Počas cesty z letiska do Dakaru som si všim­la zvláštne maľby nastriekané na zadnom skle áut. S podobnými zobrazeniami starého muža so šatkou na hlave sme sa neskôr stretli na stenách budov, na lodiach a na autobusoch. „Je to vyobrazenie duchovného vodcu. Zahalené tváre zakladateľov moslimských bratstiev majú za úlohu ochraňovať pútnikov na cestách,“ vysvetlil mi Šer, náš sprievodca a šofér v jednom. „Podobnú funkciu majú aj stužky zavesené na spätných zrkadlách, ktoré majú priniesť posádke šťastie. Zobrazenie veľkých očí nakreslených na kapote auta má pre zmenu pomôcť vodičovi neprehliadnuť nebezpečenstvo. Je to o spojení islamu a animizmu, ktoré dáva miestnym ľuďom dokonalý zmysel.“ Vitajte v Senegale.

Vybrali sme sa spoznať Dakar, jazdíme pozdĺž pobrežia. V&nbsp;zákrute sa pred nami vynorilo nezvyčajné súsošie. „Je to jeden z&nbsp;našich famóznych výhľadov na&nbsp;mesto. Nechajte sa prekvapiť,“ povie Šer. O&nbsp;chvíľu už stojíme pod obrovským monumentom umiestneným na&nbsp;vrchole kopca. Neverím vlastným očiam. Obrovské umelecké dielo mi do&nbsp;Afriky vôbec nezapadá. S&nbsp;údivom pozerám na&nbsp;ohromné bronzové súsošie, ktoré je podľa sprievodcu vysoké 49 metrov, čo znamená, že je vyššie ako Socha slobody.

Monument znovuzrodenia Afriky je skutočne monumentálny. Obrovské schodisko a&nbsp;oduševnený polonahý muž s&nbsp;rúchom okolo bedier v&nbsp;jednej ruke drží dieťa, druhou objíma ženu. Všetci traja spolu svorne pozerajú do&nbsp;diaľky na&nbsp;neznáme miesto, na&nbsp;ktoré rukou ukazuje dieťa, zrejme pozerajú do&nbsp;lepšej budúcnosti. Na&nbsp;diele rozpoznáme rukopis socialistických majstrov a&nbsp;nemýlime sa.

„V&nbsp;roku 2006 dostal prezident Abdoulaye Wade nápad postaviť tento monument ako symbol oslobodenia krajiny od&nbsp;kolonializmu a&nbsp;otrokárstva. Na&nbsp;túto stavbu najal firmu zo Severnej Kórey, ktorá sa špecializuje na&nbsp;stavbu podobných diel tohto štýlu v&nbsp;krajinách s&nbsp;obmedzeným rozpočtom. No financie Senegalu nestačili pokryť náklady na&nbsp;súsošie, a&nbsp;tak hlava štátu zaplatila firme formou štátnych pozemkov. Prianie prezidenta sa v&nbsp;tomto prípade stalo skutočnosťou v&nbsp;roku 2010. Monument znovuzrodenia Afriky bol slávnostne odhalený k&nbsp;50. výročiu oslobodenia od&nbsp;Francúzska,“ vysvetľuje nám vznik monumentu Šer.

Vyhliadka sa nachádza v&nbsp;hlave muža. Najprv sme si však pozreli múzeum na&nbsp;dvoch dolných poschodiach. Zaujali nás zvláštne poňaté umelecké sochy zobrazujúce obyvateľov miestnych kmeňov aj dary od&nbsp;predstaviteľov hláv štátov iných afrických krajín senegalskému ľudu.

V&nbsp;hlave muža sme sa zdržali len zopár minút. Je tam mimoriadne tesno. Špinavé okienka vyhliadky sú umiestnené dosť vysoko, čo pre ľudí menšieho vzrastu môže byť veľký problém. Okolitá panoráma však stojí za&nbsp;to.

A&nbsp;ako dopadol veľký vizionár prezident Wade? „Čelil obvineniam z&nbsp;korupcie, navyše na&nbsp;základe autorských práv žiadal pre seba 35 percent z&nbsp;turistických ziskov monumentu. Ľuďom sa to nepáčilo, tak prehral voľby v&nbsp;roku 2012,“ vysvetlil nám sprievodca.

Našou ďalšou zastávkou bola Katedrála Panny Márie Víťaznej. Je to svätyňa, ktorá bola postavená na&nbsp;mieste starobylého cintorína - miesta posledného odpočinku francúzskych kresťanov. V&nbsp;Senegale je pritom dominantným náboženstvom islam, hlási sa k&nbsp;nemu asi 93 percent obyvateľov, na&nbsp;kresťanov pripadajú len štyri percentá. Budovu postavili z&nbsp;darov Francúzov a&nbsp;za&nbsp;pomoci francúzskych odborníkov. Postaral sa o&nbsp;to hlavne otec mladého misionára Daniela Brotiera, ktorý sa v&nbsp;roku 1903 rozhodol obrátiť miestne obyvateľstvo na&nbsp;katolícku vieru.

Architekt si za&nbsp;základ stavby vzal grécky kríž, ale budovu navrhol ako kombináciu byzantského a&nbsp;moslimského architektonického štýlu. Chrám dostal kresťanskú kupolu s&nbsp;krížom, no po&nbsp;stranách hlavného vchodu stoja dve zvonice, ktoré pripomínajú minarety.

Pred vstupom do&nbsp;kostola sme zažili nemilý incident. Prišla za&nbsp;nami uniformovaná žena, že pre konferenciu si nemôžeme pozrieť interiéry. Keď sme sa už otáčali, oslovila nás predavačka suvenírov, aby sme pokojne vošli do&nbsp;chrámu. Informácia o&nbsp;konferencii totiž bola klamstvo, uniformovaná žena vraj bola moslimka a&nbsp;jednoducho nechcela, aby sme navštívili kresťanskú katedrálu. Dnu bol neskutočný pokoj a&nbsp;len asi traja modliaci sa veriaci.

Obnovená katedrála je pre miestnych kresťanov naozaj dôležitá, v&nbsp;roku 2001 sa tu napríklad konal pohreb bývalého prezidenta Leopolda Senghora.

Jednou z&nbsp;19 štvrtí senegalského hlavného mesta Dakar a&nbsp;zároveň jeho najmenšou mestskou časťou je Île de Gorée - ostrov Gorée, vzdialený od&nbsp;pevniny len dva kilometre. Zásluhou jeho výnimočnej, ale smutnej histórie ho zapísali na&nbsp;Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Prví Európania, ktorí vstúpili na&nbsp;ostrov, boli Portugalci v&nbsp;roku 1444. Dovtedy bol Gorée neobývaný, a&nbsp;to z&nbsp;dôvodu nedostatku sladkej vody. Európski koloniálni osadníci ostrov spočiatku využívali ako cintorín a&nbsp;neskôr tu postavili aj malú kaplnku. Po&nbsp;Portugalcoch prešla správa ostrova rukami Holanďanov, Britov a&nbsp;nakoniec Francúzov - až do&nbsp;nedávnych čias, keď ostrov konečne pripadol Senegalčanom.

Predpokladá sa, že práve ostrov Gorée bol jedným z&nbsp;najväčších centier otrokov na&nbsp;africkom kontinente. Návštevníkom to pripomína múzeum Maison des Esclaves alebo Dom otrokov. Zavítali sem mnohé osobnosti ako Nelson Mandela, Barack Obama, pápež Ján Pavol II., ale aj speváčka Rihanna. Budova sa stala doslova pútnickým miestom pre potomkov presídlených Afričanov, ktorí sa tu zamýšľajú nad utrpením svojich predkov.

Dom otrokov zobrazuje hrôzy transatlantického obchodu s&nbsp;ľuďmi. Postavili ho Holanďania a&nbsp;je jednou z&nbsp;najstarších stavieb na&nbsp;ostrove, ale aj veľa ďalších tunajších domov v&nbsp;minulosti patrilo otrokárom. Dokonca i&nbsp;súčasná fara. V&nbsp;celách s&nbsp;rozlohou 2,6 metra krát 2,6 metra sa bežne tlačilo 15 až 20 mužov. Otroci sedeli chrbtom k&nbsp;stene, pričom boli reťazami spútaní okolo krku a&nbsp;paží. Na&nbsp;nohách a&nbsp;rukách mali pripevnené veľké železné gule, ktoré im bránili v&nbsp;úteku. Ako podotkol Šer, s&nbsp;týmito závažiami museli ísť aj na&nbsp;toaletu.

„V&nbsp;celách rozdeľovali otrokov podľa pohlavia - muži zvlášť, ženy s&nbsp;deťmi zvlášť a&nbsp;nakoniec ich delili ešte aj podľa veku. Vek detí odhadovali podľa zubov, pretože v&nbsp;tých časoch žiadne rodné listy neexistovali. Najlepšie sa predávali mladé dievčatá, ktoré separovali od&nbsp;ostatných žien. Ich hodnota sa odvíjala od&nbsp;stavu poprsia a&nbsp;panenstva. Cena mužov sa stanovovala podľa ich hmotnosti. Minimálna hmotnosť otroka musela byť 60 kíl. Ak niektorý vážil menej, umiestnili ho do&nbsp;cely a&nbsp;kŕmili strukovinami,“ uviedol Šer a&nbsp;dodal, že ľudí zo západnej Afriky unášali priamo z&nbsp;ich domovov. „Chytení otroci v&nbsp;celách potom čakali niekedy až tri mesiace, než ich z&nbsp;ostrova odviezli na&nbsp;lodiach.“ O&nbsp;tom, kam otroci poputujú, rozhodovali kupci. Mužov najčastejšie odvážali do&nbsp;Louisiany v&nbsp;USA, ženy do&nbsp;Brazílie alebo na&nbsp;Kubu. Deti putovali na&nbsp;ostrov Haiti alebo do&nbsp;západnej Indie. Strastiplnú cestu cez Atlantik prežilo len asi 30 percent otrokov. Takmer tri storočia trvajúcemu honu Európanov na&nbsp;otrokov padlo za&nbsp;obeť 10 až 20 miliónov obyvateľov Afriky. „Dom otrokov pôvodne používali ako strážnu stanicu pre otrokov na&nbsp;ceste do&nbsp;Ameriky. Stal sa symbolom ľudskej tragédie,“ povedal sprievodca.

Jednotlivé domy otrokov boli stavané tak, aby si európski kupci mohli otrokov pokojne pozerať z&nbsp;terasy na&nbsp;prvom poschodí. Okrem toho, ako otrok vyzeral, bolo pre obchodníkov dôležité to, z&nbsp;ktorého kmeňa pochádzal. „Napríklad o&nbsp;kmeni Malinkov sa tvrdilo, že sú špekulanti a&nbsp;kradnú. Muži kmeňa Ašantiov mali povesť výborných pracovníkov, no prejavovali sa u&nbsp;nich sklony k&nbsp;rebéliám,“ neprestával nás šokovať sprievodca.

Niektorí obchodníci s&nbsp;otrokmi mali pomer s&nbsp;mladými krásnymi africkými otrokyňami. Ak otehotneli, prepustili ich na&nbsp;slobodu. Zostali teda žiť buď priamo na&nbsp;ostrove Gorée, alebo odchádzali do&nbsp;neďalekého mesta Saint Louis, bývalého hlavného mesta krajiny. Z&nbsp;tohto dôvodu sa zajaté dievčatá často samy ponúkali obchodníkom, pretože to bola jediná cesta, ako si zachrániť život a&nbsp;zostať v&nbsp;krajine. Ženským potomkom týchto otrokýň a&nbsp;otrokárov hovorili signares. Postupne vraj vytvorili na&nbsp;ostrove vládnucu vrstvu a&nbsp;ich potomkovia sa stávali pomocníkmi otrokárov. V&nbsp;18. a&nbsp;19. storočí signares získavali čoraz väčší vplyv aj&nbsp;majetok a časom vlastnili lode, pôdu, dokonca aj otrokov.

Prírodné jazero Retba alebo Ružové jazero je vzdialené od&nbsp;Dakaru len necelú hodinu cesty. Ako napovedá názov, voda v&nbsp;Ružovom jazere je výnimočná. Jej farba sa mení z&nbsp;krikľavoružovej cez fialovú až po&nbsp;sýtotehlovú - v&nbsp;závislosti od&nbsp;ročného obdobia, ale aj uhla pohľadu. „Farba je viac výrazná v&nbsp;období sucha, ktoré v&nbsp;Senegale nastáva medzi novembrom až júnom. Takáto jahodová farba, ako vidíme aj teraz, vzniká vďaka riase Dunaliella salina, ktorá prebýva len v&nbsp;extrémne slaných vodách. Riasy tvoria pigment a&nbsp;s&nbsp;baktériami menia vodu na&nbsp;ružovú,“ informuje nás miestny sprievodca.

Ružová voda pre človeka nie je škodlivá, dokonca je liečivá a&nbsp;dá sa v&nbsp;nej pokojne okúpať. Napriek pôvodnej skepse sme to vyskúšali. Keďže sa nachádza len na&nbsp;skok od&nbsp;Atlantiku, jazero je slané. Ako nás informoval sprievodca, koncentrácia soli v&nbsp;jazere je veľmi podobná množstvu soli v&nbsp;Mŕtvom mori, čo sa pri kúpeli prejavuje podobne. Čvachtali sme sa teda aj s&nbsp;kamarátkou v&nbsp;prekvapivo teplej vode, užívali sme si pokoj, nádhernú prírodu, ale aj zaujímavý pocit z&nbsp;mazľavej kože na&nbsp;rukách od&nbsp;soli. Voda je tu taká hustá, že sme sa bez námahy udržali na&nbsp;hladine a&nbsp;prakticky sa nám nedalo ponoriť. Miestni obyvatelia sa nekúpali. Člnkovali sa okolo nás oblečení, pričom miestne slečny si podobne ako všade vo svete robili na&nbsp;člnoch selfíčka.

Ďalšou zaujímavosťou, s&nbsp;ktorou sa Ružové jazero spája, je fakt, že práve na&nbsp;jeho brehoch sa každoročne končila záverečná etapa Rely Paríž - Dakar. Tam, kde bol kedysi postavený kemping pre zahraničné tímy pretekárov, sa teraz vŕšia vysoké biele kopy soli, ktoré sa tu sušia na&nbsp;slnku a&nbsp;následne sa spracúvajú na&nbsp;vývoz. „Miestna soľ je vo svete cenná. Používajú ju viaceré michelinské reštaurácie,“ dozvedeli sme sa a&nbsp;hneď sme si kúpili od&nbsp;pouličných predavačov zopár malých vreciek soli ako suvenír pre priateľov.

Vzhľadom na&nbsp;ťažký slaný piesočnatý terén meníme naše osobné auto za&nbsp;terénne a&nbsp;vezieme sa pieskovými dunami vzdialenými len kúsok od&nbsp;Ružového jazera. S&nbsp;vetrom vo vlasoch sa preháňame nekonečnou plážou utopenou v&nbsp;opare. Silný vietor prináša veľké vlny od&nbsp;mora a&nbsp;my sa nevieme preto ani poriadne nadýchnuť. Holými nohami vyskúšame vodu Atlantiku, ktorá je ľadová a&nbsp;neporovnateľná s&nbsp;horúcou vodou Ružového jazera. Hoci sa v&nbsp;nej naozaj nedá kúpať, nenachádzame sa na&nbsp;pláži sami. Miestna mládež sa tu stretáva pri športových aktivitách alebo len tak, aby sa porozprávala. Je zaujímavé predstaviť si, ako sa po&nbsp;týchto miestach pred pár rokmi brodili pieskom svetoví pretekári Rely Dakar. Určite tu relaxoval aj Thierry Sabine, francúzsky motocyklový pretekár, zakladateľ a&nbsp;hlavný organizátor týchto slávnych pretekov.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/hroziva-historia-dakaru-najlepsie-predavali-mlade-dievcata" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

„Tento rok sa konal už 43. ročník prestížneho podujatia Rely Dakar 2022. Škoda, že nie u&nbsp;nás, ale v&nbsp;Saudskej Arábii,“ povie smutne sprievodca. „Pre teroristické útoky, ktoré sa stali v&nbsp;minulých rokoch v&nbsp;Mauritánii, prišlo veľa našich ľudí o&nbsp;zárobky, ktoré im plynuli z&nbsp;pomocných prác pri priebehu pretekov. Je to škoda,“ dokončí a&nbsp;vzápätí zastavujeme pri pamätnej tabuli venovanej pamiatke práve Thierryho Sabina, ktorý tragicky zomrel vo veku len 36 rokov.

Hrozivá história Dakaru: Najlepšie sa predávali mladé dievčatá...

Výber pre vás

Hrozivá história Dakaru: Najlepšie sa predávali mladé dievčatá...

Súvisiace články

Adrenalínová doprava: So sliepkami na nárazníku aj v rozheganých lanovkách

Kedysi české sklo nakupovali bohaté Rusky vo veľkom, teraz môže vojna položiť sklárov na kolená

Svetová vzácnosť: Kostolíky v Gemeri a Malohonte skrývajú nevídané poklady

Pláže na sto spôsobov: Pôvaby jarnej Sardínie vám vyrazia dych

Jarná Malta: 20 fotografií, ktoré vo vás prebudia túžbu po dobrodružstve

Výber pre vás