Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Tieto otázky si kládol francúzsky neuropsychológ Hubert Ripoll. Roky na ne hľadal odpovede v rozhovoroch s trénermi a so športovcami. V knihe Mentalita šampiónov zhrnul závery trojročného pátrania a výsledkov odpovedí, ktoré mu dalo šestnásť francúzskych olympijských a svetových šampiónov. Aký je rozdiel v psychickej odolnosti zdravých športovcov a tých hendikepovaných?

Akú úlohu zohráva v úspechu tréner? Aj tieto otázky profesorovi HUBERTOVI RIPOLLOVI položila VERONIKA COSCULLUELA.

Vo vašej knihe o psychike športovcov píšete, že treba vydržať, aby boli úspechy trvalé. Čo konkrétne máte na mysli?

Znamená to, že sa treba rýchlo otriasť z ťažkostí, ktoré vás môžu stretnúť. Mám na mysli hlavne schopnosť prekonávať neúspechy, ktoré sú v tomto zmysle pre športovcov dôležité. Medzi problémy, ktoré sa počas kariéry môžu vyskytnúť, rátam aj zranenia. Nie je jednoduché zotaviť sa, ísť ďalej. Len tí, ktorí sú schopní prekonávať prekážky, môžu napredovať. Platí to nielen v športe, ale aj v živote.

Je mentalita športovcov iná ako psychické nastavenie obyčajných ľudí?

Prekážky, s ktorými sa športovci boria, sú často extrémne. Týkajú sa ich vnímania, fyzickej aj psychickej stránky. V týchto ohľadoch sú vystavení obrovskému tlaku. Niektorí ho vedia využiť vo svoj prospech, „vyhecujú sa“, iných stres brzdí. Samozrejme, môžete mi teraz oponovať, že aj samotný život a každodenné situácie, ktoré zažívame všetci, sú náročné a stresujúce. S napätím a intenzitou situácií, akým sú vystavení športovci, sa to však nedá porovnať.

Predstavte si napríklad súťaž v šerme. Súťažiaci stavil všetko na moment, keď má podať výkon. Od toho, ako to dopadne, sa bude odvíjať jeho ďalší život. Rozhodne sa počas krátkeho času, keď má svoj osud v rukách. Navyše si predstavte milióny ľudí, ktorí sa na váš výkon pozerajú, a každý od vás očakáva úspech. Silný jedinec dokáže ovládnuť svoje emócie v takýchto vypätých situáciách a tiež upriamiť všetky svoje rozumové schopnosti na hru, na výkon. Jednoducho, totálne sa skoncentrovať.

Je to pri niektorých športoch ťažšie ako pri iných?

Povedal by som, že pri športoch, kde podávate výkon počas niekoľkých hodín, je tlak na psychiku vyšší ako pri tých, kde je váš výkon vtesnaný do niekoľkých minút.

Študujete psychiku športovcov, trénerov, paralympionikov. Ak hovoríte o šampiónovi, máte pred očami niekoho z aktívnych a celosvetovo známych mien?

Je jeden človek, ktorý je pre mňa už sedem-osem rokov archetypom šampióna. A zmýšľal som o ňom takto aj vtedy, keď bol pred pár rokmi v štádiu, že ho mnohí odpísali. Je to Roger Federer. U neho je prívlastok šampión úplne jasný. Nie všetci musia so mnou súhlasiť, ale už roky dokazuje, že má schopnosť vstať z popola.

A čo hovoríte na Novaka Djokovića? Vyzeral, že bude dlho na vrchole, teraz akoby stratil formu a otázne je, či ju ešte nájde.

Poviem, čo platí všeobecne - aký vplyv majú na športovcov rodiny, náboženstvo či neúspechy. Či je úspech trvácny, závisí od toho, čo zo seba do športu dávame. Rozhodujúca je teda motivácia niečo dosiahnuť. Sú dva typy motivácie - vnútorná, teda tá, ktorá vychádza z človeka, z jeho túžob a potrieb. Tá spočíva v dobrej, zdravej sebarealizácii. To znamená, že sa o niečo snažíme preto, aby sme sa niekam posunuli. Väčšinou to ide ako pri behu na lyžiach - v jednej stope s pocitom radosti. To, čo sa ráta, je dotiahnuť to do cieľa nie kvôli tlaku okolia, ale pre seba.

Funguje na tomto princípe podľa vás šampión, akým je Federer?

Myslím si, že Federerova motivácia je vnútorná. Aj preto má silu úspešne čeliť neočakávaným situáciám. Napríklad, keď ho zastavilo veľké zranenie kolena. Mnohých športovcov by také závažné zranenie morálne skolilo. Federer nielenže sa z toho dostal, ale je naďalej schopný vyhrávať grandslamové tituly. Vnútorná motivácia je skrátka stabilná motivácia.

Mimochodom, stretli ste sa s ním niekedy?

Nikdy som Federera osobne nestretol, hoci by som veľmi chcel. No myslím si, že on veci robí hlavne pre seba, nie pre iných. Je pravdepodobné, že mu nejde o uspokojenie ega, ale predovšetkým o radosť z hry.

Ale aj ego môže byť hnacím motorom. Nie?

Áno, ale keď je prehnané, treba byť ostražitý. Aj vtedy, keď robíte šport pre peniaze, ide o zlú motiváciu, ku ktorej by sa športovci nemali nikdy znížiť.

No práve - motivácia, ktorá neprichádza zvnútra športovca. Tá je nebezpečná. Ja ju nazývam motivácia na naplnenie ega. Má narcistický zá­klad. Ten, kto je takto motivovaný, môže dosiahnuť vynikajúce výsledky, ale ťažko sa spamätáva z porážok. Tento typ športovca môže poškodiť imidž sebe aj sponzorom.

Vo filmoch či v biografiách športovcov niekedy vidíme, že ich snaženie vyplýva aj z pocitu akejsi odplaty tým, ktorí im neverili.

Áno, to je podobný druh motivácie ako uspokojenie vlastného ega. Takí ľudia hľadajú uznanie spoločnosti, často sú emočne zranení. Ak uspejú, bolesť zmiernia. Ale toto rovnako funguje pri umeleckých a kreatívnych povolaniach. Ponižovaní, zaznávaní ľudia snívajú, že sa stanú jednotkou. No ak sa psychologická rana neidentifikuje a nevylieči inými prostriedkami, úspech v športe ju len zmierni. Mimochodom, bolesť a ublíženie nemusia prameniť len z ich vnútra, môže ísť aj o „ranu“ rodičov, krajiny či komunity, ktorá bola nejakým spôsobom zaznávaná.

Napríklad iránsko-francúzsky boxer Mahyar Monshipour bol sčasti vedený túžbou po odplate hnutiu Hizballáh, vinou ktorého musel v 80. rokoch ešte ako malý chlapec opustiť Irán (v Iráne v tom čase box ako šport zakázali moslimskí radikáli, neskôr ho povolili, ale stále nie je populárny - pozn. red.). Pre krajanov reprezentoval istú predstavu o Iráne. Spomínam si tiež na alžírskych futbalistov, ktorí opustili Francúzsko, kde hrali v kluboch, aby sa pripojili k tímu alžírskeho boja za nezávislosť. Hovorili si Jedenástka za nezávislosť.

Na Slovensku máme cyklistu, volá sa Peter Sagan. Preteká na Tour de France a tiež sa často komentuje jeho ego. Poznáte ho?

To ma mrzí, ale Tour de France sledujem len z diaľky. Z veľkej diaľky.

Na olympijských hrách v Kórei bol veľmi úspešný nórsky tím. Vraj aj preto, lebo deti tam vedú k športu hlavne kvôli radosti z pohybu. Na čo v spoločnosti slúži profesionálny šport na tej najvyššej úrovni?

V prvom rade má tento druh športu politickú funkciu. Spomeňte si, aký dôraz dávali na šport krajiny bývalého Sovietskeho zväzu alebo Nemecká demokratická republika, Čína, Kuba, či teraz Kórea. Zaujímavá otázka o postavení športu v spoločnosti je, prečo sa jednotlivec rozhodne pre vrcholový šport.

Prečo teda, okrem toho, že sa chce hýbať?

Jestvuje viac dôvodov. Ale práve tento zdanlivo banálny dôvod - chuť hýbať sa, radosť z pohybu -, je jeden zo základných. Väčšinou, keď sa do niečoho pustíte, nevstupujete do toho zrejme hneď s predstavou, že raz budete olympijským šampiónom. A tí, ktorí sa do športu púšťajú s touto víziou, nemajú takmer žiadnu šancu jedného dňa sa ním skutočne stať.

Ako je možné, že jednému sa to podarí a inému nie, hoci na sebe makajú rovnako? Kde hľadať kľúč k úspechu?

Jedna vec, veľmi podstatná, sú predstavy, fantázie. Chuť flirtovať s niečím nemožným, chuť tancovať s hviezdami, chuť vyvíjať sa, chuť vidieť sa niekde inde. Tieto predstavy fungujú ako palivo pre úspech, ktorý vás poháňa ďalej a ďalej. A je to palivo, ktoré sa nespaľuje, nemíňa. Šampiónom sa nenarodíme, stávame sa ním. Či sa ním staneme, závisí okrem vlastnej motivácie od prostredia, rodiny, trénerov, ktorých na ceste stretneme. Veľmi silným prvkom, ktorý z vás vie urobiť šampióna, je aj snaha zmeniť predstavu, akú sme mali o sebe doteraz.

Kedy je športovec najšťastnejší? V okamihu, keď prejde cieľ alebo keď vystúpi na pódium medzi víťazov?

Tieto veci sa nedajú porovnávať. Pri prvom ide skôr o fyzickú zdatnosť, druhá vyplýva z hrdosti. Víťazstvá, vrcholy v kariére športovca sú naplnením jeho života, ale veľmi prchavým. Podstatné pre šťastie je to, ako ďalej s triumfmi naložia.

Čo ste zistili pri sledovaní psychológie športovcov s postihnutím?

Majú osobitú psychiku. Všetci, s ktorými som sa rozprával, majú najmä oveľa menej predimenzované ego ako ich kolegovia bez hendikepu. To znamená, že sú viac chránení pred tlakom, stresom a ich dôsledkami. Makajú však na sebe rovnako húževnato, ak nie húževnatejšie ako zdraví kolegovia. Tréningy paralympionikov a šampiónov s hendikepom sú v mnohých disciplínach porovnateľne náročné ako tie, ktoré podstupujú zdraví. Zdraví športovci sa od tých hendikepovaných majú čo učiť.

Ako si zoceliť psychiku, ako mať radosť z pohybu, z každého úspechu aj z neúspechu. Hendikepovaní športovci často prišli k športu preto, aby naplnili svoje základné potreby - premiestniť sa, orientovať sa v priestore... No a od základných potrieb sa vytrénovali až do štádia snívania o nemožnom. Ak človek, ktorý prišiel o nohy aj ruky pri nehode a predtým športovcom nebol, prepláva La Manche, nie je to telom, čím to dokázal, ale mysľou. Tá predstava, že by to mohol dokázať, ho niesla.

Profesionálny šport ide ruka v ruke s podozreniami z dopingu. Je to vážna rana pre psychiku, ak si niekto myslí, že ho nespravodlivo obvinili?

Je to strašná rana. Niektorí sa z nej nevedia spamätať.

Poznáte klišé - hlúpi futbalisti, ktorí len kopú do lopty. Aký máte názor na takéto vnímanie športovcov?

Sú športovci, ktorí sú spoločensky dobre vybavení a iní zas menej. Pre mňa znamená inteligencia schopnosť prispôsobiť sa prostrediu. Po­dľa mňa sú dôvody, pre ktoré niekto tou­to vlastnosťou neoplýva, čisto sociálne. Aj najidiotskejší športovec na svete má rovnaké predpoklady ako ja, a keby mal rovnaké vzdelanie a chuť uspieť v mojej oblasti, mohol by. Len sa jednoducho sústredil na niečo iné.

Takže veríte, že by ste mohli lyžovať ako Tomba, a futbalista Zidane by zas mohol byť vedec?

Všetci máme na začiatku približne rovnaký základ - či hovoríme o svaloch, alebo o mozgu. Záleží na tom, čo sa rozhodneme rozvíjať. Ak sa nám zdá, že niektorý športovec je hlúpy, je to preto, že nie je sociálne prispôsobený. Potom sa z neho stáva karikatúra.

Je to tým, že šport dávajú do popredia už na základných školách a školské výsledky idú bokom?

Pracoval som s veľkými tréningovými centrami najlepších francúzskych futbalových klubov, kvalita ich vzdelávania nebola dobrá. Dúfam, že sa to zmenilo. Ak našich športovcov vystavujeme od mladého veku fyzicky a časovo náročným úlohám, dlhujeme im súčasne adekvátne vzdelanie. Také, ktoré z nich vychová plnohodnotných občanov a občianky. Ak dáme výsledky a víťazstvá do popredia, nie je prekvapujúce, že vychováme športovcov, ktorí sa stanú karikatúrami.

„Sagan? Nepoznám...“ šokuje športový psychológ, ktorý roky študuje mentalitu šampiónov

Výber pre vás