Peter Hupka

Potulky po regionálnych cestách v&nbsp;oblasti medzi podhorím Pyrenejí a&nbsp;dolným tokom Rhôny sú najkrajšie bez časového plánu. Miesta aj ich príbehy si vás tam nájdu a&nbsp;vtiahnu do tajomstiev na prvý pohľad pokojného kraja. A&nbsp;v&nbsp;neposlednom rade rozšíria predstavu, čoho sme my ľudia schopní. Od konštrukcie výnimočných stavieb až po kruté zaobchádzanie s&nbsp;krajanmi pre rozdielnosť ich ideí a&nbsp;názorov na svet. Lebo v&nbsp;porovnaní s&nbsp;masakrom obyvateľov Béziers, ktorý sa odohral počas krížovej výpravy proti katarom začiatkom tri­násteho storočia, môžu pôsobiť neskoršie príbehy o&nbsp;netvorovi z&nbsp;Gévaudanu ako rozprávky pre neposlušné&nbsp;deti.

Trojtisícové mestečko Capestang si pravdepodobne zaľúbite už pri vstupe doň. Krásne dlhé aleje na mierne stúpajúcej Triede republiky smerujúcej do centra núkajú alternatívu vystúpiť z&nbsp;auta a&nbsp;pokračovať pešo. Až do miest, kde neveľký most prekonáva Canal du Midi a&nbsp;cesta pokračuje buď k&nbsp;prístavu, alebo do kraja viníc. Možno preto majú skoro všetky turistické lode, ktoré sa týmto kanálom plavia, na palube aj bicykle. Stačí len zakotviť v&nbsp;niektorom z&nbsp;malebných mestečiek na brehu vodného diela a&nbsp;spoznávať jeho okolie na dvoch kolesách a&nbsp;s&nbsp;vlastným pohonom. Turisti moderných čias tvoria už na pohľad vysoko vyprofilované subkultúry. Niekto sa rád presúva karavanom, iný na motorke či za volantom okázalého historického auta. Ortodoxní askéti putujú pešo alebo nabalení ťažkými vakmi stovky kilometrov na bicykli. Cestovatelia, ktorých lákajú vodné diela a&nbsp;neviazané výlety po okolí, uprednostňujú veľké riečne plavidlá. Popri brehoch Canal du Midi ich stretnete najmä počas teplejšej časti roka.

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/povabny-francuzsky-juhozapad-spoznavali-sme-okolie-povestneho-canal-du-midi" target="_blank">FOTO Canal du Midi v GALÉRII</a>

Za to, že takýmto spôsobom môžu spoznávať krajinu francúzskeho juhozápadu, vďačia mužovi menom Pierre-Paul Riquet, ktorý kanál skonštruoval a&nbsp;kráľa Ľudovíta XIV. presvedčil o&nbsp;jeho prednostiach. Vďaka vôli a&nbsp;šikovnosti približne dvanástich tisícok robotníkov bol koncom sedemnásteho storočia uvedený do prevádzky a&nbsp;dávny sen o&nbsp;spojení Atlantiku so Stredozemným morom cez francúzske územie sa stal skutočnosťou. V&nbsp;čase, keď neustále stúpal objem prepravovaných tovarov a&nbsp;ich transport po vode bol jediným schodným riešením, šlo o&nbsp;významný počin, ktorý zároveň pozdvihol všetky oblasti, ktorými kanál prechádza. Architekt diela Riquet musel byť o&nbsp;správnosti svojich krokov presvedčený oveľa viac než súčasní budovatelia. Na nákladoch na stavbu sa totiž podieľal dvadsiatimi percentami. Ďalších štyridsať šlo z&nbsp;rozpočtu krajov a&nbsp;posledných štyridsať percent financoval štát. Na druhej strane to bolo preňho motiváciou. Podiel z&nbsp;výnosov sa stal dedičstvom jeho rodiny. Historická stavba spája mestá na trase z&nbsp;Toulouse do Sète a&nbsp;je pokračovaním západnejšie ležiaceho kanála Garonne, s&nbsp;ktorým tvorí Kanál dvoch morí – Canal de Deux Mers. Ten vedie ďalej na západ do Castets-en-Dorthe, kde sa napája na splavný tok rieky Garonne vedúci cez Bordeaux až do Atlantiku. Ich dĺžka je 193 a&nbsp;240 kilometrov. Na vodnej trase sú desiatky vzdúvadiel, mostov a&nbsp;akvaduktov, niekoľko priehrad a&nbsp;dokonca i&nbsp;tunel v&nbsp;Malpas. Je to z&nbsp;dôvodu výškového profilu stavby, ktorá z&nbsp;Toulouse stúpa o&nbsp;57 metrov k&nbsp;rozvodiu Seuil de Naurouze a&nbsp;následne klesá až o&nbsp;190 metrov k&nbsp;Sète pri ústí do Stredozemného mora. Plavidlá môžu mať ponor do 1,5 metra, dĺžku maximálne 30 metrov a&nbsp;šírku 5,45 metra. Pre náš širší región je zaujímavá i&nbsp;návšteva maďarského novátora a&nbsp;uhorského ministra dopravy grófa Štefana Sečéniho v&nbsp;roku 1820, ktorá ovplyvnila ním neskôr zavedené vylepšenia splavnosti spodného toku Dunaja a&nbsp;Tisy. Koncom devätnásteho storočia začala kanálu konkurovať železnica a&nbsp;jeho význam upadol. Zostáva však dôležitou zásobárňou vody na zavlažovanie poľnohospodárskej pôdy a&nbsp;je obľúbeným cieľom turistických lodí, ktorých ním prepláva až desaťtisíc ročne. V&nbsp;roku 1996 bol zapísaný na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Istou nevýhodou je zákaz kúpania. Ten platí z&nbsp;dôvodu ochrany návštevníkov pred bakteriálnymi infekciami, ktorých pôvodcami sú hlodavce, najmä nutrie riečne. Chorobám sa nevyhli ani stromy, ktoré lemujú celý kanál. Vysadené tam boli najmä ako zdroj tieňa pre hospodárske zvieratá ťahajúce lode, najčastejšie mulice. Bez nich by povodie stratilo šarm a&nbsp;poéziu. Jeho návštevníci nazývajú stromoradia katedrálou, pretože ich koruny nad hladinou tvoria pomyselný oblúk. Je pravdepodobné, že infekciu stromov tam zavliekli prostredníctvom drevených obalov munície, ktorú tadiaľ prepravovali americké vojská počas druhej svetovej vojny. Domáci ich postupne ozdravujú výsadbou odolných druhov tak, aby kolorit brehov Canal du Midi zostal&nbsp;nezmenený.

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/povabny-francuzsky-juhozapad-spoznavali-sme-okolie-povestneho-canal-du-midi" target="_blank">FOTO nadšených tanečníkov a hudobníkov v GALÉRII</a>

Keď počuť hudbu, srdce zaplesá a&nbsp;ona všetko vtiahne do svojho víru. Táto čarodejka skrášľuje i&nbsp;popoludnie v&nbsp;malej dedinke Montréal a&nbsp;cítiť, že domáci sa na tento deň dlho tešili. Jednotlivé kapely dokážu osloviť celé spektrum miestnej populácie. Najprv sa predvedú deti a&nbsp;mládežníci, ktorým za šikovnosť dlho tlieskajú kamaráti či rodičia, než ich vystriedajú skupiny hrajúce pre staršiu generáciu. Vek je však len číslo a&nbsp;pružní dôchodcovia už po prvých taktoch vyrazia do tanca. Babičky sa viditeľne radujú, keď príde niektorý z&nbsp;ich galantných rovesníkov so slovami: „Smiem prosiť?“, no niektoré na tento moment ani nečakajú a&nbsp;samy sa vrhnú do kolotoča zábavy, vytvárajúc nové tanečné kreácie, či už len tak, z&nbsp;nadbytku fantázie, alebo preto, že im pomohlo šampanské a&nbsp;chutné miestne vína. Je to napokon úplne jedno. Lebo viac než študentské: „Radujme sa, kým sme mladí!“ tu platí: „Kým sa vieme radovať, mladí jednoducho sme!“

Francúzi si na kvalitu potravín aj v&nbsp;bežných obchodoch potrpia oveľa viac než my, a&nbsp;tak návšteva supermarketu tam môže byť pre našinca nielen v&nbsp;tomto smere sviatkom, bio je populárne na každom kroku. Najmä v&nbsp;malých vidieckych reštauráciách, ktorých majitelia tvoria svoje kulinárske počiny z&nbsp;vlastných alebo regionálnych zdrojov. Nie je to len psychickým nastavením, okolitou prírodou a&nbsp;varením z&nbsp;lásky, tunajšie jedlá naozaj chutia akosi lepšie. Napríklad zeleninová polievka spod varešky sympatickej dievčiny v&nbsp;horskom sedle Portet-d’Aspet. Možno je dôvodom jej úsmev a&nbsp;radosť, s&nbsp;ktorou nám ju dáma z&nbsp;hôr pripravuje a&nbsp;podáva. S&nbsp;každým detailom výzdoby sa pohrá s&nbsp;veľkou precíznosťou a&nbsp;v&nbsp;kombinácii s&nbsp;priaznivou cenou ju nik nemôže podozrievať, že by vidina zisku mala v&nbsp;jej hodnotovom rebríčku príliš podstatné miesto. Najmä tam v&nbsp;horách a&nbsp;v&nbsp;pokojnej prírode sa akosi samy dostávajú na jazyk slová piesne: „Šťastie je krásna vec!“

I&nbsp;keď je relatívne neďaleké Béziers mesto a&nbsp;príjem z&nbsp;turistického ruchu tam hrá väčšiu rolu než v&nbsp;malej vidieckej prevádzke, deje sa tam všetko s&nbsp;povestným francúzskym šarmom. Predavač na trhu s&nbsp;ovocím sa pozorne venuje každému zákazníkovi, rovnako usmiata a&nbsp;vyrovnaná je pracovníčka neďalekej bagetérie, hoci by ju dlhý rad pred obchodom mohol znepokojovať. Francúzi však vedia, že všetko je v&nbsp;prvom rade o&nbsp;vnútornom nastavení a&nbsp;len tak sa nenechajú rozhodiť. Pochutnávame si na chrumkavej bagete s&nbsp;čerstvým tuniakom a&nbsp;vynikajúcich koláčikoch v&nbsp;atmosfére, ktorej sa nedá prejesť. Trošku iné Béziers však možno uvidieť v&nbsp;bočných uličkách. Do istej miery pripomína severnú časť susedného kontinentu či blízkovýchodný región. Keď nám parkúrovým polosaltom cez prednú kapotu auta preskočí mladík utekajúci pred hliadkou polície a&nbsp;vzápätí i&nbsp;uniformovaný strážca zákona, spomenieme si na iné témy, ktoré vo francúzskej spoločnosti rezonujú a&nbsp;na ktoré nejestvujú jednoduché riešenia. Najmä ak chceme zostať politicky korektní, držiac sa hesla francúzskej republiky: „Bratstvo – rovnosť – sloboda!“ Určite sa však zhodneme na tom, že poriadok a&nbsp;dodržiavanie pravidiel sú základ fungovania každého štátu.

Slnečné dni v&nbsp;Béziers ostro kontrastujú s&nbsp;temnými úsekmi jeho minulosti. A&nbsp;uvedomiť si veci, ktoré dokážeme jeden druhému robiť takmer z&nbsp;nepochopiteľných dôvodov, možno práve v&nbsp;tomto meste. Zohralo totiž významnú rolu v&nbsp;príbehu križiackej výpravy proti albigéncom, ktorá sa odohrala na podnet pápeža Inocenta&nbsp;III. v&nbsp;rokoch 1209 až 1229. Z&nbsp;pohľadu cirkvi heretickí obyvatelia historického regiónu Languedoc, ktorým sa podľa mesta Albi hovorilo albigénci, sa pre svoje videnie sveta stali obeťami krutých represií. Albigéncov pramene spomínajú i&nbsp;pod názvom katari, ktorého pôvod pochádza z&nbsp;gréckeho slova „katharos“, teda čistý, a&nbsp;rovnaký etymologický koreň má i&nbsp;slovenské slovo kacír. Heretici, do značnej miery inšpirovaní bogomilstvom pochádzajúcim z&nbsp;Balkánu a&nbsp;Byzancie, síce žili „svojsky“, deliac sa na poslucháčov, veriacich a&nbsp;vyvolených, s&nbsp;dôrazom na prísnu askézu (neprijímali nič, čo vzniklo pohlavným spojením – nemohli piť mlieko, jesť mäso či vajíčka a&nbsp;odmietali manželstvo), no spôsob, s&nbsp;akým sa s nimi, ale aj s&nbsp;ich susedmi „vyrovnali“ počas zmieňovanej križiackej výpravy, nemá s&nbsp;ľudskosťou nič spoločné. Keď 21. júla 1209 križiaci dosiahli Béziers, miestni obyvatelia hľadali útočisko v&nbsp;katedrále. Keď vojaci povedali jednému z&nbsp;veliteľov, ktorým bol pápežský legát Arnaud Amalric, že nevedia v&nbsp;dave rozlíšiť pravoverných od heretikov, ten vyslovil smutne známu vetu: „Caedite eos. Novit enim Dominus qui sunt eius!“ Zabite ich všetkých, Boh svojich pozná! Podľa dobových zdrojov približne z&nbsp;dvadsaťtisíc obyvateľov neprežil nik a&nbsp;mesto dobyvatelia napokon vypálili.

Hoci nie je príjemné rozprávať o&nbsp;zlých veciach, pri návšteve oblasti nemožno vynechať príbeh netvora z&nbsp;Gévaudanu. Konfrontuje nás s&nbsp;ním náhoda počas cesty cez mestečko Saugues v&nbsp;regióne Auvergne. Pahorok východne od mesta zdobí viacero netradičných drevených skulptúr, ktorým veľkosťou i&nbsp;vzhľadom dominuje nápadná psovitá šelma. Dozvedáme sa, že ide o&nbsp;umelecké stvárnenie gévaudanskej beštie, ľudožravého tvora, ktorý v&nbsp;rokoch 1764 až 1767 terorizoval historickú provinciu Gévaudan, oblasť dnes tvorenú departementom Lozére a&nbsp;časťou departementu Haute-Loire. K&nbsp;prvému útoku neznámeho zvieraťa došlo v&nbsp;máji 1764 pri obci Langogne. Osamelá pastierka Maria-Jan Vale mala šťastie, ochránili ju býky z&nbsp;jej stáda i&nbsp;vlastná duchaprítomnosť. Desiatky ďalších osamelých ľudí, prevažne mladých pastierok a&nbsp;pastierov, však už také šťastie nemali. Krvilačný tvor zaútočil len v&nbsp;doložených prípadoch ešte vyše dvestokrát, viac než polovica útokov bola smrteľná. Preživší opisovali psovitú šelmu vo veľkosti osla s&nbsp;červenkastou srsťou, schopnú postaviť sa na zadné. Zviera malo údajne výrazný chvost, vzpriamené uši a&nbsp;veľké rezáky. Vedelo vyskočiť do veľkej výšky a&nbsp;pri útoku využívalo moment prekvapenia. Predpokladalo sa, že bolo pomerne ľahké, lebo dokázalo unikať aj cez podmáčanú pôdu, kde sa iné zvieratá borili. Útočilo cielene na krk a&nbsp;hlavu obete. Chýry o&nbsp;ňom sa dostali až do Paríža a&nbsp;na kráľov podnet sa v&nbsp;oblasti usporiadalo mnoho honieb naň, ktorým padlo za obeť množstvo vlkov. Každý si chcel užiť moment slávy a&nbsp;vyslaný vojenský veliteľ Jean-Baptiste Duhamel sa vraj pochválil úlovkom až šesťdesiatkilogramového vlka, ktorého následne obyvatelia považovali za zmieňovaného predátora. Útoky však neustali a&nbsp;z&nbsp;hrdinu sa vykľul podvodník, ktorý si dal podľa všetkého šelmu doviezť z&nbsp;parížskeho zverinca. Zabitie príšery sa pripisuje miestnemu poľovníkovi menom Jean Chastel, ktorý ju vraj v&nbsp;lete 1767 zastrelil guľkou s&nbsp;prímesou olova po tom, ako pred lovom ešte pokľakol a&nbsp;odriekal modlitbu. Pri pitve beštie sa vraj v&nbsp;jej útrobách našli pozostatky poslednej obete. Neskôr ju vypchali, stav bývalého postrachu sa postupne zhoršil. Zostala len kožušina, ktorá bola istý čas uložená v&nbsp;Louvri, napokon ju zo zbierok vyradili a&nbsp;spálili. Na každom príbehu je mnoho domysleného a&nbsp;lovci záhad sa dodnes nevedia zhodnúť, čím vlastne prízrak z&nbsp;Gévaudanu bol. Besnotu mať nemohol, lebo nikto zo zranených chorobu nedostal a&nbsp;útoky trvali oveľa dlhšie, než by takto choré zviera dokázalo prežiť. Niektorí tvrdia, že to bol kríženec vlka s&nbsp;veľkým psom. Iným smerom sa uberá český autor Jaroslav M. Kvasnica. Podľa neho padá podozrenie na miestnu rodinu Chastelovcov a&nbsp;zhýralého šľachtica de Morangiesa. Tí navštívili aj Afriku a&nbsp;doviezli odtiaľ niekoľko zvierat, s&nbsp;ich chovom a&nbsp;výcvikom mali skúsenosti. Aj podľa iných autorov je pravdepodobné, že útoky riadil človek a&nbsp;korisť si vopred vyberal. Na základe nálezu minimálne dvoch tiel, ktoré boli po smrti vyzlečené a&nbsp;opäť nedokonale oblečené, sa predpokladá, že páchateľ obete zneužíval. Či naozaj šlo o&nbsp;činy psychopatického násilníka alebo o&nbsp;divú šelmu, sa už asi nedozvieme. Celkom určite však vznikol fenomén, ktorý sa stal inšpiráciou pre mnohých. Od spisovateľov a&nbsp;filmových tvorcov až po členov nemeckej metalovej kapely.

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/povabny-francuzsky-juhozapad-spoznavali-sme-okolie-povestneho-canal-du-midi" target="_blank">FOTO krás francúzskeho juhozápadu v GALÉRII</a>

Francúzsko je krajina mnohých tvárí a&nbsp;každý si nájde takú, ktorá mu je najbližšia. Bez ohľadu na to, či sú ešte v&nbsp;Okcitánii alebo trebárs za východnou hranicou regiónu. Môžu si vás získať horské oblasti v&nbsp;okolí mesta Le Puy-en-Velay či jeho zaujímavé sakrálne stavby, lesy, vinice a&nbsp;mágia toku Rhôny v&nbsp;okolí Tournon-sur-Rhône, levanduľové záhony pod magickými vápencovými skalami pri dedinke Saou. V&nbsp;kraji, ktorého tvary tak trochu pripomínajú Zádielsku tiesňavu, možno i&nbsp;„preskočiť“ na druhú stranu hrebeňa do dedinky Aubenasson a&nbsp;zalietať si priamo z&nbsp;miesta, ktoré možno opísať ako horskú lúku v&nbsp;dubovom lese. Ide pritom o&nbsp;regulárne aeroklubové letisko s&nbsp;trávnatou dráhou a&nbsp;motorovou i&nbsp;bezmotorovou prevádzkou. Zalietať si nad krajinou, vychutnávať magické výhľady a&nbsp;porozprávať sa s&nbsp;veselými a&nbsp;žoviálnymi pilotmi vetroňov stojí za zastávku. Lebo príbehy a&nbsp;prekvapenia čakajú za každým ohybom cesty. Len nesmieme stratiť guráž a&nbsp;chuť ich objavovať.

Pôvabný francúzsky juhozápad: Užili sme si povestný Canal du Midi spolu s domácimi

Výber pre vás

Pôvabný francúzsky juhozápad: Užili sme si povestný Canal du Midi spolu s domácimi

Súvisiace články

Kráľovstvo ako lusk: Hodnota meny sa odvíja od aktuálnej ceny pol litra estónskej vodky

Vdovy po mŕtvych vojakoch: Chodia stále v čiernom a musia povedať deťom tú najhoršiu správu

Výber pre vás