež Ján Pavol II. v&nbsp;roku 1998. On sa však otvorene postavil proti prenasledovaniu Srbov a&nbsp;Židov nacistami. Potom sú príbehy, kde by sme mohli pochybovať o&nbsp;mravnom profile jednotlivých svätých, pretože nemáme celkové informácie. Keď sa pozrieme na&nbsp;to, kto bol svätorečený, často to boli panovníci s&nbsp;pochybnými praktikami v&nbsp;boji proti, povedz­me, bludárom alebo tým, ktorí sa v&nbsp;rámci kresťanstva snažili o&nbsp;reformné kroky. Tolerancia cirkvi k&nbsp;lojálnym je vyššia ako k&nbsp;tým, ktorí poukazujú na&nbsp;jej nedostatky.

Ale aj Ján Pavol II., ktorý je už svätý, bol počas návštevy Levoče v&nbsp;roku 1995 zástancom svätorečenia biskupa Vojtaššáka.

Svätorečenie Jána Pavla II. je niečo úplne iné. Podklady pre jeho návštevu pripravovali miestni cirkevní predstavitelia, keďže tamojšie reálie nemal šancu poznať. Čiže, keď povedal, že by mal byť biskup Vojtaššák blahorečený, niekto mu to do&nbsp;jeho príhovoru zo Spišskej diecézy napísal. Netreba to úplne zosobňovať. Úrad pápeža je úrad pápeža. Je to len človek, ktorý nenosí všetko v&nbsp;hlave. Takže túto legendu by som nepreceňoval. Záujem Spišskej diecézy na&nbsp;svätorečení Jána Vojtaššáka je vysoký. Kto by nechcel mať príbeh živého človeka, ktorého si ešte pamätajú niektorí ľudia a&nbsp;súčasníci, za&nbsp;príkladný? My však nie sme vyrovnaní s&nbsp;významnou kapitolou slovenských dejín, a&nbsp;to je pôsobenie rímskokatolíckej hierarchie, nie cirkvi ako takej, ale úradnej - teda biskupov a&nbsp;kňazov, počas obdobia prvej Slovenskej republiky. Rímskokatolícka cirkev vtedy zohrala veľmi negatívnu úlohu. Práve kresťanský antisemitizmus vo svojom dokumente pri príležitosti jubilejného roku 2000 Memoria e riconciliazine - Cirkev a&nbsp;jej viny z&nbsp;minulosti - Ján Pavol II. nielenže oľutoval, ale aj prosil za&nbsp;odpustenie.

O&nbsp;teologické interpretácie prekonané Druhým vatikánskym koncilom o&nbsp;historickej zodpovednosti Židov za&nbsp;umučenie a&nbsp;ukrižovanie Ježiša Krista, kresťanského spasiteľa. Medzi politickou a&nbsp;teologickou interpretáciou je veľmi tenká hranica. Keď sa stratila, zodpovednosť Židov sa interpretovala politicky a&nbsp;etnocentricky, vznikol kresťanský antisemitizmus a&nbsp;dôvod pre Jozefa Tisa, aby mohol povedať, že máme historické právo zbaviť sa svojho „škodcu“, Židov. Veriace Slovenky a&nbsp;Slováci ho brali ako kňaza doslova. Tým ich ovplyvnil a&nbsp;znížil ich vnímavosť na&nbsp;neľudské zaobchádzanie s&nbsp;týmito, podľa neho, ľuďmi druhej kategórie bez práva a&nbsp;dôstojnosti. Je zodpovednosťou práve cirkvi, že to mnohí kresťania zobrali ako legitímne konanie. Z&nbsp;cirkevnoprávneho hľadiska, kto stojí nad kňazom? Biskup. Nadriadený bol biskup Kmeťko. Biskup Vojtaššák bol podpredsedom vtedajšej štátnej rady. Existovali páky na&nbsp;to, aby bol Tiso zbavený kňazského stavu či mal pozastavenú činnosť alebo dokonca mohol byť exkomunikovaný. Cirkev mala možnosť dištancovať sa od&nbsp;Tisa, nespravila to. Biskup Vojtaššák hral významnú úlohu v&nbsp;tom, že sa tak nestalo.

Prečo, keď sa vedelo, že Židia idú na&nbsp;smrť, nikto z&nbsp;cirkvi vtedy nezasiahol v&nbsp;duchu hesla: Miluj blížneho svojho?

Nie je to celkom pravda, pretože v&nbsp;rámci cirkvi bolo mnoho veriacich, biskup Buzalka či biskup Gojdič a&nbsp;mnoho iných nemenovaných kňazov a&nbsp;radových veriacich, ktorí sa jednoducho postavili za&nbsp;Židov a&nbsp;deportovaných ľudí. Videli, že to nie je dobré. Môjmu starému otcovi ponúkali arizovať stolárstvo po&nbsp;Židoch v&nbsp;Liptovskom Mikuláši, stará mama mu povedala: „Nepokradneš! To je Židov majetok, nie tvoj, treba to nechať tak.“ Mnohí jednoduchí ľudia to pochopili. Je to zase extrémna interpretácia, akoby cirkev mohla za&nbsp;všetko. Keď hovorím v&nbsp;tejto súvislosti o&nbsp;cirkvi, hovorím o&nbsp;úradnej cirkvi, teda biskupoch a&nbsp;kňazoch. Oni jediní majú moc interpretovať, vykladať, implementovať zákony. Bežní ľudia sú v&nbsp;úlohe akoby poddaných. Rímskokatolícka cirkev funguje ako monarchia - kňazi a&nbsp;biskupi sú šľachtici, bežní ľudia, tak­zvaní laici, sú len vykonávateľmi tohto učenia a&nbsp;nemajú slovo. Problémom je teda významná účasť nezanedbateľnej časti kléru na&nbsp;protižidovskej, rasistickej, diskriminačnej a&nbsp;autoritatívnej politike slovenského štátu.

Niektorí, neraz poprední členovia kléru aj dnes vyjadrujú kritiku voči ľuďom, ktorí sú iní než ostatní.&nbsp; Vyzerá to potom, akoby úradná cirkev síce oľutovala, ale nepoučila sa.

Je to poľutovaniahodné, lebo cirkev je štátom povolená náboženská spoločnosť, ktorá žije z&nbsp;príspevkov demokratického štátu a&nbsp;príspevkov všetkých daňových poplatníkov. To je práve ten moment. Je fakt, že cirkevní predstavitelia si nevzali z&nbsp;minulosti ponaučenie do&nbsp;praktického života. Aj ja som veriaci a&nbsp;stále sa považujem za&nbsp;člena rímskokatolíckej cirkvi. Samozrejme, nie som biskup a&nbsp;moje slovo nemá preto takú váhu. Preto je málo významné, že sa vyjadrujem inak. Nemám ten vplyv. Je veľa iných veriacich, ktorí ho mali. Napríklad arcibiskup Bezák povedal o&nbsp;tisovskom režime veľmi otvorene, že nebol v&nbsp;poriadku. Vidíme však, že teraz už nie je v&nbsp;úrade. Ľudia, ktorí sú kritickí aj v&nbsp;rámci rímskokatolíckej hierarchie, sú veľmi efektívne odstránení. Je fakt, že úradná cirkev sa nechce otvoriť tomu, aby sa vyrovnala s&nbsp;minulosťou a&nbsp;urobila krok do&nbsp;budúcnosti. Podľa toho sa musíme v&nbsp;tejto demokratickej spoločnosti zariadiť a&nbsp;uvažovať, čo s&nbsp;tým.

Nemalo by byť v&nbsp;záujme cirkvi, aby&nbsp; v&nbsp;rámci vlastných štruktúr zakázala náklonnosť k&nbsp;fašistickým režimom?

Áno, je pre mňa otázka, že keď prídem k&nbsp;bývalému spolužiakovi na&nbsp;faru, na&nbsp;stene vedľa kríža visí fotografia Jozefa Tisa. Čo si mám o&nbsp;tom myslieť? Cirkev povie, že má výnimky z&nbsp;antidiskriminačného zákona. Napríklad, že kňazmi sa môžu stať iba muži a&nbsp;nemôžu sa ženiť. To sa považuje za&nbsp;normálne. Ktorýkoľvek zamestnávateľ by si dával takéto podmienky, stal by sa predmetom veľmi vážneho záujmu príslušných orgánov. Alebo aj bežných ľudí. Táto organizácia, ktorú spravuje katolícky klérus na&nbsp;základe svojej veľmi špecifickej, oni povedia historicky overenej, vierouky, protirečí niektorým demokratickým, ale aj vedeckým princípom z&nbsp;oblasti prírodných a&nbsp;dnes už aj spoločenských alebo psychologických vied. Štátny dozor nad cirkvami možný nie je, ale či niektoré pasáže z&nbsp;učenia cirkvi sú zlúčiteľné s&nbsp;jej pôsobením v&nbsp;demokratickej spoločnosti, to je na&nbsp;debatu. Myslím si, že nad tým by sme sa mali vážne zvlášť zamyslieť. Niektorí predstavitelia cirkvi a&nbsp;lojálne prúdy toto učenie, ktoré nevzniklo ako plod demokratickej a&nbsp;vedeckej diskusie, čiže prekonané predstavy, dostávajú do&nbsp;legislatívy sekulárneho štátu. Je to vážne memento, ako sa na&nbsp;to z hľadiska občianskej spoločnosti a nezávislej od&nbsp;akéhokoľvek náboženstva či ideológie pozrieme.

Nie je to dôležitejšia téma ako potraty?

Súvisí to. Lojálne prúdy ako napríklad Aliancia za&nbsp;rodinu či iné katolícke mimovládky a&nbsp;akože občianske združenia dôsledne implementujú náuku a&nbsp;postoje cirkvi, ktoré títo kedysi chlapci a&nbsp;dievčatá počuli v&nbsp;kostoloch po&nbsp;celý svoj život. A&nbsp;nepovažujú ich za&nbsp;problém. Nikdy neuvažovali, že by to malo byť inak. Ak je to teda v&nbsp;ich vnímaní pravda, chcú to mať v&nbsp;štátnej legislatíve. Tu je ten problém. Keď Marián Kuffa vošiel do&nbsp;parlamentu v&nbsp;sprievode kotlebovcov so soškou jezuliatka, otvorila sa týmto konfesionálnym názorom cesta do&nbsp;legislatívy. Bol to symbolický vstup do&nbsp;spoločenskej debaty. Ak je to len otázka viery a&nbsp;súčasť bohoslužobného vyznávania či osobnej zbožnosti, je to jedna vec. Nikto však nenúti katolíkov, aby chodili na&nbsp;potraty. Je to ich osobné presvedčenie. Vnútri cirkvi vedecko-akademická diskusia o&nbsp;rôznych názoroch nie je možná, pretože tí, ktorí uvažujú inak, sú vylúčení z&nbsp;teologických fakúlt, stratia možnosť pôsobiť na&nbsp;takzvanú kanonickú misiu. Buď opustia cirkev sami, alebo sú vyhlásení za&nbsp;heretikov, odpadlíkov či nepriateľov cirkvi a&nbsp;stratia možnosť vyučovať či verejne pôsobiť. Zrazu to, čo nie je možné rozoberať v&nbsp;rámci cirkvi, sa stáva súčasťou demokratickej diskusie. Existuje výnimka z&nbsp;antidiskriminačného zákona, no takto plazivo sa ide cirkevná legislatíva preniesť na&nbsp;celú spoločnosť. Nad tým by si právnici mali začať lámať hlavu. Ako je možné, že takéto nekompetentné pohľady na&nbsp;sexuálnu morálku, reprodukčné zdravie, úlohu ženy v&nbsp;spoločnosti, rovnoprávnosť všetkých pred zákonom, práva ľudí homosexuálnej orientácie či iné cirkevne zadefinované dogmy hýbu spoločnosťou a&nbsp;stávajú sa súčasťou legislatívy laického štátu.

Na&nbsp;Vojtaššákovi je zaujímavé aj to, že bol vyhlásený za&nbsp;mučeníka, keď­že za&nbsp;komunizmu strávil 24 rokov vo väzení, napriek tomu, že vedome ubližoval iným ľuďom.

Keď zabudneme na&nbsp;etapu jeho života spojenú s&nbsp;tisovským režimom, môže byť mučeníkom. Sú to dve etapy jeho života, ale vo vatikánskych archívoch stále je zachovaná dobová korešpondencia, že Vojtaššák bol šovinistický biskup. Čím sme ďalej od&nbsp;histórie, tým väčšia snaha bude vyretušovať ju, zmenšiť, bagatelizovať, až nakoniec zmizne. Tých 24 rokov je fakt a&nbsp;je to silný argument. V&nbsp;tom majú predkladatelia blahorečenia naozaj silnú pôdu pod nohami. Nevieme, do&nbsp;akej miery sa im podarí vymazať pred Kongregáciou pre kauzy svätých Vojtaššákovu rasistickú a&nbsp;antisemitskú periódu života a&nbsp;jeho aktívne kroky ako arizátora. Veď poznáme mená ľudí, ktorých udával, poznáme mená ľudí, ktorých majetku sa aktívne zmocnil. Nebola to žiadna chvíľková slabosť. Sú to všetko komponenty toho, čo katolícka morálka nazýva ťažkým hriechom. Prešlo pätnásť rokov, odkedy bol proces blahorečenia zablokovaný. Pamätá si to menej ľudí. Pred pätnástimi rokmi boli ešte živí mnohí preživší holokaustu. Pamätám si konferenciu z&nbsp;roku 2008, kde bol aj historik Ivan Kamenec, aj Ján Hlavinka, hovorili o&nbsp;konkrétnych prípadoch. Mal som v&nbsp;rukách kópie autentických dobových dokumentov. Arizačnú žiadosť aj ďalšiu komunikáciu s&nbsp;Ústredným hospodárskym úradom podpísané Jánom Vojtaššákom. Vtedy si to ľudia pamätali. Koľko z&nbsp;nich, vtedy 80- až 90-ročných, už nežije? Táto generácia odíde a&nbsp;mladá klérofašistická legenda bude pokračovať. Treba to pripomínať dookola, aby nebola polemika a&nbsp;iní veriaci sa odmietli modliť k&nbsp;niekomu, kto sedem rokov aktívne stál na&nbsp;strane autoritatívneho ľudáckeho režimu.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/aj-papez-je-len-clovek-kontroverzneho-vojtassaka-zahrnul-jan-pavol-ii-prejavu-len-omylom" target="_blank" rel="noopener">FOTO kontroverzného Vojtaššáka v GALÉRII &gt;&gt;</a>

Môže byť blahorečenie Vojtaššáka nebezpečným precedensom do&nbsp;budúcnosti? Budúce generácie by sa tak mohli dožiť časov, keď by mohol byť blahorečený aj sám Tiso.

Tieto kruhy sa ani nebránia myšlienke, že by sa tak stalo. Niektorí vidia aj v&nbsp;Jozefovi Tisovi mučeníka. Pretože nebol exkomunikovaný a&nbsp;nedostal žiadny cirkevný trest, hoci počas procesu už vyšli najavo fakty, slovenská úradná cirkev mu „podržala chrbát“. Dovtedy síce nemusel - ako tvrdia dvorní historici ľudákov - vedieť, ale neskôr už bolo jasné, ako konal a&nbsp;čo sa so Židmi dialo. Je vážne, keby, hoci z&nbsp;nevedomosti, bol zodpovedný za&nbsp;desaťtisíce životov svojich spoluobčanov. Keď som na&nbsp;vlastnú žiadosť odišiel zo služby rímskokatolíckej cirkvi, do&nbsp;štyroch dní som mal písomne na&nbsp;stole zákaz vykonávania kňazského úradu a&nbsp;bol som suspendovaný z&nbsp;verejného vykonávania kňazskej služby. To, že si po&nbsp;desiatkach rokov rímskokatolícka cirkev nevie poradiť s&nbsp;príbehom predsedu HSĽS a&nbsp;prezidentom slovenského štátu, sa mi zdá veľmi čudné.

Aj pápež je len človek: Kontroverzného Vojtaššáka zahrnul Ján Pavol II. do prejavu len omylom

Výber pre vás

Aj pápež je len človek: Kontroverzného Vojtaššáka zahrnul Ján Pavol II. do prejavu len omylom

Súvisiace články

Martin Klus: Kritické okamihy demaskujú charaktery

Syn Borisa Filana o pikantnom období: Čo prežíval, keď zistil, že má nemanželského brata

Dorota Nvotová: Chcela by som byť Matovičov hovorca

Andy Hryc o zúfalom stave zdravotníctva: Problém je, že ho neriadia odborníci, ale straníci

Jana Kirschner finančnú dotáciu od nikoho nežiada: Iní ju potrebujú viac než ja. Zatiaľ, dodáva

Výber pre vás