Vanda Felšöci Rusnáková

Meno ĽUBY BLAŠKOVIČOVEJ je známe na celom Slovensku. Bola dcérou herca Dušana Blaškoviča, známeho a úspešného za soializmu, ale osud sa s ňou nikdy nemaznal. Pred 30 rokmi stála na tribúne a hlásala zmenu. November 1989 jej, ako hovorí, dal veľa, no aj veľa vzal. Nielen manžela, ktorého skolila zákerná choroba - spustila mu ju výpoveď z&nbsp;divadla ako dôsledok revolučnej angažovanosti -, ale pred mesiacom aj mladšiu dcéru. Prílišná sloboda, ktorú mnohí nezvládajú, pripravila Katarínu o život. Dnes sa Ľuba na veci pozerá inak, možno by mnohé v živote zmenila, no jedno určite nie - svoje miesto v novembri 1989. Vždy ochotná a obetavá regionálna politička, ktorá všemožne podporuje kultúru a angažuje sa v boji proti drogám, nás prijala na svojej chalupe v Prakovciach. Jej hnedé oči kalil smútok a&nbsp;bolesť z nedávnej straty dieťaťa. No svoje odhodlanie bojovať ďalej a ukázať svetu, že sa nevzdáva, ukázala aj v tomto rozhovore.

Rozprávala sa s ňou VANDA FELŠÖCI RUSNÁKOVÁ.

Dnes po 30 rokoch od Nežnej revolúcie sa čoraz častejšie ozývajú hlasy, že za socializmu nebolo až tak zle. Ako to vnímate ako jedna z hlavných aktérov novembra 1989?

Nemyslím, si že nostalgia za socializmom je namieste. To zriadenie mnohým ublížilo a ľudia si ho fetišizujú preto, že nežili v&nbsp;inom alebo v&nbsp;horšom, za vojny. Keď Rusi hovorili, ako skvelo sa im žije, a potom vysvitlo, že zo svojej zemľanky v živote nevyšli ďalej ako do vedľajšej dediny, tak boli šťastní, lebo nevedeli, že sa dá žiť aj inak. Ale my, ktorí sme to aspoň tušili, môžeme iba ľutovať, že sme si sami mnohé pokazili, veľmi rýchlo sme chceli preskočiť vývoj a&nbsp;postupnosť - a&nbsp;vôbec nejde o návrat k socializmu. Je to návrat k tomu, že sme mali robiť veci správne, lebo dnes robíme len to, čo sa od nás očakáva. Znovu robíme to, čo si myslíme, že chcú iní, aby sme robili. A to je vážny problém. Že sme sa v myslení vrátili k tomu socializmu. Ako vtedy aj dnes nás spoločenské konvencie nútia hrať sa na dokonalú rodinu, na dokonalú matku - rozdiel je len v&nbsp;tom, že vtedy sa fatálne konce v&nbsp;šťastnom socializme nekonali. Lebo sme o&nbsp;nich nesmeli vedieť. Dnes&nbsp;čím fatálnejší koniec, tým vyššia sledovanosť.

Takže problém je schizofrénia v samotných ľuďoch?

Áno. Za totality sme boli úplne na kompletku schizoidní. Doma sa hovorilo a cítilo niečo iné, vonku sa hovorilo niečo iné, v škole zas iné. A teraz začíname byť postihnutí rovnako. Lebo svojím spôsobom všetci občania nenávidia to, čo je okolo. Nemôžu uveriť, že sa to dostalo tak ďaleko. Že sme to dovolili. Som zdesená z&nbsp;toľkej špiny. Už som sa nechcela angažovať do žiadnych mítingov. Pretože som bola sklamaná. Fakt som sa v&nbsp;komunálnej politike snažila, ale ľudia nepočúvajú, idú na zastupiteľstvo alebo míting s&nbsp;cieľom byť proti. Všetkému. A&nbsp;žerú všetkých aktivistov, ktorí sú proti. Čo na tom, že nemajú riešenia?! Chcú sa vybúriť, nadávať a&nbsp;odsúdiť. Lebo sú sklamaní a&nbsp;bezradní. To je rozdiel medzi atmosférou novembra a&nbsp;dnešnou.

Ani demokracia nie je to správne zriadenie?

Je neuveriteľné, že demokracia priniesla až toľko zlého. Žiaľbohu, lepšie zriadenie nikto nevymyslel. A hlavne - demokraciu si tu mnohí pletú s autokraciou. A to je problém. Každý čakal, že revolúciou sa zmení všetko, teda aj ľudia - a na tom sme skrachovali. Ľudia zostali rovnakí. Napriek tomu som bola stále hlboko presvedčená, že to má obrovský zmysel. Bohužiaľ, boli sme veľmi slušní a nechali sme priestor tým hajzlíkom, ktorí až takí slušní neboli. To som si prvýkrát&nbsp; uvedomila už za Mečiarovej vlády. Mnohí, proti ktorým sme sa postavili, sa beztrestne vrátili a ešte sa aj pomstili.

Bohužiaľ, boli sme veľmi slušní a nechali sme priestor tým hajzlíkom, ktorí až takí slušní neboli. To som si prvýkrát&nbsp; uvedomila už za Mečiarovej vlády.

Pozrite sa, pred tridsiatimi rokmi sme mali byť šťastní a&nbsp;chceli rozvíjať svoju nádhernú krajinu. Nestalo sa. O desať rokov, po Mečiarovi, sa diala Gorila a&nbsp;keď teraz vyliezajú tie šialené obludnosti, človek nevie, ktorá vláda bola horšia. Prešlo ďalších desať rokov a vraždia tu novinárov. Vládne nám jedna totálna oligarchia, ktorá manipuluje so všetkým, akoby sme 30 rokov žili v úplnom klamstve - v takej rozprávke, ktorú sme si vytvárali, lebo sme jej uverili a chceli sme ju. Na druhej strane je úžasné, čo som za tých 30 rokov videla a&nbsp;zažila. Lebo som mohla tvoriť a&nbsp;cestovať. A&nbsp;porovnávať. Ale všetky tie krivdy ma naučili&nbsp; byť silnejšou. Naučila som sa bojovať a povedať svoj názor bez strachu.

V&nbsp;niečom iste. Neboli sme na to pripravení - na tú bezuzdnú slobodu, ktorá priniesla napríklad&nbsp; drogy. A&nbsp;mnohé ďalšie nástrahy a manipulátori, ktorí si pomýlili demokraciu a slobodu s anarchiou. Tá začína byť tak veľmi drzá, krutá a neľudská, že ju nevieme spracovať. Kvantum slobody, ktorú sme dostali, presne využili pripravení súdruhovia.. Preto sa mohlo stať to, čo sa stalo. Keby život nebežal tak rýchlo, keby sa z ľudí nestávali novodobí nútení pracovní otroci, pretože ak nie je niekto vorkoholik a nemá mamon, nie je „in“. Alebo nemá ani na nájomné. Na odvrátenú stranu slobody sme neboli pripravení. Strata súkromia, priateľov, voľného času, pracovná vyťaženosť, zlodejské nebankovky, mafie, drogy. Ako je možné, že mafiáni vraždia ľudí zbraňami - rovnako ako mafiánski díleri drogami? A&nbsp;berieme to ako nutnú cenu za slobodu? Áno, kým sa to netýka vašej rodiny, lebo dôsledok je rovnaký - nekonečný smútok a&nbsp;žiaľ. Na druhej strane, pri tom obrovskom množstve povinností sme sa stali povrchnými, lebo z toho množstva si človek vyberá menšie zlo a vychovávame absolútne nezodpovednú mladú generáciu. Som frustrovaná z toho, čo vídavam v&nbsp;piatok večer na uliciach a&nbsp;aká je s&nbsp;mladými ťažká spolupráca.

V tom, že to, za čo sme v roku 1989 bojovali, absolútne ignorujeme. Hlavnou požiadavkou boli slobodné voľby. Nechceli sme vládu jednej strany. Teraz ich máme 150 a v podstate iba pár percent ľudí zvolí tých, ktorí vytvoria vládu a na ktorých potom všetci nadávajú. Prvá z vecí, ktorú sme flagrantne porušili, je právo aj povinnosť voľby. Pred 30 rokmi sme to žiadali a&nbsp;dnes jednoducho ľudia voliť nejdú, vzdajú sa spolurozhodovania a&nbsp;potom vinia všetkých dookola. Vráťme sa k našej podstate z novembra 1989 – k demokracii, slobode, slušnosti a zodpovednosti. Od týchto princípov sme, bohužiaľ, v mene nejakého mamonu a prospechárstva veľmi rýchlo ustúpili.

Vráťme sa pred rok 1989. Aký bol váš život vtedy?

Úplne normálny. So šťastným detstvom. Nezamýšľala som sa, či to tak má byť alebo nie. Brala som realitu, ktorá je okolo nás. Môj ocko hral v Jánošíkovi, v&nbsp;ďalších nádherných filmoch. Na vysokej škole som s ním účinkovala v&nbsp;inscenácií aj rozprávke. Obdivovala som hercov. Brával ma na filmovačky. Cítil, že som jeho pokračovateľ v umeleckej sfére a že mám blízko k herectvu. Socialistické zriadenie sme jednoducho brali ako nemenný fakt, keď človek profesionálne nerieši, že hrá v hre, ktorá sa mu nepáči a nesúhlasí s obsahom. Jednoducho sme tam všetci hľadali inotaje a snažili sme sa aj v Solovičových hrách nájsť niečo akoby ľudské a svoje. V tomto ponímaní aj hry Ruda Schustera, ktorý v tom čase písal rozhlasové hry reflektujúce jeho skúsenosti, zneli neuveriteľne ľudsky a&nbsp;súčasne popri tom všetkom balaste, ktorý sa musel hrať.

Prečo ste teda išli s manželom Petrom Raševom na tribúnu?

Bolo to veľmi spontánne. Mali sme dve malé deti a&nbsp;to, čo sa dialo v Prahe, sme sa dozvedeli nielen z rakúskej telky, ale aj priamo od českých kolegov. Keď prišiel jeden z nich z brnianskeho divadla Na provázku a mával v ruke požiadavkami, bol to elektrizujúci pocit. Požiadavka bola vyslovená - zrušiť vedúcu úlohu strany. Nastalo absolútne mŕtvolné ticho. Vedeli sme si predstaviť všetko - kto odstúpi, čo sa zmení, ale toto bola utópia.

To áno, ale vtedy to bolo absolútne nepredstaviteľné. Že niečo takéto by bolo reálne vôbec žiadať bez toho, aby ho okamžite nezavreli. Vhupli sme nohami do niečoho, o čom sme netušili, ako bude pokračovať - bolo to veľmi zvláštne. Povedzme si rovno, v tých začiatkoch nás s manželom monitorovali. Kým sme boli na mítingoch a všetko organizovali, stáli pred naším bytom rôzne autá, po nociach strašili deti a kopali nám do dverí. V tých prvých dňoch nemal nik istotu, že prevrat je skutočne realita a že nás nik nezavrie.

Keď sa organizoval prvý míting a potom ďalšie, ponuku na ich moderovanie ste dostali vy, nie Peter.

V Občianskom fóre nás bolo v začiatkoch doslova pár. Mňa oslovili aj preto, že som herečka, a jednoducho pred masami ľudí viem profesionálne vystupovať. Okamžite som súhlasila. Vzápätí som si uvedomila, že je rozdiel, či sa na pódium postavím ja ako žena alebo sa tam postaví Peter, teda chlap, ktorého hlas pozná celý národ z mnohých relácií, dabingov či chvíľok poézie. A povedzme si, že u nás ten mužský fenomén asi nikdy nevymrie. (Smiech.) Muži majú dodnes akúsi väčšiu autoritu. V tej chvíli som vedela, že bude účinnejšie a silnejšie, keď sa tam postaví Peter.

Pre mnohých sa skončilo revolučné obdobie po dvoch týždňoch, keď už zmena bola jasná. Vy s manželom ste však pokračovali ďalej.

Pre niekoho naozaj revolúcia trvala dva týždne - do 10.decembra, keď sa už vymenila časť vlády a povedali si hurá, už sme vyhrali. A&nbsp;vrátili sa do práce. Lenže zostalo množstvo vecí, ktoré neboli vôbec doriešené. Nový predseda krajského národného výboru, primátor, riaditelia podnikov - to všetko sa len spustilo až po rozhodnutí, že súdruhovia sa vzdajú a kooptujú sa noví ľudia. Čo s tou situáciou a slobodou budeme robiť ďalej?

Bolo teda koho poslať do nových funkcií?

My sme nemali žiadne zoznamy ľudí, ktorí chceli byť riaditelia. V podstate išlo o to, komu dať tú obrovskú&nbsp; dôveru. Bolo treba nominovať ľudí do Federálneho zhromaždenia, parlamentu, do národných výborov. A ľudia z&nbsp;Občianskeho fóra - Verejnosti proti násiliu (OF - VPN) sa jednoducho nenarodili ako politici. Veď vo funkciách dovtedy sedeli len súdruhovia a&nbsp;zrazu sme hľadali ľudí, ktorí boli nesúdruhovia a ešte tomu rozumeli. Obrovský problém bol rozlišovať medzi ľuďmi aj vo VPN. Na jednom pracovisku vznikli aj dve, tri skupiny a všetci tvrdili, že sú tí praví. Jedni tvrdili, že sú tí, ktorí založili OF, druhí tí, ktorí založili VPN, tí, ktorí za socializmu nemohli študovať a mali problémy po roku 1968 alebo nedostali príležitosť, lebo nevstúpili do strany, či tí, ktorí boli vyhodení zo strany. A teraz sa v tom zorientujte. Boli vyslovene aj takí, ktorí sa objavili neskoro alebo sa len chceli niekomu pomstiť. A&nbsp;verte, že už hneď na začiatku sa k&nbsp;nám pridávali takí, ktorí všetko monitorovali, a vlastne to boli eštebáci. No človek ich nedokázal rozoznať.

Žiadny sme nemali. S Petrom sme sa z mítingov a stretnutí vracali nadránom, doslova umyť a prezliecť. Deti nám chodili strážiť priatelia. V divadle sa nehralo. Všetko bolo spontánne. Nik nečakal výplatu. Brali sme to ako poslanie. Nedostali sme za to ani korunu. Vlastne prvé dva mesiace činnosti VPN nám pomáhali ľudia z ulice. Mali sme kontaktné centrum, kde sa chodili podpisovať, že sa k nám pridávajú, a&nbsp;chceli vyriešiť aj osobné problémy. Zháňala som liek, ktorý potrebovalo dievčatko získať zo Švajčiarska. Bola taká doba, že som zavolala hlavnému šéfovi farmácie a jednoducho liek poslali. Vtedy sme dokázali nemožné. Ľudia boli nepredstaviteľne ústretoví a plní pozitívnych emócií. Preto sa nečudujem, že ľudia si skutočne mysleli, že môžeme byť druhé Švajčiarsko za rok. Tu sa reálne diali zázraky.

Politická profesionalizovanosť. Toto obdobie zázrakov trvalo do konca januára 1990, keď boli kooptovaní noví poslanci, už bol zvolený nový prezident, VPN získala nejaké financie a bola podporovaná aj zvonku. My, ľudia, ktorí tam išli nezištne a spontánne, sme sa vrátili do zamestnania. V&nbsp;centrálach VPN nastúpili profesionáli, ktorí boli platení z Bratislavy, už sa to pripravovalo ako politické hnutie, ktoré bude kandidovať vo voľbách. Jednoducho už to bola profesionálna politická strana.

Veľmi zvláštne. Prednedávnom som našla množstvo nenávistných listov, ktoré dostával Peter. Nadávali mu, že je čechoslovakista, že je sviňa, vyčítali mu, ako čo mohol povedať proti hentomu a tamtomu a ako si mohol niečo... Ono sa to už začalo v&nbsp;januári , keď si nás naši vlastní kolegovia posadili v skúšobni a začali vypočúvať, kto nás zvolil na tribúnu. „Kto ťa tam zvolil? Kto ti povedal, že tam máš vystupovať za nás? Kto ti dal mandát?“ To boli všetci tí, ktorí boli prvé dni hurá, hurá a potom po pár dňoch, keď už bol nový šéf, sa rozhodli, že kašleme na revolúciu a ideme si po svojom. Zrazu si uvedomili, do prdele, Blaškovičová je mestská poslankyňa a Rašev je poslanec Federálneho zhromaždenia? No tak ale toto nie!

Ako vravel neskôr - na to treba hrošiu kožu a&nbsp;žalúdok kravy. Nevedel prežuť všetko to svinstvo, ktoré sa neho začalo valiť. Narodil sa ako umelec - s&nbsp;veľkým a&nbsp;tvorivým srdcom. Nemohli ho oklamať. Rovnako ako dodnes mňa...

Po revolúcii sme nechali priestor hajzlíkom: Uvedomila som si to už za Mečiarovej vlády

Výber pre vás

Po revolúcii sme nechali priestor hajzlíkom: Uvedomila som si to už za Mečiarovej vlády

Súvisiace články

Moderátora doviedol ťažký alkoholizmus k trom pokusom o samovraždu. Opísal, prečo mu to nevyšlo

Vyhrážali sa jej zabitím: Dcéra herečky Blaškovičovej pred smrťou priznala, akým peklom prešla

Výber pre vás