Irena Páleničková

Až&nbsp;sa vás zima opýta, čo budete robiť budúce leto, môžete sa inšpirovať našou cestou a&nbsp;namiesto na preplnenú Dunajskú cyklo­trasu zájsť na dvoch kolesách trochu ďalej. Pri Labe vás spočiatku čaká komornejšia atmosféra, bez lodnej prevádzky aj bez mnohých rybárov a&nbsp;chát na brehoch. Spoznáte, aký je rozdiel medzi bývalým východným a&nbsp;západným Nemeckom. Prejdete jeden z&nbsp;najväčších európskych prístavov Hamburg, ochutnáte ryby pri ústí Labe v&nbsp;Cuxhavene a&nbsp;pokračovanie bude záležať len na vás. Mnoho cyklistov sa vracia z&nbsp;Hamburgu, ďalší pokračujú z&nbsp;Cuxhavenu pozdĺž Severného mora na východ alebo na západ k&nbsp;Holandsku. Ako my.

Labe, ktoré je v&nbsp;Krkonošiach malým pramienkom, dosahuje po zdolaní 1&nbsp;150 kilometrov k&nbsp;ústiu do Severného mora úctyhodnú šírku viac než pätnásť kilometrov a&nbsp;rieku už nepripomína. Pre stredoeurópskch cyklistov je najjednoduchšou cestou, ako sa dostať k&nbsp;Severnému moru. Elberadweg, teda Labská cyklotrasa, meria na nemeckom území približne 850 kilometrov. Najobľúbenejší je úsek Drážďany - Hamburg, do oboch miest je totiž výborné dopravné spojenie. Spolu s&nbsp;Rýnskym a&nbsp;Dunajským chodníkom patrí k&nbsp;najobľúbenejším v&nbsp;Európe.

Na to, či a&nbsp;ako takmer po tridsiatich rokoch poznať rozdiel medzi bývalou Nemeckou demokratickou republikou (NDR) a&nbsp;Nemeckou spolkovou republikou (NSR), sme boli veľmi zvedaví. Odpoveď je jednoznačná - áno. Labe v&nbsp;bývalej sovietskej okupačnej zóne má opustenejšie brehy, ktoré lemujú rozľahlé pastviny bez fariem. Dediny sú málokedy tesne pri rieke, v&nbsp;mnohých nie sú samoobsluhy a&nbsp;v&nbsp;rámci zachovania historickej autentickosti je v&nbsp;nich historická dlažba z&nbsp;mačacích hláv, po ktorej je niekedy lepšie plne naložené bicykle tlačiť. Na cyklotrasách je v&nbsp;porovnaní s&nbsp;NSR omnoho väčší pokoj, preto sem smeruje čoraz viac dôchodcov zo západnej časti krajiny na elektrobicykloch.

Blížiacu sa bývalú hranicu spoznáte ľahko. Na hrádzach v&nbsp;pravidelných intervaloch strašia strážne veže, pozostatky čiary, ktorá oddeľovala slobodný svet od totalitného. Dnes sú mnohé zmenené na vyhliadkové veže a&nbsp;dovidieť z&nbsp;nich naozaj ďaleko, veď krajina je rovinatá. Ako lesklá páska ju pretína Labe, po oboch stranách lemované protipovodňovými hrádzami. Po nich alebo pozdĺž nich sa tiahnu cyklotrasy zafarbené v&nbsp;závislosti od povrchu - biele (nové, betónové), sivé (asfalt a&nbsp;dlažba) alebo béžové (piesok a&nbsp;kamienky). Pred rokom 1989 by výhľad spestroval plot vysoký 3,2 metra, zakončený ostnatým drôtom, pobehujúce psy, ozbrojené hliadky pohraničníkov či tabuľky s&nbsp;nápisom Pozor, zamínované! Počet mín dosahuje státisíce, číslo také vysoké, že sa ani nechce veriť. Je to o&nbsp;to horšie, že mínové pole chránilo Nemcov pred Nemcami.

Na niekoľkých miestach sa zachovali kusy plota s&nbsp;ostnatým drôtom. Neďaleko dediny Konami sme sa pri nich vyfotografovali, prezreli si všetky informačné cedule a&nbsp;o&nbsp;pár metrov vedľa sme na noc rozložili v&nbsp;opustenej krajine stan. Kto by odolal a&nbsp;nevyspal sa na bývalom pohraničnom mínovom poli?

Ďalší deň prechádzame hraničný priechod Checkpoint Harry. Vedľa kontrolnej „búdky“ informujú panely o&nbsp;histórii priechodu, môžete si prečítať niekoľko tragických príbehov zúfalých ľudí, ktorí sa neúspešne pokúsili dostať „na druhú stranu“. Istý vodič s&nbsp;rodinou sa na plný plyn rozbehol v&nbsp;snahe preraziť závoru. Márne dúfal, že vojaci nebudú na deti strieľať.

Za hranicou si uvedomíme ďalší rozdiel, okom nepostrehnuteľný. Na otázku - Hovoríte po anglicky? - častejšie dostávame kladnú než zápornú odpoveď. Dedičstvom Východu je aj horšia znalosť cudzích jazykov. No a&nbsp;keď sme sa za tri týždne blížili k&nbsp;holandsko-nemeckým hraniciam, začali sme na otázku o&nbsp;angličtine dostávať špecifickú odpoveď: „Samozrejme, že hovorím po anglicky, som predsa Holanďan!“

Učebnice dejepisu zdobia fotografie stretnutia spojeneckých vojsk na Labe pri Torgau z&nbsp;25. 4. 1945. K&nbsp;stretnutiu v&nbsp;skutočnosti došlo na troch miestach. Dnes sú všetky náležite vyzdobené, ale je zjavné, že sú na území bývalej NDR. Pri dedine Kreinitz síce veje rovnako veľká ruská aj americká vlajka, je tu múzeum, ale na paneloch sú ruské jednotky vymenované dopodrobna, zatiaľ čo o&nbsp;amerických je len zmienka.

K&nbsp;hlavnému stretnutiu došlo na poškodenom moste pri meste Torgau, kam sme prišli nasledujúci deň. Je stále ešte hlboko v&nbsp;NDR. Armáda postavila pri rieke obrovský pamätník. Nápisy v&nbsp;ruštine sú neprehliadnuteľné, na všetkých stranách pamätníka sú oslavné nápisy typu Víťazná Červená armáda. Zaujímavé je, že známu fotografiu stretnutia príslušníkov dvoch armád urobili až na druhý deň - vojaci pózovali na želanie novinárov a&nbsp;fotografov.

Dediny a&nbsp;malé mestá na „endeeráckom“ vidieku boli dokonale upratané, upravené, bez grafitov, ale aj bez ľudí. Občas táto upravenosť pôsobila trochu strašidelne. Taký bol napríklad Wessnig, kde si cyklisti konečne prišli na svoje. Čaká tu kohútik s&nbsp;pitnou vodou - za tisíc kilometrov po cyklotrase boli iba tri -, pár stojanov na bicykle, pár lavíc a&nbsp;výzdoba v&nbsp;podobe niekoľkých vymaľovaných múrov. Zvyšok sprejerského sympózia, ako hlásal nápis.

Za životom sme museli ísť do miest, ktorými cyklotrasa, väčšinou nekomplikovane, po nábreží prechádzala. O&nbsp;drážďanskom Zwingeri, barokovom zámku so svetoznámou zbierkou umenia, hádam netreba písať. Tam bolo ľudí naozaj dosť. Vo Wittenbergu nešlo prehliadnuť turistických sprievodcov, majú totiž na sebe rovnaké oblečenie, aké nosil tunajší profesor a&nbsp;reformátor cirkvi Martin Luther. V&nbsp;Magdeburgu nás zaujala výstredne ružová Zelená citadela, špecifická stavba so zvlnenými podlahami. Názov zelená dostala vďaka stromom, ktoré z&nbsp;nej rastú.

Tu sme už naozaj nemali pocit, že ľudí je málo. Na cyklotrase pozdĺž rieky cez celé mesto ich bolo toľko, že sme museli bicykle miestami tlačiť. Jazdiť sa nedalo. Aj keď prehliadky miest s&nbsp;plne naloženými bicyklami nie sú práve najpohodlnejšie, videli sme všetko, čo sme chceli. Prístav, lode, žeriavy a&nbsp;kontajnery s&nbsp;tovarom sme dlhé kilometre sledovali na obzore po našej ľavej ruke. Prešli sme tunel pod riekou z&nbsp;roku 1911. Vyfotografovali sme budovu Elbphilharmony, v&nbsp;nemeckej tlači veľa diskutovanú, ktorej stavba sa enormne predražila, a&nbsp;potom sme čo najrýchlejšie išli ďalej, preč od turistického davu.

Toto špecifické ústie Labe je zvláštne. Už pred Hamburgom začína hladina rieky kolísať podľa odlivu, preto je krajšie navštíviť mesto za prílivu, keď nevidno bahno. Za mestom sa rieka postupne rozširuje na viac ako pol kilometra a&nbsp;na jej brehoch sa objavujú krásne pláže. Mosty tu už nie sú, treba využiť trajekty, ktoré, samozrejme, berú i&nbsp;bicykle. Cuxhaven je rybí prístav a&nbsp;zo všetkého najskôr nás v&nbsp;ňom privítal pach rýb z&nbsp;početných tovární na ich spracovanie. Turistov sem láka aj veľký nedeľný blší trh a&nbsp;hlavne desiatky rybích reštaurácií. Najčastejšie ponúkaným rýchlym občerstvením nie sú vyprážané ryby, ale rybie karbonátky v&nbsp;žemli.

Musíme prejsť ešte pár posledných kilometrov, aby sme si mohli povedať - dokázali sme to, sme pri ústí Labe, na konci Labskej cyklocesty. Smutne spomíname na pokojné stanovanie. Je prvého júla. Po ceste na pobreží studeného a&nbsp;nie celkom čistého Severného mora sa valia davy cyklistov a&nbsp;pešiakov. Brehy lemujú prútené kúpeľné koše chrániace svojich majiteľov pred stálym vetrom. Nikde miestečko na zastavenie, kempy katastrofálne preplnené.

Koniec dobrý, všetko dobré. Príchod do prístavu Bremerhaven spočiatku vyzeral depresívne ako v&nbsp;hororovom filme o&nbsp;továrenskej civilizácii, ktorá sa ľuďom vymkla z&nbsp;rúk. Úplné oceľové mesto Jula Verna. Sedem kilometrov žeriavov, špinavých posúvajúcich sa železničných vagónov, kontajnerov, nekonečných radov áut čakajúcich na odvoz. V&nbsp;roku 2005 odtiaľto vyšlo do Európy asi 1,6 milióna áut a&nbsp;spolu s&nbsp;Hamburgom je Bremerhaven najväčším prekladiskom banánov. Do nekonečna odchádzajú farebné nákladiaky s&nbsp;vysokými kabínami a&nbsp;dlhými návesmi. Tým všetkým vedie cesta bezbranného cyklistu na malom bicykli. Potom nečakane príde zmena.

Ocitáme sa v&nbsp;supermodernom meste budúcnosti. Tam pristál lietajúci tanier, tu sa v&nbsp;akváriu v&nbsp;starej pevnosti kúpu ľadové medvede, pred strieborným konferenčným centrom natáčajú mladí tanečníci akýsi klip. Sadáme si v&nbsp;tieni preskleného mosta a&nbsp;krútime hlavou. Taký neuveriteľný kontrast! Koľko ich ešte na našej ceste uvidíme? Príležitostí na to bude dosť, čaká nás ešte 2&nbsp;200 kilometrov.

Cez mínové pole k Severnému moru: Na Polabskej cykloceste sa spomienkam na nedávnu minulosť nevyhnete

Výber pre vás