Jana Čavojská

Ak sa chystáte na dovolenku do bulharského Burgasu, určite ich stretnete na pláži. Každý týždeň tam stavajú niečo nové. Títo umelci totiž vytvárajú sochy z piesku. Od maličkých až po obrovské výjavy, na ktorých spolupracujú desiatky staviteľov.

Remy je Holanďanka. Vyštudovala priemyselný dizajn, maľuje a dostala sa aj k vytváraniu sôch z piesku, zo snehu a z ľadu. „V Holandsku máme veľa pláží, ale aj riek. Riečny piesok je na stavbu vhodný, dobre drží pokope a je trvácny. Preto sa z neho dajú stavať vysoké, veľké sochy,“ hovorí. Sochy stavala ako rezidenčná umelkyňa v rôznych tematických parkoch po celom svete. Na jednom takom pobyte v Belgicku stretla Paula. Rodák z anglického Yorkshiru o sebe hovorí, že je syn pláže. Po anglicky Sonofabeach. Svoju prvú pieskovú sochu vytvoril na pobreží v Goa v Indii. „Prvýkrát som bol v skutočnom tropickom raji. Jednoducho som sa začal hrať tak, ako sa v piesku hrajú všetky deti - staval som z neho. Za tridsať minút mi pod rukami vznikla prekrásna piesková tvár s rozviatymi vlasmi. Dlho mi zostala vrytá v srdci. Spomenul som si na ňu opäť na Kanárskych ostrovoch. Bol som bez peňazí a vôbec som netúžil po klasickom zamestnaní, od šestnástich rokov som len cestoval rôznymi spôsobmi, od chôdze a autostopu až po lietadlá.“ Tak začal vytvárať na plážach pieskové sochy a úplne ho prekvapilo, že ho ľudia pozývali na jedlo, nocľah, dokonca mu občas zaplatili hotel alebo dali len tak peniaze. „No sochy z piesku mi nedali iba zárobok. Dali mi kariéru. Precestoval som vďaka nim dvadsaťpäť krajín.“

Odkedy Remy a Paul pracujú spolu, najradšej robia sochy zvierat. Samozrejme, dokážu vytvoriť čokoľvek. Ale zvieratá prinášajú okoloidúcim najviac radosti. Keď som ich stretla v Burgase, práve dokončili mačky. Trvalo im to od skorého rána do podvečera. „Chceli sme ich mať hotové, kým pôjdu ľudia domov z práce, aby si mohli pozrieť niečo pekné,“ hovorí Remy. Paul dodáva, že je to ťažká fyzická makačka. Treba manipulovať s pieskom a z mora nosiť vedrá vody. Našťastie, z burgaského piesku sa stavia dobre. Obsahuje prímesi minerálov a nepotrebuje toľko vody ako piesok na mnohých iných miestach. Áno, aj v piesku je rozdiel. Kto chce stavať vysoké alebo extra trvácne sochy, musí si piesok špeciálne pripraviť. Potrebuje prímes ílu, ktorú prirodzene obsahuje napríklad riečny piesok. No Remy a Paul majú na svojom umení radi práve to, že je len z piesku a morskej vody, z vecí čisto prírodných a pláži prirodzených, ktoré sa postupne rozpadnú a opäť prírode vrátia.

Na pláži v Burgase teda práve spí mama mačka s dvomi mačiatkami. „Konkrétne tieto mačky vznikli v našej fantázii. No podobné tu stretávame, lebo žijú v parku rovno vedľa pláže,“ rozpráva Remy. „Na našej mačke mame môžete vidieť, že žije na ulici. Dostáva síce jedlo, lebo miestni ľudia zvieratá kŕmia, ale ak chce prežiť, musí byť drsná a bojovať. Preto je taká dorafaná. Má dve mláďatá. Sú to už tínedžeri, takmer pripravení opustiť ju. Zatiaľ nemuseli na ulici toľko bojovať, takže ich srsť a ušká nie sú také poznačené.“

Niekto z okoloidúcich nazval mačaciu mamu Garfield, Paul ju sám pre seba volá Ginger, lebo hoci je z piesku, zdá sa mu, že má hrdzavú farbu. Umelci vytvorili štruktúru mačacích tiel tak, že keď sochy polejú vodou, vyzerajú plasticky a vynikne kresba na ich srsti. To je súčasťou práce pieskového sochára - pravidelne svoj výtvor kropiť vodou. Paul podotýka, že mačky majú na ľudí obrovský vplyv. Ľudia ich milujú. Priťahujú pozornosť. „No nielen na ľudí majú sochy mačiek vplyv, ale aj na psov. Väčšina z nich sa začne správať čudne. Nevidia totiž sochu z piesku, ale obrovskú mačku,“ smeje sa. „Vytvárať zvieratá je naša vášeň.“

Najradšej robia slony. Hoci ľudia milujú psy a mačky, slon je pre mnohých úplne najobľúbenejšie zviera. Navyše prináša šťastie. Paul hovorí, že ich už počas svojej kariéry vyrobil stovky. Minimálne raz za dva mesiace musí urobiť slona v životnej veľkosti. Dokonale pozná ich stavbu tela a rozloženie svalov. Dokáže ich telá verne vymodelovať. Na burgaskej pláži však už pod rukami Paula a Remy vznikli psy, delfíny či morská panna. Na ortodoxnú Veľkú noc vyrobili Ježiša Krista. Najprv mal zatvorené oči. Na Sviatok zmŕtvychvstania mu ich ako symbol tejto udalosti otvorili.

Keď sa Remy a Paul v belgickom tematickom parku pred rokmi zoznámili a začali tvoriť spolu, boli zvyknutí cestovať z miesta na miesto, po festivaloch a súťažiach, podľa toho, kam ich pozvali alebo kde získali rezidenciu. Raz stavali obrovské pieskové výjavy so sedemdesiatimi ďalšími umelcami, celé to trvalo šesť týždňov a stálo jeden a pol milióna eur. Inokedy sa zúčastnili na súťaži - tam sa každý snažil stavať čo najvyššie aj najväčšie sochy a fyzická robota s pieskom bola neskutočne náročná. Potom budovali slony kdesi na pláži. Ich práca bola pestrá a prinášala im radosť.

V roku 2007 vstúpilo Bulharsko do Európskej únie. Burgas už bol hlavným mestom pieskových sôch na Balkáne a v celej východnej Európe, lebo práve tu každé leto organizujú veľký festival. Remy a Paul kúpili na vidieku dom so záhradou. Nevedia si to vynachváliť. „Tá dedina má šesťtisícročnú históriu. Je to starobylé miesto, silne spojené s minulosťou. Keď tam prídeš, je to ako cestovanie v čase,“ hovorí Paul a objasňuje, že tam jazdí viac vozov ťahaných somármi než áut. Že staré mamy tam stále zavárajú kompóty, ľudia sa vyznajú vo farmárčení a chove hospodárskych zvierat. „To sú schopnosti veľmi hodnotné v súčasnosti. Západná kultúra sa amerikanizuje a tu sú všetci hrdí na svoje tradície, mladí radi tancujú v krojoch.“ U Remy a Paula bývajú dve prasiatka a niekoľko ovečiek, ale keďže umelci sú vegetariáni, tieto zvieratá berú ako kamarátov, nie ako potravu. Okrem toho majú šesť psov. „Keď niekde vidíme túlavé šteňa, musíme si ho zobrať,“ konštatuje Remy. Vo veľkej záhrade pestujú zeleninu. Cez projekt workaway k nim chodia dobrovoľníci z celého sveta, aby si vyskúšali život na farme.

Pandémia zmenila aj život staviteľov sôch z piesku. Zrazu nemohli cestovať. Všetky festivaly a súťaže boli zrušené. Preto vlani prišli na pláž do Burgasu. „Od nikoho sme si nepýtali oficiálne povolenie. Jednoducho sme postavili slona,“ hovorí Paul. „Miestnym ľuďom však priniesol toľko radosti, že z mestského úradu za nami prišli a povedali, nech pokračujeme ďalej, že sú radi, že nás tu majú. My sme zároveň zistili, že aj pre nás je to budúcnosť a riešenie súčasnej situácie. Okrem toho, už sa mi nechce toľko cestovať po svete. Mám päťdesiatpäť rokov a cestujem od šestnástich. Už je pre mňa namáhavé prekonávať únavu, bojovať s časovým posunom alebo sa pretekať s inými súťažiacimi na festivaloch. Teraz chcem zostať tu, na jednom mieste.“

Pieskové sochy prežijú bez opravovania asi dva týždne. Remy a Paul prichádzajú s novinkou častejšie. Už po týždni odovzdajú starú sochu prírode a postavia niečo nové. Okoloidúci môžu výtvor obdivovať a fotiť sa s ním. Vedľa je miska na dobrovoľný príspevok. Nikto nemusí platiť. No obyvatelia Burgasu sú vraj štedrí. Vyzbierané peniaze dvojici stačia na prežitie. Ani s vandalizmom sa vraj nestretávajú. Občas niekto sochu nedopatrením poškodí, keď sa pri nej fotografuje, no to sú veci, ktoré sa dajú jednoducho opraviť.

Ľudia, ktorí sa pri sochách pristavujú, niekedy nechcú veriť, že sú naozaj iba z piesku a morskej vody. Myslia si, že to musí byť špeciálna zmes. „Ale veď z piesku sa robí cement,“ oponujú umelci. Ale pridávajú, že z piesku na pláži v Burgase stavajú skôr sochy nevysoké, akoby zapustené do zeme. „Ako keď sa zdobia torty,“ vysvetľuje Remy. „Aby sa ľudia s nimi mohli jednoducho vyfotografovať a vyzeralo to na ich fotkách efektne.“ Naproti tomu sochy zo špeciálne pripraveného piesku, aké robia v tematických parkoch, ale aj na festivale v Burgase, vydržia celú letnú sezónu, teda niekoľko týždňov až mesiacov.

Paul so svojimi výtvormi zvíťazil v národnej britskej aj v celosvetovej súťaži. Dvojica z burgaskej pláže nielenže stavia sochy prepracované do najmenších detailov, ale často reaguje na aktuálne udalosti. Postavili napríklad sochu gorilieho samca Haramba, ktorého v roku 2016 zastrelili zamestnanci zoologickej záhrady v Cincinnati, keď do jeho výbehu vliezlo trojročné dieťa. S oveľa väčšou radosťou robili sochu anglickej kráľovnej Alžbety.

Jeden z najväčších projektov, na ktorom Remy s Paulom pracovali, bola stavba výjavu, kde anglický kráľ Ján I. podpisuje v roku 1215 Veľkú listinu slobôd a podáva túto listinu, ktorá obmedzila jeho absolutistickú moc v prospech šľachty a mešťanov, zástupcom šľachticov. Na sochu vysokú štyri a dlhú deväť metrov použili osemdesiat ton piesku. Stavali ju dva týždne. Takéto projekty sú fyzicky neskutočne náročné aj pre chlapa, ako je Paul. Umelecká úprava detailov je totiž len malá časť práce. Najprv treba robiť lopatou. Prehádzať kilá až tony piesku. Remy sa v kondícii udržiava každodenným cvičením jogy. Ale, samozrejme, ak sa chce venovať pieskovým sochám, nemôže byť žiadna padavka.

Kým Paul najradšej robí slony, Remy miluje stavať sovy. A ešte viac tváre. S očami a výrazom, ktorý odráža vnútorné pocity. „Zaujímavé, že keď fotíte pieskovú sochu s takou tvárou, fotoaparát ju rozoznáva ako ľudskú tvár,“ hovorí Remy. Sovy sú spojené s jej starými rodičmi. Ich priezvisko bolo Owl, teda sova v angličtine. Keď stará mama zomierala, sľúbila, že raz sa k vnučke vráti v podobe sovy, ktorá sa usídli pod jej strechou. A keď sa umelci presťahovali do Bulharska, skutočne sa do ich podkrovia nasťahovali sovičky. V hniezde už vyrástlo niekoľko generácií. Jedna sova prebývala pod strechou dlhšie ako ostatné a Remy si myslí, že to stará mama skutočne mohla splniť svoj sľub.

Umelcom neprekáža, že ich pieskové výtvory majú krátky život. „To na nich najviac milujeme,“ ubezpečuje ma Paul. „Každý týždeň vyrobíme niečo nové a prilákame ľudí. Toľkí sa pristavia! Usmievajú sa, socha ich urobí šťastnými. A nám, našťastie, finančne prispejú na živobytie.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/ako-male-deti-stavanie-soch-piesku-povysili-remy-paul-unikatne-povolanie/2" target="_blank" rel="noopener">GALÉRIU k článku si pozrite TU &gt;&gt;&gt;</a>

V najtemnejšom období pandémie koronavírusu, keď sa obyvatelia Burgasu báli, že na COVID-19 zomrú, postavili Remy s Paulom na pláži pieskovú sochu bábätka. Bolo to obrovské, gigantické bábätko v nadživotnej veľkosti. „Všetko vtedy bolo len o smrti. Tak sme uvažovali, ako môžeme tento nešťastný príbeh v hlave ľudí aspoň na pár minút zmeniť,“ vysvetľuje Remy. Pokojne spiace bábätko malo symbolizovať radosť a nový život. A podarilo sa! Ľudia nadšene kričali: „Ó, bábätko!“ A namiesto o smrti začali uvažovať o živote. O budúcnosti a nádeji. Bolo to 1. marca. V Bulharsku vtedy oslavujú sviatok nového života. Ľudia nosia náramky červenej a bielej farby, symbolizujúce muža i ženu a vznik nového života, a vymieňajú si ich medzi sebou. Niektorí dávali tieto náramky na zápästie gigantického pieskového novorodenca. „To bolo nádherné,“ hovorí Remy. „Znamená to, že naša práca a všetka dobrá energia, ktorú sme do nej vložili, sa dotkla duší ľudí.“

Ako malé deti: Stavanie sôch z piesku povýšili Remy a Paul na unikátne povolanie

Výber pre vás

Ako malé deti: Stavanie sôch z piesku povýšili Remy a Paul na unikátne povolanie

Súvisiace články

Vojnoví reportéri: Niekedy vám ozbrojenci prácu nesťažovali, dnes všade potrebujete povolenia

Jeseň na severe: Slovák prešiel pešo naprieč Škandináviou, poriadok a príroda mu vyrazili dych

Dedina pašerákov: Ľudia nemajú prácu, tak sa živia prevádzaním utečencov cez hranicu

FOTO Hlasy zo Sýrie: Desaťročie nenávisti, utrpenia a smrti, toto sú najväčšie obete

Jediné turistky: Slovenky sa túlali po nedostupnej Saudskej Arábii a často neboli ani zahalené!

Odvrátená tvár Nikaraguy: "Chudobné dieťa v dvanástich rokoch porodí a potom už nejde do školy"

Ukradnuté ryby: Továrne na rybacie kŕmne zmesi berú živobytie chudobným Gambijčanom

FOTO Kočovníci severu: Táto nádhera a jedinečný spôsob života už čoskoro zmiznú!

Výber pre vás