Kristína Böhmer

Aj na pláž, to je asi 10-minútová prechádzka, - napísala nám Anna, u&nbsp;ktorej sme mali počas nášho výletu bývať. Tarragona je s&nbsp;rozlohou 63 štvorcových kilometrov síce malé mesto, zato veľmi staré. A&nbsp;čím staršie mesto, tým zaujímavejšia história.

Tarragona je hlavné mesto jednej zo štyroch katalánskych provincií, spolu s&nbsp;Barcelonou, Gironou a&nbsp;Lleidou, a&nbsp;leží približne sto kilometrov južne od Barcelony, na pobreží obľúbenej dovolenkovej destinácie Costa Dorada. Založili ju pod názvom Tarraco ešte v&nbsp;časoch Rímskej ríše a&nbsp;bola hlavným mestom celej jej hispánskej časti. Cisár Augustus sa sem v&nbsp;roku 26 pred naším letopočtom dokonca presťahoval, takže Tarraco bolo nakrátko hlavným mestom celej Rímskej ríše.&nbsp;&nbsp;

Do Tarragony sme išli autom z&nbsp;Barcelony, s&nbsp;pripraveným itinerárom pamiatok, ktoré sme chceli obehnúť. Mali sme to necelých 80 kilometrov. Hneď prvý bod na zozname bol starý rímsky akvadukt. Pár kilometrov pred Tarragonou nás tabuľa s&nbsp;nápisom Pont del Diable naviedla na diaľničné odpočívadlo. Rovno pred parkovacími miestami bola vyhliadka na rímsky akvadukt starý takmer dvetisíc rokov, ku ktorému odtiaľ viedol vy­šliapaný hlinený chodník.

Zdal sa obrovský, hoci v&nbsp;súčasnosti sa zachoval už len zlomok pôvodnej konštrukcie. Dnes zachovaná časť Les Ferreres Aqueduct je 217 metrov dlhá, takmer dva metre široká a&nbsp;v&nbsp;niektorých bodoch až 27 metrov vysoká. Rimania týmto akvaduktom hnali do Tarragony vodu z&nbsp;rieky Francolí spleťou viacerých konštrukcií rôznych rozmerov, ktoré boli spolu viac ako 10 kilometrov dlhé.

Od akvaduktu to už bol kúsok a&nbsp;vošli sme do Tarragony. Historické centrum je stále obohnané zvyškom starých rímskych múrov, ktoré ohraničovali Tarraco. Okolo múrov je niekoľko parkovacích domov, pretože vnútri je už len pešia zóna. „Vojsť sa dá z&nbsp;niekoľkých strán, ale za hlavný vchod sa považuje ten pri amfiteátri,“ navigoval nás miestny dôchodca, ktorý trávil svoju siestu vonku na lavičke. „Aj my máme koloseum, nielen Taliani v&nbsp;Ríme,“ hrdo dodal.

Hrdosť je namieste, pretože Tarraco bolo jedno z&nbsp;mála miest v&nbsp;Hispánii, v&nbsp;ktorom Rimania postavili amfiteáter, hoci tam už stálo aj divadlo, aj cirkus. Táto trojka bola v&nbsp;časoch Rímskej ríše hlavným zdrojom zábavy. S&nbsp;rozlohou 130 na 102 metrov sa doň zmestilo až 15-tisíc divákov, ktorí sa prišli pozrieť na zápasy gladiátorov.

Amfiteáter postavili v&nbsp;druhej polovici prvého storočia nášho letopočtu v&nbsp;nádhernej lokalite. Z&nbsp;jednej strany susedí s&nbsp;múrmi, ktoré ohraničovali Tarraco, z&nbsp;druhej strany sa týči nad plážou dnes známou ako Zázračná pláž. V&nbsp;letných mesiacoch je to obľúbené miesto, kam si množstvo Španielov prichádza oddýchnuť.

„Nechoďte dole, najkrajší pohľad máte zhora. Vidíte to zábradlie tam na kopci? To sa volá Mediteránsky balkón a&nbsp;postavili ho práve preto, aby si každý mohol vychutnať pohľad na amfiteáter s&nbsp;plážou,“ otočila nás miestna mamička s&nbsp;kočíkom, keď nás videla, ako sa s&nbsp;detskou buginou trepeme dole svahom k&nbsp;pláži. „Tam sa tadiaľto nedostanete, zbytočne budete šliapať naspäť do kopca,“ dodala. Tarragona má prevýšenie len 68 metrov, ale občas to vyzerá, že celých tých 68 metrov treba vyšliapať naraz do jedného strmého kopca. Je to celkom typické pre viaceré mestá Pyrenejského polostrova.

Na Mediteránskom balkóne to okolo piatej začalo pomaly žiť. Lavičky okupovali seniori, ktorí prišli na kus reči a&nbsp;popritom kŕmili holuby. O&nbsp;pár metrov ďalej si lokálni muzikanti rozkladali svoje hudobné nástroje a&nbsp;pripravovali sa na celovečerné hranie. Ľudia sa prechádzali z&nbsp;jednej strany na druhú a&nbsp;nie­ktorí chytali železné zábradlie. „To je pre šťastie. Toqueu el ferro, ako sa hovorí po katalánsky. Znamená to, že máte chytiť železo, pre šťastie,“ vysvetlila nám naša domáca Anna.

Na konci Mediteránskeho balkóna sa začína Rambla Nova. Túto modernú ulicu vybudovali v&nbsp;19. storočí. Je to široká rambla pre peších, z&nbsp;oboch strán lemovaná jazdnými pruhmi pre autá, dobrými reštauráciami a&nbsp;značkovými, ale aj menej značkovými obchodmi. Pešiu zónu dopĺňajú sochy, obrovské fontány, detské parky s&nbsp;preliezačkami a&nbsp;hojdačkami.

„Táto socha znázorňuje starú katalánsku tradíciu zvanú castell. Je to vlastne ľudská veža. Vytvoria sa tímy, ktoré sa nazývajú colles castelleres, a&nbsp;tie potom robia tieto ľudské veže, teda vytvoria kruh, držia sa pritom za plecia, na tento kruh sa postavia ďalší, ktorí vytvoria tiež kruh, na nich další a&nbsp;tak ďalej, až kým nevytvoria niekoľkoposchodovú vežu,“ vysvetľovala sprievodkyňa skupine turistov postávajúcich kúsok od nás.

Buď tou istou cestou po Rambla Nova, alebo cez Forum Romanum - ani to nemajú len Taliani v&nbsp;Ríme - sa dá vrátiť do starého mesta. Atmosféra v&nbsp;čarovných úzkych uličkách stojí za krátku prechádzku, hoci aj bezcieľnu. Všade sú obchody, najautentickejšie pôsobia antikvariáty a&nbsp;obchody so starožitnosťami. Dá sa tam však nakúpiť aj niečo modernejšie. „Najmä kožené kabelky a&nbsp;tašky, tie predávajú všade. Je to pre Tarragonu, ale aj Katalánsko typické,“ odporučila nám Anna.

V&nbsp;strede starého mesta sa týči Tarragonská katedrála. Pôvodne, ešte za vlády rímskeho cisára Tiberia, to bol rímsky chrám, neskôr vizigótska katedrála, potom maurská mešita a&nbsp;teraz to je rímskokatolícky kostol. Architektúrou sa pohybuje niekde medzi románskym štýlom a&nbsp;gotikou. Nie je to Notre Dame - žiadne výrazné zúrivé prvky, ktoré v&nbsp;momente upútajú pozornosť, na katedrále nie sú. Napriek tomu je očarujúca, práve svojou jednoduchosťou.

„Dajte si vyveštiť budúcnosť v&nbsp;pohodlí a&nbsp;súkromí,“ písalo sa na farebnom uzavretom stane pred katedrálou. Veštkyňa Estel chcela zjavne poraziť svoju konkurentku o&nbsp;pár metrov ďalej, ktorá odhaľovala svojim klientom budúcnosť len tak na ulici. Obe veštkyne boli súčasťou stredovekých trhov, ktoré denne dotvárajú atmosféru okolo katedrály.

Dajú sa tam kúpiť lokálne a&nbsp;domáce potraviny, čerstvý chlieb, obrovské olivy, čerstvé syry a&nbsp;morské plody. Dokonca aj hotové jedlá, napríklad tradičné španielske churros, niečo ako podlhovasté šišky, ktoré sa namáčajú do horúcej čokolády, alebo paella, teda ryža varená s&nbsp;morskými plodmi. „Na paellu choďte do Valencie, naša katalánska sa volá fideuá,“ lanáril nás jeden zo stánkarov. „Fideuá je rovnako ochutená ako paella, takisto je s&nbsp;morskými plodmi, ale na rozdiel od paelly sa nerobí z&nbsp;ryže, ale z&nbsp;krátkych a&nbsp;úzkych cestovín, takých malých rezancov,“ dodal.

Katalánci majú trhy radi. Radšej ako v&nbsp;supermarketoch nakupujú od lokálnych farmárov a&nbsp;producentov. Čerstvý syr z&nbsp;kozieho mlieka od farmára z&nbsp;vedľajšej dediny chutí vždy lepšie ako ementál z&nbsp;obchodu. „Pripravila som vám zoznam tarragonských trhov s&nbsp;opisom, čo na ktorom predávajú a&nbsp;ktoré dni v&nbsp;týždni trhy bývajú,“ tým Anna potvrdila dôležitosť miestnych trhov. Okrem stredovekého trhu pri katedrále sme na zozname mali ďalšie tri. Jeden bol blší, druhý s&nbsp;handmade výrobkami a&nbsp;tretí s&nbsp;potravinami.

Ten tretí, Central Market, bol neďaleko Rambly Nova. Prišli sme tam okolo piatej, keď už väčšina stánkov nebola otvorená. Čerstvé ryby sa predávajú len ráno, mäso je na obed už vypredané, syry väčšinou tiež, ako sme sa na trhu dozvedeli. Otvorení boli len predajcovia s&nbsp;pečivom, s&nbsp;ovocím, so zeleninou a&nbsp;s&nbsp;lokálnymi sladkosťami.

Hoci sme bývali na rušnej ulici pár krokov od katedrály, ráno bolo úplné ticho. Uličky historického centra sú v&nbsp;skorých hodinách prázdne. „My nezačíname žiť o&nbsp;siedmej ráno ako vy,“ usmiala sa Anna. Aj turisti, ktorí do Tarragony chodia, sú zväčša Španieli, takže aj ich deň sa začína v&nbsp;neskorších hodinách.

Zato predpoludním sa to začína plniť a&nbsp;najviac ľudí prichádza v&nbsp;čase obeda, teda niekedy od druhej do štvrtej, a&nbsp;potom v&nbsp;čase večere, teda po ôsmej večer. Reštaurácie bývajú preplnené najmä v&nbsp;nedeľu. „Máte rezerváciu?“ hneď sa nás opýtal čašník. „Lebo nedeľný obed si vo väčšine reštaurácií treba rezervovať. Vtedy chodievajú von jedávať nielen turisti, ale aj domáci, pretože Katalánci radi jedávajú v&nbsp;nedeľu vonku,“ vysvetlil nám.

V&nbsp;Katalánsku sú takmer všetky reštaurácie dobré a&nbsp;ponúkajú kvalitné jedlo. Po niečo tradičné tarragonské si však treba zájsť do neďalekej rybárskej časti El Serrallo. Paralelne s&nbsp;prístavom, v&nbsp;ktorom kúsok od seba parkujú veľké výletné lode a&nbsp;malé rybárske člny, sa vinie krátka rambla s&nbsp;niekoľkými reštauráciami, ukončená budovou Bratstva rybárov. Hoci takmer všetky reštaurácie ponúkajú podobné jedlá, nemajú problém vyžiť. Miestni naozaj radi jedávajú vonku.

„Odporúčam arroz negro, to je miestna špecialita, ktorá vznikla práve tu. Je to paella, teda ryža pripravená s&nbsp;morskými plodmi, ale v&nbsp;porovnaní s&nbsp;klasickou paellou je čierna. Farbíme ju sépiou,“ vysvetlil nám čašník. Farba jedlo nijako neovplyvňuje. Paella chutila približne rovnako ako tá klasická nezafarbená. Čo jedlu dodalo unikátnu chuť, bola čerstvosť morských plodov, mušlí a&nbsp;kreviet, ktoré ešte v&nbsp;to ráno plávali vo vodách rovno pred nami.

Tarragona nie je mesto, v&nbsp;ktorom sa dá dva týždne objavovať každý deň niečo nové. Je to malé mesto, ktoré sa dá obehnúť peši. Ale atmosféra, bohatá história, príjemní ľudia, lahodná gastronómia a&nbsp;krásna pláž stoja za návštevu. Ideálne v&nbsp;lete.&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Ľudská veža, antické pamiatky, špecialita arroz negro. To všetko ponúka katalánsky Rím

Výber pre vás