Jana Čavojská

Ako som mohol celé tie roky vydržať bez „kremowky“? - prerušil po krátkom zamyslení pápež Ján Pavol II. svoj prejav na námestí vo svojich rodných Vadoviciach počas oficiálnej návštevy Poľska v&nbsp;roku 1999. „Kremowki“, po našom krémeše, odvtedy získali vo Vadoviciach prívlastok „papieskie“, teda pápežské.

Vadovice, mestečko neďaleko Krakova, dnes vďaka slávnemu rodákovi priťahuje turistov z&nbsp;celého sveta. Navštevujú hlavne Múzeum rodného domu Jána Pavla II., baziliku a, samozrejme, miestne cukrárne.

Po zvláštnej vete z&nbsp;pápežovho prejavu boli ľudia zvedaví, čo vlastne znamenala. Vysvitlo, že po maturite sa Karol Wojtyla so spolužiakmi rozhodli osláviť úspešné zloženie skúšky v&nbsp;cukrárni Karola Hagenhubera na námestí. Dali si súťaž o&nbsp;to, kto z&nbsp;nich zje najviac krémešov. Bez zapíjania. Krémeše z&nbsp;Vadovíc majú hutný, ťažký krém. Karol Wojtyla ich zvládol desať. No nevyhral. Jeden zo spolužiakov dal štrnásť a&nbsp;odniesol si víťazstvo.

Keď po rokoch Karol Wojtyla už ako vážený pápež Vadovice navštívil a&nbsp;pri prednese prejavu pohľadom zavadil o&nbsp;budovu cukrárne, spomenul si na zážitok z&nbsp;tínedžerských čias a&nbsp;spontánne sa nahlas zamyslel, ako mohol žiť bez svojho obľúbeného zákuska. Vraj mal veľmi rád sladké.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/rodisku-jana-pavla-ii-ako-vyzera-ten-wojtyla-jeho-predmet-je-nudny-skuska-velmi-tazka" target="_blank" rel="noopener">V galérii si pozrite unikátne predmety, ktoré patrili Jánovi Pavlovi II.&gt;&gt;</a>

Príbehy zo života pápeža - takéto veselé, ale aj vážne a smutné - poznajú v Múzeu rodného domu Jána Pavla II. vo Vadoviciach. Byt, v ktorom sa obľúbený pápež narodil, stále existuje. Budova oproti kostolu pred sto rokmi patrila židovskému obchodníkovi Chaimovi Balamuthovi. Bol členom mestskej rady a&nbsp;predsedom miestnej židovskej komunity. Pätinu obyvateľov Vadovíc tvorili vtedy Židia. Na prízemí bol Balamuthov obchod so zmiešaným tovarom a&nbsp;vzadu kníhviazačstvo. Na poschodí si dve izby a&nbsp;kuchyňu prenajali v&nbsp;roku 1919 Wojtylovci.

Pre potreby múzea byt Wojtylovcov čo najvernejšie zrekonštruovali. Pôvodných je len pár kúskov nábytku a vybavenia domácnosti. Zvyšok pochádza z toho obdobia z rôznych vadovických domácností. Byt získal rovnakú podobu, akú mal pred sto rokmi. Karol a Emilia Wojtylovci mali vtedy trinásťročného syna Edmunda. Karol Jozef sa narodil o rok neskôr, 18. mája 1920. Okrem dvoch chlapcov mali Wojtylovci dcéru Oľgu, tá však zomrela krátko po narodení.

Karol Wojtyla pracoval pre armádu, Emília si privyrábala šitím. Edmund hneď po maturite odišiel študovať medicínu. Malý Karol - všetci ho volali Lolek - sa kamarátil s&nbsp;katolíckymi aj so židovskými chlapcami. Časť prízemia múzea tvorí rekonštrukcia obchodíka pána Balamutha, ktorý v&nbsp;tých miestach kedysi naozaj bol. Inštalácia v&nbsp;ňom predstavuje tváre Židov z&nbsp;Vadovíc. Takmer nikto z&nbsp;ľudí na fotografiách neprežil holokaust. Jerzy Kluger, spolužiak a&nbsp;kamarát budúceho pápeža, áno. Prezývali ho Jurek. S&nbsp;Lolkom sa hrávali už ako štvorroční, neskôr spolu chodili na turistiku, lyžovali, malý Karol dokonca hral futbal za židovský tím. Po rokoch sa Lolek a&nbsp;Jurek stretli v&nbsp;Ríme. Z&nbsp;Lolka sa stal pápež, z&nbsp;Jur­ka významný člen židovskej komunity. Ich priateľstvo pokračovalo.

Expozícia predstavuje malého Karola Wojtylu ako výborného žiaka, športovca a miništranta. Sprievodca nezabudne zdôrazniť, že miništrovať v tom čase nemohol len tak hocikto, pretože bolo treba ovládať latinčinu. Mesiac pred jeho prvým svätým prijímaním postihla rodinu tragédia: Emília Wojtylová zomrela na problémy so srdcom a s obličkami. „Hoci tvoja pozemská matka zomrela, vždy budeš mať túto matku,“ povedal Karolovi otec pred obrazom Panny Márie. V&nbsp;múzeu majú aj škapuliar, ktorý dostal Karol na púti v&nbsp;karmelitánskom kláštore. Vraj ho nezložil až do svojej smrti. V&nbsp;Poľsku sa hovorilo, že kto nosí stále škapuliar a&nbsp;nerobí nič zlé, môže sa dostať do neba.

Tri roky po matkinej smrti zomrel aj Karolov brat Edmund. Nakazil sa od pacientky šarlachom. Karol zostal iba s&nbsp;otcom, ktorý sa oňho s&nbsp;láskou staral. Spávali v&nbsp;malej&nbsp;spálni, posteľ malého Karola bola bližšie ku kachliam. „Keď som sa v&nbsp;noci zobudil, otec často nebol v&nbsp;posteli,“ napísal neskôr pápež. „Kľačal a&nbsp;modlil sa.“ Otec bol preňho príkladom človeka, ktorý neustále prekonáva sám seba v&nbsp;jednej dôležitej veci: byť ešte lepší. Stal sa mu vzorom na celý život.

Karol v&nbsp;tom období prepadol divadlu. S&nbsp;partiou mladých ľudí nacvičovali divadelné hry. Karol začal písať básne. Prvú adresoval dievčaťu z&nbsp;divadelnej skupiny. Po maturite (a&nbsp;príhode s&nbsp;krémešmi) mal na slávnostnom stretnutí študentov Karol Wojtyla príhovor. Počul ho aj biskup a&nbsp;zarmútilo ho, že Karol si ako svoj študijný odbor nevybral teológiu. „Bol by z&nbsp;vás talentovaný mladý kňaz,“ povedal mu. On však chcel študovať jazyky. A&nbsp;v&nbsp;roku 1938 odcestoval aj s&nbsp;otcom do Krakova. Kvôli univerzite.

Hoci budúci pápež Vadovice opustil, múzeum sleduje jeho životnú dráhu ďalej. Nemecko obsadilo Poľsko. Jagelovskú univerzitu zatvorili. Karol Wojtyla začal pracovať ako robotník v&nbsp;chemickej továrni. V&nbsp;roku 1941 zomrel po dlhej chorobe jeho otec. A&nbsp;o&nbsp;rok neskôr sa začal zúčastňovať na tajných prednáškach z&nbsp;teológie.

Po vojne ho vysvätili a cestoval na ďalšie štúdium do Ríma. Získal doktorát aj docentúru na Jagelovskej univerzite a dvadsaťpäť rokov vyučoval na univerzitách v Krakove a Lubline. Raz mal skúšať. Na termín prišiel iba jeden študent. Prihovoril sa Karolovi: „Nevieš, ako vyzerá ten Wojtyla? Jeho predmet je hrozne nudný a táto skúška veľmi ťažká.“ Prekvapený Karol Wojtyla sa ho opýtal, či nechodí na prednášky, keď pedagóga nepozná. „Nemôžem,“ odpovedal študent. „V čase tých prednášok pracujem. Musím zarábať, ak chcem chodiť na univerzitu.“ Karol Wojtyla mu celý predmet vysvetlil. „Keď si mi to takto podal, tak tú skúšku možno predsa len urobím,“ poďakoval študent. Wojtyla si vypýtal jeho index. A&nbsp;skúšku mu zapísal.

V&nbsp;múzeu visí pod stropom kajak. Karol Wojtyla miloval šport. Turistiku, lyžovanie. Na splavy chodil so študentmi. Kajak bol dvojmiestny. On vždy sedel vzadu a&nbsp;vpredu vesloval študent. Počas pokojných hodín na rieke mali čas na rozhovory. V roku 1958 vymenovali Karola Wojtylu za biskupa a o šesť rokov za arcibiskupa. Stal sa najmladším arcibiskupom na svete. Keď sa stal kardinálom, novinári v Taliansku sa ho opýtali, koľkí poľskí kardináli lyžujú. Odpovedal, že päťdesiat percent z nich. Boli prekvapení. No netušili, že Poľsko má len dvoch kardinálov. A&nbsp;potom, 16. októbra 1978, sa stala zvláštna vec. Karola Wojtylu zvolili za pápeža. Bol to prvý pápež netalianskeho pôvodu po 455 rokoch.

Na obleku, ktorý mal oblečený jeden z ochrankárov, dodnes vidno kvapky krvi Jána Pavla II. Trinásteho mája 1981 spáchal na pápeža atentát Mehmet Ali Agca. Strelil pontifika do brucha. Ján Pavol II. prežil. O dva a pol roka navštívil atentátnika vo väzení a odpustil mu. Bol presvedčený, že ho ochránila Panna Mária. „Jedna ruka guľku vypálila a druhá ju odklonila,“ povedal. Z archívov si dal priniesť záznamy o&nbsp;zjaveniach Panny Márie vo Fatime. Lucia, jedno z&nbsp;troch detí z&nbsp;portugalského mestečka Fatima, ktorým sa údajne Panna Mária šesťkrát prihovorila a&nbsp;odovzdala im posolstvo, žila ako rehoľná sestra. Pravdepodobne obaja identifikovali časť posolstva ako predpoveď atentátu. Zostali priateľmi. Zvláštne je, že zomreli v&nbsp;tom istom roku, len pár týždňov po sebe.

Ďalšia časť expozície predstavuje pontifikát Jána Pavla II., jeho myšlienky, encykliky, početné cesty do zahraničia. Návštevám v&nbsp;Poľsku je venovaný veľký priestor. Sprievodcovia rozprávajú o&nbsp;veľkom význame, ktorý mal pápež pre Poliakov za vlády komunistov aj pre pád komunistického režimu. „Po nastolení demokracie sa jeho prejavy k&nbsp;Poliakom zmenili. Hovoril o&nbsp;tom, že spolu so slobodou majú zodpovednosť za to, ako s&nbsp;ňou naložia.“ Záver expozície je venovaný smrti a&nbsp;pohrebu milovaného pápeža a&nbsp;odkazom, ktoré mu adresovali ľudia z&nbsp;celého sveta.

Vonku, okolo hlavného námestia, ktoré nesie meno Jána Pavla II., sa okolo neho točí všetko. Samozrejme, je tu kostol, v&nbsp;ktorom ho krstili, kde miništroval aj mal prvé sväté prijímanie. Medzičasom ho povýšili na baziliku minor. Návštevu Jána Pavla II. pripomínajú obrazy aj jeho socha v&nbsp;bočnej kaplnke. Vzácnu relikviu, kvapku jeho krvi na oltári, strážia dokonca figuríny v&nbsp;rovnošatách Švajčiarskej gardy.

Na námestí je niekoľko obchodíkov s náboženskými suvenírmi. A niekoľkonásobne viac cukrární, ktoré ponúkajú „papieskie kremowki“. V mestskej kaviarni sa chvália stolíkom, za ktorým tie svoje vraj jedával pápež ešte ako malý chlapec. Cukráreň Karola Hagenhubera už neexistuje, ale hneď ve­dľa je prevádzka, o ktorej jej majitelia tvrdia, že sú skutočnými Hagenhuberovými pokračovateľmi. A že tie „prawdziwe“ krémeše si môžete dať len u nich.&nbsp;

V rodisku Jána Pavla II.: „Ako vyzerá ten Wojtyla? Jeho predmet je nudný a skúška veľmi ťažká“

Výber pre vás

V rodisku Jána Pavla II.: „Ako vyzerá ten Wojtyla? Jeho predmet je nudný a skúška veľmi ťažká“

Súvisiace články

Obchod s ľuďmi: Pozrite sa, odkiaľ sa plavili lode s ulovenými otrokmi do Ameriky

Stromček pre pápeža: Poľskí horali ho posielajú dodnes

Aj pápež František je len človek: Hlava cirkvi stratila trpezlivosť a dala po rukách žene

Výber pre vás