Plus 7 dní

Politici na Slovensku využívajú nespokojné nálady ľudí, aby sa mohli stať hovorcami ich hnevu. Pôdu na ich nespokojnosť však predtým zámerne pripravili sami, myslí si Iveta Radičová. O&nbsp;aktuálnych politických pomeroch na Slovensku a&nbsp;atmosfére v&nbsp;spoločnosti v&nbsp;čase vojny na Ukrajine a&nbsp;energetickej krízy sa s&nbsp;ňou rozprával Noro Dolinský v&nbsp;online relácii týždenníka PLUS 7 DNÍ Karty na stôl.

Ako prvú otvorme tému politickej a&nbsp;hlavne sociálnej situácie na Slovensku, pretože spoločnosť je značne polarizovaná. V&nbsp;roku 2020 ľudia zrejme čakali zmenu po dlhoročnej vláde Smeru, či už samostatnej, alebo v&nbsp;koalícii. V&nbsp;čom sa stala chyba, že spoločnosť je v&nbsp;takom stave, ako momentálne je?

To nemá jednoduchú odpoveď a&nbsp;poznáte to známe: ak na zložitú otázku dám jednoduchú odpoveď, tak si môžeme byť všetci istí, že bude nesprávna. Takže pokúsim sa vyhnúť nesprávnej odpovedi. Politika vždy rozdeľuje. O&nbsp;tom je politika. Ale problém je, ak polarizuje. Ak úplne vytvorí nepriechodnú, nepriedušnú hranicu, keď postaví proti sebe úplne znepriatelené tábory, ktoré prestávajú mať schopnosť zhovárať sa.

Je to dôsledok politiky hnevu. Reakcie občanov, ktorí sú oprávnene nahnevaní na existujúcu situáciu okolo seba. Alebo ešte horšie, úplne bezmocní a&nbsp;bezradní, čo ústi do otvoreného občianskeho konfliktu. Vtedy hľadáme vinníka, potrebujeme ho vidieť. Keď ho dokážeme personifikovať, tak sa nám zdanlivo uľaví. A&nbsp;hlavne o&nbsp;čo väčšiu bezmocnosť cítime, o&nbsp;čo väčší strach pociťujeme, o&nbsp;to väčšie očakávania máme od politickej elity a&nbsp;reprezentácie, že s&nbsp;tým niečo dokáže urobiť. Ak sa stane, že hnev presiahne istú mieru, zruší sa schopnosť dialógu. Sme tak svedkami naozaj vážnej nestability v&nbsp;spoločnosti, ktorá môže ústiť až do veľkých sociálnych nepokojov, protestov. Ale hlavne je to dôsledok toho, že politika sa sústreďuje ako reakcia len na seba samu, na udržanie a&nbsp;uchopenie moci a&nbsp;prestáva byť živou, teda prestáva byť o&nbsp;živých ľuďoch.

Tu je namieste otázka, či niektorí politici možno aj v&nbsp;úvodzovkách šikovne nevyužívajú polarizáciu spoločnosti, aby na seba nestrhli pozornosť. Je to nástroj politiky?

Je to nástroj mocenskej politiky. Prepáčte mi to, ale rozlišujeme politiku a&nbsp;moc. Politiku, ktorá moc chápe ako prostriedok, a&nbsp;politiku, pre ktorú je moc cieľom na presadenie iba vlastných záujmov, respektíve na presadenie záujmov skupín, ktorých som reprezentantom. Vo vyhrotenej podobe sa môže stať, že si povieme, že toto sú takzvaní naši ľudia a&nbsp;tí ostatní sú neľudia. Ani ich nezaraďujeme do kategórie ľudí. Pomenovaním ich vylučujeme zo svojho obrazu a&nbsp;vnímania. Samozrejme, že tí vylúčení sa začnú brániť veľmi ostro. A&nbsp;tak sa boj znásobuje a&nbsp;politici majú pripravenú pôdu, aby boli hovorcami rozhnevaných skupín, ktoré však najprv sami vytvoria.&nbsp;

Spomenuli ste politiku našich ľudí. Proti tomu sa tu bojovalo v&nbsp;roku 2020, respektíve to bola rétorika vtedajších opozičných strán. Zmenilo sa niečo alebo politika našich ľudí sa obrátila na inú skupinu ľudí?

Vytiahla som si dáta, lebo môžem mať nejaký pocit, môžem niečo vnímať v&nbsp;spoločnosti, ale osobná skúsenosť je iná ako všeobecné rozloženie postojov. Siahla som po výskume, ktorý bol urobený minulý rok a&nbsp;robili ho agentúry Stemp a&nbsp;Focus. Merali sa v&nbsp;ňom postoje k&nbsp;súčasnému režimu v&nbsp;porovnaní s&nbsp;režimom pred rokom 1989. Nie sú to veľmi príjemné dáta. Odrážajú, či politici reflektujú to, čím ľudia žijú, a&nbsp;či vôbec sú nejakým spôsobom ústretoví k&nbsp;ich očakávaniam. Súčasný režim na Slovensku v&nbsp;porovnaní s&nbsp;režimom pred rokom 1989 hodnotí lepšie len 45 percent občanov. To je nesmierne nízke číslo. Nepriaznivé hodnotenie prevyšuje a&nbsp;dominuje nad priaznivým. Svoju rolu zohráva aj takzvaný spomienkový optimizmus, ale postoje sú v&nbsp;zásade rovnaké už od roku 1991, trend sa nemení. Politika čoraz menej a&nbsp;menej zodpovedá očakávaniam, ktoré ľudia do politiky zmeny vkladali. A&nbsp;nie je podstatné, či do politiky zmeny v&nbsp;roku 1989, alebo, ako ste spomínali, v&nbsp;roku 2020.

Aké sú hlavné dôvody?

Sú v&nbsp;troch nosných pilieroch, ktoré mal ponúknuť nový režim po páde komunizmu. Prvým je spravodlivosť. Viac ako polovica občanov sa vyjadruje nesmierne kriticky k&nbsp;spravodlivosti. Inými slovami, nenabehlo väčšinové vnímanie zlepšenia, ale ani v&nbsp;realite sa tak naozaj nedeje, že by sme si poradili s&nbsp;„našimi ľuďmi“. Naopak, pestujeme ich. Ľudia veľmi intenzívne vnímajú, že tí privilegovaní sú tu znovu, sú tu stále. Že ako radový občan sa nemôžete domôcť mnohých svojich občianskych práv. Že je obrovská priepasť medzi tým, čo sa deje v&nbsp;hospodárstve a&nbsp;v&nbsp;ekonomike, a&nbsp;medzi tým, čo ako občan zažívate v&nbsp;každodennosti. K&nbsp;tomu pridám aj to, čo malo byť pilierom nového reštartu, a&nbsp;to rovnosť príležitostí. Prečo vzdelanie nie je hodnotou pre väčšinu občanov? Pretože nedôverujú tomu ani nemajú zážitok z&nbsp;toho, že by to bol výťah k&nbsp;lepšej pozícii, že by si vlastnou prácou, pričinením a&nbsp;vlastným vzdelaním mohli zlepšiť svoje životné postavenie.

Paradoxne, keď hovoríte o&nbsp;vzdelaní, tak práve vo vysokých štátnych funkciách máme ľudí, ktorí sú usvedčení plagiátori.

To ani nehovorte, lebo to úplne degraduje akúkoľvek ochotu a&nbsp;motiváciu niečo urobiť v&nbsp;tomto smere. To je úplne zlé. Len 40 percent ľudí si myslí, že je to momentálne lepšie, ale treba podotknúť, že v&nbsp;rovnostárskom režime bola pochopiteľne kritickosť k&nbsp;rovnosti príležitostí nízka. No a&nbsp;tretím pilierom je miera slobody. Ale keď ľudia porovnávajú slobodu predtým a&nbsp;dnes, tak musím povedať, že to vychádza jednoducho negatívne. Štvorku alebo päťku ako známku miere slobody dáva 40 percent populácie a&nbsp;pozitívne známky iba tretina. Je to pre divokú privatizáciu, potom krach bánk, následne kruté reformy, ktoré boli nevyhnutné, či finančnú krízu. Teraz je aktuálne pandémia a&nbsp;energetická kríza. Do popredia sa dostávajú sociálno-ekonomické otázky, zachovanie schopnosti prežiť, uplatniť si základné veci.

Prečo politici pri výmene vládnej garnitúry neberú do úvahy problémy bežných ľudí a&nbsp;s&nbsp;funkciou strácajú pojem o&nbsp;živote dole?

Nedeje sa to každému politikovi. Sú politici, ktorí sústavne naliehajú na slušnosť v&nbsp;politike, na politiku riešení namiesto politiky hľadania nepriateľov a&nbsp;sľubotechny, ktorá je účinnejšia. Samozrejme, máme takých, ale v&nbsp;rámci vlny emócií, ktorá prevažuje nad rozumom, nemajú veľkú šancu uspieť. Takže väčšinou sú okrajoví alebo s&nbsp;odretými ušami sa umiestnia v&nbsp;nejakom volebnom chaose. Politici používajú cyklus piatich populistických krokov, pri ktorých využívajú emócie. V&nbsp;prvom kroku použijem ekonomickú teóriu o&nbsp;spoločenskej voľbe, podľa ktorej sa ako dobrý výsledok počíta úspech na politickom trhu. To znamená, že percentá voličov sú dominantné. Ide o&nbsp;trhový mechanizmus, kde politik musí získať nejaké percentá. Nejako ten svoj produkt - teda seba - musí predať, aby mu dali hlas.

Čiže myslíte marketingovú šikovnosť?

Áno, marketing je dominantný v&nbsp;druhom kroku. No ako získam väčšinu, aby som mohol rozhodovať? Tak sa dajú dokopy všemožné koalície, ktoré a&nbsp;priori nebudú schopné spolupracovať. Dôležité je len, aby bol dosiahnutý väčšinový element. A&nbsp;dokonca potom aj programové vyhlásenie vlády je skladačkou a&nbsp;nie doplňujúcim sa programom, ktorý má svoju vnútornú logiku. Je to z&nbsp;každého rožka troška, niekedy až protirečivé. V&nbsp;treťom kroku sa pokúšate zrealizovať svoj stranícky plán a&nbsp;ono to nejde. Takže potrebujete právo veta v&nbsp;koaličnej dohode a&nbsp;dávate si podmienky typu: ak to nebude zmenené takto a&nbsp;takto, tak neprejde súdna mapa, neprejdú národné parky či nájomné byty. Každý pretláča svoj stranícky a&nbsp;nie vládny záujem, len svoju jedinú parketu, s&nbsp;ktorou išiel do volieb.

Čo to môže spôsobiť?

Takto si politik vytvára čoraz viac a&nbsp;viac nepriateľov a&nbsp;už nepotrebuje ani opozíciu. Vo štvrtom kroku sa pýta, čo má robiť, aby si nejako udržal svoju popularitu. A&nbsp;tak namiesto hodnôt, prípadne ideológie vstupujú do hry výskumy verejnej mienky. Ukáže sa, že je tu skupina proputinovsky orientovaná, ktorá momentálne nemá reprezentáciu. Skáčem na túto tému a&nbsp;politikom typu Robert Fico nerobí problém v&nbsp;jednom období sa hlásiť k&nbsp;jadru EÚ a&nbsp;dnes hovoriť niečo úplne iné. No a&nbsp;v&nbsp;poslednom kroku sme opäť tam, kde sme boli. Politici potrebujú voličské hlasy a&nbsp;znovu sa začínajú preteky. Redukujeme celú politiku na čisto formálnu marketingovú súťaž a&nbsp;bojujeme cez vily v&nbsp;Nice, aby sme získali dostatočné percentá a&nbsp;dostali sa k&nbsp;moci. A&nbsp;celý cyklus sa nám donekonečna opakuje.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/radicova-volbach-zmenu-neciti-stale-tu-pestujeme-nasich-ludi-verejnost-to-vidi">FOTKY NÁJDETE V GALÉRII → → → TU</a>

Radičová po voľbách zmenu necíti: Stále si tu pestujeme "našich ľudí" a verejnosť to vidí

Výber pre vás

Radičová po voľbách zmenu necíti: Stále si tu pestujeme "našich ľudí" a verejnosť to vidí

Súvisiace články

V deň demisie ministra Gröhlinga podpísal riaditeľ Výskumnej agentúry novú nájomnú zmluvu

Prejavy na sneme ich až tak nebavili: Politici z Hlasu radšej popíjali slivovicu na parkovisku!

Pellegrini o vojne na Ukrajine: Choďte s prilbou na hlave rokovať aj do Moskvy!

Výber pre vás