Peter Hupka

Tam ani nechoďte, často nemajú signál a temer nik v tých miestach nežije! - vraví o vidieku na Kjúšu a celom ostrove Šikoku naša japonská známa. Do akej miery preháňa, to sa vyberieme zistiť osobne.&nbsp; Kto chce spoznať ozajstný život v&nbsp;ostrovnej krajine, môže pokojne zabudnúť na turistické lákadlá zvučných mien i&nbsp;relatívne výhodnú permanentku na železnice, obľúbenú medzi cestovateľmi. Na ozajstnom japonskom vidieku je najrýchlejším a&nbsp;nezriedka i&nbsp;jediným spôsobom dopravy autostop. Pre toho, kto sa pokúsi prekonať jazykovú bariéru (znalosť angličtiny je tu veľmi slabá), sa razom otvára more možností a&nbsp;príbehov.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-japonske-protiklady-liecivy-pokoj-vidieka-ale-aj-sikana-deti-zmiesaneho-povodu" target="_blank" rel="noopener">Viac fotografií japonského vidieka si pozrite v našej galérii&gt;&gt;</a>

„Je dobré povedať nám pár slov po japonsky. Až potom sa trochu osmelíme. Vidieť cudzinca je pre nás, ako vidieť monštrum, mimozemšťana,“ spomíname si na slová jedného z&nbsp;vodičov pri niekdajšej prvej návšteve krajiny vychádzajúceho slnka. Od tých čias sa veľa nezmenilo. Ani veľmi dôležité pozitívum - bezpečnostná situácia. V&nbsp;krajine je taká dobrá, že sa tu ľudia jeden druhého neboja. Často ani v&nbsp;prípade, že vezmú potme do auta neznámych ľudí.

„Idem od priateľky domov. Ak s&nbsp;tým naši nebudú mať problém, zoberiem vás k&nbsp;nám a&nbsp;zajtra môžete pokračovať!“ vraví usmievavý dvadsaťjedenročný Kazuki, ku ktorému nastupujeme na južnom okraji polostrova Sakuradžima. Kazuki žije v&nbsp;stopäťtisícovom meste Kanoja, ktoré má v&nbsp;Japonsku zvláštne prvenstvo - je najväčším mestom v&nbsp;krajine bez akéhokoľvek napojenia na železničnú infraštruktúru. Kazukiho to však príliš netrápi. Všade jazdí autom, a&nbsp;to nie hocijakým. Jeho velikánske biele terénne vozidlo akoby ani nebolo odtiaľto. Ostro kontrastuje s&nbsp;japonským minimalizmom a&nbsp;ešte aj volant má na pravej strane ako v&nbsp;Európe. „Mne sa páči a&nbsp;je mi jedno, akú má spotrebu,“ dozvedáme sa od mladíka, ktorý si takýto luxus môže dovoliť. Slúži v&nbsp;námorníctve a&nbsp;zatiaľ býva v&nbsp;rodičovskom rodinnom dome.

Kazukiho rodičia i&nbsp;sestry sú bezprostrední ľudia a&nbsp;z&nbsp;náhodných hostí majú neskrývanú radosť. Vnášame do ich každodennej rutiny niečo nové. Aj pre nás je toto rodinné stretnutie milé a&nbsp;obohacujúce. Kazukiho otec má najradšej gitarovú hudbu a&nbsp;sám hrá v&nbsp;kapele. Na živobytie si zarába ako hasič na ostrove Iótó, známom ako Iwó-džima. Tento malý kus zeme ležiaci vo vodách Tichého oceánu až 1&nbsp;200 kilometrov od japonského pobrežia je známy vďaka dôležitej bitke z&nbsp;druhej svetovej vojny, ktorá sa odohrala počas jari 1945. Jedným z&nbsp;vojakov zachytených na slávnej dobovej fotografii pri zdvíhaní vlajky na Iwó-džime bol i&nbsp;slovenský Rusín Michal Strank.

Vtipný päťdesiatnik slúži na Iótó spravidla dva či tri týždne a&nbsp;potom aspoň týždeň oddychuje doma s&nbsp;rodinou. „Na ostrove nežije ni­kto, len my - vojenská posádka. Ja držím pohotovosť na tamojšom letisku, ale našťastie tam počas mojej služby nikdy nič nehorelo. Dúfam, že to tak aj zostane!“ dozvedáme sa v&nbsp;predvečer jeho odletu na ďalší pracovný turnus. Našťastie Kazuki má na druhý deň voľno a&nbsp;ochotne nám ukáže príjemné zákutia svojho rodného kraja.

Zelené čaje z&nbsp;Kjúšu, najmä z&nbsp;prefektúr Kagošima a&nbsp;Mijazaki, sú obľúbené i&nbsp;v&nbsp;našich končinách a&nbsp;nezriedka ich možno uvidieť napríklad v&nbsp;ponuke čajovní. Oblastiam, kde sa pestujú, dodávajú svojou sýtozelenou farbou upokojujúce čaro. Neveľké, vzorne upravené polia pravidelných tvarov však majú jednu zvláštnosť - na stĺpoch nad plantážami je umiestnených množstvo vrtuliek ventilátorov.

„Počas jari treba chrániť to najvzácnejšie, čo poľnohospodári majú - mladé čajové výhonky. A keďže chladný vzduch klesá dole, ventilátormi naháňame podstatne teplejší vzduch z&nbsp;výšky piatich-šiestich metrov dolu k&nbsp;rastlinkám. Prízemné mrazy by mohli zničiť celú úrodu, preto je používanie elektrických ventilátorov veľmi dôležité. Napokon to ani nestojí veľa energie. Spúšťajú sa samočinne až potom, ako v&nbsp;prízemných vrstvách namerajú kriticky nízku teplotu,“ dozvedáme sa od Kazukiho.

Na južnom okraji Kagošimy, najvýznamnejšieho mesta na juhu Kjúšu, ťažko prehliadnuť dvojicu vyčnievajúcich rakiet. I&nbsp;keď slúžia len ako dekorácia zábavného parku s&nbsp;detským ihriskom a&nbsp;so zoologickou záhradou, odkazujú na domáci vesmírny program, na ktorý sú Japonci hrdí. „Oba japonské kozmodrómy ležia tu, na juhu. Jeden na ostrove Tanegašima a&nbsp;druhý v&nbsp;Učinoure na južnom okraji Kjúšu,“ vysvetľuje mladík menom Šóta, pracujúci ako potápačský záchranár a&nbsp;zároveň záchranár vrtuľníkovej záchrannej služby.

„Mám to tu rád, kedysi sme sem chodievali s&nbsp;priateľkou na rande!“ zaspomína na zaľúbené obdobie rodák z&nbsp;Kagošimy, keď sa spolu prechádzame obľúbenou oddychovou zónou kagošimských rodín. Tá je typicky japonská - nájdete tu všetko od upravených záhonov kvetov cez preliezačky s&nbsp;príšerami až po ruské kolo a&nbsp;nosné rakety. „Tieto rakety sú už historické, no i&nbsp;teraz sa z&nbsp;japonských kozmodrómov vykonávajú lety napríklad na zásobovanie Medzinárodnej vesmírnej stanice - ISS,“ dozvedáme sa. Posledný let nákladnej vesmírnej lode Kounotori 8 sa uskutočnil 24. septembra 2019 a&nbsp;nasledujúci, taktiež bezpilotný let Kounotori 9, je plánovaný na máj 2020.

Do cieľa je niekedy najzaujímavejšie dostať sa dlhšou a&nbsp;pomalšou cestou. No skôr je cieľom cesta samotná. Východným pobrežím Kjúšu nás sprevádza stavebný robotník Taniguči smerujúci do stodvadsaťpäťtisícovej Nobeoky a&nbsp;štyridsiatnička Čio z&nbsp;Óity vracajúca sa z&nbsp;rodinnej návštevy spojenej s&nbsp;nakupovaním.

„Vďaka“ vysokým cenám za používanie diaľnic, z&nbsp;ktorých mnohé najmä v&nbsp;menej rozvinutých regiónoch krajiny nespĺňajú parametre rýchlostnej cesty, sa množstvo domácich každodenne vydáva na cesty kľukatými okresnými asfaltkami. „Ak sa neponáhľate, bude sa vám páčiť!“ vraví Čio o&nbsp;trase malebným údolím rieky Kitagawa popri rovnomennej priehrade Kitagawa dam. Cestou je čas na mnohé veci - pozrieť si niektorú z&nbsp;infantilných televíznych šou na malej obrazovke priamo v&nbsp;aute i&nbsp;porozprávať sa o&nbsp;problémoch detí v&nbsp;škole. Hoci by technológie mali pomáhať bezpečnosti cestnej premávky, mnohokrát je to naopak. Vodičov, ktorí počas jazdy sledujú televízne vysielanie, je v&nbsp;Japonsku až príliš veľa. Prečo výrobcovia áut montujú takéto zariadenia priamo v&nbsp;zornom poli vodiča, je otázne.

Našťastie naša nová známa malý monitor po chvíli vypína a&nbsp;venuje sa radšej riadeniu a&nbsp;rozhovoru. Trápi ju najmä šikanovanie v&nbsp;školách, ktorého obeťami sú najčastejšie deti zmiešaného pôvodu, v&nbsp;japončine nazývané nelichotivo háfu z&nbsp;anglického half - polovica. „Moja kamarátka má dieťa s&nbsp;učiteľom z&nbsp;Kanady. A&nbsp;viete čo? Malá je taká vystresovaná, že i&nbsp;doma plače a&nbsp;odmieta hovoriť po anglicky. Je v&nbsp;tom jazyku na rozdiel od spolužiakov dobrá a&nbsp;úspech sa v&nbsp;triede neodpúšťa. Závisť je silná negatívna vlastnosť spolužiakov a&nbsp;zašlo to tak ďaleko, že dievča na hodinách vôbec neodpovedá, lebo sa bojí reakcie a&nbsp;posmeškov ostatných detí!“ dozvedáme sa od rozhorčenej pani Čio, ktorej osud školákov nie je ľahostajný.

„Ak chcete ísť na trajekt zo Saganoseki na Šikoku, tak zajtra! Dnes ste našimi hosťami“ odzbrojí nás jednoduchou vetou pani Kazué z&nbsp;dedinky Honkózaki. Kazué a&nbsp;Hirojuki Šibovci obývajú príjemný drevený dom a&nbsp;žijú svoj každodenný príbeh, podobné mnohým iným domácim vo veku, keď deti dávno majú svoje rodiny a&nbsp;domácnosť tak trochu osirela.

„Hirojuki pracuje v&nbsp;neďalekých železiarňach a&nbsp;ja vyrábam šperky,“ vysvetľuje pani domu, kým nám jej manžel s&nbsp;typickým japonským gestom obojručne podáva svoju vizitku. Zároveň sa však smeje a&nbsp;dodáva: „Toto je japonský spôsob. Pre Európana zvláštny, veď čo tam po nejakej vizitke, však?! Mám pre vás niečo lepšie,“ zabáva sa milý päťdesiatnik a&nbsp;návštevu ponúka pivom a&nbsp;vyberanou domácou dobrotou - ringlotami naloženými v&nbsp;alkohole.

Kazué sa predvádza skvelým kuchárskym umením a&nbsp;zároveň nás sprevádza svojou malou manufaktúrou na výrobu strieborných šperkov, v&nbsp;ktorej nechýba ani vypaľovacia pec. „Motívy čerpám z&nbsp;kultúry starých Mayov, ale mám i&nbsp;celkom inú záľubu,“ žartuje Kazué a&nbsp;ukáže nám svoju zbierku mimoňov. Tá zahŕňa mimoňovské topánky, prívesky, uteráky, desiatky postavičiek a&nbsp;filmových nosičov. „Ja viem, je to ako nová puberta v&nbsp;päťdesiatke. Ale keď mne sa tak páčia...“ vyznáva sa prívetivá hostiteľka. Chvíle strávené s&nbsp;ľuďmi môžu byť občas intenzívne. Keď sa nasledujúce ráno s&nbsp;milým párom lúčime v&nbsp;prístave Šimonoseki, máme pocit, akoby sme opúšťali starých priateľov.

Už prvé kroky na pôde Šikoku, najmenšieho a&nbsp;najmenej navštevovaného zo štvorice hlavných japonských ostrovov, sú prísľubom dobrej atmosféry. Ľudia i&nbsp;mobilný signál tu napriek varovaniam sú, zhon však akoby sa celkom vytratil. A&nbsp;hneď prvý domáci obyvateľ, rybár Isa­ma-san, ktorý si bol pri Javatahame s&nbsp;udicou spríjemniť ráno, je človek, ktorý žije vo vlastnom tempe a&nbsp;neponáhľa sa.

V&nbsp;horách pri mestečku Ozu sa do našej harmónie pridá ešte jedna melódia bez toho, aby sme museli vystúpiť z&nbsp;auta. Vrúbkovanie a&nbsp;zárezy v&nbsp;asfalte cesty sú tu vytvorené tak, že keď vozidlo prechádza úsekom, pneumatiky vytvárajú melódiu obľúbenej ľudovej piesne. Jednoduchý a&nbsp;milý detail, jeden z&nbsp;tých, pre aké možno vynachádzavosť domácich obdivovať.

„Moja rodná dedina Óttojó, to vám je mesto duchov. Najmä večer. Je rozťahaná na dlhé kilometre, ale väčšina domov je prázdnych. Máme necelých päťtisíc obyvateľov na rozlohe ako niektoré z&nbsp;veľkomiest. A&nbsp;ten vekový priemer... Ja ťahám na šesťdesiatku a&nbsp;som tu mladica!“ zoznamuje nás s&nbsp;obcou v&nbsp;horách centrálneho Šikoku pani Hošimoto. Hlboko v&nbsp;doline pod nami hučia vody rieky Ananai a&nbsp;po magickej noci v&nbsp;stane prichádza ráno plné objavovania. Bez sprievodcov, bez aplikácií, bez očakávaní. Napriek tomu je Óttojó jedným z&nbsp;najkrajších miest na Šikoku.

Po chvíli kráčania náhodným smerom stojíme pred chrámom Jasaka džindža a&nbsp;dvojicou majestátnych&nbsp;stromov sugi no osugi. Podľa domácich ide o&nbsp;najvyššie exempláre sugi - kryptomérie japonskej. Tieto konkrétne stromy druhu s&nbsp;latinským názvom Cryptomeria japonica majú predpokladaný vek vyše tritisíc rokov a&nbsp;výšku 57 a&nbsp;60 metrov. A&nbsp;hoci ide o&nbsp;kryptomérie, Japonci im v&nbsp;angličtine nepovedia inak ako céder.

Ešte väčším prekvapením sú tóny piesní obľúbenej japonskej speváčky menom Misóra Hibari, znejúce z&nbsp;jej „hrajúceho pamätníka“. Stačí stlačiť jeden z&nbsp;troch gombíkov a&nbsp;dolinou sa nesú podmanivé tóny hitov zo starých čias a&nbsp;jej nezameniteľný hlas. „Keď mala Misóra desať rokov, zranila sa v&nbsp;Óttojó pri automobilovej nehode a&nbsp;liečila sa tu. Pod našimi cédrami si vtedy, v&nbsp;štyridsiatom siedmom roku, zaželala, aby sa stala slávnou speváčkou. A&nbsp;o&nbsp;dva roky sa v&nbsp;Tokiu rozbehla jej hviezdna kariéra,“ dozvedáme sa od domácich. Jej hlas, majestátne stromy a&nbsp;miesto, ktoré nám do náručia zoslala náhoda, dodávajú v&nbsp;kontexte so splneným želaním dievčiny pocit, akoby náhody neexistovali.

„Hm, máte dosť vecí, ale nejako sa zmestíme,“ víta nás ďalší z&nbsp;ochotných vodičov - muž, ktorého celoživotným pracovným poslaním je rozvoz mobilných záchodov na stavby. Kabína malého japonského nákladiaka je na ruksaky priúzka, a&nbsp;tak končia na jedinom voľnom mieste - v&nbsp;plastovej „kadibúdke“ na korbe. „Nebojte sa, je to tam v&nbsp;podstate čisté,“ smeje sa štíhly tridsiatnik, ktorého veľmi zaujíma náš názor na Japonky. Keď ich podľa očakávania pochválime, i&nbsp;on zhodnotí domáce ženy slovami: „Aj mne sa najviac páčia naše. Cudzinku by som asi domov nechcel...“ zamyslí sa veselý muž a&nbsp;okolo nás ubieha zelená krajina zarezaná v&nbsp;hlbokom údolí rieky.

Zelené a&nbsp;pokojné Šikoku opúšťame rýchlejšie, než by sme chceli. Cesta je čoraz kvalitnejšia a&nbsp;nielen tá predpovedá blízky koniec romantiky. Za mestom Naruto a&nbsp;ostrovom Awadži leží Kóbe a&nbsp;Osaka - kraj obrovských miest s&nbsp;chaotickou zástavbou pokrývajúcou všetky horizonty. Svet, v&nbsp;akom prežíva väčšina zo 126 miliónov Japoncov. Veľká časť z&nbsp;nich by rada tiež spomalila a&nbsp;potešila sa dňami strávenými v&nbsp;prírode a&nbsp;na vidieku, na miestach, odkiaľ práve prichádzame. No mnohí z&nbsp;nich sa sem počas celého života dostanú nanajvýš na niekoľko dní. Opustiť tvrdý pracovný kolotoč sa v&nbsp;Japonsku jednoducho nenosí.

FOTO Japonské protiklady: Liečivý pokoj vidieka, ale aj šikana detí zmiešaného pôvodu

Výber pre vás

FOTO Japonské protiklady: Liečivý pokoj vidieka, ale aj šikana detí zmiešaného pôvodu

Súvisiace články

Iránsky Černobyľ?: Urýchli zostrelenie civilného lietadla pád režimu v Teheráne?

V rodisku Jána Pavla II.: „Ako vyzerá ten Wojtyla? Jeho predmet je nudný a skúška veľmi ťažká“

Výber pre vás