Peter Hupka

Po dni strávenom na&nbsp;nekonečných serpentínach v&nbsp;strmých horách husto porastených vegetáciou napokon vidieť na oblom hrebeni svetlá väčšieho mesta. Hoci cestná vzdialenosť z&nbsp;Bogoty do Manizales, centra kolumbijskej oblasti Caldas, je len tristo kilometrov, autobusom to trvá desať hodín. Problémom nie je vozidlo, tie sú tu novšie a&nbsp;lepšie vybavené ako u&nbsp;nás doma, ani kvalita asfaltu. Za to, že cestovať v&nbsp;krajine autobusom je nekonečné utrpenie, môže terén - väčšinu povrchu Kolumbie tvoria vysoké kopce a&nbsp;na stredné a&nbsp;väčšie vzdialenosti preto domáci najradšej lietajú.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-pribeh-kolumbijskej-kavy-najlepsie-zrna-idu-export-priznavaju-vyrobcovia" target="_blank" rel="noopener">V galérii si vychutnajte jedinečnú atmosféru kolumbijskej oblasti Caldas&gt;&gt;</a>

„To ste šli do Manizales po zemi? Ste blázni!“ smeje sa o&nbsp;pár dní náš bogotský priateľ Francisco José, zhodou okolností dlhoročný kapitán v&nbsp;službách kolumbijského národného leteckého dopravcu. Cestou späť ho radšej počúvneme. Ceny leteniek v&nbsp;krajine nie sú vysoké, len miest nemusí byť vždy dostatok - najmä v&nbsp;prípade malých letísk, medzi ktoré manizaleská La Nubia určite patrí.

Oblasti, ktoré sa v&nbsp;Kolumbii nazývajú departamento, tvoria tridsaťdva vyšších územných celkov. Oblasť Caldas s&nbsp;čosi vyše milióna obyvateľov patrí k&nbsp;tým menším, no rozhodne nie nezaujímavým. Je pomenovaná na počesť Francisca Josého de Caldas, kolumbijského právnika, inžiniera a&nbsp;vynálezcu, ktorého v&nbsp;roku 1816 popravili španielski rojalisti. „Boj za nezávislosť sa vari nikdy neobišiel bez obetí. Koloniálne veľmoci sa vždy s&nbsp;nevôľou vzdávali bohatstva a&nbsp;odniesli si to neraz mnohí šikovní ľudia so srdcom bijúcim za vlasť. De Caldas bol presne taký človek,“ dozvedáme sa od jedného z&nbsp;obyvateľov polmiliónovej metropoly Caldas.

Dnes je Kolumbia nezávislá a&nbsp;v&nbsp;posledných dekádach našťastie aj pomerne bezpečná krajina. Časy krvavej vojny drogových kartelov z&nbsp;konca minulého storočia sú minulosťou a&nbsp;do popredia sa dostalo pestovanie plodín s&nbsp;oveľa rozumnejším využitím. <a href="https://simplecoffee.eu/kava/kolumbia-kava-arabica/" target="_blank" rel="noopener">Prím v&nbsp;Caldas hrá káva,</a> leží totiž na Eje Cafetero - Kávovej osi, ako región s&nbsp;masívnym pestovaním tejto plodiny Kolumbijčania radi nazývajú.

Eje Cafetero zasahuje do štyroch oblastí regiónu Paisa, kam patrí i&nbsp;Caldas. V&nbsp;roku 2011 bola Kávová os zapísaná na Zoznam svetového dedičstva UNESCO, čo zvýšilo atraktívnosť tunajších plantáží najmä v&nbsp;očiach návštevníkov z&nbsp;radov milovníkov tohto povzbudzujúceho socializačného nápoja.

Skutočnosť využili i mnohí producenti kávy, ktorí sa okrem obchodu s ňou začali venovať exkurziám pre domácich i zahraničných návštevníkov aj akejsi lokálnej forme ekoturizmu. „Idete sa pozrieť na plantáže?“ nenútene sa nám prihovára mladučká Kolumbijčanka s&nbsp;kučeravým dieťaťom na kolenách. „Ja idem do Palestíny, je to tým smerom, ukážem vám, kde treba vystúpiť!“ V&nbsp;kolonizovaných krajinách jestvuje mnoho miest s&nbsp;názvami inšpirovanými inými lokalitami, a&nbsp;tak v&nbsp;relatívnej blízkosti Manizales možno nájsť dedinky Palestína či Líbano aj mesto Armenia. Osud Jane, ako sa dievčina predstavila, nie je pre túto časť sveta netypický. V&nbsp;štrnástich sa zaľúbila, otehotnela a&nbsp;- zostala sama. Žije striedavo s&nbsp;otcom v&nbsp;Manizales a&nbsp;matkou v&nbsp;Palestíne a&nbsp;čaká, kedy sa dokáže postaviť na vlastné nohy.

Z&nbsp;malého autobusu vystupujeme pri Moste San Pelegrino a&nbsp;po nespevnenej ceste smerujeme hlbšie do blízkej doliny. I&nbsp;tak sme stále v&nbsp;poldruhatisícovej nadmorskej výške. Vzduch je plný štebotu najrôznejších vtáčích druhov, z&nbsp;ktorých poznáme len kolibríky. Vlhkosť vzduchu rastie a&nbsp;sme radi, keď sa ocitneme na mieste - na kávovej plantáži Hacienda Venecia.

„Kávové zrná delíme podľa kvality na tri triedy. Rozdeliť ich nie je zložité - tie najmenej kvalitné sú najľahšie a&nbsp;plávajú na vodnej hladine. Takúto tretiu triedu väčšina pestovateľov predáva doma v&nbsp;Kolumbii, preto tu káva vo väčšine zariadení nie je príliš chutná, hoci sme jej producentom,“ vysvetľuje hosťom jeden z&nbsp;pracovníkov Venecie.

Vysvetľuje i&nbsp;to, že niektoré hospodárstva tretiu triedu zŕn jednoducho spália. „To ostatné potom ide na export do celého sveta,“ vraví, než nás pozve prezrieť si celý technologický postup od starostlivosti o&nbsp;malé sadeničky cez pestovanie, ošetrovanie a&nbsp;zber až po lúpanie, sušenie, praženie a&nbsp;balenie kávy. Praženie sa však týka len malej časti produkcie - na export väčšinou putujú surové zrná, ktoré neskôr po­dľa svojej chuti upravia pražiari.

Dozvedáme sa, že zberači - v&nbsp;súčasnosti najmä ľudia z&nbsp;Venezuely postihnutej krízou - putujú po Kolumbii z&nbsp;farmy na farmu podľa toho, kde je práve sezóna zberu. Ich príjem závisí od nazberaného množstva kávových zŕn, no priemerne sa pohybuje okolo sedemdesiat eur týždenne. Pracovné tempo zamestnancov farmy však nie je šialené - robia päť dní v&nbsp;týždni po sedem hodín.

Kto má o&nbsp;káve zidealizované predstavy, môže zostať do istej miery sklamaný. Podľa slov pestovateľov je takmer nemožné docieliť dobrú úrodu bez chemického ošetrovania, ekologický aspekt plantáží je tiež sporný. Kvôli mnohým v&nbsp;krajine ubudli lesy, problémom sú i&nbsp;šupky z&nbsp;kávových zŕn. Ak by sa nerecyklovali, dokázali by otráviť vodu i&nbsp;pôdu. Našťastie sa už v&nbsp;súčasnosti na väčšine fariem kompostujú s&nbsp;pomocou odolných dážďoviek.

„Toto musíte vyskúšať!“ ponúka nás archívnym rumom David, ktorý svoj život tiež zasvätil pestovaniu kávy a&nbsp;pri rume po večeroch relaxuje. Osemročný destilát z&nbsp;melasy z&nbsp;cukrovej trstiny si ľahko získava chuťové poháriky, hoci patríme v&nbsp;tomto smere k&nbsp;amatérom.

Kolumbijčania však na rum nedajú dopustiť a&nbsp;považujú ho za najobľúbenejší alkohol v&nbsp;krajine. „Ten náš z&nbsp;vyše storočnej likérky Licorera de Caldas je aj tak najlepší. A&nbsp;to ste ešte nepili dvadsaťjedenročný rum León Dormido – Spiaci lev,“ naráža David na ocenený drink, vzdávajúci svojim menom hold neďalekému vulkánu Nevado del Ruíz.

Heslo V&nbsp;každej krajine treba ochutnať domáce veci každopádne platí i&nbsp;v&nbsp;Kolumbii. Je podvečer a&nbsp;búrky sponad severného horizontu odvial vietor. Slnečné lúče sú zrazu magické a&nbsp;okolité pahorky sfarbujú do červenohneda, do farby rumu. Chuťové a&nbsp;vizuálne vnemy sa tak zlievajú do jedinej, príjemne sladkastej koláže.

Návrat do Manizales vďaka pestrej prírode tunajšieho kraja nie je ostrým prechodom z vidieka do mestskej aglomerácie. Hory sú stále na dohľad a úsmevy zhovorčivých domácich nie sú o nič menej prívetivé. Zaujímavá je i preprava po meste - autobusy mestskej dopravy premávajú najmä po uliciach vedúcich po vrstevniciach, prevýšenia absolvujú obyvatelia Manizales v kabínkach moderných lanoviek, ktoré sú pevnou súčasťou siete mestskej hromadnej dopravy. Cena jednej jazdy predstavuje v prepočte len okolo 50 centov. Systém lanoviek spustený pred pár rokmi však nie je prvý v oblasti. Pod monumentom El Cable, zreštaurovaným pilierom starej lanovej dráhy Manizales - Mariquita sa o&nbsp;tejto časti histórie technológií možno dozvedieť viac.

V&nbsp;jej niekdajšej stanici dnes majú svoje tvorivé dielne študenti architektúry tunajšej univerzity, ktorí náhodným okoloidúcim zároveň radi ukážu staré sedačky lanovej dráhy dokončenej v&nbsp;dvadsiatych rokoch minulého storočia. Lanovka vedúca do Mariquity prekonávala vzdialenosť neuveriteľných 73 kilometrov a&nbsp;na základe koncesie od kolumbijskej vlády ju postavila anglická spoločnosť The Ropeway Extention. Fungovala v&nbsp;rokoch 1922 až 1967 a&nbsp;dopravovala ľudí i&nbsp;kávu z&nbsp;oblasti Manizales do Mariquity v&nbsp;údolí rieky Magdalena. Splavný veľtok Río Magdalena v&nbsp;tom čase predstavoval dôležitú dopravnú spojnicu a&nbsp;parníky, ktoré ho brázdili, vozili ľudí i&nbsp;tovary až do karibských prístavov a&nbsp;odtiaľ ďalej do Európy.

„S&nbsp;výstavbou ciest sa všetko zmenilo a&nbsp;ako spomienka nám tu zostal iba tento stĺp,“ ukazuje s&nbsp;nostalgiou na El Cable jeden z&nbsp;manizaleských študentov architektúry.

Betón a&nbsp;vitráže výnimočnej stavby

Centru Manizales dominuje 106-metrová neogotická katedrála - najvyššia v&nbsp;celej Kolumbii. Jej názov v&nbsp;španielčine znie Catedral Basílica Metropolitana de Nuestra Señora del Rosario a&nbsp;ako naznačuje, je zasvätená Ružencovej Panne Márii. Dielo francúzskeho architekta Juliena Poltiho, tvoriaceho prevažne v&nbsp;prvej polovici minulého storočia, stvárnil taliansky zhotoviteľ Papio Bonarda. Dokončili ho presne pred sedemdesiatimi rokmi.

Chrám, ktorý pojme až päťtisíc ľudí, je zaujímavý najmä z&nbsp;diaľky. Pri detailnejšom pohľade totiž povrch stavby zo surového železobetónu pôsobí skôr rušivo. Ťažko však viniť architekta - problematické je najmä nedôsledné zhotovenie a&nbsp;niektoré, doslova sa rozpadávajúce drobné detaily stavby.

Vojsť do chrámu a&nbsp;vyviezť sa na jeho najvyššie dostupné podlažie je už celkom iný zážitok - v&nbsp;hĺbke pod nami sa ozýva spev a&nbsp;organová hudba, svetlo sem vchádza najmä obrovskou kupolou a&nbsp;vitrážovými oknami s&nbsp;biblickými motívmi, ktoré tu spolu tvoria plochu vyše tisíc štvorcových metrov.

Ťažko povedať, či sa domáci inšpirovali Chrámom svätého Petra v&nbsp;Ríme, ale aj na streche katedrály v&nbsp;Manizales sídli malá kaviareň. Výhľady na mesto z&nbsp;nej sú možno ešte pútavejšie než tie vatikánske, no ceny sú nižšie než na Slovensku a&nbsp;čašníci priateľskí. Niekedy je naozaj lepšie byť v&nbsp;Kolumbii.

Sombrerá majú v&nbsp;latinskoamerickom regióne dlhú tradíciu. Sú nielen ochranou pred slnkom, ale i&nbsp;výrazom príslušnosti k&nbsp;regiónu, spoločenskej vrstve či uznávaným módnym doplnkom. Guambianos z&nbsp;vysočiny Cauca dokonca tvrdia, že bez klobúka ani nedokážu premýšľať, lebo sombrero slúži na udržanie myšlienky v&nbsp;hlave.

Keď na prechádzke uličkami centra Manizales náhodou naďabíme na klobučníctvo Don Samuel, otvoria sa nám dvere do nepoznaného sveta. Kým sympatická a&nbsp;vari vždy usmiata štyridsiatnička Gloria sa venuje predaju pokrývok hlavy, jej kolega James dokonale zvláda technickú časť ich výroby. „Poďte sa pozrieť do dielne,“ pozýva nás šikovný mladík, ktorý nám ukáže, ako z&nbsp;najemno spletených suchých listov paliem vzniká pri správnej teplote, množstve vodnej pary a&nbsp;tlaku v&nbsp;lise hotový klobúk. Ten pravdaže ešte treba dokončiť, prešiť okraje a&nbsp;doplniť o&nbsp;kožené súčasti.

Sombrerá sa vyrábajú z&nbsp;celého množstva materiálov, cenné sú však len ozajstné klobúky z&nbsp;prírodných materiálov - najčastejšie z&nbsp;listov rastlín Gynerium saggitatum a&nbsp;palmovitých rastlín, napríklad Carludovica palmata. Ich tvary i&nbsp;farebné vyhotovenie sa v&nbsp;každom regióne líšia a&nbsp;svoj špecifický rukopis majú i&nbsp;jednotlivé klobučnícke dielne.

„Klobúky vyrábame od roku 1958 a&nbsp;cena jednotlivých modelov sa podľa hustoty tkania a&nbsp;kvality spracovania pohybuje od 50-tisíc do 200-tisíc pesos,“ vraví James. Cena, ktorá je v&nbsp;prepočte 15 až 60 eur, nie je na Kolumbiu vôbec nízka a&nbsp;dáva nám predstavu nielen o&nbsp;zložitosti remeselného spracovania pokrývky hlavy, ale aj o&nbsp;dopyte domácich po nej.

Niekoľko minút jazdy z centra Manizales, na mieste, kde by to na prvý pohľad málokto očakával, leží vari najzaujímavejší vstupný bod do oblasti Caldas - letisko La Nubia. S dráhou vo výške takmer dvetisícsto metrov nad morom, ktorá sa navyše relatívne strmo zvažuje do doliny, je letisko, kde má pilot jedinú šancu na pristátie - procedúra na opakované priblíženie neexistuje. Časté výkyvy počasia, hmla, dážď a&nbsp;vietor sú zodpovedné za občasné meškanie i&nbsp;rušenie letov, tie sa navyše vykonávajú len od svitania do zotmenia, čo je v&nbsp;oblasti neďaleko rovníka po celý rok približne dvanásť hodín denne.

La Nubii, ktorú obsluhujú len menšie turbovrtuľové lietadlá na linkách spájajúcich metropolu Caldas s&nbsp;Bogotou a&nbsp;Medellínom, však nemožno uprieť čaro. Letisková budova je malá a&nbsp;útulná, krytá vyhliadková terasa ponúka skvelé pohľady na plochu, ktorú z&nbsp;času na čas preverí zo sedla motorky muž s&nbsp;nápisom Inspector de la pista, Inšpektor dráhy, na chrbte. Ak z&nbsp;La Nubie odlietate, netreba tu zbytočne tráviť dlhé hodiny. Dostaviť sa pár desiatok minút pred plánovaným časom odletu bohato stačí. A&nbsp;kto predsa príde skôr, môže si posedieť pri rozhovore s&nbsp;družnými a&nbsp;veľmi zvedavými domácimi.

La Nubia navyše ešte nadlho zostane jediným vzdušným spojením Manizales so zvyš­kom krajiny. Nové letisko s&nbsp;príznačným názvom Aeropuerto del Café, ležiace pri obci Palestína asi pol hodiny jazdy z&nbsp;mesta, poznajú domáci ako zbabraný projekt za tridsať miliónov dolárov. Až počas stavebných prác sa zistili chyby v&nbsp;plánovaní, zlé vyhodnotenie podložia a&nbsp;mnohé ďalšie faktory, ktoré jeho výstavbu de facto zastavili.

Navštíviť Caldas je svojím spôsobom nebezpečné - budete sa sem chcieť určite vrátiť. Akokoľvek to môže znieť ako klišé, v&nbsp;prípade tohto hornatého zeleného územia v&nbsp;srdci Kolumbie je to skôr pocit než rozhodnutie. Posedieť si s&nbsp;taxikármi hrajúcimi o&nbsp;pár drobných domino, celkom pomaly si vychutnávať tunajšiu kávu a&nbsp;celkom ozajstný rum či poprechádzať sa ulicami Manizales - mesta, ktoré akoby mestom ani nebolo. To všetko človeka ku Caldas potichu, podvedome, no o&nbsp;to silnejšie pripúta.

FOTO Príbeh kolumbijskej kávy: Najlepšie zrná idú na export, priznávajú výrobcovia

Výber pre vás

FOTO Príbeh kolumbijskej kávy: Najlepšie zrná idú na export, priznávajú výrobcovia

Súvisiace články

V tieni Escobara: Ešte nedávno tu zúrili vojny gangov, dnes na mesto útočia turisti!

Neznáma Kolumbia: Zem kmeňa U’wa vás jednoducho očarí!

EXKLUZÍVNE Navštívili sme venezuelských utečencov v Kolumbii, ich príbehy vás dostanú!

Výber pre vás