Rastislav Boldocki

Politička, ktorá otvorila migrantom dvere dokorán a&nbsp;podpísala sa tým pod nárast krajnej pravice v&nbsp;Európe. Aj tak si mnohí budú pamätať obdobie vlády Angely Merkelovej v&nbsp;Nemecku. Neprávom a&nbsp;príliš zjednodušene. Kancelárka počas svojho dlhoročného mandátu čelila ďalším obrovským výzvam a&nbsp;viac-menej ich zvládla. Jej príbeh určite patrí medzi pozoruhodné a&nbsp;teraz, keď sa vzdala straníckeho vedenia a&nbsp;jej pôsobenie na poste kancelárky speje k&nbsp;neodvratnému koncu, je priskoro na hodnotenie jej kariéry. V&nbsp;každom prípade stojí za to spomenúť si, čím všetkým mimoriadne silná žena prešla.

Keď v&nbsp;septembri 2005 prvýkrát vyhrala voľby, ešte sme netušili, čo sú to sociálne siete, neexistoval iPhone, slovenskí hokejisti patrili medzi favoritov blížiacich sa zimných olympijských hier v&nbsp;Turíne. Vtedy narodené deti sú dnes už tínedžeri, z&nbsp;tridsiatnikov v&nbsp;plnej sile sú dnes trochu unavení ľudia na prahu päťdesiatky. Za trinásť rokov sa zmenil svet okolo nás, zmenil sa náš život, Európa čelila mnohým výzvam. Pri každej dôležitejšej zmene a&nbsp;dôležitejšej výzve stála aj ona - možno nie vždy v&nbsp;prvom pláne, ale bola tam, jej trochu nenápadná a&nbsp;nie veľmi charizmatická tvár sa zakaždým mihla na záberoch z&nbsp;kľúčového summitu či neoficiálneho stretnutia lídrov najvplyvnejších krajín. Angelu Merkelovú môžete milovať aj nenávidieť, ale musíte uznať, že celé roky bola akýmsi stelesnením Nemecka, najsilnejšej európskej krajiny.

Jej cesta na výslnie pritom patrí medzi najnepravdepodobnejšie príbehy vysokej politiky vôbec. Druhýkrát vydatá protestantka z&nbsp;bývalej Nemeckej demokratickej republiky (NDR) sa presadila v&nbsp;strane hlásajúcej tradičné rodinné hodnoty, ktorej voličskú základňu tvoria najmä muži katolíci zo západnej časti krajiny.

Narodila sa síce v&nbsp;júli 1954 v&nbsp;Hamburgu, ale keď mala tri mesiace, jej otec, evanjelický kňaz, dostal farnosť pri Berlíne, teda na východe rozdeleného štátu. Ako študentka bola mimoriadne nadaná, ale už vtedy inklinovala k&nbsp;menším paradoxom. Za víťazstvo v&nbsp;jazykovej olympiáde z&nbsp;ruštiny vyhrala výlet do Moskvy, kde si kúpila platňu Beatles - Yellow Submarine.

Vzdelanie ju na politiku nepredurčovalo - na univerzite v&nbsp;Lipsku vyštudovala fyziku, neskôr dokončila postgraduálne štúdium a&nbsp;pôsobila na akadémii vied. Súkromný život už vôbec nie - s&nbsp;prvým manželom, študentskou láskou Urlichom Merkelom, vydržala len päť rokov. Zostala jej po ňom práčka a&nbsp;priezvisko. Naopak, s&nbsp;kolegom chemikom Joachimom Sauerom im to klape dodnes, aj keď ich manželstvo je bezdetné.

Hovoril jej dievča. Angelu Merkelovú ako političku vytvoril dlhoročný nemecký kancelár Helmut Kohl. Po páde železnej opony sa stal pre novú členku konzervatívnej CDU nielen vzorom, ale aj politickým patrónom. V&nbsp;deväťdesiatych rokoch minulého storočia bol hlavne vďaka nemu jej kariérny postup úctyhodný - dostala sa do ministerských kresiel, šplhala sa v&nbsp;straníckej hierarchii. Nezastavil ju ani škandál s&nbsp;nejasným financovaním strany, ktorý Ko­hla stiahol ku dnu. Naopak, chránenkyňa sa od svojho patróna načas dištancovala a&nbsp;zasadla namiesto neho na najvyšší stranícky post. Potom, v&nbsp;spomínanom roku 2005, vyhrala voľby a&nbsp;prvýkrát zasadla do kancelárskeho kresla.

Ani vtedy pomerne neskúsenej političke s&nbsp;nedostatkom charizmy mnohí neverili. Predvídali rýchly rozpad veľkej koalície s&nbsp;ľavicovou SPD, odlev členstva a&nbsp;voličov. Opak sa stal pravdou - Angela vyšla víťazne aj z&nbsp;troje ďalších volieb a&nbsp;je kancelárkou dodnes. „Niektorí ľudia hovoria, že Merkelová je nudná a&nbsp;provinčná, ale podceňujú ju,“ snažil sa svojho času vysvetliť fenomén nemeckej politickej scény analytik Detmar Döring. „Nemeckí voliči nie sú hlúpi - nechcú za kancelárku Britney Spearsovú. Chcú seriózneho lídra, ktorému môžu veriť. Merkelová vie, čo robí.“

Ďalší odborníci jej vyčítajú nedostatok vízie, zato oceňujú schopnosť pristúpiť na taktické kompromisy a&nbsp;pragmatizmus. Práve toto spolu s&nbsp;pravicovým odhodlaním chrániť záujmy nemeckého biznisu a&nbsp;finančného sektora jej umožnilo naplno zažiariť v&nbsp;čase kríz a&nbsp;veľkých výziev. Či už išlo o&nbsp;svetovú finančnú krízu, krízu eura, alebo vnútronemecké úsporné opatrenia.

Hádam najlepším príkladom je zachraňovanie Grécka v&nbsp;roku 2012. Krajina topiaca sa v&nbsp;dlhoch hrozila, že so sebou stiahne do priepasti spoločnú menu a&nbsp;spôsobí zemetrasenie v&nbsp;európskom finančnom sektore. Nakoniec sa - aj vďaka Merkelovej vyjednávacím schopnostiam - podarilo dosiahnuť spásonosnú dohodu. Súkromní veritelia - medzi ktorými nemalý podiel tvorili nemecké banky - veľkoryso odpustia Aténam dlhy vo výške sto miliárd eur, krajiny Únie v&nbsp;rámci solidarity poskytnú obrovské záchranné pôžičky a&nbsp;šou môže pokračovať. Aspoň to hlásali titulky svetových novín.

V&nbsp;skutočnosti to však bolo trochu inak. Súk­romní veritelia naozaj utrpeli určité straty, ale dohodou skôr získali - zbavili sa zvyš­ku mimoriadne rizikových dlhov Grécka, ktoré mohli byť pre nich likvidačné. Kam sa dlhy podeli? Prostredníctvom záchranných balíkov ich na seba prevzali európske štáty. V&nbsp;každom prípade Angela vyšla z&nbsp;krízy ako jedna zo záchrancov eura a&nbsp;finančnej stability na kontinente. To, že aj na úkor nemeckých daňových poplatníkov, sa už neriešilo. Po premyslenej taktike Merkelová siahla aj v&nbsp;prípade migrantskej krízy. Čo môže byť správnejšie, ako pomôcť ľuďom v&nbsp;núdzi, zachrániť ich, poskytnúť náhradný domov? Najmä v&nbsp;situácii, keď západný svet nie je celkom bez viny, pokiaľ ide o&nbsp;tragický vývoj v&nbsp;ich rodných krajinách. Ale to bola len jedna strana mince. Otvorením dverí migrantom kancelárka plánovala zabezpečiť prílev lacnej pracovnej sily a&nbsp;posilniť tak konkurencieschopnosť nemeckej ekonomiky. Vyzeralo to na win-win stratégiu.

Nevyšla. Nešlo ani tak o&nbsp;skrytú xenofóbiu časti obyvateľstva, ale skôr o&nbsp;strach z&nbsp;iného, neznámeho, prekvitajúci najmä v&nbsp;neistých časoch, ako sú naše. Samozrejme, svoje zohrali aj teroristické útoky či správy o&nbsp;nie veľmi ukážkovom správaní niektorých prisťahovalcov.

Prílev migrantov sa ukázal ako voda na mlyn pre extrémnu pravicu. Kancelárke sa najprv otočila chrbtom časť voličov, neskôr sa ozvali kritické hlasy v&nbsp;sesterskej, bavorskej CSU, nakoniec musela čeliť minivzbure vo vlastnej strane. Až v&nbsp;týchto dňoch povedala stačilo a&nbsp;vzdala sa šéfovania v&nbsp;CDU. Kancelárkou by síce teoreticky mohla zostať do konca svojho mandátu v&nbsp;roku 2021, ale ak sa tak stane, už to nebude ono. Bez jednoznačnej podpory vo vlastnej strane sa nemecká a&nbsp;európska loď ťažko kormidluje k&nbsp;veľkým cieľom.

„Za celé štvrťstoročie v&nbsp;politike nemala ani jeden pamätný prejav,“ uviedol pred niekoľkými rokmi jej životopisec Gerd Langguth. Tento nedostatok vízie Angely Merkelovej kritici vyčítali počas celej kariéry a&nbsp;ako „dosluhujúcej kancelárke“ sa jej sotva podarí tieto slová vyvrátiť. Aj keď Angela vie niečo o&nbsp;tom, ako sa dá kráčať tou najmenej pravdepodobnou cestou.

Auf Wiedersehen, Angela Merkel: Ako si bude mocnú ženu Nemecka pamätať história?

Autor článku

Rastislav Boldocki

Výber pre vás