<p>venuje sa politickému dianiu, legislatíve, politickým komentárom a investigatíve</p>

Juliána Bieliková

Ako hovorí, film Únos opäť vrátil pozornosť Mečiarovým amnestiám, on však nehral Mečiara, ale postavu milujúcu moc. Je mu ľúto, že na Slovensku sa miestam, v ktorých sú divadlá, nevenuje taká  pozornosť ako v Česku.

O politike, hraní v divadle, ale aj o novembri 1989 sa s MAROŠOM KRAMÁROM (58) rozprávala JULIÁNA BIELIKOVÁ.

V seriáli Za sklom hráte postavu Voznera. Dalo by sa povedať, že je inšpirovaný skutočnou kauzou Majáka nádeje a vaša postava pripomína kontroverzného podnikateľa Mariána Kočnera. Študovali ste jeho mediálne výstupy?

Je to postava ako každá iná. Najskôr si prečítam scenár a dozviem sa o nej niečo. Samozrejme, divákovi, vám aj mne pripomenula túto konkrétnu osobu. Sú tam isté podobnosti s reálnym životom, ktorý žijeme. Ale tak ako pri Únose som sa ne-snažil hrať alebo parodovať Mečiara, ale hrať postavu človeka, ktorý má rád moc a robí mu dobre, keď môže vládnuť, ani pri tejto postave sa o to nesnažím. Fyzicky sa nepodobáme, neskúmal som životopis pána Kočnera. Jednoducho, je to pre mňa postava.

V ostatnom čase sa vo filmoch a na obrazovke objavujete v negatívnych rolách. Režiséri si vás na to cielene vyberajú alebo ste sa rozhodli, že chcete teraz hrať skôr takéto postavy?

To nie, často hovorím, že my herci sme ako tanečnice, ktoré čakajú, kým ich vyzvú do tanca. Je to zhoda okolností. Keď som bol mladý, hrával som kladné postavy, ako blondiak. A tmaví hrali záporákov. No po revolúcii sa to nejako otočilo. Vo Fontáne pre Zuzanu 2 som už hral mafiána. Záporné postavy mi teraz naozaj ponúkajú vo väčšej miere. Ale že by som si sám povedal, že teraz nastane zlom a budem hrať len záporákov, to nie.

Je naozaj pre herca zaujímavejšie hrať zápornú postavu?

To vám povie každý herec, že sú vďačnejšie, farebnejšie. Lebo klaďas vychádza ako klaďas vo všetkom, nemá takmer žiadnu chybu. Takého človeka však v realite musíte hľadať s lupou. Bežne máme ako ľudia dobré aj zlé vlastnosti. Záporák má viac farbičiek, môžem sa s tým viac hrať a dokonca aj ľudia sa s ním viac stotožňujú.

Film Únos rozhýbal verejnú mienku a nie dlho po ňom boli Mečiarove amnestie zrušené. Ako to vnímate? Máte pocit, že ste k tomu prispeli?

Tá téma zaspala a to bol najväčší problém. Už vtedy, keď Mečiar vyhlásil amnestie, sa malo urobiť všetko pre to, aby sa zrušili. Aby tento podvod neprešiel. Lebo to otvorilo cestu ďalším. Zistili, že u nás sa niečo také netrestá. Demokracia je super vec, ale politici by hlavne mali mať hmotnú zodpovednosť. Keď už dostane niekto možnosť rozhodovať o našich spoločných peniazoch, tak by mal byť za to aj zodpovedný. U nás je zodpovednosť malá a nevymožiteľná. A to je zlé. Malo by to byť inak. Človek s mocou môže mať výhody, môže ich užívať, môže sa kvôli nim uchádzať o funkciu. Asi to má veľké výhody, keď sú bilbordy s kandidátmi všade. Pritom sú veľmi drahé, ja v tom podnikám, viem, koľko to stojí. Ale asi sa im to oplatí. Keď však majú mať výhody, mali by mať aj veľkú zodpovednosť. To znamená, že by mali veľmi zvažovať, či sa vyberú cestou hrabania. Lebo keď sa to prevalí, o všetko prídu, hanbu z toho budú mať oni aj celá ich rodina. Mal by prísť strach, ktorý však chýba.

Myslíte si, že ľudia sa nestihli naučiť, o čom demokracia vlastne je? Že oni musia vyžadovať od politikov zodpovednosť?

Nie, podľa mňa sa to zatiaľ nenaučili a ešte to bude dlho trvať. Ako keď vtáčika dlho držíte v klietke a otvoríte mu ju. On ani nechce ísť von, lebo tam ho kŕmite, zvykol si na to a keby mal ísť do voľnej prírody, zomrie. Naučiť sa treba aj na slobodu. Užívať si ju v plnej miere a mať za seba zodpovednosť je veľmi ťažké. Lietanie po slobode sa musíme učiť. Horšie je to, že nám nerastú kladné vzory.

Podporili ste protikorupčné pochody. Ako vnímate organizátorov? Myslíte, že to mladých trochu rozhýbalo?

Asi áno, keď sa v takých množstvách stretli na námestiach, ale smutné je, že chýba reakcia. Veľa ľudí stratí nádej, hoci do toho idú s vedomím, že s niečím pohnú. Je hrozné, keď majú protestujúci transparenty pána Kaliňáka s nápismi, aby odstúpil, a keď za ním prídu novinári, povie, že je to skvelé, veď aj on za to štrngal, aby mohli slobodne na námestí vyjadrovať svoje názory. To už začína byť Hlava XXII. Nikam sa neposúvame. Potom aj dobrí ľudia prestávajú veriť a odchádzajú do zahraničia. To je strašne smutné. Čo budeme bez nich robiť? Mám známych aj medzi veľmi bohatými ľuďmi, aj politikmi. Keď sa s nimi rozprávam, pýtam sa ich: Máš veľa peňazí, rozhodol si sa ísť touto cestou, neurobil si pre iných veľa. Ale baví ťa to? Mňa by to nebavilo, bývať niekde na najvyššom poschodí, mať veľa peňazí, ale vyjsť von medzi ostatných, kde sú všetci chudobní a kde je kriminalita. Mne by sa páčilo chodiť po tej ulici medzi usmievavými, spokojnými ľuďmi.

Usmievajú sa, že som naivný. To je hrozné. My umelci sme v podstate naivní, veď väčšina hercov, ktorí začali podnikať, hneď aj skrachovala. Aj mne sa to stalo zopárkrát. Sedel som raz v spoločnosti, kde boli politici, a hovorím, že DPH je zlodejina. A tak sa na mňa usmievali, že Maroško, ty si taký naivný, však všetci z toho žijeme. No, som idealista. Aj preto som bol s mladými proti korupcii. Ale je to ako strieľať do piesku. Keď sa nič neudeje, stratíte chuť a poviete si, načo to robiť. Hrozné napríklad bolo, že po mojom prejave, ktorým som uvádzal film Únos v parlamente, reagovalo veľa ľudí negatívne. Nadávali mi, že som bohatý a čo sa do toho starám. Ostal vo mne pocit, že keď sa postavím za tých, ktorí sa dobre nemajú, ešte mi vynadajú.

Uvažovali ste niekedy o vstupe do politiky?

Politika je dosť špinavá. Mám rád ľudí a divadlo je predsa len iné. Tam prídu ľudia, ktorí si vás vážia. Divadlo môžem hrať s ľuďmi, ktorých mám rád. V politike sa však musíte stretávať s ľuďmi, ktorých nemáte radi a ktorí majú presne opačný názor. Ale zaujímajú ma veci verejné. Je pravda, že som dostal už dosť ponúk, zatiaľ som odmietol. Keď ma budú dlho hnevať, možno sa do toho pustím.

Ako si spomínate na november ’89? Ako to prebiehalo?

To bolo zvláštne obdobie. Už tri roky predtým som sa v Socialistickom zväze mládeže kriticky vyjadril za hercov. Vtedy, počas perestrojky, sa totiž prvýkrát pred prejavmi nekontrolovali príspevky. Rok som potom nemohol robiť. Keď neskôr pri-šla revolúcia, ukázala charaktery ľudí. Hovorí sa, že byť odvážny, keď máte odvahu, je ľahké, ale byť odvážny, keď ju nemáte, je ťažké. A napríklad, keď Milan Kňažko volal z Prahy, že v divadlách sa štrajkuje, že sa prestalo hrať, mal som v ten večer predstavenie. Bavili sme sa o tom, že nebudeme hrať, ale pár kolegov odporovalo a iní išli hneď preč. Postupovalo to však veľmi rýchlo. Prvý deň, keď sme sa stretli v Umeleckej besede, by nás všetkých dali do troch antonov a bolo by po revolúcii. Ale ďalší deň sme sa už do Umelky nezmestili a stretli sme sa vonku, tretí deň pred SND a štvrtý už na Námestí SNP. Takto postupne to rástlo. Pamätám si zopár kolegov, ktorí ušli, keď sme sa prvý deň podpisovali. A o tri-štyri dni už sa tlačili na tribúnu. Ja som sa netlačil. To, čo som chcel, som povedal už tri roky predtým.

Chodili sme po celej republike, aj do fabrík. Zo začiatku sa ľudia báli, ale bolo aj mnoho nadšencov. Vždy máte tých, ktorí prídu hneď, iní, ktorí majú rodiny, o tom dlhšie rozmýšľajú. Vtedy vie vládna garnitúra s ľuďmi hýbať, keď majú deti. Aj teraz je v politike veľa falošných ľudí, ktorí sa hlásia k rôznym stranám len preto, lebo z nich majú príjem, zamestnanie a boja sa, že o to prídu.

Ako to bolo v divadlách? Mali ste nejaké plány alebo to bolo skôr...

… živelné. Dosť živelné, až neskôr to začalo mať štruktúru. Dávali sme do toho veľa vlastných peňazí. Jazdili sme autami, odmietli sme v televízii točiť, tak sa nám vyhrážali, že to budeme musieť zaplatiť. Potom vznikli organizácie, niektorým dokonca preplácali ich cesty, a už sa to začalo utriasať. Ale ja som k nikomu nepatril. Som taký samobežec celý život. Študoval som v Brne a nie na VŠMU. Nikdy som nemal pocit, že sa mám niekde pridať, ani do VPN, alebo byť funkcionárom. Po revolúcii bolo dosť komplikované, že sa všetko zrušilo, strana, odbory a keď sa začalo riešiť, kto bude šéf, nik to nechcel robiť. Ani to nik nevedel robiť z tých, ktorí vyhrali. V kultúre to je tak, že tí, ktorí vedia a sú talentovaní, nechcú funkcionárčiť. Veď načo. A funkcie nakoniec majú tí, ktorí nie sú až takí talentovaní a hľadajú v nich nejaké výhody.

Poďme ešte k politike. Teraz boli voľby do VÚC. Potešili vás výsledky?

V prvom rade ma potešilo, že kotlebovci prehrali na celej čiare. Som proti akémukoľvek násiliu a tá strana ani ľudia v nej sa mi vôbec nepáčia.

Raz ste sa vyjadrili, že Robert Fico je podobný ako Vladimír Mečiar. Videli ste jeho tlačovku niekoľko dní po voľbách, kde výsledok prezentoval ako víťazstvo Smeru? Nevyzerá to ako prvý znak pomalého pádu?

(Smiech.) To je také isté, ako keď som spomínal Kaliňáka, ktorý plné námestie s jeho fotkou komentoval, že je to super, že decká môžu vyjadriť svoj názor. Toto je podobné. Samozrejme, každá minca má rub a líce. Štatistika môže ukázať dobrý aj zlý výsledok. Keď nemôžete priznať porážku, budete si hľadať takú štatistiku, podľa ktorej ste dopadli dobre, lebo máte štatisticky najviac poslancov. Ale to si aj kotlebovci môžu vymyslieť podobnú štatistiku, dá sa vyrobiť tak, aby to vyzeralo dobre.

Každé je iné. Film po vás zostane, vidí ho veľa ľudí. Ale divadlo ma baví, a to vám povie každý herec, pretože mám diváka nablízku. Cítim jeho okamžitú reakciu. Divadlo je živé. Baví ma najmä také, ako robím doma. Večierky pre priateľov, kde nám potom do kroniky píšu krásne veci. Divákov máme na pol metra. Hostí osobne vítam a pred predstavením aj po ňom sa s nimi bavím. Takže to je nielen potlesk, ale rovno mi ľudia povedia, čo zažili. Divadlo ma nabíja. Film sa kúskuje, začínate koncom alebo idete na preskáčku. Kontinuitu má režisér v hlave. A kto vám na pľaci zatlieska? Je to iné.

Keď českí herci hodnotia publikum, hovorievajú, že Slováci sú živelnejší, vďačnejší diváci ako Česi. Vidieť reakcie len na tvárach alebo sa diváci aj ozvú a nejako spolupracujú?

Diváci sú rôzni. Ich reakcia závisí od toho, čo hráte. Iná je komédia a iná tragédia. Ja mám rád tragikomédie, keď rozosmejeme ľudí, a potom strih, musíme ich veľmi rýchlo stlačiť naspäť, aby neboli rozjarení a začali počúvať myšlienku. A najmä, keď ich ešte dotlačíme k slze. Je úžasné, keď máte v jednom predstavení slzy šťastia aj smútku. A diváci? Skôr herectvo u nás je iné ako v Česku. Tam je viac cez rozum a tu cez srdce. My sme viac pocitoví, oni sú „sprecheri“. Majú bližšie k Nemcom a my zas k Rusom. Možno sa to aj v diváckych reakciách odzrkadľuje. Ale mix srdca a rozumu je najlepší. Nedelil by som, ktoré divadlo je lepšie. My máme radi českých hercov a oni zas majú radi nás. Ja tam chodím hrať rád. Teraz sme mali v Česku stú reprízu Mandarínkovej izby. Po predstavení mi diváci často hovoria, že si prišli vypočuť „ľúbozvučnú slovenčinu“, lebo už ju v televízii nepočujú. Mrzí ma, že kým v Česku je veľa krásnych divadiel, investujú do nich, na Slovensku sa to nedá povedať. Pomaly nie je kde hrať. A tam, kde hráme, je často jasné, že priestor je celý mesiac zavretý. Je mi to ľúto, lebo Slováci majú divadlo veľmi radi.

Aké filmy máte rád, keď idete do kina?

Keď veľa robím, chcem oddychovať a nechám sa viesť niečím veselým. Mám rád príbehy zo života. Násilia, strieľačiek a detektívok je priveľa. Ľúbim filmy, kde sa môžem pozrieť na ľudské osudy, ktoré majú humor a sú príjemné.

Máte veľa aktivít. Ako dávate dokopy rodinný a pracovný život?

Je to ťažké. O deti sa stará moja manželka, ja som hodinový otec, alebo ako by sa to dalo povedať. Som často odcestovaný. Ale keď som doma, snažím sa s nimi byť čo najviac. Teraz sú všetci v Kostarike. Išli tam na päť mesiacov študovať v angličtine. Rozhodol som sa ich do života vybaviť jazykovo. Lebo ja sám s tým mám problém a je to veľký hendikep. Svet je krásny, treba sa zoznamovať s ľuďmi z iných krajín, s inou kultúrou.  Keď neovládate jazyk, ťažko sa preniká do myslenia ľudí. Podľa rozprávania, prízvuku viete človeka zaradiť do nejakej society. Ale keď neovládate ich jazyk, tak vám to nič  nehovorí.

Vaša manželka Nataša Nikitinová šéfovala Centru právnej pomoci. V médiách sa objavovalo, že draho nakupuje. Ako ste to doma prežívali, riešili ste to spolu?

Ja svoju ženu poznám veľmi dobre. Všetky tieto osočovania boli nezmyselné, ničím nepodložené. Ibaže je to ťažké, lebo keď sa vyviňujete, ťaháte na seba ešte väčšiu pozornosť. A je to tvrdenie proti tvrdeniu. Veľakrát, keď aj o mne niečo napíšu, moja žena, ktorá je právnička, mi radí, aby som nereagoval. Lebo keď reagujete, píšu ešte viac. Napríklad niekde napísali, že ju vyhodili. Ale keď máte trojročné obdobie, na ktoré vás zvolili, tak vás nevyhadzujú, ale končí sa vám obdobie. Ďalšia vec je, že ju zamestnanci prehovárali, aby išla do konkurzu na ďalšie obdobie. Najprv nechcela. Potom v konkurze neprešla, ale vždy sa treba pozrieť, kto tvorí komisiu... V písomnej časti získala najviac bodov. Ale nechcem to veľmi riešiť. Aj tak vždy písali, že je to moja žena, a nie jej meno. Viete, ak sa niekto snaží a desiatim pomôže, tak ten jeden, ktorému šliapne na otlak, sa ozve.

Maroš Kramár: „My umelci sme v podstate naivní, veď väčšina hercov, ktorí začali podnikať, hneď aj skrachovala“

Výber pre vás