Plus 7 dní

Podpisom bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka sa 8. mája 1945 skončila druhá svetová vojna v Európe. V Ázii a Tichomorí však boje pokračovali. Koncom júla 1945 dostalo Japonsko posledné varovanie. Sformulovali ho štátnici víťazných mocností na rokovaní v Postupime.

Deklarácia hovorila jasne - ak sa ríša vychádzajúceho slnka nevzdá, bude úplne zničená. Japonský fanatizmus sa však ukázal ešte silnejší než nemecký.

Tokio návrh Veľkej trojky odmietlo. „Nijaká kapitulácia!“ vyhlásil admirál Soemu Tojoda, hlavný veliteľ cisárskeho námorníctva. „Japonsko bude bojovať do posledného muža!“ Minister vojny Korečika Anami Tojodu podporil: „Sto miliónov našich ľudí je pripravených zomrieť slávnym a čestným spôsobom, ktorým sa japonská rasa zapíše do dejín.“

Američania mali z predchádzajúcich mesiacov s fanatickou japonskou obranou dosť skúseností. Potomkovia samurajov často bojovali skutočne do posledného muža. Volili radšej smrť než zajatie.

Boje o ostrovy v Tichomorí si preto vyžiadali obrovské obete na oboch stranách. Iba v bitke o neveľký ostrov Iwodžima, ktoré trvali viac než mesiac, zahynulo vyše 22-tisíc japonských a takmer 7-tisíc spojeneckých vojakov.

Za dobytie o niečo väčšej Okinawy zaplatili Američania stratou takmer 50-tisíc vojakov. Japonské straty na životoch boli dvakrát väčšie. Zo 120-tisíc obrancov prežilo a padlo do zajatia 7 400 mužov.

Odohrávali sa neuveriteľné scény. Keď obrancom došla munícia, hádzali na útočníkov kamene. Vrhali sa do roklín alebo sa pustili plávať na otvorené more.

Vedenie americkej armády predpokladalo, že vylodenie na Japonských ostrovoch by si vyžiadalo život ďalších státisícov amerických vojakov. Niektorí spojeneckí velitelia hovorili až o milióne.

Podľa rozhodnutia Najvyššej rady malo totiž Japonsko pokračovať vo vojne až do trpkého konca. Pobrežie mali brániť takmer štyri milióny vojakov a dvadsaťosem miliónov domobrancov.

V takejto situácii sa rozhodol americký prezident Harry Truman nasadiť do vojny proti ostrovnému cisárstvu najnovšiu zbraň - atómovú bombu. Šiesteho augusta zhodili na Hirošimu prvú, nazvanú Little Boy, a o tri dni vybuchla ďalšia, Fat Man, nad Nagasaki.

Následky boli hrozné. Uránový Chlapček zabil v momente asi tretinu obyvateľov mesta - vyše 100-tisíc ľudí a rovnaký počet bol zranených. Ďalšie desaťtisíce zomreli neskôr na následky z ožiarenia.

A plutóniový Tlsťoch bol ešte silnejší. V Nagasaki, kde dôsledky výbuchu znižoval hornatý terén, zabil v okamihu 73-tisíc ľudí. V ten istý deň, keď bolo zničené Nagasaki, sa zapojil do vojny proti Japonsku aj Stalinov Sovietsky zväz. Deviateho augusta ráno Červená armáda zaútočila v Mandžusku na Kwantunskú armádu.

Strážca pečate a cisárov najbližší poradca Koiči Kido, ktorý bol akýmsi styčným dôstojníkom medzi cisárskym dvorom a vládou, oznámil, že Hirohito považuje za nevyhnutné prijať Postupimskú deklaráciu. Teda - kapitulovať.

Pätnásteho augusta 1945 počuli Japonci prvýkrát v živote hlas svojho panovníka. Na poludnie rozhlas odvysielal deň predtým nahratý cisárov prejav.

Hirohito v ňom vyzval ozbrojené sily, aby ihneď zastavili paľbu. V kapitulačnom posolstve povedal, že sa „vojnová situácia nevyvinula, ako sa predpokladalo, v prospech Japonska“ a aby sa zabránilo „úplnému zničeniu ľudskej civilizácie“, Japonsko bude musieť „zniesť, čo je neznesiteľné, a vytrpieť to, čo sa nedá vytrpieť“.

Časť armádnych špičiek v Tokiu sa krátko predtým pokúsila o štátny prevrat. Vtrhli do cisárskeho paláca, aby záznam prejavu zničili ešte pred odvysielaním. Keď sa im to nepodarilo, spáchali samovraždu. Mnoho ďalších dôstojníkov spáchalo po prejave rituálne harakiri. Nezniesli potupu kapitulácie.

Minister vojny Korečika Anami, známy tým, že prikázal zatknúť každého, kto bude hovoriť o mieri, tak urobil po tom, čo podpísal spolu s ďalšími členmi kabinetu kapitulačný dokument. Život si vzal ráno 15. augusta. K pučistom sa nepridal, pretože, ako povedal pred smrťou svojmu bratovi, „ako japonský vojak musím poslúchať svojho cisára“.

Vedel, čo bude nasledovať. Na druhý deň vydal Hirohito rozkaz všetkým jednotkám ihneď zložiť zbrane. Anamiho samurajský meč a zakrvavená rovnošata sú dnes vystavené vo vojenskom múzeu, ktoré sa nachádza vo svätyni Jasukuni v Tokiu.

Definitívnou bodkou za druhou svetovou vojnou bolo písomné potvrdenie kapitulácie posledného spojenca nacistického Nemecka - Japonska. Dokument podpísali 2. septembra 1945 na palube americkej vojnovej lode Missouri v Tokijskom zálive. Bola to obrovská šou víťazov.

Okolo majestátnej Missouri, ktorá sa zúčastnila na najťažších bojoch v Tichomorí, kotvilo ďalších 257 spojeneckých lodí. Oblohu nad nimi neustále križovali stíhačky.

Lietadlové lode zostali kotviť na otvorenom mori, aby z nich po ukončení ceremoniálu vzlietli stovky bombardérov, známych lietajúcich pevností, ktoré preleteli nad Tokijským zálivom.

Demonštrácia sily dostala neskôr prezývku Halseyho cirkus. Jej zorganizovaním bol poverený admirál William Frederick Halsey, prezývaný pre svoju prchkú a neústupčivú povahu Býk Halsey.

Japonskú delegáciu priviezol krátko pred deviatou hodinou americký torpédoborec Lansdowne. Viedol ju minister zahraničia Mamoru Šigemicu, armádu zastupoval náčelník generálneho štábu generál Jošidžiró Umezu. Pod delovými hlavňami pri stole potiahnutom zeleným súknom čakali víťazi.

Veliteľ spojeneckých vojsk bojujúcich v Pacifiku generál Douglas MacArthur a najvyšší veliteľ amerického vojenského námorníctva Chester Nimitz, Veľkú Britániu reprezentoval admirál Bruce Fraser, Francúzsko generál Philippe Leclerc, Sovietsky zväz generál Kuzma Derevjanko, Čínu generál Hsu Jung-čang, Austráliu generál Thomas Blamey, Holandsko admirál Conrad Helfricht, Nový Zéland letecký vicemaršal Leonard Isitt a Kanadu plukovník Lawrence Moore-Cosgrave.

Tak ako v Nemecku, aj v Japonsku pripravovali Spojenci po kapitulácii medzinárodný súdny tribunál, ktorý mal odsúdiť hlavných vojnových zločincov. Cisár Hirohito 22. septembra 1945 navštívil generála MacArthura na americkom veľvyslanectve.

„Prišiel som k vám, generál MacArthur, aby som ponúkol spravodlivosť mocnosti, ktorú reprezentujete, lebo ako jediný nesiem úplnú zodpovednosť za každé politické i vojenské rozhodnutie, za každú akciu, ktorú môj ľud vykonal za vojny.“

Do 6. decembra 1945 vzali do väzby sto osôb na čele s bývalými japonskými premiérmi Hidekim Tódžom a Kunaikim Koisom. Proces trval od 3. mája 1946 do 12. novembra 1948.

Cesty spravodlivosti však boli kľukaté. Cisár Hirohito ani žiadny z princov zapletených do vojny totiž medzi obžalovanými nestáli. Na prečítanie takmer tisícpäťstostranového rozsudku potreboval predsedajúci sudca Austrálčan sir William Webb deväť dní. Sedem osôb dostalo najvyšší trest. Rozsudky smrti vykonali 23. decembra 1948.

Koniec II. svetovej vojny: Japonský fanatizmus bol väčší ako nemecký

Výber pre vás