Jana Čavojská

Na elektrinu sme zabudli ešte v roku 2014, konštatujú Zohaer a Sam, dvaja Jemenčania, ktorí vlani prišli na Slovensko a požiadali tu o medzinárodnú právnu ochranu. Okrem elektriny v Jemene chýbajú lieky a potraviny. A hlavne bezpečie. Krajina je rozdelená, severovýchod ovládajú šiitskí vzbúrenci z hnutia húsíovcov a bývalý prezident, juh má pod palcom súčasná vláda za výdatnej podpory Saudskej Arábie.

Od začiatku vojny takmer pred piatimi rokmi zomrelo podľa organizácie Save the Children od hladu a&nbsp;na choroby 85-tisíc detí vo veku do päť rokov. Krajinu postihla okrem hladomoru epidémia cholery. Organizácia Spojených národov tvrdí, že akútnu pomoc potrebuje 22 miliónov Jemenčanov. Z&nbsp;toho desať miliónov je bezprostredne ohrozených hladom. Ide o&nbsp;najväčšiu humanitárnu krízu na svete. Napriek tomu sa o&nbsp;nej takmer nehovorí.

Jemen je dnes uzavretý, zo vzduchu, z&nbsp;mora ani po zemi tam nemožno takmer nič doviezť. Obe bojujúce strany sa tak snažia zabrániť dodávkam zbraní svojmu nepriateľovi. Do krajiny nepúšťajú novinárov a&nbsp;mimovládne organizácie, ktoré chcú ľuďom pomáhať, čelia obrovským ťažkostiam. „Loď jednej organizácie čakala na povolenia tak dlho, až sa potraviny, ktoré viezla, pokazili,“ hovorí tridsaťtriročný Sam.

Predtým boli ľudia síce chudobní, ale žili. Aj so zlou a&nbsp;skorumpovanou vládou môžu byť šťastní. Historické centrum hlavného mesta Saná bolo ako vystrihnuté z&nbsp;rozprávok tisíc a&nbsp;jednej noci.

Keď povstalci v roku 2015 dobyli Saná, vojaci a policajti sa dali na útek. Vedeli, že vzbúrenci s nimi zrejme nebudú mať zľutovanie. „Svoje zbrane predávali obyvateľom mesta, aby im nechali aspoň niečo na obranu,“ hovorí devätnásťročný Zohaer.

V&nbsp;ten deň ušiel prezident Abdrabbuh Mansur Hadi do Saudskej Arábie a&nbsp;jeho spojenci na čele so Saudskou Arábiou začali s&nbsp;leteckými útokmi. „Všade horelo, bolo počuť výbuchy a&nbsp;streľbu. Lietadlá sa nestarali o&nbsp;to, kam bomby dopadnú,“ spomína Zohaer. „Pre nás sa potom všetko zmenilo. Mesto je zničené. Nie je práca ani jedlo. Ľudia zomierajú od hladu. Nič nefunguje. Obchody sú zatvorené, vláda nečistí ulice, všade sú odpadky. Koho nezabije bombardovanie, toho zabijú choroby a&nbsp;hlad. Nemocnice sa nedokážu postarať o&nbsp;pacientov. Moji bratia a&nbsp;bratranci chodili do školy, ale učitelia väčšinou prestali vyučovať. Nedostávajú totiž plat. Štát nemá peniaze, aby platil svojich zamestnancov, no kto nepríde do práce, hrozí mu väzenie.“

Keď ozbrojenci dobyli Saná, bol Sam práve v&nbsp;zahraničí. Ani mu nenapadlo nevrátiť sa do krajiny zmietanej vojnou. Jeho let zrušili, aj všetky lety do Saná. V&nbsp;krajine zostalo otvorené iba jedno letisko, v&nbsp;prístave Aden na juhu, ktorý sa povstalcom húsíovcom nepodarilo dobyť.

„Nemal som z&nbsp;návratu strach,“ hodnotí Sam dnes. „Myslel som si, že ako civilovi mi nič nehrozí. Nie som pre povstalcov nebezpečný. Kto si ich nevšímal a&nbsp;nerobil im zle, toho nechali na pokoji. Ale to sa už zmenilo.“

Situácia v&nbsp;krajine sa podľa neho zhoršovala nie zo dňa na deň, ale z&nbsp;hodiny na hodinu. Potraviny zdražovali z&nbsp;večera do rána na dvojnásobok. Nebola práca, a&nbsp;ak aj nejaká bola, neboli výplaty.

„Veľa ľudí hladuje. Mnohým hrdosť nedovolí pýtať si jedlo alebo peniaze. Radšej sa skryjú a&nbsp;zomrú od hladu. Naša jemenská kultúra si pritom zakladá na pohostinnosti. Ak niekto nemá jedlo, podelíme sa s&nbsp;ním. V&nbsp;našej štvrti sme mali veľmi chudobnú rodinu. Vedeli sme, že potrebuje jedlo. No tí ľudia mali veľkú hrdosť. Ni­kdy si nič nepýtali. Museli sme prísť, zaklopať, opýtať sa ich, ako sa majú, a&nbsp;niečo im dať. Najprv to odmietali, aj keď to veľmi potrebovali. Museli sme naozaj trvať na svojom, aby si to nakoniec vzali.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/chore-svet-handrkuje-okolo-utoku-ropne-polia-susedstve-vymiera-cela-krajina" target="_blank" rel="noopener">V galérii si pozrite fotografie odhaľujúce hrôzy jemenskej vojny - len pre silné povahy&gt;&gt;</a>

Po tom, čo prestali dodávky elektriny, niektorí obyvatelia Saná si zaobstarali generátory. Niekedy sa na jeden spoločný zložili susedia. No generátor potrebuje naftu. Tá je v&nbsp;Jemene strašne drahá. Po čase sa na trhu objavili solárne panely. Kto si ho mohol dovoliť, prípadne sa na jeden poskladalo niekoľko susedov, má aspoň nejakú elektrinu.

Voda z&nbsp;kohútikov netečie. Treba ju kupovať. Osobitne úžitkovú a&nbsp;osobitne pitnú - aj keď nikdy na sto percent neviete, či tá označená ako pitná je skutočne čistá a&nbsp;neškodná.

Odísť zo Saná znamená veľa riskovať. Treba mať peniaze, ale aj obrovskú dávku odvahy. Jediné letisko je totiž v&nbsp;Adene. Medzi Saná a&nbsp;Adenom je viac ako sto checkpointov. Všade kontrolujú pasy a&nbsp;letenky. „Niektorí vojaci však ani nevedia čítať. Pas si pozerajú otočený hore nohami,“ spomína Sam. „Potom si začnú pýtať ďalšie dokumenty. Napríklad sobášny list. Chcú ťa na niečom nachytať.“

Ak človek daný doklad nemá, neotočia ho naspäť domov. Niekam ho odvedú a&nbsp;už nikdy sa nemusí vrátiť. Väzenie, mučenie, možno smrť. S&nbsp;nikým sa tam nehrajú. „Mne sa počas cesty do Adenu niekoľkokrát doslova zastavilo srdce, tak veľmi som sa bál,“ priznáva Sam.

Išiel autobusom, s&nbsp;inými cestujúcimi je človek viac v&nbsp;bezpečí ako sám. Stále však musí dúfať, že sa vojakom neznepáči. Niekedy pomôže úplatok. Kto je z&nbsp;bohatej rodiny - Jemenčania to rozoznajú podľa priezviska, oblečenia, výzoru či dokonca vône -, musí zaplatiť viac. „Vojaci na checkpointoch pripomínajú viac gang ako armádu,“ konštatuje Sam. „Nemajú vzdelanie, nevedia byť slušní. Vzdelaného človeka by ani jedna z&nbsp;bojujúcich strán nepresvedčila, aby sa k&nbsp;nej pridal. Takže pre nich pracujú takíto.“

Kto sa konečne dostane do Adenu, musí najprv na úradoch požiadať o&nbsp;nový pas. Pretože ten vydaný povstalcami v&nbsp;Saná nikto neakceptuje. Čaká sa týždne až mesiace. „V Adene v&nbsp;hoteli, cesta späť je taká riskantná, že by som tam radšej zomrel, než sa vracal do Saná,“ vysvetľuje Sam. „Najväčší paradox je, že žiadosť o&nbsp;pas posudzujú v&nbsp;Saudskej Arábii. Tá dáva povolenie na vydanie jemenského pasu pre jemenského občana žijúceho v&nbsp;Jemene.“

Kto prešiel celou tortúrou, nastúpi na jednu z&nbsp;mála liniek, ktoré ešte z&nbsp;Adenu lietajú do egyptskej Káhiry alebo jordánskeho Ammánu. Vstupné víza do ďalších krajín sú osobitná kapitola. Keďže v&nbsp;Jemene nezostala otvorená žiadna zahraničná ambasáda, vybavovať ich treba v&nbsp;zahraničí.

O&nbsp;svojej ceste na Slovensko Zohaer a&nbsp;Sam nechcú hovoriť, z&nbsp;pochopiteľných dôvodov si netrúfajú odhaliť ani svoju identitu. S&nbsp;integráciou im pomáha organizácia ADRA, ktorá realizuje projekt integrácia osôb s&nbsp;medzinárodnou ochranou. Ide o&nbsp;komplexné služby od sociálneho, právneho a&nbsp;psychologického poradenstva cez kurzy slovenského jazyka a&nbsp;kultúrnu orientáciu až po materiálnu a&nbsp;finančnú pomoc, ak ju niekto potrebuje, a&nbsp;pomoc pri hľadaní práce. Cieľom projektu totiž je, aby bol človek z&nbsp;cudziny schopný viesť na Slovensku samostatný život. ADRA takto pomáha približne dvesto ľuďom, ktorí k&nbsp;nám prišli od roku 2007.

Napriek všetkému, čo sa deje v&nbsp;Saná, sa Sam a&nbsp;Zohaer zhodnú na tom, že stále je to lepšie ako na územiach ovládaných poslednou jemenskou vládou. „Tam sa deje presne to, čo robil Islamský štát v&nbsp;Sýrii. Dennodenne vraždia ľudí. Je to šialené. Je tam teraz veľa veliteľov Islamského štátu, ktorí ušli do Jemenu zo Sýrie. To je riziko nielen pre našu krajinu, ale pre celý svet.“

Wahábizmus, konzervatívny prúd islamu, na severe Jemenu väčšinou odmietajú, kým na juhu má prívržencov. Nie je to však náboženstvo, o&nbsp;čo sa v&nbsp;Jemene bojuje. Sam a&nbsp;Zohaer sú presvedčení, že vojna vypukla pre zásoby ropy.

„Krajina je zničená. Ale aj ľudia sú zničení. Zvnútra. Stalo sa priveľa tragédií,“ hovorí Sam. „Keby boli veci na nás, tak si poradíme. No v&nbsp;Jemene bojujú iní. Peniaze na vojnu idú zo zahraničia. Tí, ktorých si najali, sú síce Jemenčania, no platia ich iné krajiny.“

Keby sa všetko skončilo, týmto na­jatým bojovníkom by vraj ľudia dokázali odpustiť. Lebo ich konanie nebolo osobné. Iba plnili rozkazy. „Prečo by sme im neodpustili, keď sa chcú polepšiť? Hľadáme dobré riešenie pre všetkých, nielen pre časť ľudí. Odpustíme, ak sa človek vzdá zla.“

Ani oficiálna, ani povstalecká vláda zahraničné humanitárne organizácie na svojom území nevítajú. A&nbsp;to napriek tomu, že ľudia potrebujú pomoc. Každá pomáhajúca organizácia bojuje s&nbsp;množstvom administratívnych aj praktických prekážok. Napriek tomu v&nbsp;Jemene pôsobí partnerská organizácia slovenskej nadácie Integra. Môžu ju podporiť aj Slováci prostredníctvom verejnej zbierky Hlad v&nbsp;Jemene.

Podarilo sa nám cez internet telefonovať s&nbsp;programovým manažérom a&nbsp;koordinátorom humanitárnej pomoci partnerskej organizácie nadácie Integra, ktorá v&nbsp;krajine poskytuje potravinovú pomoc a&nbsp;robí obnovu vodných zdrojov na zabezpečenie pitnej a&nbsp;úžitkovej vody. Z&nbsp;pochopiteľných dôvodov odmietol uviesť svoje meno. Počas nášho hovoru spojenie opakovane vypadávalo. To je každodenná realita života v&nbsp;krajine postihnutej vojnovým konfliktom.

„Ľudia sa tu snažia napriek bojom viesť normálny život,“ povedal nám. „Lenže konflikt spôsobuje množstvo problémov. Chýba jedlo, z&nbsp;nemocníc odišli lekári, podniky zatvorili. Čokoľvek doviezť do krajiny je komplikované. To zvyšuje ceny potravín.“

Keď chce koordinátor vycestovať z&nbsp;hlavného mesta Saná, potrebuje na to povolenie od vlády. Na každom checkpointe ho dôkladne preverujú. S&nbsp;povolením od vlády sa dostane do úradu regionálnej autority, ktorá mu musí vydať ďalšie povolenie na pohyb na svojom území. Až potom môže navštíviť dediny a&nbsp;komunity. Na úvod vždy vyhľadá lokálneho lídra. Prostredníctvom neho sa dostane ďalej, k&nbsp;jednotlivým rodinám, ktoré potrebujú pomoc.

„Jemenská spoločnosť je konzervatívna. Medzi našimi lokálnymi spolupracovníkmi je veľa žien. Tie hovoria v&nbsp;domácnostiach so ženami,“ vysvetľuje koordinátor. „Máme stopäťdesiat lokálnych spolupracovníkov, pôsobia vo svojich komunitách. Dokážu najlepšie odhadnúť ich potreby. Získavajú u&nbsp;nás nové skúsenosti aj si zarobia.“

Koordinátor dodáva, že potreby obyvateľov Jemenu sú momentálne také enormné, že humanitárne organizácie nemôžu situáciu vyriešiť. Budúci vývoj situácie nedokáže ni­kto odhadnúť. No analytici po útoku na ropné náleziská v Saudskej Arábii otvorene hovoria o obrovskom riziku eskalácie konfliktu na Blízkom východe. Už dnes je doň zapojených niekoľko krajín.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/chore-svet-handrkuje-okolo-utoku-ropne-polia-susedstve-vymiera-cela-krajina" target="_blank" rel="noopener">V galérii si pozrite fotografie odhaľujúce hrôzy jemenskej vojny - len pre silné povahy&gt;&gt;</a>

Choré: Svet sa handrkuje okolo útoku na ropné polia a v ich susedstve umiera celá krajina!

Výber pre vás

Choré: Svet sa handrkuje okolo útoku na ropné polia a v ich susedstve umiera celá krajina!

Súvisiace články

Medovníkové mesto, zahalené bábiky a omamná kata: To je Jemen

Jemenské peklo: V ťažko skúšanej krajine umierajú deti, vývoz zbraní do regiónu stúpa

Humanitárna katastrofa a drogy. Dieťa s pištoľou v Jemene vyráža dych

Výber pre vás