Anna Ölvecká

<p>Na svet prišiel v Nových Zámkoch, mestečku na juhu Slovenska, aby neskôr zažiaril v New Yorku, Paríži, Londýne či Miláne. Pracoval v ateliéri u Andyho Warhola, fotil topmodelky Naomi Campbellovú či Cindy Crawfordovú, herecké legendy Lizu Minelliovú aj Gretu Garbo. Dnes žije v Prahe a jeho doménou sú nahé telá mladých mužov. Svetoznámy reklamný a módny fotograf sa nedávno vrátil do svojho rodiska, aby tam viedol workshop pre mladé talenty a z rúk primátora prevzal špeciálne ocenenie. S ROBERTOM VANOM (73) sa zhovárala ANNA ÖLVECKÁ.</p>

<h3>Po akom čase ste sa objavili v&nbsp;Nových Zámkoch?</h3>
<p>Asi po&nbsp;pätnástich rokoch. Dovtedy som sem chodil za&nbsp;mamou, ale neboli to žiadne prechádzky po&nbsp;meste, len stanica - mamin byt a&nbsp;zase stanica. Ani teraz som nemal čas obzrieť si mesto a&nbsp;vlastne ani nič nechcem vidieť. Chcem si uchovať spomienky. Dom, v&nbsp;ktorom som vyrastal, nie je, dokonca ani ulica. Všetko je prestavané, nové, cudzie. Priznám sa, všeobecne nerád cestujem. Teraz som prijal pozvanie, lebo sem išiel vlak priamo z&nbsp;Prahy. Keby bolo treba prestupovať, zrejme odmietnem.</p>
<h3>Aké spomienky si chcete uchovať?</h3>
<p>S&nbsp;nimi je to všelijaké. Pred pár dňami som v&nbsp;televízii videl päťdesiaštyriročnú paniu, ktorej sa pýtali, kedy bola najšťastnejšia. Odpovedala, že za&nbsp;komunizmu, lebo vtedy mohla skákať cez švihadlo, súložiť, všetky kĺby mala v&nbsp;poriadku. A&nbsp;teraz za&nbsp;demokracie už nič nejde. Aj moje spomienky na&nbsp;detstvo sú nádherné. Mal som skvelú babičku, ktorá sa narodila za&nbsp;Rakúsko-Uhorska, namiesto rozprávok o&nbsp;Snehulienke nám rozprávala, aké bolo krásne, keď korunovali cisára, a&nbsp;ako potom už bolo všetko nanič. Hovorievala nám - deti, choďte tak ďaleko, ako len dovidíte, lebo tu nikdy nebolo ani nebude dobre. Mama ju prosila, aby nám to nehovorila, lebo odídeme. Aj sme všetci odišli.</p>
<h3>Existovali v&nbsp;čase vášho detstva nejaké krúžky, kde by ste prejavili svoju kreativitu?</h3>
<p>Ako dieťa som chodil na&nbsp;ľudové tance, dokonca som aj súťažil. Okrem toho som miništroval, boli sme veriaca rodina. Pred Vianocami som vždy písal Ježiškovi, aké chcem darčeky, ale nikdy mi nepriniesol, čo som chcel. Myslel som si, že som asi nebol dosť dobrý, ale napokon som zistil, že to nemali v&nbsp;miestnej Jednote. Ježiškovi som písal, aj keď som už vedel, že darčeky nenosí on, aby som urobil radosť rodičom. Raz som dostal foťák a&nbsp;vtedy som mal pocit, že som kráľ, lebo som s&nbsp;ním mohol pracovať sám. V&nbsp;škole sme inak všetko robili spoločne - v maskách behali po&nbsp;krytoch, schovávali sa. Na&nbsp;telesnej dvadsať chlapcov utekalo za&nbsp;jednou loptou, asi nebolo toľko peňazí, aby každému kúpili svoju. Pán učiteľ mi povedal, že telesná nie je filozofia, aby som bol ticho.</p>
<h3>Dodnes trávite Vianoce s&nbsp;kamarátom z&nbsp;detstva Richardom, ale vaše začiatky vraj boli divoké...</h3>
<p>Pamätám sa, že sme si ako deti nadávali do&nbsp;všetkého možného, ale nič ma tak nenahnevalo, ako keď mi raz povedal - ty si Maďar. Prišiel som domov s&nbsp;plačom a&nbsp;moja múdra babička hovorí - povedz mu nabudúce, že je Turek. Na&nbsp;druhý deň som ledva čakal, kedy sa stretneme a&nbsp;pohádame. Ukončil som to pre zmenu ja a&nbsp;Richard bežal domov s&nbsp;plačom. Večer prišli jeho rodičia, čo ma to doma učia. Babička prehovorila, že Turci tu vládli, všetko vyšukali, takže všetci sme Turci.</p>

<h3>Zrejme mala pravdu.</h3>
<p>Prednedávnom som fotil svetového experta na&nbsp;DNA, ktorý vyštudoval Oxfordskú univerzitu, má desať titulov za&nbsp;menom, desať pred menom, a&nbsp;tak som si povedal, dám si zobrať krv, nech mi povie, čo vlastne som. On že žiadnu krv netreba, vraj odkiaľ som. Hovorím - z&nbsp;Nových Zámkov. A&nbsp;on nato - tak to si na&nbsp;pol Maďar a&nbsp;na&nbsp;pol Turek. Moja babička mala štyri ľudové a&nbsp;vedela to, čo on musel toľko študovať. Hneď som volal Richardovi, že mala pravdu.</p>
<h3><a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/co-slavneho-vana-vyhnalo-slovenska-deti-tu-nikdy-nebolo-ani-nebude-dobre" target="_blank" rel="noopener">FOTO z domu v Nových Zámkoch, kde Robert Vano vyrastal, v GALÉRII &gt;&gt;&gt;</a></h3>
<h3>Emigroval aj Richard?</h3>
<p>Samozrejme, v&nbsp;Amerike mal stavebný biznis, ale po&nbsp;revolúcii sa vrátil do&nbsp;Prahy. Teraz je u&nbsp;dcéry v&nbsp;Los Angeles, ale na&nbsp;Vianoce budem zase s&nbsp;ním a&nbsp;jeho manželkou, lebo v&nbsp;Prahe bývajú o&nbsp;ulicu ďalej. Ja nemám rodinu, moja rodina sú teraz oni.</p>
<h3>Odkedy ste chceli byť fotografom?</h3>
<p>Od&nbsp;pätnástich rokov som po&nbsp;ničom inom netúžil, ale za&nbsp;komunistov ste nemohli byť tým, čím ste chceli. Chlapec nemohol byť kaderník, ale iba holič, dievča nemohlo byť pilotka, ale len letuška. Pán učiteľ mi povedali, že fotograf nie je povolanie pre chlapa a&nbsp;že môžem byť elektrikár. Elektrifikovali sa trate až do&nbsp;Košíc a&nbsp;dodnes by som visel niekde na&nbsp;stĺpe, tak som musel odísť.</p>
<h3>Kto rozhodol o&nbsp;vašej strednej škole?</h3>
<p>Rodičia. Povedali - dáme ho na&nbsp;strednú, hádam tam dospeje a&nbsp;zistí, čo chce. Pre mňa tá škola bola jedna živá katastrofa, učili sme sa kopu nezmyslov. Napríklad kde leží Ulanbátar alebo koľko meria rovnobežka, čo mi pri mojej práci nikdy nepomohlo. Samozrejme, mal som samé štvorky a&nbsp;päťky. Vtedy sa to robilo tak, že nás nenechali prepadnúť, ale presunuli nás na&nbsp;školu do&nbsp;iného mesta. Ja som pokračoval v&nbsp;Štúrove, kde bol „zber“ študentov, ktorí prepadali, z&nbsp;celého Slovenska. Stretli sme sa tam super partia. Neustále nám opakovali, ako z&nbsp;nás nič nebude. Pochopil som, že buď človek zabojuje, alebo tomu uverí a&nbsp;naozaj z&nbsp;neho nič nebude. Ja som nechcel nič, len byť fotograf. Z&nbsp;tej partie najviac zbohatol už spomínaný Richard. Dnes má všetko, čo ja nemám - dom, chatu, autá, psa, manželku, deti, vnúčatá.</p>
<h3>Ale v&nbsp;Prahe sa v&nbsp;tom čase dala študovať fotografia...</h3>
<p>Dala, ale nie so samými štvorkami na&nbsp;vysvedčení. Je vlastne jedno, či je komunizmus alebo nie, aj dnes platí - ak chcete byť potápač, nemôžete ísť na&nbsp;kúpalisko, ale tam, kde je more. Herečky do&nbsp;Hollywoodu, astronauti na&nbsp;Floridu alebo do&nbsp;Ruska, odkiaľ lietajú rakety do&nbsp;vesmíru, lebo u&nbsp;nás sa robia halušky a&nbsp;v&nbsp;Česku pivo. S&nbsp;kamarátmi Jarom a&nbsp;Evou sme sa potom rozhodli, že ujdeme. Kúpili sme si lístky na&nbsp;vlak do&nbsp;Varny a&nbsp;na&nbsp;zastávke v&nbsp;Záhrebe sme chceli všetci traja vystúpiť.</p>
<h3>Bolo to také jednoduché, že kúpim si lístky a&nbsp;idem?</h3>
<p>Samozrejme, že nie. O&nbsp;panej, ktorá nám ich predala, hovorím ako o&nbsp;anjelovi strážnom. Lebo dať lístky trom osemnásťročným ľuďom a&nbsp;neudať ich, keďže spiatočný nechceli, to bola veľká vec. Nehovoriac o tom, že sme nakoniec museli zo zamknutého vlaku vyliezť von cez záchodové okno. Zo Záhrebu sme sa potom stopom dostali do&nbsp;Talianska, kde sme prespávali na&nbsp;cintoríne. Až nás pochytali policajti a&nbsp;zabalili nás do&nbsp;deky. To boli iné deky ako tie u&nbsp;nás, ktoré pichali. Jemnučké, mäkučké, mohér guči-muči-kapuči. (Smiech.) Odvliekli nás do&nbsp;utečeneckého tábora v&nbsp;Terste a&nbsp;tam sme medzi polovicou sveta, ľuďmi rôznych národností, zlodejmi i&nbsp;vrahmi čakali na&nbsp;umiestnenie. Prešlo niekoľko mesiacov a&nbsp;naraz sa zistilo, že Eva je tehotná. Napokon ich s&nbsp;Jarom zosobášili a&nbsp;odvelili do&nbsp;Švédska. Mňa si adoptovali Američania.</p>
<h3>Zostali ste s&nbsp;nimi v&nbsp;kontakte?</h3>
<p>Nie. Ale keď Česká televízia o&nbsp;mne točila dokument, našli ich v&nbsp;Laponsku. Eva s&nbsp;Jarom sú stále spolu, vyše päťdesiat rokov. Nečudujem sa. Tam je pol roka tma a&nbsp;pol roka svetlo, takže sa vlastne dvadsaťpäť rokov nevideli. (Smiech.)</p>
<h3>Čo čakalo na&nbsp;vás v&nbsp;Amerike?</h3>
<p>Musel som do&nbsp;školy, lebo som nevedel po&nbsp;anglicky. Celá rodina, u&nbsp;ktorej som býval, robila na&nbsp;tri zmeny v&nbsp;sklárni, kde zamestnali aj mňa. Tam som sa naučil chodiť načas. Napríklad v&nbsp;Prahe, kde teraz žijem, každý mešká. V&nbsp;meste je zápcha už päťdesiat rokov, a&nbsp;nikomu nenapadne ísť z&nbsp;domu skôr, aby všetko stíhal.</p>
<h3>Prečo ste sa potom stali kaderníkom?</h3>
<p>Na&nbsp;imigračnom úrade v&nbsp;Spojených štátoch mi povedali, vraj je dokázané, že vlasy rastú aj štrnásť dní po&nbsp;smrti, takže budem milionár. Ako kaderník som chodil upravovať hviezdy pred fotením a&nbsp;zistil som, že všetci fotografi sú chlapi. Tak som sa zaradil medzi nich.</p>

<h3>V&nbsp;New Yorku ste sa stretávali s&nbsp;Andym Warholom. Ako ste spolu komunikovali?</h3>
<p>Nestretávali sme sa ako priatelia, fotil som v&nbsp;ateliéri, ktorý mu patril. On tam len tak sedel a&nbsp;komunikoval cez asistentov. Bolo to totiž po&nbsp;atentáte, ktorý na&nbsp;neho spáchala Valerie Solanasová. Postrelila ho a&nbsp;on sa z&nbsp;toho už nikdy nespamätal. Vraj sa veľmi zmenil. Aj som sa mu prihovoril, že som z&nbsp;Československa, ale iba niečo nezrozumiteľné zamrmlal a&nbsp;bolo po&nbsp;debate.</p>
<h3>Myslíte si, že bol hrdý na&nbsp;svoj pôvod?</h3>
<p>Tušil, kde je Československo aj to, že tam má korene, ale nebol pyšný ani na&nbsp;to, že pochádzal z&nbsp;Pittsburghu. On chcel byť čistý Američan, preto maľoval symboly ako šibenicu, elektrické kreslo, Marilyn a&nbsp;podobne. Bol uza­vretý, ustráchaný.</p>
<h3>Keď ste sa prvýkrát ozvali mame, vyčítala vám emigráciu?</h3>
<p>Pán dokumentarista Zika našiel v&nbsp;spisoch ŠtB listy, ktoré som spočiatku posielal domov. Boli tam naukladané aj s&nbsp;pohľadnicami. Takže prvé dva roky o&nbsp;mne doma nikto nič nevedel. S&nbsp;mamou som sa stretol, až keď som mal štyridsaťpäť. Povedala mi - všetko je v&nbsp;poriadku, len si mal dať vedieť, kde si. Nechcel som sa s&nbsp;ňou hádať, aby nedostala infarkt. Mala osemdesiat rokov. Listy sa našli, keď už nežila.</p>
<h3>Ako ste znášali obdobie, keď ste sa nevedeli spojiť s&nbsp;rodinou?</h3>
<p>Super, mal som osemnásť. Hurá Amerika, svet bol gombička, občas som si spomenul na&nbsp;rodičov, ale netrápil som sa tým, že ich nevidím.</p>
<h3>Kedy ste si uvedomili, že sa vám páčia viac muži ako ženy?</h3>
<p>Odmalička som to vedel, ale všetko to prišlo až v&nbsp;Spojených štátoch. V&nbsp;Československu literatúra o&nbsp;tom nebola, s&nbsp;nikým som o&nbsp;tom nemohol rozprávať. V&nbsp;Amerike je všetko možné, takže tam som už mohol bez výčitiek svedomia sexovať, s&nbsp;kým som chcel, a&nbsp;nikomu to neprekážalo.</p>
<h3>Spomínate si ešte na&nbsp;prvú lásku, na&nbsp;partnera, s&nbsp;ktorým ste žili?</h3>
<p>Nikdy som s&nbsp;nikým nežil. Ja sa niekedy neviem postarať ani sám o&nbsp;seba, nie ešte o&nbsp;ďalšieho človeka, preto nemám ani psa. Keď s&nbsp;niekým žijete, musíte žiť aj jeho život, robiť to, čo chce on - napríklad chodiť obdivovať do&nbsp;nákupného centra kuchynské linky alebo, nedajbože, na&nbsp;futbal. A&nbsp;to nie je nič pre mňa. Mám dosť roboty sám so sebou. Takže vždy sme žili oddelene a&nbsp;keď sme sa stretli, bolo to super.</p>
<h3>Naposledy som čítala o&nbsp;tanečníkovi, ktorý je od&nbsp;vás o&nbsp;štyridsať rokov mladší. Ako to máte s&nbsp;láskou v&nbsp;súčasnosti?</h3>
<p>Vždy ju mám, bez nej neviem žiť. Teraz som s&nbsp;partnerom o&nbsp;päťdesiat rokov mladším, lebo ja starnem a&nbsp;oni majú vždy rovnaký vek. Potom, keď majú tridsať, idú za&nbsp;svojím snom a&nbsp;ja som chvíľu smutný. Zase si musím nájsť niekoho nového.</p>
<h3>Zažili ste divoké obdobie, netajíte sa ani drogami. Keby ste dnes mohli vrátiť čas, vyhli by ste sa im?</h3>
<p>Keby som zmenil jednu vec, musel by som zmeniť veľa ďalších, ktoré s&nbsp;tým súviseli. Všetko má svoju príčinu a&nbsp;to, že som sa ocitol v&nbsp;drogovom ošiali, malo v&nbsp;mojom živote význam tiež. Dostalo ma to k&nbsp;ľuďom a&nbsp;na&nbsp;miesta, kam by som sa normálne nedostal. Jediné, čo mi vŕta v&nbsp;hlave, je, že desať rokov zo života si nepamätám, ale nie je mi to ľúto. Na niektoré veci je lepšie zabudnúť.</p>
<h3>Ako vnímate historky, ktoré sa vám pripisujú, a&nbsp;vy ste ich vlastne nikdy nezažili?</h3>
<p>Horšie by bolo, keby už o&nbsp;mne nehovorili. Americká herečka Betty Davisová mi raz povedala, že nie je dôležité, čo o&nbsp;vás rozprávajú, ale aby vaše meno vyslovili a&nbsp;napísali správne.</p>

<h3>Stalo sa, že vám meno poplietli?</h3>
<p>Mne ho zmenili už v&nbsp;roku 1954. Moje pôvodné priezvisko je Vanyó, ale v&nbsp;škole sa im zdalo príliš maďarské, tak mi ho poslovenčili na&nbsp;Vaňo. V&nbsp;zahraničí sa mäkčene nepoužívajú, tak ma v&nbsp;utečenskom tábore zapísali ako Vano.</p>
<h3>Keď ste v&nbsp;Spojených štátoch získali občianstvo, nechceli ste prísť aspoň na&nbsp;návštevu?</h3>
<p>S&nbsp;americkým pasom som mohol cestovať všade. Ale keď som chcel ísť do&nbsp;Československa, na&nbsp;Kubu alebo do&nbsp;Vietnamu, povedali mi, že sa musím zastaviť v&nbsp;cestovke Tatra Travel, že tam sedí agentka, ktorá mi povie čo a&nbsp;ako. Očakával som minimálne Ursulu Andressovú v&nbsp;bikinách a&nbsp;s&nbsp;pištoľou ako v&nbsp;Jamesovi Bondovi. Ale sedela tam staršia tučná súdružka. Povedal som - chcem ísť do&nbsp;Československa. A&nbsp;ona, že zaplaťte sto dolárov, dáme vám vyrozumenie. O&nbsp;mesiac mi s&nbsp;poľutovaním oznámili, že ambasáda sa rozhodla neudeliť mi víza. Skúste nabudúce. Vrátil som sa až po revolúcii v&nbsp;roku 1989.</p>
<h3>Prečo ste ostali?</h3>
<p>Vrátil som sa, aby som videl mamu. Ale potom mi v&nbsp;Prahe ponúkli robotu v jednom časopise a&nbsp;bolo z&nbsp;toho desať rokov. A&nbsp;teraz už kam pôjdem, keď mi ťahá na&nbsp;osemdesiat? Na&nbsp;cintorín? Však kým som sa udomácnil v&nbsp;Amerike a&nbsp;stal sa fotografom, trvalo to asi pätnásť rokov. V&nbsp;Prahe si žijem vo svojej bubline, že je hlavným mestom Československa. Stále rozmýšľam ako Čechoslovák.</p>
<h3>Naozaj ste sa do&nbsp;New Yorku ne­chceli vrátiť?</h3>
<p>Dnes ani nemám dôvod. Za&nbsp;tridsať rokov sa tam veľa zmenilo. Priatelia, s&nbsp;ktorými som v&nbsp;kontakte, tvrdia, že sa zmenili aj ľudia. Pandémia poznamenala všetko a&nbsp;vraj si ani nepozerajú do&nbsp;očí. Za&nbsp;mojej éry bol New York sex, drogy a&nbsp;rokenrol. To už neplatí, tak načo by som tam šiel?</p>
<h3>Vaši súrodenci poslúchli babičku a&nbsp;emigrovali tiež. Kde sú teraz?</h3>
<p>Sestra odišla do&nbsp;Kanady, teraz má 68 rokov a&nbsp;s&nbsp;manželom si kúpili v&nbsp;Ostrihome dom s&nbsp;malou záhradkou. Mladší brat, ktorého mala mama s&nbsp;druhým manželom, sa narodil až po&nbsp;mojej emigrácii. Viem, že po&nbsp;revolúcii šiel robiť kamionistu do&nbsp;Rakúska, ale nemáme kontakt.</p>

      

Andy Warhol tušil, kde je Československo aj to, že tam má korene, ale nebol pyšný ani na&nbsp;to, že pochádzal z&nbsp;Pittsburghu.


  
<h3>Vraj nemáte rád prekvapenia. Prečo?</h3>
<p>Neviem, stresujú ma, aj keď sú príjemné. Som Býk a&nbsp;tí nemajú radi prekvapenia. Na&nbsp;mňa sa to absolútne hodí.</p>
<h3>Veríte všetkému, čo sa popíše o&nbsp;znameniach?</h3>
<p>Verím všetkému, lebo to ma dostalo do&nbsp;Ameriky. Ja som najveriacejší človek na&nbsp;svete. Keď sa ma kňaz v&nbsp;utečeneckom tábore pýtal, či som veriaci, hovorím - ja verím všetkému. V&nbsp;život po&nbsp;živote, v&nbsp;islam, Korán, Čínu, hindu, aj meditujem. Lebo nikdy neviete, kto „tam“ bude, keď „tam“ prídete.</p>
<h3>Stále fotíte na&nbsp;filmy?</h3>
<p>Pre seba áno a&nbsp;pre klienta, ako chce. Fotil som už aj s&nbsp;telefónom, lebo chceli, aby som ho vyskúšal.</p>
<h3>Keby vás zavolali fotiť svadbu, išli by ste?</h3>
<p>Odmietol by som, lebo to je najťažšia práca. Raz som fotil na&nbsp;digitále svadbu so sto hosťami a&nbsp;každý chcel hneď vidieť, či dobre vyzerá. Znova ani za&nbsp;svet.</p>

<h3>Čo radíte mladým fotografom?</h3>
<p>Dvadsať rokov sa musíte učiť, dvadsať rokov pracovať a&nbsp;potom môžete robiť výstavy a&nbsp;vydávať knihy. Sporadicky učím v&nbsp;Prahe, kde ma profesori nemajú veľmi radi, lebo mladým hovorím - robte chyby. Nemohol som sa predsa učiť z&nbsp;chýb mojej mamy, keď obaja sme mali iné vnímanie sveta, iné záujmy. Móda, to je sen - fotíme drahé šaty, ktoré si modelky ani žiadne ženy nemôžu dovoliť, na&nbsp;miestach, na&nbsp;ktoré sa normálne nedostanú, pri autách, ktoré nikdy nebudú mať. Ale treba snívať, to je dôležité.</p>
<h3>Mali ste niekedy trému?</h3>
<p>Keď fotím, nie, ale keď fotia mňa, vtedy trému mám. Našťastie nemusím fotiť všetko, lebo žijem sám. Mám malé výdavky, malý byt, takže svetová výstava kombajnov, ktorú treba nasnímať, sa ma netýka.</p>
<h3>Na&nbsp;čo sa aktuálne tešíte?</h3>
<p>Na&nbsp;tretiu dávku vakcíny, lebo dve už mám. Pri prvej mi hovorili, aké budem mať pocity a&nbsp;následky, sedel som doma, čakal a&nbsp;nič. Hovorím si, azda po&nbsp;druhej to príde, a&nbsp;zase nič. Robia z&nbsp;toho vedu.</p>
<h3><a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/co-slavneho-vana-vyhnalo-slovenska-deti-tu-nikdy-nebolo-ani-nebude-dobre" target="_blank" rel="noopener">FOTO Roberta Vana z mladosti, keď sa ocitol uprostred šoubiznisu v New Yorku, v GALÉRII &gt;&gt;&gt;</a></h3>
<h3>Myslíte?</h3>
<p>Keď sme boli malí, nikto sa nás na&nbsp;nič nepýtal. Prišiel lekár so sestričkou do&nbsp;školy, nastavali nás do&nbsp;radu podľa abecedy a&nbsp;očkovali. Sestrička nad horiacou sviečkou „dezinfikovala“ ihlu, deti vrieskali a&nbsp;kým prišiel rad na&nbsp;mňa, musel som pozerať na&nbsp;ich uplakané tváre. Vždy som kričal, ja chcem tú obrnu, a&nbsp;oni - ticho buď, aj iné choroby sú. Dodnes mám v&nbsp;pleci dieru od&nbsp;tých injekcií. Momentálne mám však najväčšiu radosť z výsledkov&nbsp;preventívnej prehliadky. Vraj je všetko dobré. Teším sa na&nbsp;každý ďalší deň, lebo veľa vecí sa presúvalo a&nbsp;do&nbsp;Vianoc stále mám čo robiť. </p>

Čo slávneho Vana vyhnalo zo Slovenska: Deti, tu nikdy nebolo ani nebude dobre

Výber pre vás

Čo slávneho Vana vyhnalo zo Slovenska: Deti, tu nikdy nebolo ani nebude dobre

Súvisiace články

Zničený šéf fanklubu The Beatles po skone Žbirku: Je to rok smrti. Chodím z pohrebu na pohreb

Partnerka zápasníka Karlosa Vémolu bola počas pôrodu pozitívna na COVID-19. Ako to dopadlo?

Herečka Zuzana Fialová vysvetlila, prečo so synom už nedokážu žiť pod spoločnou strechou

Čomu by Karel Gott na Slávikovi 2021 tlieskal: Jeho niekdajší osobný tajomník to povedal jasne

Český milionár, ktorý miluje mnohoženstvo a konšpirácie, pre PLUS 7 DNÍ: Možno prídem aj k vám

Výber pre vás