Dopady zrady: Ubránili by sme sa Nemcom v roku 1938? Z čoho Tiso vyberal? A malo SNP zmysel?

Povstalecké paradoxy: Koľkí Slováci by sa dnes odvážili vzoprieť obrovskej fašistickej presile?

1938: Naše hranice bolo pripravených brániť 1,3 milióna Čechoslovákov. Pri ústupe mnohí plakali

Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Hlavné banskobystrické námestie pulzuje životom. Záhradné reštaurácie sú takmer plné, pred fontánou či „šikmou vežou“ sa fotia skupinky turistov, okolo nás sa promenádujú páriky, vojaci v&nbsp;dobových uniformách i&nbsp;staré armádne stroje. S&nbsp;riaditeľom Stredoslovenského múzea, historikom a&nbsp;autorom zhruba tridsiatky knižných publikácií sa usadíme v&nbsp;tieni slnečníka jedného z&nbsp;tunajších podnikov a&nbsp;objednáme si nealkoholické pivo. Nemecké. Iné nemajú. Deň pred oslavou 80. výročia SNP, v&nbsp;samom centre najväčšieho hnutia odporu, to vyznieva trochu paradoxne. Ale možno i&nbsp;príznačne, keďže náš rozhovor, v&nbsp;ktorom sa vraciame až k&nbsp;zrodu diabla, je paradoxov plný. Od príbehu neuznaného maliara, ktorý takmer rozbil svet, ako ho poznáme, cez povojnové pre­zliekanie kabátov až po perzekvovanie „nesprávnych“ bojovníkov proti fašizmu komunistickým režimom. S&nbsp;MARCELOM PECNÍKOM (41) sa rozprával PETER GALAN.

Ako vnímate Povstanie očami historika? Bezpochyby ako jednu z&nbsp;najdôležitejších udalostí slovenskej histórie. Je pravda, že za socializmu sa to s&nbsp;jeho propagáciou preháňalo, ale po revolúcii sa objavil opačný extrém. Mnohí ho začali znevažovať, dokonca sa hovorilo, že partizáni len kradli dedinčanom jedlo, samopalmi plašili hydinu a&nbsp;zbytočne Nemcov provokovali. Radi zabúdame na fakt, že tí ľudia umierali okrem iného a podstatnejšieho za to, aby sme ich teraz v&nbsp;mieri, z&nbsp;bezpečia svojich príbytkov mohli slobodne kritizovať. Prekáža mi, že pohľad na minulosť často deformujeme súčasnou optikou. Z&nbsp;pozície „generálov po bitke“. Možno by sme sa mohli zamyslieť nad tým, ako raz naše vnúčatá budú hodnotiť súčasnosť. Či sa nás nespýtajú, prečo sme proti nespravodlivosti, rozkrádaniu či absurditám nevystúpili ostrejšie, prečo sme ich dovolili, hoci nám nehrozila guľka do hlavy ani väzenie. Občas spoza rieky Moravy zaznie, že sme sa pred koncom vojny narýchlo vzbúrili, aby sme zatienili fašistickú minulosť. Je to hlúposť. SNP sa v&nbsp;podstate začalo dávno pred 29. augustom 1944. Už po prvých represáliách a&nbsp;deportáciách Židov v&nbsp;roku 1942 mnohí občania otvorene vyjadrovali nevôľu, organizovali protesty, vyskytli sa sabotáže. V&nbsp;štyridsiatom treťom vznikla Vianočná dohoda a&nbsp;spojil sa nekomunistický odboj s&nbsp;komunistickým. Niektoré procesy boli dokonca riadené priamo vedením slovenskej armády, vstupovali do toho i&nbsp;naši exiloví politici v&nbsp;Moskve a&nbsp;v&nbsp;Londýne. Takže nič sa nedialo na poslednú chvíľu. Skôr naopak.

Čo tým myslíte? Povstanie malo byť naviazané hlavne na postupujúcu sovietsku armádu. No v&nbsp;čase, keď bola ešte ďaleko od hraníc, došlo k&nbsp;niekoľkým incidentom. Jeden z&nbsp;najvážnejších sa odohral v&nbsp;Turčianskom Svätom Martine, keď partizáni prepadli a&nbsp;zabili nemeckú posádku. Reakciou Berlína bolo postupné obsadzovanie Slovenska. Preto bolo SNP vyhlásené predčasne, bez okamžitej podpory zo zahraničia. Napriek tomu sa naši vojaci a&nbsp;partizáni držali niekoľko týždňov. Proti 40-tisícovej fašistickej armáde však nemali šancu. Od konca októbra už pokračoval len partizánsky odpor. Vtedy si aj Slovensko vytrpelo krvavé obdobie, vražedné besnenie Nemcov i&nbsp;domácich gardistov, popravy civilistov, vypálené dediny, bombardovanie a&nbsp;ďalšie deportácie do koncentrákov. Tu v&nbsp;Bystrici nám desivé mesiace pripomína napríklad hromadný hrob v&nbsp;Kremničke, kde skončilo takmer tisíc ľudí, od pármesačných detí až po dôchodcov, alebo vápenka v&nbsp;Nemeckej.

Malo to teda zmysel? Bol to celonárodný vzdor, aký u&nbsp;nás nemá obdobu. Je obdivuhodné, že sa Slováci prakticky na všetkých úrovniach, od niekoľkých členov vlády až po stredoškolských študentov, dokázali postaviť silnej fašistickej moci. Kto by dnes našiel tú odvahu? Je to vec národnej hrdosti. Zároveň sme sa tým pridali k&nbsp;víťazným krajinám. A&nbsp;na 40 rokov sa z&nbsp;nás stal ruský vazal. Zatiaľ sa porazené Nemecko s&nbsp;americkou podporou vypracovalo na svetového lídra. Máte pravdu, človek sa akosi prirodzene pýta, kto vlastne vojnu vyhral. Ak však hovoríme o&nbsp;Marshallovom pláne, ten sa týkal celej Európy. A&nbsp;existoval dôvod, prečo z&nbsp;neho Nemecko nemohli vynechať. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Môžete byť konkrétnejší? Podhubie pre najväčší svetový konflikt sa začalo rodiť už po prvej svetovej vojne. Vtedy mocnosti Nemcov zrazili na kolená a&nbsp;nariadili im likvidačné reparácie. Priemysel stagnoval, šírila sa chudoba, beznádej, do toho vypukla hospodárska kríza. Ľudia hľadali východisko, ako z&nbsp;toho von. A&nbsp;tým bol Adolf? Ponúkol riešenia, sľúbil prácu, nové autá, lepší život. Navyše označil nepriateľa, na ktorého mohli hodiť príčinu svojej mizérie. Samozrejme, hlavne Židov.

Stačili im plané sľuby nedoceneného maliara z&nbsp;Horného Rakúska? Spočiatku nie. No Hitler je modelový príklad, prečo sa treba mať pred horlivými politickými aktivistami na pozore. Bol neúnavný, špecifický, teatrálny, presvedčivý. Rečnil na uliciach pre pár zvedavcov aj na zhromaždeniach, ktoré zďaleka nedosahovali kapacitu Pasienkov. No časom ich mnohonásobne prevýšili. To už boli rituálne podujatia miestami hraničiace s&nbsp;okultizmom. Kombináciou sugestívneho prejavu, manipulácie a&nbsp;fragmentov pravdy sa dral nahor. Až na post ríšskeho „führera“. Koľko mu to trvalo? Dlho. Keď výzvy na „jeho“ revolučné zmeny nezaberali, vstúpil do bezvýznamnej robotníckej partaje DAP, ktorá mala tak málo členov, že ich rátali od päťstovky. Hitler mal preukaz číslo 555, teda bol 55. v&nbsp;poradí. Postupne mohutneli, stranu premenovali na NSDAP, prísľubom obnovy priemyslu získali podporu domácich firiem a&nbsp;v&nbsp;roku 1933 sa dostali k&nbsp;moci. Národ ich nasledoval, pretože skutočne prišiel obrat. Prestali sa platiť reparácie, zbrojárske firmy bežali naplno, Nemecko sa stavalo na nohy. Z&nbsp;Hitlera sa stal rešpektovaný vodca, ktorého fotografiu zverejnil časopis Time na titulnej strane ako muža roka 1938.

Teda v&nbsp;čase, keď zhltol Sudety? Áno. V&nbsp;tomto prípade bol termín mníchovská zrada veľmi presný. Spojenci nás Nemecku podhodili v&nbsp;nádeji, že tým sa nároky Berlína skončia. Vedeli, že na danom území žili státisíce sudetských Nemcov a&nbsp;v&nbsp;Československu fungovalo niekoľko silných fašistických strán, takže si zrejme mysleli, že sa až tak veľa nestane.

Mohli sme sa vtedy brániť? Rozhodne sme na to boli pripravení. Hoci bola u&nbsp;nás vládna kríza, 23. septembra 1938 v&nbsp;noci sa zmobilizovalo takmer 1,3 milióna mužov v&nbsp;zbrani, čo sa blížilo k&nbsp;počtom najväčších armád v&nbsp;Európe. Okrem toho sme mali na veľkej časti nemeckej hranice vybudovanú dlhú líniu bunkrov, guľometných a&nbsp;delostreleckých hniezd. Potom však prišiel Mníchov a&nbsp;naša vláda bola prinútená územie odstúpiť. Zavládlo obrovské sklamanie, že sme sa nepostavili na odpor. Mnohí cítili beznádej, dokonca plakali. Aká sila proti nám stála? Nemecká armáda mala vtedy zhruba dva milióny vojakov a&nbsp;pochybujem, že by všetkých poslali na Československo. Nešlo teda o&nbsp;žiadnu drvivú prevahu. Je možné, že by sme hranicu nejaký čas udržali a&nbsp;spojenci by svoj postoj prehodnotili. Na druhej strane by rozhodnutie brániť sa mohlo mať aj fatálne následky. To sa už nedozvieme. Hitler dosiahol svoje, získal sudetské fabriky a&nbsp;mohol sa ďalší rok pripravovať na Poľsko. Spolu so Sovietmi. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Potom prišla asi najkontroverznejšia etapa slovenských dejín. Mali sme na výber? Keď si Tisa v&nbsp;marci 1939 Hitler zavolal do Berlína, zabratie Čiech a&nbsp;Moravy bolo na spadnutie. Mal iba dve zlé možnosti. Buď skončíme ako Česi, alebo nás roztrhajú okolité krajiny. Z&nbsp;jednej strany Maďari s&nbsp;odvekým nárokom na Slovensko, z&nbsp;druhej Poliaci, ktorí na základe historického dlhu mohli tiež požadovať časť nášho územia. Na východe Sovietsky zväz, vtedy ešte spojenec Nemecka, na západe protektorát a&nbsp;Rakúsko – súčasť ríše. Na rozhodnutie mal len deň a&nbsp;nakoniec súhlasil s&nbsp;vyhlásením Slovenského štátu. Otázka je, či mu to bolo celkom proti srsti, keďže bol dlhoročný funkcionár Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorej dlhodobým cieľom bola práve samostatnosť.

Čo presne znamenalo „dopadnúť ako Česi“? Protektorát bol obsadený vojskom, ríšsky protektor diktoval prezidentovi a&nbsp;vláde, čo majú robiť, popri českej mene tam platila marka, čím Nemci krajinu ekonomicky vyciciavali, vládol tam teror, prenasledovanie, nedalo sa hovoriť ani o&nbsp;náznaku normálneho života. Na Slovensku pôsobili „nemeckí poradcovia“, mali sme len našu menu, do istej miery rozhodovala domáca exekutíva a&nbsp;práve vďaka tomu sa podarilo pripraviť SNP aj so zapojením niektorých členov slovenskej vlády. Tiso to musel minimálne tušiť, keďže za chystaným prevratom stál minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš, financie a&nbsp;materiálnu pomoc zabezpečovali hospodárski ministri. Takže sa rozhodol správne? Slovo správne by som asi nepoužil. Vybral si menšie zlo. Vďaka tomu sme boli vo veľkej miere chránení pred hrôzami vojny, ale krajina mala totalitné prvky. Podľa vzoru Nemecka sa zaviedli rasové zákony, ktoré sme údajne aplikovali silnejšie ako samotní fašisti, posilňoval sa nacionalizmus, udávalo sa a&nbsp;ani gardisti neprispievali k&nbsp;všeobecnej pohode. Na rozdiel od iných krajín u&nbsp;nás síce odporcov režimu nepopravovali a&nbsp;v&nbsp;porovnaní s&nbsp;Čechmi sa mnohým občanom žilo lepšie, rozhodne sme však neboli ostrov slobody.

Najviac sa Tisovi vyčítajú deportácie Židov, za ktoré sme dokonca platili... K&nbsp;neospravedlniteľnému holokaustu dochádzalo v&nbsp;Nemecku, Maďarsku, Poľsku, Česku, prakticky všade, kam Nemci dosiahli. U&nbsp;nás to nemohlo byť inak. Je hrozné to vôbec porovnávať, faktom však je, že v&nbsp;iných krajinách bolo oveľa horšie. Napríklad z&nbsp;Maďarska deportovali okolo 440-tisíc Židov (a&nbsp;ďalších 120-tisíc povraždili), z&nbsp;Poľska vyše 2,7 milióna. Zo Slovenska približne 70-tisíc. Mnohých našinci schovávali vo svojich domoch, a&nbsp;tak neraz zachránili celé rodiny. Dávali sa aj prezidentské a&nbsp;ministerské výnimky pre záujmové osoby. Hovorilo sa im „hospodárski Židia“, ktorí boli prínosom pre štát a&nbsp;ekonomiku. Aj tu je však ale. Niektorí za to museli zaplatiť a&nbsp;mnohé výnimky platili, len kým boli potrební. Platba za deportácie bola bez debaty hlboko amorálna, nemyslím si však, že to bol slovenský nápad.

Vedelo sa vtedy, aký osud deportovaných Židov čakal? Nikdy sa nehovorilo o&nbsp;vyhladzovaní. Istý čas dokonca existovala propaganda, ktorá tvrdila, že ich vozia na stavebné práce. Už v&nbsp;roku 1942 sa však podarilo z&nbsp;tábora Majdanek ujsť Žilinčanovi Dionýzovi Lenárdovi. Vtedy tam síce ešte neboli plynové komory, no podal svedectvo o&nbsp;porušovaní ľudských práv, utrpení väzňov, hlade a&nbsp;zlých podmienkach. Dostalo sa to k&nbsp;židovskému ústrediu a&nbsp;ďalším orgánom. Nezodpovedanou otázkou dodnes zostáva, či až k&nbsp;Tisovi. No aj keby nie, nič to nemení na obludnosti a zločinnosti deportácií. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Dá sa o&nbsp;tom období povedať niečo pozitívne? Diali sa desivé veci, ktoré nemožno ani náznakom bagatelizovať či relativizovať. Ale Slovenský štát nebol len Tiso, holokaust a&nbsp;gardisti. Mal svojich hrdinov. Stovky ľudí, ktorí riskovali vlastný život, aby uchránili židovských susedov a&nbsp;známych, získali ocenenie Spravodliví medzi národmi. Do odboja išli obyčajní ľudia aj takmer deti. Ministerstvá viedli v&nbsp;určitých oblastiach dvojaké účtovníctvo, jedno pre Nemcov, druhé reálne, pričom rozdiel chystali na podporu Povstania. Vtedajší guvernér národnej banky Imrich Karvaš dal v&nbsp;štyridsiatom štvrtom vyraziť dva milióny strieborných päťdesiatkorunáčok, čím zabránil zhabaniu troch ton striebra. V&nbsp;zlomových momentoch potom poslal do bystrickej filiálky národnej banky obrovskú hotovosť určenú pre povstalcov. Po potlačení SNP za to skončil v&nbsp;lágri. Prežil, no neskôr ho zase zavreli komunisti. Takých povojnových paradoxov sme tu mali viacero. Či už perzekvovanie letcov, ktorí sa vrátili z&nbsp;Anglicka, alebo uväznenie vdovy po generálovi Golianovi. Miestami tragikomické boli dedinské súdy, keď gardistu súdil bývalý gardista, ktorý stihol včas prezliecť kabát. Preto mnohé mestá a&nbsp;obce nemajú dobové kroniky alebo sú z&nbsp;nich vytrhnuté strany.

Keď hovoríme o&nbsp;súdoch, ako to bolo s&nbsp;Tisom? Bol rozporuplná osobnosť a&nbsp;obdobie bolo hladné po vyvodení zodpovednosti až pomste. Mnohé veci však asi nemohol urobiť zásadne inak, ak nechcel zvyšovať počty obetí či riziko nemeckých sankcií. Treba pripomenúť, že patril k&nbsp;umiernenému krídlu hlinkovej strany a&nbsp;jeho alternatívou boli Tuka, Ďurčanský či Mach – podporovatelia fašistických ideí. Priťažil mu ďakovný list Hitlerovi za potlačenie SNP či vyznamenávanie nemeckých vojakov, akokoľvek to mohli byť účelové kroky na zmiernenie represálií. Nepomohol mu ani pokus o&nbsp;útek pred koncom vojny, antikomunistický postoj a&nbsp;sebavedomé vystupovanie pred tribunálom. No zrejme najzásadnejšia bola požiadavka Moskvy na exemplárny trest. Myslím si, že jeho činy mali byť podrobené odbornej diskusii. Jasne povedať, za čo vinu niesol a&nbsp;za čo nie, aby sme sa ako národ dokázali s&nbsp;minulosťou vyrovnať a&nbsp;posunúť sa ďalej. Taká diskusia sa však nikdy poriadne neotvorila, a&nbsp;tak pre jednu časť Slovákov zostal Tiso vojnový zločinec, pre druhú, nie zanedbateľnú, hrdina a&nbsp;mučeník.

Zmazali sme Povstaním biľag fašizoidnej krajiny? Zrejme celkom nie. Paradoxne je však nepravdepodobné, že bez istej autonómie Slovenského štátu by vôbec nejaké SNP bolo. Chýbali by financie, koordinácia, silové zložky, strategická sieť. V&nbsp;podobe, v&nbsp;akej sa udialo, sa stalo jednou z&nbsp;najvýraznejších a&nbsp;najhrdinskejších udalostí v&nbsp;našich dejinách. Ukázali sme, že nie sme národ zbabelcov, a&nbsp;keď treba, dokážeme sa zlu postaviť. Aj keď si nie som istý, či to dnes ešte v&nbsp;plnej miere platí.

Dopady zrady: Ubránili by sme sa Nemcom v roku 1938? Z čoho Tiso vyberal? A malo SNP zmysel?

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás

Dopady zrady: Ubránili by sme sa Nemcom v roku 1938? Z čoho Tiso vyberal? A malo SNP zmysel?

Autor článku

Peter Galan

Súvisiace články

Joko Widodo dal postaviť modernú metropolu. Už o pár týždňov sa stane rušným mestom budúcnosti

Poľovačka na Imán: Alžírska boxerka sa ničím neprevinila. Nie ona si zaslúži odsúdenie a hnev

Kuriozity: Všestranný pomocník v domácnosti, ktorý neodvráva a nepýta sa vyšší plat

Ikonický záber z parížskej olympiády: Surfista vznášajúci sa nad hladinou oceánu obletel svet

Výber pre vás