Rastislav Boldocki

Netypický masový protest zažilo nedávno austrálske Sydney. V&nbsp;časoch, keď na vás inzeráty a&nbsp;reklamy útočia zo všetkých strán, obyvatelia mesta si povedali - Stačilo, čo je veľa, to je veľa! Petíciu proti reklame na dostihy na svetoznámej budove Opery, chránenej pamiatke svetového kultúrneho dedičstva, podpísalo za pár dní viac ako štvrť milióna ľudí. Ďalší sa počas premietania propagačného materiálu na povestných „plachtách“ zišli v&nbsp;prístave a&nbsp;pokojným spôsobom vyjadrili svoj nesúhlas. „Dokonca ani Donald Trump by nezašiel tak ďaleko, aby umiestnil reklamu na Lincolnov pamätník. A&nbsp;toto je presná obdoba toho,“ zúril vo vyhlásení pre médiá Ben Oquist, šéf mimovládnej organizácie Australian Institute. V našich podmienkach by sa to dalo prirovnať prípadnej svetelnej reklame na Bratislavskom či Spišskom hrade.

Opera je pre obyvateľov Sydney aj celý štát Nový Južný Wales oveľa viac než dominanta. Od samého začiatku výstavby ju sprevádzali drámy. V&nbsp;roku 1966 hlavný architekt Jorn Utzon po hádke s&nbsp;vládou, týkajúcou sa predraženia stavby, opustil Austráliu a&nbsp;nedočkal sa jej dokončenia v&nbsp;roku 1973. Už v&nbsp;tom čase sa budova stala akýmsi symbolom etnickej rozmanitosti, pracovalo na nej asi desaťtisíc ľudí z&nbsp;deväťdesiatich rôznych krajín. „V&nbsp;mnohom bola Opera produktom nového imidžu Austrálie,“ tvrdí Helen Pittová, autorka knihy The House o&nbsp;histórii dominanty. „Okrem toho stavba zmenila Sydney z&nbsp;provinčného mesta na konci sveta na globálneho hráča.“

&nbsp;Práve preto sú projekcie na budove Opery mimoriadne citlivou témou. Štátna legislatíva umožňuje krátke premietanie farieb a&nbsp;obrazov na budove vo výnimočných nekomerčných prípadoch. Je veľmi otázne, či propagácia najdrahších dostihov v&nbsp;krajine Everest sa dá vtesnať do tejto definície. Aby to bolo ešte povážlivejšie, dostihy sa často spájajú s&nbsp;hazardom, ktorý je u&nbsp;protinožcov osobitnou kapitolou. Ak sa len letmo pozrieme na štatistiky - Austrálčania sú z&nbsp;hľadiska výdavkov na hazard na obyvateľa svetovou jednotkou.

Na druhej strane Sydney zďaleka nie je jediné mesto na svete, v ktorom bilbordy na historických a kultúrnych pamiatkach vyvolávajú ostré diskusie. Vo viacerých európskych mestách takýmto spôsobom financujú obnovu a rekonštrukciu dominant. Pozrite si niektoré príklady.

&nbsp;Medzi priekopníkov v tomto smere zrejme patrí Paríž. Už v dvadsiatych rokoch minulého storočia svietila na Eiffelovej veži obrovská reklama na automobilku. Možno aj v duchu tejto tradície je francúzske hlavné mesto naklonené tomuto druhu komerčnej činnosti - od roku 2007 zákon povoľuje dočasné umiestňovanie veľkoplošných inzerátov na mestské dominanty. Získané peniaze potom prúdia do údržby a rekonštrukcie pamiatok.

Podobný biznis model používajú v Benátkach, ale v prípade talianskeho mesta sú protesty o poznanie hlasnejšie. V roku 2010 sa zdvihla vlna kritiky, keď reklama na známy kolový nápoj špatila výhľad na Most vzdychov aj Dóžov palác. Ozvali sa riaditelia svetových múzeí aj známy architekt Norman Foster. „Reklamy ti udrú do očí a zničia pôžitok z jedného z najkrajších výtvorov ľudstva,“ písalo sa v spoločnom liste osobností umenia vtedajšiemu talianskemu ministrovi kultúry Sandrovi Bondimu.

Medzičasom sa však veľa nezmenilo. Prestížna značka odevov financovala rekonštrukciu mosta Rialto, Výrobca luxusných okuliarov zasa dočasne „okupoval“ ďalší známy benátsky most - Ponte dell‘Accademia.

Aj na ďalšej benátskej dominente sa z času na čas objavíveľkoplošný inzerát.

Výraznejší úspech v boji s agresívnou reklamou zaznamenali vo Florencii. Radnica svojho času povolila reťazcu supermarketov veľkoplošný inzerát na známom Ponte Veccio za finančnú podporu pri rekonštrukčných prácach. Po protestoch verejnosti reklamu museli z mosta odstrániť.

Čo je veľa, to je veľa: Tolerovali by ste svetelnú reklamu na Bratislavskom či Spišskom hrade?

Autor článku

Rastislav Boldocki

Výber pre vás