Jana Čavojská

Ahoj! Som Gjystyna, burneša z Klemenditu, a žijem len z peňazí, ktoré dostávam za rozhovory, takže ak chceš odo mňa nejaké informácie, môj deň stojí stopäťdesiat eur. Ďakujem, - odpísala mi cez WhatsApp burneša, ktorej číslo som dostala od jej netere v Tirane. V skutočnosti má guesthouse v dedine Lepushe, prevádzkuje ho spolu s bratom. „Návštevníkov určite láka aj na príbeh o burneši,“ mienil môj tlmočník Glei. Dohodol mi stretnutie s burnešou z Dürresu. „Nebavili sme sa o peniazoch,“ upozornil ma. „Neotváraj túto tému a nechaj to na mňa.“

Námestím známeho albánskeho prímorského letoviska oproti mne kráča Diana Rakipi. Vysoká, štíhla, vo vojenskom barete s&nbsp;odznakom albánskeho orla, v&nbsp;saku a&nbsp;kravate. Má usmievavé oči a&nbsp;pevný stisk ruky. Radšej si hovorí Lali. Menom, ktoré pred rokmi prijala spolu so svojou prísahou. Od&nbsp;toho okamihu žila ako muž. Podľa stáročia starého kánonu, nepísaného súboru pravidiel fungovania tradičnej spoločnosti v&nbsp;nedostupných albánskych horách, mohla žena získať slobodu len prísahou, že sa stáva mužom a&nbsp;zaväzuje sa tým k&nbsp;doživotnému celibátu. Odvtedy mohla fajčiť, piť rakiju, kliať, ale hlavne nosiť mužské šaty, rozhodovať o&nbsp;sebe a&nbsp;s&nbsp;mužmi diskutovať o&nbsp;zásadných problémoch komunity. Zároveň musela zastať mužské úlohy a&nbsp;ťažké mužské práce. Keďže ženy v&nbsp;spoločnosti nemali slovo, burnešu nevyhnutne potrebovali rodiny bez muža. Ak otec zomrel a&nbsp;zanechal iba dcéry, jedna z&nbsp;nich sa musela stať pannou z&nbsp;prísahy, aby mal kto robiť dôležité rozhodnutia. „Burneša bola službou rodine. Dnes by šlo o&nbsp;čisto sebecké rozhodnutie,“ konštatuje Diana - Lali.

Postupne toto právo začali využívať aj ženy, ktoré sa nechceli vydať, ale chceli o&nbsp;sebe rozhodovať samy. Bol to aj jediný spôsob, ako uniknúť dohodnutému sobášu. Deti často ich rodičia zasnubovali ešte ako batoľatá, niekedy dokonca predtým, ako ich vôbec počali, už vedeli, že v&nbsp;budúcnosti chcú spojiť svoju rodinu s&nbsp;druhou manželským zväzkom. Jedna z&nbsp;najznámejších bojovníčok za&nbsp;slobodu na&nbsp;Balkáne Tringe Smajli, ktorá žila v&nbsp;rokoch 1880 až 1917 a&nbsp;bojovala proti nadvláde Osmanskej ríše v&nbsp;Albánsku, takisto prisahala panenstvo a&nbsp;stala sa burnešou. Až potom sa pridala k&nbsp;rebelom. Už v&nbsp;mužských šatách a&nbsp;so zbraňou v&nbsp;ruke.

Doba sa však zmenila. Aj dievčatá z&nbsp;hôr nosia nohavice, študujú, pracujú, zarábajú peniaze. Manžel nemusí rozhodovať za&nbsp;ne. Hoci svet ešte stále nie je úplne rovnaký pre mužov a&nbsp;pre ženy, staré pravidlá prestali platiť. Inštitút burneše už stratil svoj vý­znam. Zostáva len zopár posledných žien, ktoré prisahali a&nbsp;stali sa mužmi, aby mohli žiť slobodne. Žili si vo svojej slobode, možno osamelosti, kým sa o&nbsp;ich príbehy nezačali zaujímať zahraniční reportéri. Komunizmus padol. Albánsko sa otvorilo svetu. Fascinujúca tradícia žien, ktoré prisahali žiť ako muži, vyplávala na&nbsp;povrch tradične patriarchálnej albánskej spoločnosti. Koniec koncov, bolo to všetko veľmi atraktívne: nedostupné hory, krvná pomsta, vojny drogových gangov a&nbsp;pašerákov zbraní. Do&nbsp;toho ženy, ktoré vyzerali ako muži, lebo sa kedysi odmietli podvoliť kánonu, podľa ktorého museli byť vo svadobnú noc panny a&nbsp;neskôr nemali v&nbsp;patriarchálnej spoločnosti právo rozhodovať vôbec o&nbsp;ničom. Mohli len mlčať, skláňať hlavu, pracovať na&nbsp;rodinnom hospodárstve a&nbsp;poslúchať príkazy manžela. „Žena je ako vrece vyrobené tak, aby vydržalo, kým bude žiť v&nbsp;dome svojho manžela,“ znie údajne jedna veta z&nbsp;kánonu, starého šesťsto rokov, ktorý zhrnul pravidlá fungovania spoločnosti v&nbsp;komunitách z&nbsp;nedostupných hôr.

Zahraniční reportéri boli ochotní platiť burnešiam za&nbsp;ich rozprávanie. Niektoré sa s&nbsp;nimi nebavili. Rozčuľovali ich hlavne otázky, či sú lesby. Nemali chuť donekonečna vysvetľovať, že ich rozhodnutie stať sa burnešou nemalo so sexualitou nič spoločné. Iné si uvedomili, že zverejnením svojej tváre a&nbsp;príbehu si môžu privyrobiť. A&nbsp;novinári občas platia za&nbsp;historky zo starého sveta, ktoré sú aktuálnejšie v&nbsp;ich fantázii než v&nbsp;rýchlo sa meniacej albánskej spoločnosti. Samozrejme, burneše sú realitou a&nbsp;môj sprievodca a&nbsp;tlmočník Glei mi rozprával aj o&nbsp;tradičnej dedine, do&nbsp;ktorej ho ako televízneho režiséra nepustili, kým to nedovolila rada starších. No Albánci dnes žijú úplne inými témami, než je krvná pomsta, vidiecke gangy a&nbsp;panny z&nbsp;prísahy. Podľa odhadov tu už nežije viac ako dvadsať burneší a&nbsp;najmladšia je už po&nbsp;päťdesiatke.

Diana má sedemdesiattri. V&nbsp;prímorskom meste je očividne celebritou. Okoloidúci ju zdravia, muži si s&nbsp;ňou chcú potriasť rukou. Kričia na&nbsp;ňu už z&nbsp;diaľky - Diana alebo Lali. Nehnevá sa a&nbsp;rovnako reaguje na&nbsp;ženské aj na&nbsp;mužské meno. Hoci sama o&nbsp;sebe hovorí ako o&nbsp;„ňom“.

Niektorým mužom na&nbsp;ulici ponúkne cigaretu. Kým si ju berú, sklonia hlavu a&nbsp;druhú ruku si na&nbsp;znak úcty a&nbsp;vďačnosti priložia na&nbsp;hruď. S&nbsp;inými sa odfotí. S&nbsp;ďalšími prehodí pár viet. Fajčí pritom jednu od&nbsp;druhej. Tak ako na&nbsp;fotografiách iných burneší vidieť, ako si osvojili mužský štýl chôdze, pohybov aj výrazov tváre, táto ilúzia je dokonalá aj u&nbsp;Diany. V&nbsp;istom zmysle je šou(wo)man. V&nbsp;Dürresi je súčasťou všetkých veľkých podujatí, rada strháva na&nbsp;seba pozornosť a&nbsp;očividne si to užíva. Ktovie, nakoľko sa táto sociálna rola preniesla za&nbsp;desaťročia aj do&nbsp;jej privátneho ja. S&nbsp;tým, ako „hrať“ muža, sa na&nbsp;začiatku stretávali všetky panny z&nbsp;prísahy, pozorovali, učili sa, zvykali si pozerať priamo a&nbsp;silne stláčať ruku na&nbsp;pozdrav.

Sadneme si do&nbsp;kaviarne. V&nbsp;dedine Tropojë, kde sa Diana narodila, bolo popíjanie kávy a&nbsp;rakije vyhradené iba mužom. A&nbsp;burnešiam. Odkedy prisahali, mohli aj ony navštevovať kaviarne, fajčiť a&nbsp;piť alkohol. „Burnešou som sa nestala,“ opraví Diana Gleiovu otázku. „Bola som ňou vždy. Vychádza to z&nbsp;mojej podstaty. Vždy som sa tak správala a&nbsp;vždy som okolo domu robila práce, ktoré robia muži a&nbsp;burneše. Bola som čestná sama k&nbsp;sebe.“

Dianin starší brat zomrel ešte predtým, ako sa narodila. Keď jej rodičom potom osud zoslal dcéru, stala sa pre nich akousi náhradou za&nbsp;mŕtveho syna. Hovorievali, že Boh im zoslal Dianu namiesto neho. Aj otec sa k&nbsp;nej vždy správal viac ako k&nbsp;chlapcovi než k&nbsp;dievčaťu. Do&nbsp;školy nosila nohavice, hrávala s&nbsp;chalanmi futbal a&nbsp;pridávala sa do&nbsp;ich gangov. Tvrdí, že vždy pritom bránila dievčatá, ak im niekto ubližoval. Od&nbsp;chlapcov sa líšila len dlhými vlasmi. Keď mala sedemnásť, odstrihla si ich a&nbsp;oznámila otcovi, že bude prisahať a&nbsp;stane sa burnešou. „Získala som tak slobodu,“ hovorí. Slobodu fajčiť, piť alkohol, nadávať, diskutovať s&nbsp;mužmi o&nbsp;problémoch dedinského spoločenstva. Ale hlavne rozhodovať o&nbsp;svojom živote. Chodili za&nbsp;ňou chlapci, ak sa im páčilo dievča, a&nbsp;ona im sprostredkovala kontakt. Ale v&nbsp;akomkoľvek spore sa vždy postavila na&nbsp;stranu žien a&nbsp;svojich mužských priateľov vždy nabádala, aby dali manželkám a&nbsp;dcéram viac slobody.

„Tradícia burneší sa nepremietla do&nbsp;albánskych zákonov,“ vysvetľuje Diana. „Celý život bojujem za&nbsp;to, aby sa zachovala. Aj v&nbsp;časoch totality, keď vláda zatvárala kostoly a&nbsp;mešity a&nbsp;náboženstvá boli nelegálne.“ Diana vtedy bojovala za&nbsp;svoju identitu tak urputne, že komunistické úrady napokon rezignovali a&nbsp;dovolili jej vstúpiť do&nbsp;armády. Neodmysliteľný baret, ktorý nosí na&nbsp;hlave, je spomienka na&nbsp;tie časy. Cvičila nových brancov a&nbsp;všetci ju vraj brali ako muža. V&nbsp;súlade s&nbsp;tradíciou z&nbsp;albánskych hôr. Iba doklady stále uvádzajú jej ženskú identitu.

Zaujímavé je, že v&nbsp;doteraz silne homofóbnej albánskej spoločnosti sa ani burneše nepozerajú na&nbsp;sexuálne menšiny a&nbsp;transgenderových ľudí s&nbsp;pochopením. Vraj je to neprirodzené, Boh tak ľudí nechce a&nbsp;mužom, ktorí by sa chceli prezliekať za&nbsp;ženy, treba také nápady vytĺcť z&nbsp;hlavy palicou. Burneša, naopak, nepopiera svoje fyzické ženstvo a&nbsp;telo, ktoré dostala od&nbsp;Boha. Mužom je skôr duchom.

Zrazu sa objavia dvaja mladíci s&nbsp;fotoaparátom. Diana sa s&nbsp;nimi radostne zdraví a&nbsp;oni sa posadia k&nbsp;vedľajšiemu stolu. Jeden z&nbsp;nich vyberá z&nbsp;batoha fotoaparát a&nbsp;nasadzuje naň mikrofón. Druhý vyťahuje nejaké papiere. „To je Dianin cenník,“ podiví sa Glei. „Skutočne má stanovené ceny za&nbsp;rozhovory, nakrúcania a&nbsp;fotografie pre médiá.“ Taxy sa pohybovali v&nbsp;cenách, o&nbsp;ktorých mi písala Gjystyna. „Poznám sa s&nbsp;ňou, sme priateľky. Práve zajtra idem k&nbsp;nej. Budeme nakrúcať pre britskú televíziu,“ reaguje Diana. Usmieva sa, fajčí a&nbsp;dodáva, že chlapec s&nbsp;fotoaparátom je ako jej syn. „Neporodila som ho, má vlastných rodičov, no zobrala som ho pod svoje krídla. Tak ako niekoľko ďalších talentovaných mladých ľudí.“ Podporuje vraj každú burnešu. Veľa ich stále v&nbsp;Albánsku žije. Skryto, vo svojich domoch v&nbsp;dedinách vzdialených od&nbsp;moderného sveta veľkomesta alebo pláží, ktoré sa už stali cieľom zahraničných dovolenkárov. Diana za&nbsp;nimi cestuje, aby ich rozptýlila v&nbsp;ich osamelosti.

Okrem práce Diana vždy rada fotografovala, maľovala a&nbsp;vyrezávala z&nbsp;dreva. Prvý fotoaparát dostala, keď mala dvadsaťšesť. Na&nbsp;dôchodku sa k&nbsp;jej záľubám pridalo rybárčenie. Miluje prírodu a&nbsp;akékoľvek spojenie s&nbsp;ňou jej prináša do&nbsp;duše krásu a&nbsp;pokoj. Glei sa jej ešte opýta na&nbsp;lásku. „Každý má nejakú, môže byť dobre ukrytá v&nbsp;jeho srdci po&nbsp;celý život a&nbsp;okolie o&nbsp;nej netuší. Mne všetko, čo potrebujem, dáva príroda. Aká väčšia láska môže existovať?“

„Stavím sa, že do&nbsp;dvadsiatich rokov grécka komunita v&nbsp;Albánsku zanikne,“ poznamenal Glei, keď sme sa rozprávali o&nbsp;menšinách. Bol skalopevne presvedčený o&nbsp;tom, že po&nbsp;grécky už v&nbsp;jeho krajine takmer nikto nehovorí a&nbsp;etnickí Gréci sa ani nesnažia uchovať si svoju kultúru. Nečudo. Obyvatelia hlavného mesta môžu jednoducho nadobudnúť dojem, že desaťročia asimilácie urobili svoje. Má to na&nbsp;svedomí ešte zákaz náboženského vyznania za&nbsp;diktátora Envera Hodžu. Etnickí Gréci, ktorí sa identifikovali s&nbsp;pravoslávnou vierou, stratili dôležitý prvok, ktorý ich navzájom prepájal.

Grécka menšina žije v&nbsp;južnom Albánsku, hraničiacom s&nbsp;Gréckom, už niekoľko storočí. Ne­existuje však presný údaj o&nbsp;tom, koľko Grékov v&nbsp;krajine je. Po&nbsp;páde komunizmu a&nbsp;následnom zrútení albánskej ekonomiky mnohí odišli do&nbsp;Grécka. Hovorí sa až o&nbsp;osemdesiatich percentách. K&nbsp;južnému susedovi smerovalo za&nbsp;prácou aj veľa Albáncov. Prijímali slabo platené džoby a&nbsp;domov sa už nevrátili. Grécko a&nbsp;Albánsko sa teraz navzájom oháňajú požiadavkami na&nbsp;priznanie väčšej škály práv pre svoju menšinu od&nbsp;susednej krajiny.

Exodus obyvateľov juhu Albánska spôsobil v&nbsp;90. rokoch vyľudňovanie mestečiek a&nbsp;dedín. „Po&nbsp;rokoch som sa však vrátil z&nbsp;Atén naspäť. Môj dom a&nbsp;rodinný majetok tu neboli v&nbsp;bezpečí. A&nbsp;chýbalo mi aj moje mesto,“ prezradil mi majiteľ malej reštaurácie v&nbsp;meste Gjirokaster. Jeho názov je z&nbsp;gréčtiny, malo by ísť o&nbsp;slová argyro a&nbsp;kastro, v&nbsp;preklade strieborný hrad, hoci niektorí hovoria o&nbsp;princeznej Argjiro, ktorá radšej skočila z&nbsp;hradieb a&nbsp;zabila sa, než by mala padnúť do&nbsp;rúk tureckým dobyvateľom. Nie­ktorí o&nbsp;Gjirokasteri hovoria ako o&nbsp;najkrajšom meste Albánska. Kamenné uličky a&nbsp;tradičné osmanské domy, pomedzi ne mešity, kostoly, a&nbsp;na&nbsp;kopci uprostred hrad priniesli mestu v&nbsp;roku 2005 zápis na&nbsp;Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Namiesto rakije sa tu pije tsiprou. Gjirokaster je hlavné mesto gréckej menšiny v&nbsp;Albánsku. No v&nbsp;celom regióne hovoria, jedia a&nbsp;pijú po&nbsp;grécky, dodržiavajú grécku siestu a&nbsp;preferujú frapé.

Policajt nekompromisne dvíha červený terčík a&nbsp;zastavuje moje auto. Pozerám naňho s&nbsp;otázkou v&nbsp;tvári, akého priestupku som sa dopustila. Ukáže doľava na&nbsp;most. Práve tadiaľ ženú stádo kráv. Je takmer šero a&nbsp;pastieri sú na&nbsp;ceste domov. Kravy majú prednosť pred autami.

Dole pod mostom tečie rieka Vjosa. Volajú ju aj modré srdce Balkánu. Hovorí sa o&nbsp;nej ako o&nbsp;poslednej divokej rieke na&nbsp;pol­ostrove. Jej blankytne modré vody divoko stekajú z&nbsp;gréckych hôr - tam ešte pod menom Aoos - až do&nbsp;Jadranského mora. Je takmer neobjavená, čo teší hlavne expedičných kajakárov, ktorým nevadí táboriť nadivoko na&nbsp;brehoch takmer bez akejkoľvek infra­štruktúry. A&nbsp;hlavne ju nezregulovali. Jej vody sa na&nbsp;jar, keď sú najmohutnejšie, môžu slobodne rozliať do&nbsp;širokého koryta, ktoré si stáročiami vytvorili. V&nbsp;niektorých miestach je široké aj dva kilometre.

Na&nbsp;rieke je však naplánovaných tridsaťosem priehrad. Stavebné práce na&nbsp;niekoľkých miestach sa už začali. Zdvihla sa aj vlna odporu miestnych ľudí a&nbsp;environmentalistov zo zahraničia. Žiadajú vytvorenie národného parku, ktorý by ochránil tristo kilometrov vodného toku a&nbsp;jeho prítokov. Tento boj proti zámerom vlády trvá už viac ako desať rokov. Dostavili sa aj čiastočné úspechy: obyvatelia dediny Kuta, ktorú mala zatopiť priehrada Pocem, podali žalobu proti výstavbe a&nbsp;na&nbsp;súde vyhrali. Išlo o&nbsp;prvý environmentálny súdny spor v&nbsp;Albánsku.

Podľa prieskumu, ktorý si dala urobiť nezisková organizácia EcoAlbania, až 94 percent opýtaných podporuje vznik národného parku okolo rieky Vjose. Ak by sa to podarilo, išlo by o&nbsp;prvý projekt v&nbsp;celej Európe, ktorý by chránil celú divokú rieku aj s&nbsp;jej prítokmi a&nbsp;celým ekosystémom.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/buresa-lali-vyrastala-ako-chlap-vdaka-tomu-ziskala-slobodu" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Lenže pri albánskych politikoch nikto nevie. Hoci v&nbsp;júni vláda podpísala s&nbsp;ekologickým organizáciami memorandum o&nbsp;spolupráci na&nbsp;vytvorení národného parku na&nbsp;ochranu rieky Vjosy, posledné, definitívne a&nbsp;rozhodné slovo zatiaľ politici nepovedali. Po&nbsp;celej krajine plánujú vybudovať viac ako päťsto priehrad. Ktovie, či vôbec nejaký potôčik zostane ušetrený.

Burneša Lali: Vyrastala ako chlap, vďaka tomu získala slobodu

Výber pre vás

Burneša Lali: Vyrastala ako chlap, vďaka tomu získala slobodu

Súvisiace články

Krakovské šopky zobrazujú príbeh Ježišovho narodenia a reagujú aj na ruskú vojnu na Ukrajine

Šialené problémy známej slovenskej spisovateľky: Z cesty za deťmi nočná mora

Spoznáte svetové metropoly podľa fotky? Otestujte sa v kvíze

Na cyklotrasách krajiny galského kohúta sa jazdí skvele a je to zážitok pre každého

FOTO Stratení v Baskicku: Krásne mestečká, vôňa oceánu aj bojové heslá

Výber pre vás