Irena Páleničková

Ostrov Tasmánia sa pred mnohými miliónmi rokov oddelil od Austrálie a&nbsp;začal sa vyvíjať vlastným smerom, preto má svoje špecifiká. Zároveň má so zvyškom kontinentu mnoho spoločného – vrátane vlády.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-tasmansky-diabol-jeho-ostrov-milucke-kengury-utocne-hady-les-ako-ineho-sveta">FOTO tasmanského diabla si pozrite v GALÉRII</a>

Diabol tasmánsky, symbol ostrova, je jediný mäsožravý vačkovec. Zavalitý, svalnatý, pri love, láske a&nbsp;jedle nesmierne urputný. Smutnou zaujímavosťou je, že od konca 20. storočia ničí jeho populáciu ojedinelá nákazlivá forma rakoviny tváre, proti ktorej veterinári nemajú liek. Nakazené zviera do pol roka umiera. Na austrálskom kontinente vyhynul pred necelými štyrmi stovkami rokov, dá sa teda o&nbsp;ňom hovoriť ako o&nbsp;endemickom druhu. Vo voľnej prírode ho stretne málokto, aj my sme za ním museli vybrať do špeciálnej zoo. V&nbsp;nej je teoreticky možné pozorovať ho priamo – spoza skla na úrovni výbehu. Lenže je to nočné zviera a&nbsp;cez deň je v&nbsp;nore. Našťastie, má vynikajúci čuch a&nbsp;nožičku či inú časť svojej milovanej zdochliny ponúknutú ošetrovateľom by zacítil aj na kilometer. Povestné zvieratá kŕmia šesťkrát denne, aby ich mohlo vidieť čo najviac návštevníkov sediacich v&nbsp;akomsi amfiteátri. Podrobný výklad všetkého, čo sa diablov týka, spestrený občasnými vtipmi, mi dal zabrať, keďže odznel v&nbsp;tasmánčine, ale časť som postrehla. Napríklad nesmierny apetít diablov, ktorí dokážu naraz zožrať jedlo s&nbsp;hmotnosťou 40 percent svojej váhy. Až do roku 1941 boli na Tasmánii tieto zvieratá tvrdo prenasledované ako škodce. Hlasnému a&nbsp;drsnému sexu sa venujú často a&nbsp;práve pri ňom často prenášajú rakovinu. Samica má až tridsať mláďat, ale vo vaku má len štyri struky. Víťazné, najsilnejšie štvorčatá sa k&nbsp;nim pricucnú na sto dní. A&nbsp;potom nadišiel ten okamih. Chlapík priviazal krmivo na silnú gumu na tyči a&nbsp;začal ňou mávať. Po chvíli ako blesk vyrazilo niečo čierne. Slávny čert mi zo všetkého najviac pripomínal malé, veľmi svalnaté zúrivé čierne prasiatko alebo menšieho psa.

Ďalšie endemické zviera, pademelon tasmánsky, je na rozdiel od čerta sužovaného rakovinou bežný a&nbsp;na pohľad milučký. Kengury žijú aj v&nbsp;Austrálii, ale tento konkrétny druh poskakuje len tu. Bohužiaľ, poskakuje dosť neuvážene a&nbsp;mnoho jedincov každú noc končí pod kolesami áut. Na ich mŕtvolách sa živia vrany, ktoré na poslednú chvíľu pred autom vždy uletia. Sympatických kengúr s&nbsp;očami ako srny a&nbsp;váhou maximálne šesť a&nbsp;pol kila je na ostrove naozaj veľa. Keď ich prvýkrát vidíte vyhopkať z&nbsp;krovia, neubránite sa nutkaniu odfotiť si ich na mobil. Vizuálne milý je aj chlpatý vačkovec vombat obyčajný medveďovitý. Na rozdiel od pademelona je menej bežný, možno aj preto, že vombatie dusené mäso bolo svojho času obľúbenou austrálskou špecialitou. Kuriozitou je jeho veľmi suchý trus, o&nbsp;ktorom sa hovorí ako o&nbsp;kocke. Celkovo sme videli tri z&nbsp;týchto vačkovcov, ich hovienok s&nbsp;dvoma rovnými stranami je požehnane. Ale osobne by sme ich kockou určite nenazvali. Jednu zvláštnosť má vombat spoločnú s&nbsp;čertom – keď­že obaja budujú dlhé nory, vak majú obrátený vchodom dozadu, aby pri hrabaní nehádzali dovnútra na svoje mláďatá hlinu. Zvláštna je ježura tasmánska s&nbsp;nerovnako farebnými dlhými ostňami, ktorými vraj môže vďaka početným svalom pohybovať jednotlivo. Vraj má dobrý čuch, zrak aj sluch, čomu trochu odporuje skutočnosť, že sme okolo nej pobehovali, aby sme ju mali správne osvetlenú, a&nbsp;evidentne jej to nijako neprekážalo.

Keď som si k&nbsp;ježure prisadla s&nbsp;cieľom natočiť si video, zoznámila som sa s&nbsp;ďalším obyvateľom ostrova – svojráznym mravcom menom Jack jumper, teda skokan Jack. Mám podozrenie, že nás viackrát uštipol, čo som pochopila až po prečítaní verejnej vyhlášky v&nbsp;národnom parku Freycinet, upozorňujúcej na jeho zvýšený výskyt. V&nbsp;lete a&nbsp;za tepla sa Jackovia pohybujú okolo svojich hniezd v&nbsp;zemi, a&nbsp;ak sa cítia ohrození, môžu vyskočiť až osem centimetrov. Ich štípanec pripomína včelie bodnutie. Na ďalšie nebezpečenstvo nás upozornil nápis v&nbsp;sprchách na okraji mesta Weldborough: „Zhasínajte a&nbsp;zatvárajte dvere. Svetlo priťahuje hmyz, hmyz priťahuje žaby, žaby priťahujú hady, hady hryzú ľudí.“ Týchto plazov je na Tasmánii veľa a&nbsp;väčšinou sú jedovaté. Had s&nbsp;nepríjemným názvom tiger snake, čierny ako smrť, síce nepatrí medzi najjedovatejšie, ale stretli sme ho trikrát a&nbsp;vždy sme sa mu radšej uhli z&nbsp;cesty.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-tasmansky-diabol-jeho-ostrov-milucke-kengury-utocne-hady-les-ako-ineho-sveta">FOTO pôvabných živočíchov si pozrite v GALÉRII</a>

Vtáčia ríša je azda ešte zaujímavejšia a&nbsp;poriadne hlučná. Kakadu sú ako všetky papagáje šikovné a&nbsp;zdržujú sa pri zdroji potravy, čiže neďaleko ľudí. Všetky druhy majú jednu vec spoločnú – ich škrekot sa nedá počúvať. Bohužiaľ pre naše uši, pohybujú sa v&nbsp;kŕdľoch s&nbsp;niekoľkými desiatkami jedincov. V&nbsp;prípade rybárika obrovského stačia aj dvaja vtáci, aby ste si mysleli, že vedľa na strome skáče tlupa vrieskajúcich útočníkov. Akoby sa začala tretia svetová vojna alebo sa minimálne niekomu spustil autoalarm. Sú pomerne bežné a&nbsp;na ľudí si rýchlo zvyknú. Širokú škálu zvukov vydáva lýrochvost nádherný, ktorý nás v&nbsp;lese upútal dlhými, akoby pávími perami. Ale v&nbsp;informáciách na jeho opis veľa námahy nevynaložili: „Toho sem doviezli z&nbsp;Victorie a&nbsp;rýchlo sa rozmnožuje. Spieva zaujímavo, je dobrý imitátor, vie napodobniť aj alarm. Niekedy sa čudujeme, kto sa to tu smeje, a&nbsp;on je to lýrochvost.“ Celé dni nás sprevádzalo cvrlikanie malinkých austrálskych orieškov, ktorých samček je žiarivomodrý ako drahokam. Na internete nájdete veľa fotiek tohto tasmanského vtáčieho drahokamu. Čo ma však na vtáčej ríši zarazilo, boli výlučne čierne labute. Pochádzajú odtiaľto, Európania sa s&nbsp;nimi zoznámili až po objavení Austrálie.

Na Tasmánii rovnako ako v&nbsp;Austrálii prevládajú eukalypty – blahovičníky. Sú najvyššími kvitnúcimi rastlinami na svete. Eukalyptus kráľovský je po sekvoji druhý najvyšší strom sveta, môže dorásť až do sto metrov a&nbsp;dožiť sa 400 i&nbsp;viac rokov. Je ich niekoľko stoviek druhov. Blahovičníkom je aj tasmánsky dub, ktorého tvrdé drevo má široké použitie v&nbsp;stavebníctve a&nbsp;nábytkárstve. Eukalyptom je aj strom s&nbsp;bielym hroznom strapatých kvetov, ktorému Angličania hovoria čierna mäta. Tasmánska myrta či myrtový buk napodiv nie je eukalyptus, ale ani myrta alebo buk. Spoznáte ho podľa polcentimetrových lístkov, ktoré na vás v&nbsp;lese padajú z&nbsp;koruny vysokej niekoľko desiatok metrov. Huónska borovica zase nie je borovica, trochu pripomína previsnutý cyprus, má vynikajúce drevo na stavbu lodí, rastie pomaly a&nbsp;len na juhu a&nbsp;západe Tasmánie. Skutočné borovice vysádzané farmármi okolo ciest dosahujú obdivuhodné rozmery, s&nbsp;kmeňmi vyše dvoch metrov a&nbsp;so silnými vetvami až po zem. V&nbsp;konečnom dôsledku mená nie sú dôležité, dôležité je, že príroda má energiu vytvárať obdivuhodné diela.

O&nbsp;tom, že je to naozaj tak, sme sa presvedčili aj na severozápade ostrova na okruhu zvanom Tarkine drive. Tunajší dažďový prales chladného pásma je priamy potomok pralesov, ktoré tu rástli pred rozpadom prakontinentu Godwana aj počas neho. Ale stromy sú na celej Tasmánii obdivuhodné, majestátne, monumentálne, ťažko nájsť slovo, ktoré by ich najlepšie vystihovalo. Pôdu pod nimi pokrývajú machy, lišajníky, huby a&nbsp;paprade – akoby sme neboli v&nbsp;modernom svete, ale v&nbsp;Jurskom parku.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-tasmansky-diabol-jeho-ostrov-milucke-kengury-utocne-hady-les-ako-ineho-sveta">Les ako z iného sveta si pozrite v GALÉRII</a>

V&nbsp;národnom parku Cradle Mountain-Lake St. Clair sa vyberieme na trek lesom, ktorý roku 1962 zasiahol požiar. Podľa veľkosti popadaných aj stojacich kmeňov je nám jasné, že tento les nepoznal sekeru. Je to jeden z&nbsp;našich najpôsobivejších zážitkov na Tasmánii, ktorej pralesy sa právom dostali na Zoznam chráneného dedičstva UNESCO.

FOTO Tasmanský diabol a jeho ostrov: Milučké kengury, útočné hady a les ako z iného sveta

Výber pre vás

FOTO Tasmanský diabol a jeho ostrov: Milučké kengury, útočné hady a les ako z iného sveta

Súvisiace články

FOTO Na vlastnej koži. Do Monaka nepotrebujete plnú peňaženku, to najlepšie zažijete zadarmo

Predražená perla? Piate najkrajšie mesto sveta vám nemusí urobiť víchricu v peňaženke

Plážový raj s cukrom a rumom: 25 FOTO, ktoré vám odhalia tajomstvá ostrova Maurícius

Výber pre vás