<p>venuje sa  hlavne súdnictvu a slovenskej mafii</p>


Ľudmila Lacková

Prípad vyvolal obrovské pobúrenie verejnosti, pretože šlo o známeho zločinca. V minulosti bol odsúdený za ťažké ublíženie na zdraví - prvú milenku polial kyselinou - a za vraždu, druhú milenku zahrdúsil. Smrť mladej mamičky bola už jeho tretí zločin. Štolc ho spáchal krátko po tom, ako ho z väznice za dobré správanie predčasne prepustili na slobodu.

O tomto otrasnom prípade i o idealizovanej predstave väzníc ako miest na nápravu zločincov sa s prednostom psychiatrickej kliniky Rooseveltovej nemocnice LUDVÍKOM NÁBĚLKOM (63) rozprávala ĽUDMILA LACKOVÁ.

Ako vnímate prípad Štolca, ktorý po predčasnom prepustení z výkonu trestu zavraždil ďalšiu ženu?

Poznám ho len z médií, takže môžem hovoriť len vo všeobecnej rovine. Za predchádzajúcu vraždu študentky dostal dvadsaťtri rokov za mrežami, čo je dlhý trest, takže u neho nebola možnosť uplatniť poľahčujúcu okolnosť v zmysle duševnej poruchy. Pri prepúšťaní z väzenia mu nerobili znalecký posudok, zrejme vyznieval, že je zo psychickej stránky zdravý.

Poslednú obeť bodol päťdesiatdeväťkrát, čo je fyzicky pomerne namáhavé. Musela ho už bolieť ruka, a predsa neprestával.

To je znak afektu. Afektu zlosti, hnevu voči obeti. Afektu nie nezvládnuteľného alebo patologického, ale afektu nezvládnutého. Páchatelia často tvrdia, že takto vedený útok si nepamätajú. Ale to si len pomáhajú, ako vedia. V tomto prípade sa ukazuje, že ide o použitie násilia ako o istý spôsob riešenia konfliktných situácií.

Takže existujú typy ľudí, ktoré riešia konflikty vraždou?

Nechcel by som zovšeobecňovať. V tejto chvíli sa dá povedať iba toľko, že tento človek taký je.

Čo s človekom, ktorý vražedný afekt nezvládol už viackrát? Asi sa dá očakávať, že sa mu v živote niečo podobné ešte prihodí.

Hlavne sa to v žiadnom prípade nedá vylúčiť. Nejde o konanie pod vplyvom duševného ochorenia, ktoré by bolo možné psychiatricky ovplyvniť. Jediné, čo sa dá robiť, je uložiť páchateľovi dlhodobý trest.

Zrejme čo najdlhší. V rámci ochrany spoločnosti.

Áno, ale aj v rámci jeho vlastnej ochrany pred ním samým.

Iste mu nie je príjemné, že sa stal vrahom.

Nepoznám tohto konkrétneho človeka, ale nemyslím si, že by si spokojne oprášil ruky, že - ako som dobre spravil. Iste si nevoľká v tom, že zabil ďalšiu ženu. To nepredpokladám.

Myslíte si, že človek, ktorý jednu ženu polial kyselinou a dve zavraždil, má svedomie? Počas mojej novinárskej praxe som nadobudla pocit, že väčšinu zločincov nočné mory netrápia. To, že niekomu ublížili, im je fuk.

Sú takí aj takí. Ale nezdá sa mi, že by práve tento muž bol chladnokrvný vrah. Niekoľko rokov som pracoval ako psychiater v leopoldovskej väznici a dostal som sa do kontaktu s tými najťažšími zločincami. Bol tam aj chlapík, ktorý bol pedofilný vrah. Opakovane zneužil a zabil dievčatko. Bol to nešťastný človek. Uvedomoval si, že robí zle, ale nemohol si pomôcť. Vravel, že v danej chvíli nedokázal konať inak. Preto sa sám dožadoval, aby ho vykastrovali. Prosil: ,Zbavte ma už tohto utrpenia.‘

Ako by ste vy rozhodli o vrahoch žiadajúcich o prepustenie z väzenia skôr, ako uplynie celý ich trest?

Podmienečné prepustenie nepovažujem za šťastnú inštitúciu, ale ja nie som odborník na právo. Len sa mi nezdá správne posudzovať zločinca na základe toho, ako sa správal vo väznici. Tam fungujú úplne iné podmienky ako v bežnom živote. Ak už bol raz vymeraný nejaký trest, prečo by sa mal zrazu zmierňovať?

Pri podmienečnom prepustení Štolca z väzenia pravdepodobne nedošlo k porušeniu predpisov, ale chyba to zjavne bola. Otázne je, či by prípadný znalecký posudok vypracovaný pred jeho prepustením niečo odhalil.

Posudky nerobia nováčikovia. Znalci sú erudovaní psychológovia, psychiatri, ktorí navyše musia prejsť predpísaným školením. Isteže, každý sa môže pomýliť. Preto sme kedysi robievali posudok vždy dvaja znalci nezávisle od seba. Potom bola porada znalcov, sadli sme si a spoločne vypracovali znalecký posudok. Teraz robí posudok len jeden človek. Kvôli šetreniu. Na objektivite posudkov to určite nepridalo.

Nórsky masový vrah Breivik bol podľa jedného znalca duševne chorý, podľa druhého celkom zdravý. To sú dva diametrálne odlišné názory.

Psychiatria dáva viac priestoru ako iné medicínske odbory na iný uhol pohľadu na človeka, ale aj takéto situácie sú legislatívne ošetrené. Ak dôjde k istej rôznorodosti posudzovania, prichádza na rad superznalecký posudok vypracovaný inštitúciou. Čiže pracuje na ňom celý tím odborníkov. Aj keď nič sa nikdy nedá označiť ako stopercentné. Znalecký posudok treba vnímať len ako jeden z mnohých dôkazov.

Otázne je, či je vôbec možné takpovediac nazrieť do človeka, do jeho mysle.

Znalecký posudok nie je štandardné posudzovanie osoby či choroby. Obvinení môžu klamať, simulovať, skresľovať údaje. Hľadajú akékoľvek úniky, výhovorky. Je to dokonca ich právo. Znalec s tým musí počítať a musí vedieť tieto veci odfiltrovať. Stáva sa tiež, že človek manipuluje s údajmi nie cielene a vedome. Môže ísť o chorobné príznaky. Celé je to zložité, ale osobnosť znalca by mala byť natoľko skúsená a vzdelaná, že cez tieto úskalia dokáže preplávať.

Psychopati vraj klamú takým spôsobom, akoby hovorili pravdu. Nie je možné na nich spozorovať znaky sprevádzajúce klamstvo u bežných ľudí. Ak je to pravda, potom detektor lži je práve na psychopatov krátky.

Detektor lži sníma, zaznamenáva reakcie tela spájané s niečím, čo je tomu človeku nepríjemné. Ak sa niekto stotožnil so svojím klamstvom, povedal ho stokrát, sám seba presvedčil, že hovorí pravdu, a vžil sa do úlohy nevinného, ani jeho telo na lož vôbec nereaguje. Túto „schopnosť“ nemajú všetci psychopati. Poruchy osobnosti sú rôzne, ale najmä ľudia s antisociálnou poruchou s absenciou vyšších citov klamstvo nevnímajú ako priestupok.

Čo vlastne znamená termín psychopatická osobnosť? V posudkoch na zločincov sa vyskytuje často.

Už by sa nemal. Psychiatria sa už snaží vyhýbať nekorektným, zneužiteľným výrazom ako debil, hysterka, psychopat. V súčasnosti hovoríme o poruche osobnosti.

O nevyrovnanosť, disharmóniu osobnosti, ale nie v takom zmysle, že by dotyčný nebol schopný ovládať sa. Možno má problémy ovládať sa, ale je schopný naučiť sa žiť tak, aby trestnú činnosť nepáchal. Ak sa o to nesnaží, môže skončiť vo väzení. Väznice sú plné psychopatov.

A tam spolu žijú na malom priestore desať, dvadsať rokov. Čo to s nimi spraví?

To môže byť problém. Považovať väzenie za nápravnovýchovné zariadenie je idealizujúce. Hlavnú úlohu zohráva trest. Ja som v leopoldovskej väznici ako psychiater „posedel“ dosť dlhý čas a došiel som k presvedčeniu, že prežiť sa to dá. Človek si nájde spôsob fungovania. Všeličomu sa musí prispôsobiť, ale štandardná osobnosť to prežije. Čo ďalej po návrate na slobodu, to už závisí od konkrétneho človeka. Môže si odniesť zlo, zatrpknutosť, vybavenie novými schopnosťami antisociálneho správania, ale môže to byť aj poučenie, obava z návratu.

Môžu sa z vrahov stať slušní ľudia?

Vraždy človeku nie sú až natoľko vlastné. Väčšina vrážd sa odohráva v prostredí známych ľudí, v manželstvách a človek predsa nesmeruje od detstva k tomu, že raz v afekte, v manželskom konflikte zapichne svoju manželku. Kolega Heretik hovorí, že v istých vypätých situáciách môže byť vrahom každý človek.

Je to desivé, ale asi je to tak. Nevieme, aké situácie nás v živote postretnú, ani za seba nemôžeme dať ruku do ohňa.

Zlo máme zakódované v sebe, drieme niekde v podvedomí?

Sme biologické bytosti, živočíchy. Nesieme v sebe boj o život, lepšie podmienky, o samicu, o reprodukciu vlastných génov. Najprirodzenejšie je nám sebapresadenie. Či je to zlo, či to takto možno nazvať, neviem. Spoločnosť sa snaží tieto veci korigovať, vychovávať. Ale vo vypätých situáciách, keď ide o to, kto z koho, vtedy pozitívne sociálne učenie, táto nadstavba stráca schopnosť korigovať našu biologickú podstatu.

Veľa sa hovorí o mafiánskom bosovi Mikulášovi Černákovi. Priznáva sa stále k ďalším a ďalším vraždám a zároveň sa blíži čas, keď aj on - zločinec odsúdený na doživotie - bude môcť požiadať o podmienečné prepustenie.

Mafiánske vraždy sú čosi ako výkon povolania. Tam už nie je priestor na uvažovanie, či sa väzeň napravil, alebo nenapravil. Keby sa hneď aj napravil, tak všetko, čo má na rováši, by malo byť dôvodom, aby ostal za mrežami do konca svojho života. Sudcovia museli uvažovať aj o iných druhoch trestu a až po zvážení všetkých okolností dospeli k rozhodnutiu, že len doživotný pobyt za mrežami môže spoločnosť pred týmto človekom ochrániť. Preto nevidím dôvod, aby sa toto rozhodnutie niekedy spochybňovalo.

Väznice sú plné psychopatov, hovorí známy psychiater

Autor článku

Ľudmila Lacková

Výber pre vás