Pred útokmi Hamasu bol život v Tel Avive super, spomína slovenský futbalista Jakub Sylvestr

Moja žena nechce o návrate do Izraela ani počuť, hovorí slovenský futbalista po útokoch Hamasu

O našom odchode rozhodlo vraždenie civilistov v uliciach, hovorí futbalista Jakub Sylvestr

Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Bol to taký obyčajný začiatok víkendu. Dopoludnia tréning, potom chvíle s&nbsp;rodinou na pláži. Október je v&nbsp;Izraeli stále plný slnka, ortuť v&nbsp;teplomere sa škriabala k&nbsp;tridsiatim stupňom a&nbsp;more bolo príjemne teplé. Takmer letná pohoda. Všetko sa zmenilo nasledujúce ráno. Oblohu preťali pásy tisícok rakiet, mestá neďaleko hranice s&nbsp;Gazou prebudilo ohlušujúce kvílenie sirén. „Ešte rozospatí sme si v&nbsp;prvej chvíli mysleli, že nás čaká bežná rutina, pár minút v&nbsp;bunkri, ktorý máme priamo v&nbsp;byte. Lenže útoky pokračovali a&nbsp;do obeda sme sa museli ukryť asi desaťkrát,“ spomína v&nbsp;rozhovore s&nbsp;PETROM GALANOM bývalý futbalový reprezentant a&nbsp;v&nbsp;súčasnosti útočník izraelského prvoligového klubu Sektzia Ness Ziona JAKUB SYLVESTR (34). „Medzičasom naši známi a&nbsp;priatelia zverejňovali fotografie a&nbsp;videá, ako teroristi pobehujú medzi domami so samopalmi a&nbsp;s&nbsp;pancierovkami, vraždia ľudí priamo v&nbsp;uliciach, na autobusových zastávkach. Tie hrozné obrazy mám dodnes pred očami.“

V&nbsp;oblasti pásma Gazy je pôda horúca už desiatky rokov. Dá sa v&nbsp;prostredí, kde nad ľuďmi neustále visí hrozba smrti, normálne žiť?

Zvonka to vyzerá horšie, ako keď tam priamo ste. V&nbsp;televízii totiž ukazujú hlavne konflikty, nepokoje, demonštrácie. Obyčajný život nie je pre médiá zaujímavý. Je pravda, že na prelome tisícročí vybuchovali autá, domy, odpálilo sa niekoľko samovražedných útočníkov. Ale potom sa situácia stabilizovala. Žijem v&nbsp;meste Bat Jam, necelých štyridsať kilometrov od hranice, a&nbsp;počas prvého pobytu som sa musel uchýliť do bunkra len raz. Známy, ktorý žije v&nbsp;susediacom Tel Avive, mi hovoril, že sirény už nepočul dvadsať rokov.

Takže raketový útok pre vás nebol úplnou novinkou?

Nie, hoci vtedy som strach vnímal intenzívnejšie, tentoraz to bolo celkom iné v&nbsp;rozsahu operácie aj jej surovosti. Pocit ohrozenia bol hmatateľný. Máme balkón obrátený ku Gaze a&nbsp;sledovali sme množstvo rakiet, ktoré smerovali do rôznych oblastí. Sociálne siete sa plnili drastickými fotografiami. Od priateľky, ktorá žije v&nbsp;Izraeli trinásť rokov, sme priebežne dostávali čerstvé správy o&nbsp;zverstvách, ktoré Hamas páchal. Bol to obrovský nápor na psychiku, manželka Soňa si aj poplakala. Ja som sa snažil byť silný, neprejavovať emócie, aby som bol pre ňu a&nbsp;svojho ani nie dvojročného syna oporou.

Nie. Keby išlo „len“ o&nbsp;rakety, asi by sme počkali. Izrael má skvelý systém protivzdušnej obrany Iron Dome, ktorý dokáže väčšinu bômb eliminovať. Rozhodnutie prišlo až po tom, keď sme sa dozvedeli, že teroristi zabíjajú a&nbsp;unášajú obyvateľov i&nbsp;malé deti. Nikto nechápal, ako sa to mohlo stať, kde bola armáda, sledovacia technika. Najrozumnejším vysvetlením asi je, že rakety mali odpútať pozornosť, aby pozemné jednotky Hamasu zničili hraničný plot a&nbsp;prenikli do krajiny. Niečo také sa v&nbsp;novodobej histórii nikdy nestalo. Keď mi zavolal prezident klubu a&nbsp;odporučil odletieť, neváhal som. A&nbsp;dobre som urobil. Pár hodín po odchode z&nbsp;bytu padla raketa do našej oblasti a&nbsp;druhý deň rovno na vedľajší dom.

Rovnako zrejme uvažovalo viacero cudzincov, možno i&nbsp;domácich. Vládol na letisku chaos a&nbsp;panika?

Vôbec. Napriek tomu, že sme sa v&nbsp;priebehu dvoch hodín museli trikrát schovať do krytov, všetci boli relatívne pokojní, vedeli, čo majú robiť. Žiadny krik, pobehovanie, nárek. Ťažšie to bolo s&nbsp;odletom. Nekonečné čakanie, potom nám zrušili jeden let, o&nbsp;pár hodín druhý a&nbsp;dostali sme sa do situácie, že sme boli schopní brať čokoľvek. Atény, Paríž, Madrid, Sofiu, Abú Zabí. Ale všetko bolo obsadené. Nakoniec sa nám podarilo získať miesta do Bukurešti. Kým sme sa však neodlepili od zeme, tŕpol som, či nás zas nenechajú vystúpiť. Napätie zo mňa opadlo, až keď sme boli nad morom. V&nbsp;rumunskej metropole sme si dali pauzu, dospali v&nbsp;hoteli, posedeli s&nbsp;našim rodákom Adamom Nemcom a&nbsp;v&nbsp;pondelok zamierili do Viedne.

V&nbsp;Izraeli ste počas dvoch pobytov pôsobili takmer tri roky. Aké to tam bolo pred útokmi?

Spočiatku zložité. Vlastne dlho nebolo isté, či tam vôbec vycestujeme. Soňa, vtedy ešte priateľka, bola zásadne proti. Až po roku a&nbsp;opakovaných uisteniach od známych, že sa niet čoho obávať, súhlasila. Neoľutovali sme. Rakety z&nbsp;Gazy síce priebežne lietali, ale Iron Dome ich likvidoval s&nbsp;vysokou úspešnosťou, takže hrozbu sme postupne zatlačili do úzadia. Zbavili sme sa strachu a&nbsp;vychutnávali život v&nbsp;tesnej blízkosti Tel Avivu. Je to moderné multinárodné mesto s&nbsp;bohatým kultúrnym životom, nekonečnou ponukou svetových kuchýň, so zábavou vo dne i&nbsp;v&nbsp;noci, plné mladých ľudí, priateľských a&nbsp;zhovorčivých obyvateľov. K&nbsp;tomu si prirátajte more, pláže, teploty, ktoré len počas zimných mesiacov klesnú na 10 až 15 stupňov. Nakoniec sa nám odtiaľ vôbec nechcelo odísť.

Zaskočilo nás, keď sme stretávali civilov so samopalmi, noví známi nám však vysvetlili, že sú to vojaci vo výcviku, ktorí musia mať aj v&nbsp;čase voľna zbraň pri sebe. Rovnako neustále kontroly od letiska cez metro či vlakové stanice až po parkoviská a&nbsp;nákupné centrá. Rýchlo sme si však na tieto špecifiká zvykli a&nbsp;vďaka nim sme sa cítili bezpečnejšie. Horšie je to s&nbsp;cenami. Tel Aviv bol vyhlásený za najdrahšie mesto na svete, takže aj pri troj- až štvortisícových platoch sa musia obyvatelia obracať. Veď len za škôlku zaplatia v&nbsp;prepočte tisíc eur mesačne, obed s&nbsp;polievkou vyjde v&nbsp;reštaurácii od 25 eur vyššie, ak pozvete priateľku na malý drink do baru, zaplatíte najmenej dvadsať eur. No a&nbsp;bývanie? Za štvorizbový byt som platil tri tisícky. Napriek tomu sme tam bezdomovcov či žobrákov nevideli. Pravda však je, že na vidieku sa žije aj v&nbsp;chatrčiach.

Myslím si, že ich príliš neriešili. Pozreli si správy o&nbsp;nepokojoch v&nbsp;Gaze, ale to bolo všetko. Brali to tak, že sa situácia za posledné roky upokojila. Určite som z&nbsp;nich necítil nenávisť. Veď Gazu zásobovali vodou, elektrinou, tovarmi, zamestnávali odtiaľ desaťtisíce pracovníkov. Často sa objavuje názor, že zlobu živí len teroristická skupina, ktorá je tam pri moci. Bežní Palestínčania násilie a&nbsp;vraždenie neschvaľujú.

Svet obleteli fotografie, na ktorých sa bežní Palestínčania tešia z&nbsp;úspechu Hamasu.

Žijú v&nbsp;neslobode, nemôžu verejne povedať, čo si naozaj myslia. Veď si spomeňte, čo sa stalo, keď Izrael vyzval obyvateľov Gazy, aby opustili mesto, lebo ho idú bombardovať. Hamas ich tam uväznil. Nesmeli odísť. Zrejme preto, aby teroristi mohli ukazovať zábery, ako Izrael vraždí civilistov. Fakt je, že dnes už nejde o&nbsp;to, kto je v&nbsp;práve. Ten konflikt trvá tisícky rokov a&nbsp;obyčajní ľudia na oboch stranách sú z&nbsp;neho unavení, chceli by mier.

Dostávate správy o&nbsp;tom, čo sa v&nbsp;Izraeli deje?

Som v&nbsp;kontakte so spoluhráčmi, ktorí tam zostali, s&nbsp;priateľmi. Podľa nich sa teroristi buď stiahli do Gazy, alebo sa ukrývajú. Rakety lietajú naďalej, sporadicky prichádzajú útoky aj z&nbsp;Libanonu. Práve včera som telefonoval s&nbsp;majiteľom klubu. Povedal, že niektoré mužstvá začali s&nbsp;tréning- mi. Ale len zvoľna. Mnohí hráči sú na tom psychicky zle, takmer každý má blízkeho, kamaráta, známeho, ktorého teroristi zabili, zranili alebo uniesli.

Ak dobre rátam, ako futbalista ste pôsobili v&nbsp;siedmich krajinách a&nbsp;vystriedali štrnásť klubov. Je to obvyklé?

Samozrejme, že nie. Do dvadsiatich ôsmich rokov som sa držal, hral za päť mužstiev, čo je normálne. Až v&nbsp;Izraeli sa to zlomilo. Podpisoval som krátkodobé zmluvy a&nbsp;tričká sa menili častejšie.

Ak by ste mali porovnať európske tímy s&nbsp;Izraelčanmi, ktoré rozdiely by ste vypichli?

Hlavne Nemci, ale aj Dáni či Chorváti sú oveľa dôslednejší, na tréningoch podávajú vysoké výkony vrátane tridsiateho hráča na lavičke. V&nbsp;Izraeli je to voľnejšie, neriešia sa detaily. Nič sa nedeje, ak nejakú súčasť prípravy vypustia. Niežeby futbal nebrali vážne, ale nepotrhajú sa.

Určite ten, ktorý som poznal v&nbsp;bundeslige, prípadne v&nbsp;Diname Záhreb. Nikdy som nebol nejaký extra talent a&nbsp;všetko, čo som dosiahol, som si poctivo odpracoval. Tvrdá drina mi sedí.

V&nbsp;Izraeli sa vám končí zmluva až v&nbsp;máji. Čo ak sa o&nbsp;pár týždňov opäť začne naplno hrať a&nbsp;povolajú vás?

Neviem. Soňa návrat nekompromisne odmieta a&nbsp;presviedčať ju rozhodne nebudem. Veď po tom, čo zažila, dodnes nevie poriadne spávať. Ja si zas neviem predstaviť, že by som ju a&nbsp;syna na dlhé mesiace opustil. Žijem prítomnosťou a&nbsp;touto otázkou sa vôbec nezaoberám. Veľa bude záležať na tom, čo sa bude na Blízkom východe diať a&nbsp;ako sa k&nbsp;potenciálnemu prestupu postaví UEFA, FIFA či samotný klub. Pravda však je, že doma som už pár týždňov a&nbsp;futbal, ktorý milujem, mi začína chýbať. Dokonca sa mi o&nbsp;ňom sníva. Než padne nejaké rozhodnutie, asi sa pridám k&nbsp;nejakému slovenskému mužstvu.

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/pred-utokmi-hamasu-bol-zivot-tel-avive-vyborny-spomina-jakub-sylvestr-navrate-neuvazuje" target="_blank">Viac fotografií v GALÉRII</a>

Banskobystrický útočník odštartoval kariéru v mládežníckom klube Jupie Podlavice, odkiaľ postúpil do Dukly Banská Bystrica. Slovenskú dráhu zakončil v Slovane Bratislava. Štyri roky patril do slovenskej reprezentácie. Jeho prvým zahraničným tímom bolo Dinamo Záhreb, nasledovali kluby v Nemecku, Dánsku, Poľsku, Indii, Litve a opakovane v Izraeli. Asi najúspešnejšia sezóna bola v rokoch 2013/2014, keď ho vyhlásili za najlepšieho strelca druhej bundesligy. Plynule hovorí po anglicky, nemecky a chorvátsky. S manželkou Soňou vychovávajú dvojročného syna.

Moja žena nechce o návrate do Izraela ani počuť, hovorí slovenský futbalista po útokoch Hamasu

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás

Moja žena nechce o návrate do Izraela ani počuť, hovorí slovenský futbalista po útokoch Hamasu

Autor článku

Peter Galan

Súvisiace články

Otázka neznela či, ale kedy, hovoria vagnerovci o smrti Prigožina. Čo s nimi bude ďalej?

Futbalový guru Hamšík vzbudil rozruch hneď dvakrát: To čo mal na sebe, bilo každému do očí

Pády z okna, čudné samovraždy: Počet záhadných úmrtí Putinových odporcov rýchlo narastá

Výber pre vás