Plus 7 dní

Všetky tajomstvá druhej svetovej vojny stále nie sú známe. Týka sa to aj jedného z najznámejších útekov z nacistického lágra Osvienčim. Rudolf Vrba a Alfred Wetzler utiekli z továrne na smrť, aby podali svetu správu o masovom vraždení.

Neboli však jediní. Naši historici odhalili nové fakty o ďalších utečencoch, ktorí na Slovensko priniesli desivé informácie a doplnili správu, čo v roku 1944 vyletela do sveta. Dionýz Lénard, Ladislav Junger, Arnošt Rosin či Czeslaw Mordowicz sú osobnosti, o ktorých u nás dodnes takmer nikto nevedel.

Ich osudy sú plné zvratov: básnik s neznámym osudom, kopáč hromadných hrobov, bojovník s vybitými zubmi a slovenský žandár ako záchranca.

<a href="https://www.pluska.sk/plus-7-dni/domov/dvojica-zidov-usla-z-koncetraku-vdaka-mapke-z-detskej-knizky.html">Dvojica Židov ušla z Osvienčimu vďaka mapke z detskej knižky</a>

„Z nacistických lágrov sa podarilo ujsť niekoľkým stovkám väzňov. Väčšina z nich utekala z prirodzených existenčných dôvodov, kvôli prežitiu. Vrbovi, Wetzlerovi a ďalším nešlo len o vlastné prežitie, ale o to, aby apelovali na svet a podali svedectvo o hrôzach, ktoré videli,“ povedal Ivan Kamenec z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (HÚ SAV) na vedeckej konferencii v Žiline.

Konala sa na železničnej stanici Žilina-Záriečie, symbolicky sotva pár metrov od miesta bývalého zberného lágra, odkiaľ odvážali Židov v dobytčiakoch do Auschwitzu.

Bola vyvrcholením podujatia Vrba-Wetzler memoriál týkajúceho sa významného heroického činu - úteku slovenských väzňov z vyhladzovacieho tábora Osvienčim.

Dvojica Židov zo Slovenska ušla v apríli 1944 a spísala podrobnú správu, ktorá nemá obdobu v dejinách druhej svetovej vojny. Vrba a Wetzler v tajnom úkryte vo vtedajšom židovskom starobinci v Žiline opísali skutočný cieľ transportov a celú mašinériu masového vraždenia. Ich cieľom bolo zastaviť ďalšie vraždenie.

Správa putovala do Vatikánu i Švajčiarska, k Spojencom vo Veľkej Británii aj do USA. „Som veľmi rada, že pamiatka na ich útek žije, že nezomrela, lebo je to jeden z tých väčších činov, keď sa väzni vzbúrili. Bol to významný čin odporu,“ zhodnotila prvá manželka Rudolfa Vrbu, dnes 86-ročná Gerta Vrbová.

Spoluorganizátor akcie Fedor Gál dodáva: „Ľudia ako Vrba a Wetzler sú modelmi správania ľudí v hraničných situáciách - správania bojovníkov, ktorí odmietli úlohu pasívnych obetí. Nepostaviť sa zlu znamená otvoriť mu dvere.“

<a href="https://www.pluska.sk/plus-7-dni/ludia/laska-z-osviencimu-zalubeny-esesak-zachranil-zidovku-z-ceskoslovenska.html">Láska z Osvienčimu: Zaľúbený esesák zachránil Židovku z Československa</a>

Ako sa však ukazuje, okrem Vrbu s Wetzlerom priniesli svedectvá aj iní Židia zo Slovenska. A na Slovensku ich tiež spísali. Otrasné fakty o nevídanom zločine v strede Európy.

Historik Ján Hlavinka z HÚ SAV pátral po osudoch utečencov Dionýza Lénarda a Ladislava Jungera. „Boli medzi prvými utečencami z nacistických lágrov. Ušli v roku 1942, teda dva roky pred útekom Vrbu s Wetzlerom, počas prvej vlny deportácií zo Slovenska,“ hovorí Hlavinka.

Sieť priemyselného nacistického vraždenia v okupovanom Poľsku sa vtedy len pripravovala a spúšťala. Svedkom bol i Junger, ktorého deportovali v máji 1942 zo Sabinova. Ocitol sa v gete v Lublinskej oblasti, už po niekoľkých týždňoch sa mu však podarilo ujsť. Po návrate svedčil, že Židia si sami musia kopať hroby, do ktorých ich potom postrieľali.

Jungerovo svedectvo zohralo po vojne významnú úlohu v procese proti Antonovi Vaškovi, skorumpovanému šéfovi 14. oddelenia ministerstva vnútra majúcemu na starosti deportácie.

<a href="https://www.pluska.sk/plus-7-dni/zahranicie/esesakova-manekynka-dcera-sefa-osviencimu-robila-modelku-obliekala-americku-elitu.html">Esesákova manekýnka: Dcéra šéfa Osvienčimu bola modelka a obliekala elitu</a>

Ďalším utečencom bol Lénard, rodák zo Žiliny, ktorý mal rád umenie a písal básne. Pred vojnou stihol navštíviť Palestínu, kde pracoval ako čašník. Po návrate pôsobil v Prahe. Zo Slovenska ho deportovali v prvej vlne v marci 1942. Dostal sa do nacistického lágra Majdanek.

„Lénard bol svedkom skorej fázy celého zločinu, ešte pred vybudovaním plynových komôr. Videl však vraždenie, umieranie z vysilenia a bolo toho dosť, aby pochopil, že ide o cielené zabíjanie,“ poznamenáva historik.

Ako vypátral, Lénard ušiel v júni, keď sa v jeden podvečer skryl pod stavebný materiál v lágri. Po úteku na Slovensko sa skrýval. „O jeho osudoch až do jari 1943 sa nevie takmer nič. V každom prípade, v období medzi novembrom 1942 a májom 1943 napísal rozsiahle svedectvo o tom, čo prežil v Majdanku,“ dodáva Hlavinka.

Svedectvo napísal vo forme listu fiktívnemu priateľovi. „Myslím, že bársaké zviera malo väčšiu cenu než my,“ uviedol. „Polovica ľudí umiera prirodzeným spôsobom, jestli ovšem nazývame prirodzeným spôsobom, keď niekto umre predčasne vysilením. Druhá polovica potom umierala smrťou násilnou…“

Podľa vlastných slov chcel „vplývať na sily, ktoré sú v stave zabraňovať rozšíreniu tejto katastrofy. Dojsť silou mocou na Slovensko a informovať ešte doma ostalých a ostatné židovstvo o najväčšom podvode svetových dejín“.

Keďže Lénard sa z bezpečnostných dôvodov podpísal pod svedectvo zmeneným menom, historici ho dlho nazývali Svedectvo neznámeho väzňa. Až po desaťročiach od skončenia vojny odhalili v Izraeli Lénardovu identitu.

Hlavinka vypátral, že jeho ďalšie osudy boli kľukaté. Lénarda skrývajúceho sa na Slovensku onedlho zatkli a dostal sa do koncentračného tábora v Seredi, odkiaľ zbehol a opäť sa skrýval. Znova ho však zatkli a napokon deportovali do nemeckých lágrov Sachsenhausen a Buchenwald.

Koncom vojny ho ešte evidovali ako žijúceho väzňa. Po jej skončení sa nikomu neozval a dodnes sa nevie, ako a kde zahynul. Výskum príbehu tohto žilinského rodáka nepovažuje historik Hlavinka za ukončený a bádanie pokračuje.

„V každom prípade, Lénardovi veľmi záležalo na jeho správe. Opakovane v nej tvrdí, že chce informovať svet o hrôzach, ktoré videl, dokonca uvádza, že najradšej by chodil od domu k domu a každému o tom hovoril…“

<a href="https://www.pluska.sk/plus-7-dni/zahranicie/dcera-esesackeho-sefa-osviencimu-hossa-zakazoval-nam-ublizovat-druhym.html">Dcéra esesáckeho šéfa Osvienčimu: Zakazoval nám ubližovať iným</a>

Ďalšími znovuobjavenými svedkami holokaustu sú Czeslaw Mordowicz a Arnošt Rosin. Kým Mordowicz bol poľský Žid, Rosin sa narodil v Snine. Obaja sa ocitli v lágri Osvienčim-Birkenau, Rosin sa tu dostal do špeciálneho Sonderkommanda, a keďže kopal hroby pre množstvá mŕtvol, veľmi rýchlo všetko pochopil.

V koncentračnom tábore sa Rosin spoznal s viacerými Židmi zo Slovenska. Pohyboval sa v okruhu ľudí v lágrovom hnutí odporu, ktoré pripravovalo útek Vrbu a Wetzlera, zhromažďovalo údaje, fakty, čísla o hrôzach za ostnatým drôtom.

Po ich úteku ho nacisti brutálne vypočúvali, vybili mu zuby. Rosin viac nečakal a spolu s Mordowiczom sa rozhodli pre útek. Zmizli päťdesiat dní po Vrbovi a Wetzlerovi. Spoluväzni ich zakopali do jamy na pieskovisku a použili rovnaký bunker, kde sa skrývali ich predchodcovia.

V Poľsku neúspešne hľadali partizánov, napokon sa v zúfalej situácii dostali na Slovensko. „Arnošt Rosin a Czeslaw Mordowicz vstúpili na slovenské územie 6. júna 1944 - v Normandii to bol Deň D,“ uvádza izraelský historik Jehuda Bauer.

Prvé poznatky o tejto dvojici priniesli zahraniční historici, no bádanie sa neskončilo. S novými poznatkami prichádza historik Eduard Nižňanský z Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý ich chce v blízkom čase publikovať.

„Rosin s Mordowiczom napísali svoje svedectvo v Liptovskom Mikuláši a ich informácie následne doplnili do správy,“ uviedol na konferencii v Žiline. Tak sa do Vrbovho a Wetzlerovho svedectva dostali aj nové, aktuálne údaje.

<a href="https://www.pluska.sk/plus-7-dni/zahranicie/nacisti-nasli-amerike-raj-dodnes-im-chodia-ucet-mastne-sumy.html">Nacisti našli v Amerike raj. Dodnes im chodia na účet mastné sumy</a>

Paradoxné sú osudy utečencov po spísaní správy. Rosin sa na Slovensku zachránil vďaka slovenskému žandárovi Jozefovi Ondriášovi. Uniformovaný príslušník štátneho aparátu, ktorý realizoval rasistickú a genocídnu politiku, zachránil život prenasledovanému Židovi. Dokonca ho pomáhal skrývať a chránil ho.

Ako svedčil Rosin, Ondriáš padol na konci vojny. Bol jedným zo Slovákov, ktorí položili vlastný život pri pomoci prenasledovaným a ktorí už asi nikdy nebudú vyznamenaní.

Mordowicz mal menej šťastia, zatkli ho náhodne v bratislavskej kaviarni. Brutálne ho vyšetrovali slovenskí gardisti i nemeckí nacisti. Napokon sa dostal opäť do Osvienčimu. Aby nezistili, že je utečenec, cestou v dobytčiaku si rozhrýzol vytetované číslo a potom trpel, keď mu ranu v lágri pretetovávali novým.

Nové príbehy dosiaľ neznámych mužov dokazujú, že utečenci z lágrov smerovali v drvivej väčšine na Slovensko. Podľa historika Kamenca to bola logická voľba, lebo Osvienčim bol blízko našich hraníc a Slovensko až do Povstania nebolo okupované. Navyše, ľudácky režim sa po prehrách na fronte a postupnom rozpade nacistického panstva nachádzal v hlbokej vnútornej kríze.

„Týmto utečencom pomáhali vo veľkom nebezpečenstve mnohí obyčajní ľudia a tí sa nepýtali, či sú to Židia, či sú Slováci, či sú takí, alebo onakí. Bez ich nezištnej pomoci by to nebolo možné.

A toto memento platí stále. Veď aj dnes sa ozývajú hlasy, ktoré teraz pri utečencoch selektujú ľudí na kresťanov, katolíkov, na takých a onakých. Máme však morálnu povinnosť pomáhať predovšetkým ľuďom,“ uzatvára Kamenec.

Aj títo ušli z Osvienčimu: O vraždení sa svet dozvedel až od väzňov

Výber pre vás