Budúca kozmonautka? Michaela Musilová chce hľadať život na Marse

Vesmírny skanfader váži vyše sto kíl. S akým trénuje Michaela Musilová na Zemi? 

Život tam niekde je, hovorí Michaela Musilová, ktorá ho chce hľadať na iných planétach

Lívia Černická

Sníva, že raz bude stáť aj na inej planéte ako je naša Zem. A bude tam hľadať život. Cesta do vesmíru sa však začína tu dole tvrdým výcvikom a poctivým výskumom. MICHAELA MUSILOVÁ (35) viedla a bude viesť simulované misie, spolupracuje s vesmírnymi inštitúciami po celom svete. Kedy sa človek vráti na Mesiac a kedy pristane na Marse? O tom, koľko môže merať kozmonaut a koľko váži skafander sa s Michaelou Musilovou rozprávala Lívia Černická.

Je to nekonečný príbeh, ale pracujem na tom. Slovensko sa minulý rok stalo pridruženým členom Európskej vesmírnej agentúry (ESA), ale zmeškali sme výber astronautov. Takže momentálne ako Slovenka nemám možnosť ísť do vesmíru.

Približne o desať rokov. Slováci však majú aj tak veľmi malú šancu. Aj v ESA sa pozerajú na to, akými peniazmi krajina prispieva. Astronauti z krajín ako Nemecko alebo Taliansko, ktoré dávajú veľa peňazí do ESA, majú väčšiu šancu, že ich vyberú. My by sme museli posielať niekoľkonásobne viac miliónov, aby niekto zo Slovenska mal šancu. Vybrali síce českého astronauta, ale je iba v zálohe. Aj Česko musí nazbierať ešte veľa peňazí, aby mohol letieť.

Preto sa tak veľmi snažíte získať americké občianstvo?

Áno a dúfam, že budem môcť mať aj slovenské aj americké občianstvo. Keď získam americké, môžem sa prihlásiť do výberu NASA. Síce astronautov vyberá iba spomedzi Američanov, ale robí výber približne každých päť rokov. Tam mám väčšiu nádej.

Kedy by ste mohli dostať americké občianstvo?

Približne o tri roky, ak všetko pôjde, ako má.

Nebolo by jednoduchšie alebo výhodnejšie vydať sa za Američana? 

Mala som takú možnosť asi pred desiatimi rokmi. Pre mňa je však dôležité robiť tieto veci etickým spôsobom. Áno, dalo by sa všelijako skrátiť si tú cestu, ale robila by som to na úkor seba. Všetko chcem získať na základe vlastnej snahy, tvrdej práce. Amerika uznala, že pre celú krajinu je výhodou, aby som žila a pracovala tam. Takýto status dávajú len malému množstvu ľudí ročne. Zvolila som si síce ťažšiu cestu, ale je to tak správne.

Je pri výbere kozmonautov veľká konkurencia?

Do výberu ESA sa hlásilo vyše 22 500 ľudí z celej Európy. V Amerike je to veľmi podobné.

Akú šancu má žena? Alebo je pohlavie limitujúce?

Byť ženou nie je výhoda. Aj teraz, keď predstavili posádku, ktorá by mohla letieť okolo Mesiaca, bola v nej len jedna žena a traja muži. Síce už niekoľkokrát sa robil výber 50 na 50, ale zatiaľ stále majú prevahu posádky, kde je viac mužov než žien.

Je ženské telo zraniteľnejšie vo vesmíre? Je to v tom? 

Viacero štúdií ukazuje, že ženy by boli praktickejšie kozmonautky ako muži. Platí to najmä pre dlhodobé lety. Fyziologicky konzumujeme menej kyslíka, veď aj preto ženy – potápačky veľakrát dokážu byť dlhšie pod vodou ako muži. Sme menšie a trochu inak nám funguje telo. Všeobecne sú ženy ľahšie, menej jeme, pijeme, zaberáme menej priestoru. To sú naše výhody, lebo zaváži každý gram, ktorý musí raketa niesť.

Koľko môže merať kozmonaut? To sa dozviete na ďalšej strane rozhovoru.

Čiže urastenejší alebo objemnejší človek nemôže byť kozmonautom? 

Môže, ale ide o to, aby bol aj fyzicky zdatný. Neviem, či by dokázal prekonať všelijaké potrebné fyzické záťaže. Ale pre NASA platí, že kozmonaut nemôže byť vyšší ako 190 a nižší ako 156 centimetrov, aby sa zmestil do rakety. No a čím je ťažšia posádka, tým viac vecí potrebuje – viac kyslíka, viac vody a tak ďalej. O to je to náročnejšie, aby raketa vôbec odštartovala.

Mohla by raz letieť aj čisto ženská posádka?

Uvažuje sa o tom. Robila som však rôzne štúdie a keď som bola riaditeľkou stanice na Havaji a velila som simulovaným misiám na Mesiac a Mars, zistila som, že úplne najlepšie je mať zmiešanú posádku. Úspešné boli aj čisto mužské a čisto ženské posádky, ale čím je posádka rôznorodejšia, tým sa viac jej členovia od seba učia. Nejde len o pohlavia, ale aj národnosti a náboženstvá. Každý člen sa díva na vec z inej perspektívy, a tak posádka dokáže lepšie improvizovať a riešiť problém.

Môže nastať v každom prípade, ale pri zmiešaných posádkach prišla neskôr. Tí ľudia sa mali čo od seba učiť, lepšie vychádzali. Ak sú podobní, neposúvajú sa tak dopredu a ponorková choroba príde oveľa skôr. Ak sú však ľudia empatickí, dokážu komunikovať, ani ponorkové situácie nemusia byť také náročné.

Vyberajú sa astronauti aj podľa takýchto kritérií?

V minulosti sa v prvom rade hľadelo na životopis, či je to šikovný inžinier, vedec, pilot. Do posádok, ktoré som viedla, som si vyberala ľudí empatických, trpezlivých, ktorí dokážu povedať kolegom: ,,Prepáčte, dnes nebudem tak dobre pracovať, lebo sa necítim dobre.” Aj to pomáha vytvoriť oveľa silnejšie vzťahy medzi členmi posádky.

Zrejme je dôležitá aj kondícia. Trénujete každý deň?

Robím množstvo vecí. Hlavným športom je pre mňa beh. Ale robím aj turistiku, tanec, bicyklujem, posilňujem. Rozbehla som sériu expedícií Astro Koruna Zeme aj to je moja astronautská príprava.

Tie určené do vesmírneho priestoru okolo 150 kilogramov. Hoci je skafander mohutný, v bezváhovom stave človek jeho váhu necíti. Skafandre pre Mars a Mesiac sú ľahšie, lebo tam už astronaut záťaž cíti. Počas simulovaných misií používame skafandre, ktorých váha sa približuje k záťaži, ktorú by sme cítili na Mesiaci alebo Marse. Majú 15 až 30 kilogramov.

Prečo je dôležité poznať limity života na Zemi? Ako to pomôže pri hľadaní života na Marse alebo na Mesiaci? To sa dozviete ďalej.

Projekt Astro Koruna Zeme teda vnímate ako tréning na let do vesmíru? O čo vlastne ide?

Je to môj výskumno-vzdelávací a popularizačný projekt. Cieľom je vyjsť na najvyššie hory každého kontinentu a robiť tam rôzne výskumné a vzdelávacie aktivity. Skúmam napríklad, aký život dokáže prežiť v extrémnych podmienkach. To je to, čo ma zaujíma – extrémofily alebo extrémne organizmy. Sledujem limity života na Zemi, v akých teplotách či tlakoch môže vôbec byť. To pomáha aj pri mapovaní života mimo našej planéty. Sledujeme, aké sú podmienky napríklad na Marse, teplotu, tlak a podobne a podľa toho vieme odhadnúť, či by tam podobný život mohol vôbec existovať. Ide o moju dlhodobú spoluprácu s NASA.

Chápem správne, že organizmus, ktorý dokáže prežiť na najvyšších vrcholoch Zeme, by mohol prežiť aj na inej planéte? 

V podstate áno. Chcem skúmať extrémne organizmy na každom kontinente, takže vlastne zmapujem do určitej miery hranice prežitia života na našej planéte. Tiež chcem zistiť, či sa tie organizmy podobajú alebo líšia – napríklad čo sa týka spôsobov a živín, ktoré potrebujú na prežitie v extrémnych podmienkach. To nám pomôže hľadať miesta inde vo vesmíre, kde by život mohol prežiť v podobných podmienkach.

Je to vlastne spôsob hľadania života vo vesmíre?

Áno aj, ale pozerám sa aj na klimatické zmeny na Zemi. Ako sa mení životné prostredie v krehkom prostredí vysokých hôr. Minulý rok sme boli na Kilimandžáre. Kedysi to bola krásna zasnežená biela hora v Afrike. Môj otec tam bol v roku 1995 a na fotkách vidno nádherné ľadovce. Teraz sme ich videli len v diaľke a do desať rokov tam pravdepodobne žiadne nebudú.

Postupujúca klimatická zmena: Kilimandžáro bez ľadovcov.

Môžu vám takéto expedície pomôcť aj pri výbere do astronautskej posádky? 

Môže to byť dôležitý bonus. Robím výskum v náročných podmienkach, vediem tím, riešim extrémne situácie. No a pre mňa osobne je to aj fyzický tréning. Človek musí byť zdatný, ak chce vyliezť na najvyššie hory sveta. Okrem toho sa snažím do projektu zapojiť aj mladých ľudí cez rôzne vzdelávacie aktivity. A navyše, z expedícií pripravujem aj osvetové dokumentárne filmy. Môj prvý Hakuna Matata Kilimandžáro mal len teraz premiéru. Tieto všetky výskumno-vzdelávacie aktivity a tréning v extrémnych podmienkach môžu zavážiť pri výbere.

Snívam o tom od mojich ôsmich rokov a robím všetko pre to po celý môj život. Za pokus to stojí. Ak to nevyjde, tak dúfam, že aspoň svojou prácou otvorím dvere iným mladým ľuďom.

Dokedy sa môžete uchádzať o let do vesmíru? 

Oficiálne sa dá hlásiť približne do päťdesiatky.

Zväčša vyberajú ľudí okolo štyridsiatky. Na vesmírne misie sa chodí len raz za niekoľko rokov, takže čím je človek mladší, tým je väčšia šanca, že ho vyberú znova. Musí mať však aj dosť relevantných schopnosti.

Existujú aj súkromné lety, tie sú však zatiaľ len pre bohatých ľudí a určitých ľudí, ktorí vyhrávajú niektoré súťaže.

Kedy začala Michaela Musilová snívať o tom, že bude hľadať život vo vesmíre? Začalo sa to sopkami...

Čo vás tak nakoplo, že chcete objavovať vesmír? 

Začalo sa to láskou k prírode. Rodičia nás s bratom brávali na vychádzky a túry. Už vtedy som chcela o prírode vedieť čo najviac. Keď som mala sedem, natrafila som na knižku o sopkách. Hneď som chcela vedieť, ako vybuchujú, koľko ľudí zabíjajú, skrátka všetko. O rok neskôr som natrafila na knižku o planétach Saturn a Jupiter a o tom, že by na nich mohol existovať život. A to vo mne zapálilo takú silnú iskričku, že tomuto sa chcem venovať.

Rozhodli ste sa, že budete astrobiologičkou? 

Vtedy som tomu hovorila vesmírna biologička. Chcela som hľadať mimozemšťanov. O niekoľko rokov som stretla nášho kozmonauta Ivana Bellu a prišla som na to, že by som taký výskum mohla robiť priamo vo vesmíre ako kozmonautka. Odvtedy sa o to snažím.

Ale tá cesta zrejme nebola celkom jednoduchá.

Veľa ráz sú najväčšou prekážkou peniaze. Uchádzala som sa o štipendiá, peniaze od charity, popri štúdiu som mala aj tri práce, aby som si všetko mohla sama financovať. Vždy som sa snažila dostať na lepšiu a lepšiu univerzitu, aby som sa mohla venovať astrobiologickému výskumu. Takto som sa dostala na kalifornský technický inštitút Caltech alebo do NASA. Tam mi najskôr povedali, že zahraničných študentov neberú, ale toľko som nástojila, a tak som hľadala cesty, až sme nakoniec našli spôsob, ako som mohla získať grant ako navštevujúca výskumníčka. Kde je vôľa, tam sa nájde cesta.

Boli. Keď som napríklad do štvrtej ráno pracovala v londýnskom observatóriu a o ôsmej som musela ísť na prednášky na univerzitu. A k tomu som ešte vo voľnom čase mala iné práce. Vtedy som si však pripomenula, koľko som už pre svoj sen spravila, čo som už obetovala – a to ma povzbudilo, aby som to nevzdala. Celý život idem za svojím snom. Aj keby mi nevyšiel, nebudem ľutovať, lebo si tú cestu užívam. Všetko, čo robím, ma totiž baví. A pomáha mi to, aby som sa mohla stať astronautkou.

Ovplyvnila pandémia objavovanie vesmíru? 

Veľa projektov sa oddialilo a posunulo. Veľa vecí zmenila aj vojna na Ukrajine. Rusi boli dôležitým partnerom v rôznych vesmírnych projektoch. Minulý rok sa ich veľa prerušilo, veľa misií zmenilo svoje ciele, lebo nechceli spolupracovať s Rusmi. Niektoré veci sa síce medzičasom posunuli, ale celý proces je spomalený. Všetko však najviac brzdí politika a peniaze. Vesmírne agentúry sú totiž veľmi závislé od politiky.

Na vesmírne misie sa tvrdo trénuje na Zemi.

NASA závisí od amerického prezidenta a jeho administratívy. Ak má iné ciele, než jeho predchodca, všetko sa posúva a mení. Napríklad misia na Mars sa odsúva celé desaťročia.

Kedy sa dostaneme na Mars? A kedy na Mesiac? Ktorá misia je dôležitejšia a ktorá nebezpečnejšia? Aj o tom sme hovorili s astrobiologičkou Michaelou Musilovou.

Kedy by sa teda ľudia mohli dostať na Mars?

V NASA sa hovorí taký vtip: Kedy pôjdeme na Mars? Tak o tridsať rokov. Len to už hovoríme aspoň tridsať rokov. Nie je politická vôľa, peniaze a ani technologicky tam ešte nie sme. Aj keď komerčné firmy vyvinú správne technológie, rakety, skafandre, nemáme ešte spravený výskum, aké jedlo tam ľudia budú jesť, akí sú tí správni ľudia, ktorých na Mars treba poslať. Jednoducho nie sme na to pripravení. Preto potrebujeme, aby spolupracovali vedecké inštitúcie, vesmírne agentúry a súkromné firmy.

Na to už je politická vôľa. Predošlý americký prezident misiu na Mesiac využil aj v kampani. Posunulo sa to, dokonca sa plánovala cesta v roku 2024, ale to nehrozí. Dúfam však, že do konca tohto desaťročia sa na Mesiac človek opäť dostane.

V čom je rozdiel medzi misiami na Mars a na Mesiac? 

Mesiac je vzdialený niekoľko dní, Mars však sedem, osem mesiacov. Navyše, Mars musí byť v konkrétnej pozícii voči Zemi, keď je vzdialenosť najmenšia. A to sa stáva raz za dva roky. Ak sa niečo pokazí na Mesiaci, vieme tam poslať pomoc v priebehu niekoľkých dní. Ale, ak by sa niečo pokazilo na Marse, trvalo by to oveľa dlhšie. Veď len odpoveď zo Zeme by prišla o vyše štyridsať minút, keď sú planéty najvzdialenejšie od seba. Skrátka je to náročnejší projekt. Preto sa najskôr vrátime na Mesiac a až potom sa možno vyberieme na Mars.

Keďže sa môj vek začína číslom päť, dožijem sa toho? 

Optimisticky tvrdím, že to bude do pätnástich rokov. Môže to byť však aj o dvadsať. Je možné, že komerčné firmy pošlú ľudí aj skôr, ale nie vždy si dávajú pozor na bezpečnosť. Myslím si preto, že úspešné budú misie vesmírnych agentúr, snáď v spolupráci s firmami.

Ako astrobiologičky sa vás musím spýtať, či je vo vesmíre život. 

Stále dúfam, že áno. Aspoň taký jednoduchý, mikrobiálny. Komplikovanejší život, to je už iná káva. Predsa len, na vyvinutie komplikovanejšieho života treba špecifické podmienky. Keď sa však nad tým zamyslíme a pozrieme sa na oblohu, je tam toľko hviezd! Každá môže mať niekoľko planét a na niektorých by mohol byť život. Šanca teda je.

Pozerám. Niektoré sú pozerateľné a človek sa aj zabaví, ale pri niektorých sa chytám za hlavu. Niektoré chyby dokážem prepáčiť, nad niektorými krútim hlavou. To však platí asi pre všetkých vedcov či vesmírnych inžinierov.

Ale o filme Armagedon, v ktorom partia ropných inžinierov zachraňovala našu planétu, sa hovorí, že takto by sa to aj mohlo stať. 

Čo sa týka záchrany Zeme, také úvahy nie sú. Ale sú nápady, že by sme poslali raketu na asteroid, aby ho vyhodil do vzduchu. Dokonca sa už aj úspešne skúšalo zmeniť trasu asteroidu, aby nenarazil do Zeme. Kľúčové však je taký asteroid detekovať, zistiť, koľko mesiacov alebo rokov je od nás vzdialený a pripraviť sa. Donedávna sa to ešte nebralo tak vážne, ale ropní inžinieri nám asi nepomôžu. Armagedon je však zábavný akčný film.

Tak sa vráťme na Zem. Čo všetko vás čaká do konca roka? 

Na Slovensku dokončím svoje turné s popularizačnými aktivitami. Robím osvetu a premietam svoj film. Potom sa vrátim do Ameriky, odtiaľ pôjdem prednášať do Brazílie v rámci Medzinárodnej vesmírnej univerzity. Potom mám v pláne tréning na západnom pobreží Ameriky, kde budem napríklad liezť po ľade. Čaká ma zasadnutie komisie ESA, kde monitorujeme simulované stanice po celom svete. Hneď potom idem viesť simulovanú misiu v Poľsku na stanici Lunares, v posádke budem mať paraastronauta, teda človeka so skutočným fyzickým postihnutím. Vrátim sa na niekoľko týždňov do Ameriky, potom pôjdem na expedíciu do Antarktídy. Vybrali ma z celého sveta do skupiny vedkýň, s ktorými budeme mať líderský tréning a budeme skúmať dopady klimatických zmien. No a potom ma čaká Aconcagua, najvyšší vrch Južnej Ameriky. Na tú sa chytáme v rámci projektu Astro Koruna Zeme.

Kedy žijete? Kedy idete trebárs do kina? 

Je to náročné, ale snažím sa byť k sebe lepšia. V minulosti som obetovala veľa aj zo svojho súkromného života, preto sa teraz snažím venovať sa aj koníčkom, ísť von s kamarátmi, alebo si s nimi aspoň zavolať. Aj teraz svoj pobyt na Slovensku beriem ako dovolenku.

Na prednášky chodia ľudia, ktorí ma poznajú, čítali moju knihu. Stalo sa mi, že dve hodiny čakali v rade, aby som im knihu podpísala a odfotili sa so mnou. Mojimi fanúšikmi sú ľudia všetkých vekov – aj malé deti od dvoch rokov, ale aj 95-ročná pani. Pre mňa je dôležité, že ich to motivuje, aby išli za svojimi snami.

Je medzi fanúšikmi aj váš nasledovník či nasledovníčka? 

Už teraz viem o niekoľkých astrobiologičkách a astrobiológoch, ktorí idú v mojich stopách. Vyučovala som už viacerých mladých ľudí, ktorí sa vydali vesmírnym smerom. A dúfam, že ich bude stále viac a viac a nielen na Slovensku. Vnímam to ako moje posolstvo.

Ak mi to bude súdené, tak sa to podarí. Ale ak to z nejakých dôvodov nebude možné, aj tak budem šťastná. Žijem si svoj život naplno. Všetko, čo robíte, je nesmierne náročné aj fyzicky aj psychicky. Aj keby sa rodina podarila – neviem si predstaviť, že by ste zrazu zostali doma. Ak sa mi podarí mať rodinu, tak verím, že to bude s partnerom, ktorý bude férovým spôsobom zdieľať varenie, upratovanie a všetky povinnosti. V zahraničí je normálna vec, že rodičia si delia zodpovednosť. A to ja určite tiež plánujem.

Vy ste nesmierne disciplinovaný človek. Máte aj nejakú zlú stránku?

Budúca kozmonautka? Michaela Musilová hľadá život na Marse

plus7

Plus 7 dní

Rozhovory

korektný obsah

Určite. Možno práve príliš veľa pracujem a som ochotná príliš veľa obetovať. Teraz sa len učím, že by som sa mala šetriť a mať viac času pre seba, svoje koníčky, svojich blízkych. Viem seba, hlavne svoje telo dostať do takých limitov, ktorých veľa ľudí nie je schopných. Mám to síce pod kontrolou, ale cítim, že to má dopady psychické a fyzické. plôšky

Astro Koruna Zeme Ide o sériu expedícií po najvyšších vrcholoch sveta. Michaela Musilová už absolvovala výstup na Kilimandžáro v Afrike, tento rok chce ešte pokoriť Aconcaguu v Latinskej Amerike. Na budúci rok to bude Denali, najvyšší vrch v Severnej Amerike, potom Puncak Jaya v Oceánii. O rok v decembri sa chce vrátiť do Antarktídy a vyliezť na Vinson Massif. O dva roky v júni má v pláne najvyššiu horu sveta Mount Everest. Ako hovorí, v sérii jej chýba Elbrus na Kaukaze ako najvyšší bod v Európe. „To je Rusko, uvidíme, ako sa to vyvinie. Mám však aj záložný plán - ak nevyjde Elbrus, pôjdeme na Mont Blanc,“ vysvetľuje.

Michaela Musilová Astrobiologička, ktorá vedie výskumy spojené s vesmírom v spolupráci s inštitúciami po celom sveta. Ide napríklad o kalifornský technický inštitút Caltech, University College London, University of Bristol a Chiba University (Japonsko). Spolupracuje s NASA a Európskou vesmírnou agentúrou. Pacovala pre svetové observatória, ako londýnske a Kanadsko-francúzsko-havajské. Ako veliteľka posádky viedla vyše 30 simulovaných misií na Mars a Mesiac, pod záštitou NASA, ESA a ďalších medzinárodných organizácií. Niekoľko rokov bola riaditeľkou vesmírnej výskumnej stanice HI-SEAS na Havaji. Momentálne pôsobí ako hosťujúca profesorka na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave a na International Space University, je vedúcou výskumu vesmírnej technologickej firmy NEEDRONIX.

Život tam niekde je, hovorí Michaela Musilová, ktorá ho chce hľadať na iných planétach

Výber pre vás