Peter Hupka

Pahorkatý zalesnený kraj v blízkosti bulharskej a macedónskej hranice patrí do regiónu Južna i istočna Srbija - Južné a východné Srbsko. Centrom oblasti je dvestotisícový Niš, tretie najväčšie mesto v krajine a jedno z najstarších sídiel na Balkáne a v Európe vôbec. V Niši to i dnes žije. Najviac na brehoch Nišavy, kde sa mládež baví dlho do noci, len tak postávajúc s pivom v ruke, v družných debatách o čomkoľvek z bežného života.

Práve rieka Nišava dala meno mestu, ktoré založili Kelti z kmeňa Skordiskov už v treťom storočí pred Kristom a významné bolo i za čias Rimanov a Byzantíncov. Tu v Niši sa narodil rímsky cisár Konštantín Veľký, zakladateľ Konštantínopola. Slovania sa v oblasti usídlili v šiestom storočí a v dlhej histórii mesta zohrali úlohu aj križiaci, Bulhari, Rakúšania a osmanskí Turci. Spod nadvlády Turkov oslobodili Niš počas srbsko-tureckých vojen a v roku 1878 sa stal súčasťou Srbského kniežatstva, neskôr kráľovstva a napokon Juhoslávie, na ktorú väčšina domácich s nostalgiou spomína dodnes.

Pripomínať všetky epizódy minulosti v detailoch nebudeme - sú ako ľudstvo samo - obdobia stability striedajúce sa s vojnami, ktoré drvivá väčšina z nás nepotrebuje. A za tým všetkým plynú stále rovnaké vody Nišavy.

„V Srbsku nie je problém mať kulinársky zážitok i v stánku s rýchlym občerstvením,“ znejú slová jedného z našich domácich známych a o ich pravdivosti sa môžeme presvedčiť takmer okamžite - maličká reštaurácia s tromi stolíkmi oproti autobusovej stanici je stále plná. Pri grile i za pultom s prílohami sa ani na moment nezastaví usmievavý tridsiatnik Demir, pripravujúci skvelé čevapi a pljeskavice z mletého mäsa, ktoré podáva s čerstvou i nakladanou zeleninou vo veľkej chutnej žemli.

„Kam sa zberáte, do hôr? Na Starú planinu to bude najlepšie cez Knjaževac alebo Pirot,“ kreslí nám malý náčrtok Demir. Ostatní hostia sa tu striedajú rovnako rýchlo, ako majiteľ, kuchár a čašník v jednej osobe pripravuje jedlá. Každý s ním prehodí zopár slov a aspoň na moment si tu posedí, či už cestou na zeleninový trh, alebo pri čakaní na medzimestský spoj. Najväčším prekvapením je účet - tri veľké porcie a fľaška Zaječarského piva za necelé štyri eurá... „Viete ako, tu nie sme v Únii. Našťastie!“ žartuje Demir i hostia.

Diaľkový autobus do Knjaževacu nie je to, čo si predstavíme pod podobným názvom. Ešte v Niši stojí zo trikrát a mimo mesta z neho každých niekoľko kilometrov ktosi vystúpi na krajnici. Úplne bez zhonu, ktorý zostal kdesi na stanici pri okienku s lístkami, kde desiatky študentov pracovníčke

rýchlo podávali jeden cez druhého indexy a so zľavnenými lístkami utekali na nástupištia. „Nebojte sa, počkám!“ zaznelo neraz od vodičov, ktorí tu nemajú problém nedržať sa striktne cestovného poriadku a vyjsť ľuďom v ústrety.

„Stále rovno a za riekou doprava!“ znie navigačná rada chlapov posedávajúcich na priedomí kaviarne na jednej z knjaževackých ulíc. „A ďalej stopom alebo mikrobusom, ak nejaký pôjde!“ dodávajú fúzatí muži s tvárami sfarbenými alkoholovým rumencom podtrhnutým svetlom večerného slnka. Doprava sa najmä na vedľajších a málo frekventovaných cestách rieši všetkým, čo jazdí. A kým príde spomínaný mikrobus, minie nás ešte rodinka vezúca sa na vlečke traktora a zopár lokálnych vodičov, ktorí gestom naznačujú, že idú len neďaleko.

„Čosi vyše kilometra odtiaľto je dobrý penzión aj s jedlom. Vezmeme vás tam, len či nebude plno. Na víkendy to tam vždy obsadia hostia z Bulharska,“ vraví jeden z dvojice mladíkov za volantom bielej dodávky, ktorí nám ochotne zastavujú už po zotmení pri dedinke Kalna. Jeho kolega dodáva: „Ešte nedávno sme my chodili do Bulharska po cigarety a najesť sa za pár drobných. Dnes je to naopak, všetko kvôli Únii!“ S podobnými skúsenosťami, väčšinou podloženými euroskepticizmom, sa tu možno stretnúť na každom kroku. Rovnaký názor má i majiteľ „etnodedinky“ s názvom Srna, pôvodom z neďalekého Leskovaca.

Zhovárame sa o kvalite potravín i o práci v zahraničí. „Všetko tu máme svoje, dobré a prírodné. Načo niečo meniť. A všetci tí, ktorí k vám chodia robiť, sa napokon vrátia, nik za linkami v trojzmennej prevádzke nevydrží viac ako pol roka,“ dozvedáme sa. Spev, živá muzika a veselie bulharských hostí sa nesú nad dedinou dlho do noci. A ráno si pri bureku z domáceho lístkového cesta, plnenom syrom, skvelej praženici a čerstvom domácom jogurte uvedomíme, že sa im vôbec nedivíme - užívať si treba, kým sa dá!

„Poďte, vezmem vás na Babin zub!“ vraví na druhý deň dopoludnia sivovlasý Belehradčan Zoran, prezývaný Koki, ktorý sa sem vybral s dcérou a jej zahraničným priateľom, aby spoznali srbský vidiek. Jedným z ich cieľov je turistická chata, po srbsky planinarski dom, Babin zub v rovnomennom lyžiarskom stredisku.

„Teraz na jar sú okolité lúky posiate jarným šafranom - krókusom. Je to nádherný pohľad!“ vraví Zoranova dcéra Dunja. Trojica smeruje do bufetu s lavičkami, ktorý po lyžiarskej sezóne nezavreli, ale ďalej tu predávajú nápoje turistom, sledujúcim okolité hole a kvetnaté lúky z pohodlných ležadiel.

Crocus veluchensis, ako sa po latinsky tunajší poddruh šafranu volá, nie je chránený a výletníci, no najmä ich nežnejšie polovičky trhajú celé kytice kvietkov, aby nimi doma potešili svojich blízkych. „Nebojte sa, neminú sa!“ dodávajú žartom domáci a zrejme sa nemýlia. Nekonečnými šafranovými lúkami budeme s malými prestávkami prechádzať niekoľko nasledujúcich dní.

Rozložitý Midžor, vysoký 2 169 metrov, je dnes najvyšším vrcholom Srbska. Po spornom odtrhnutí Kosova, kde sa nachádza Djeravica vysoká 2 656 metrov a ďalšie vyššie štíty, sa dnes za bod s prívlastkom naj považuje poväčšine Midžor.

Jeho hôľnatý vrcholový hrebeň tvorí hranicu s Bulharskom, na ktorého územie spadá strmými skalnými stenami. Tunajšie pohraničie je oblasť s krásnou, takmer neporušenou prírodou. Možno i preto, že roky sa rozprestieralo na pomedzí komunistického Bulharska a Juhoslávie, síce socialistickej, no oveľa liberálnejšej, v zóne stráženej z oboch strán pohraničníkmi, kam mali turisti vstup zakázaný. Rozmach pešej turistiky tak prišiel až v deväťdesiatych rokoch, pričom väčšine z „planinarov“ i tak stačí vystúpiť na Midžor a zísť dolu na Babin zub.

Hrebeňovka smerujúca z Midžoru cez Vražiju glavu a Tri čuke na Kopren je tak bez preháňania oázou pokoja a splneným snom milovníkov divokých hôr.

Jar je v horách Starej planiny vari najkrajšie obdobie. Vegetácia má dostatok vlahy z topiaceho sa snehu, lúky sú posiate farebnými kobercami kvetov a vďaka snehovým poliam netreba hľadať pramene a zostupovať k nim po vodu. Nik vám tu nezakáže stanovať či spať pod holým nebom ani si na bezpečnom mieste urobiť ohník. Napriek absencii zákazov a skutočnosti, že na chránenom území nestretneme žiadnych strážcov parku, je tu príroda dodnes často v lepšom stave ako na miestach s najvyšším stupňom ochrany doma na Slovensku.

Hrebeň sa každú chvíľu mení, podobne ako počasie a svetlo. Holé lúky striedajú pasáže s kosodrevinou a skalné vežičky, ktoré majú domáci turisti najradšej. Na vrchole nazvanom Vražija glava - Diablova hlava - stretávame sympatickú dvojicu turistov - Katarínu z Belehradu a Filipa z Valjeva. Sú zároveň jedinými ľuďmi počas štyroch dní príjemného pochodu. Na papierik nám nakreslia ďalší priebeh neznačkovanej trasy cez skalnaté Tri čuke na rozložitý Kopren a veľkoryso sa podelia s jedlými pokladmi z batoha. „Máte pred sebou ešte dva dni cesty, tak sa nehanbite vziať si čosi!“ vravia.

Lesný robotník Božidar, strážiaci veľkorysý príbytok drevorubačov na Širokých lúkach pod Koprenom, je po dlhom čase tretím človekom, s ktorým sa stretávame. „Je sviatok, tak som tu dnes sám. Ostatní odišli do dediny a domov za rodinami. Pracujem tu už 26 rokov, sme štátny podnik a ťažíme dvadsaťtisíc kubíkov dreva ročne,“ prezrádza náhodným hosťom, kým na peci pripravuje chutnú tureckú kávu.

Podľa Božidarových slov z doliny odchádzajú obnoviteľné objemy dreva a cestou sme sa nikde nestretli s holorubmi. Každý vyrúbaný strom tu má navyše štítok s evidenčným číslom. Zostáva len veriť, že to tak zostane i v budúcnosti, aby si tunajší ľudia nemuseli raz, možno priveľmi neskoro, povedať: „Ja som les!“

O šesť či sedem kilometrov nižšie, neďaleko jazierka s prírodným prameňom, nazývaným Vrelo, stojí neveľká chatová osada zo sedemdesiatych rokov. Chatkám so sparťanským vybavením sekunduje nedostavaná kuchyňa, obďaleč parkuje starý zelenkastý Mercedes podobného veku.

„Pomôžete mi ho roztlačiť?!“ pýta sa okoloidúcich sympatický šesťdesiatnik, okolo ktorého pobieha psík. Vzápätí nám ponúkne odvoz na svojom veteráne do blízkych potravín. „Som Miroljub, ale pokojne ma volajte Miki. A toto je moja malá sučka Ružica! Poď, Ružica, sadaj na kolená, ideme!“ kričí veselý chlapík, ktorý tu každý rok trávi dva či tri mesiace.

„Som rodený Piroťan, ale najviac to milujem tu, v horách Starej planiny. S majiteľom kempu som sa dohodol, že budem jeho chatky prenajímať ľuďom a on ma tu za to nechá bývať. Je to tak fajn! Rád by som si kúpil jeden z domov v dedine aj pre seba, ale ktože dá dôchodcovi pôžičku... Nevadí. Tu je môj život. Keď prejdem v Pirote železničné závory a idem do Jelovice, vtedy začínam opäť žiť! A ja viem, čo je to život! Veď som mal aj frajerku zo Slovenska, kedysi v Bulharsku pri mori. Joj, to boli časy!“ zaspomína si Miroljub. V Jelovici si kúpi balíček cigariet v maličkých, široko-ďaleko jediných potravinách, prehodí zopár slov s priateľmi a s Ružicou sa odvezie historickým autom späť do svojho letohrádku.

Tam pre kamarátov z dediny pripraví v kotlíku výdatnú kuraciu polievku a nás zatiaľ nasmeruje do neďalekej dediny Dojkinci na domáce pivo a k obľúbenému vodopádu Tupavica. K nemu sa však dostávame až takmer za tmy. Ako by bolo možné nevyskúšať cestou drienkovú malinovku u zhovorčivého Ljubišu a jeho ženy a nepozhovárať sa s babičkami Persou a Golubicou? Nebyť posedenia na priedomí, nedozvedeli by sme sa, ako sa z kamenných bridlíc, nazývaných „ploče“, budujú tradičné strechy, ani to, že len v Dojkincoch kedysi chovali až pätnásťtisíc oviec. „Všetko je to preč - žijú tu len starí a tí už nevládzu. Čo bolo mladé, odišlo do mesta, aj mnohí z nás sem chodia už len na víkendy,“ vraví Ljubiša, žijúci kvôli práci v Pirote.

Na čerpacej stanici v Pirote sa čerstvý tridsiatnik Nikola dohaduje s priateľmi o ceste na neďalekú priehradu Zavojské jazero. Ponorení v mobiloch a navigáciách strácajú teoretizovaním viac času, ako napokon zaberie celá sedemnásťkilometrová jazda. Dve autá, napriek tomu, že ich vodiči sú z neďalekého Niša, najprv blúdia uličkami mesta a neskôr sa na lesných serpentínach niekoľkokrát v neprehľadných zákrutách otočia. Chce sa nám komentovať nezvládnutú logistiku, ale radšej si zahryzneme do jazyka - Nikola i jeho kamaráti s priateľkami nás ochotne pozvali pozrieť si tento čarovný kút Srbska.

Úzka vodná plocha, ležiaca vo vyše šesťstometrovej nadmorskej výške, vznikla v roku 1963. Vtedy zosuv pôdy prehradil tok rieky Visočice a začalo vznikať nové jazero. „Tento stav bol nebezpečný a ľudia aj s pomocou armády prírodnú hrádzu, vysokú päťdesiat metrov, odstránili a na jej mieste neskôr postavili priehradu s hydroelektrárňou,“ objasňuje zaujímavú históriu jazera Nikola.

Dnes má Zavojské jazero na dĺžku vyše desať kilometrov a je rajom rybárov i chalupárov. K mnohým príbytkom je najrýchlejší a často aj jediný prístup po vodnej hladine. „Ľudia sem jednoducho prídu autom, na svoj zakotvený vor pripnú motor a hor sa na víkendovú akciu na chate!“ dozvedáme sa. Stačí si na okamih sadnúť na breh a kochať sa výjavmi zo života. Romantický výlet loďkou práve zavŕšila mladá dvojica, na brehu však sympatická dievčina partnerovi oznámi, že „nie je oslík“, a prázdne fľaše z piva i lodný motor odnesie do auta on. Oveľa šťastnejší je malý vnúčik, ktorý s dedom priväzuje pramicu k brehu, kým rodičia vyložia na breh tašky. Najstarší pár odpláva späť na svoju chatu - „vikendicu“.

Po krátkej jarnej búrke je vzduch ešte sviežejší a teší sa zem i vegetácia. Tešia sa i Piroťania a Nišania, ktorí si sem cho­dievajú užiť voľné chvíle a čistú prírodu. Spomíname si na Miroljubove slová: „Tu som hneď človek, tu medzi vrchmi viem dýchať, teší sa moje srdce, duša i pľúca!“

Opustiť tento krásny kút blízkeho sveta so srdečnými ľuďmi a jedinečnou atmosférou, kde čas stále nehrá významnú rolu, nie je ľahké. Akoby sa končili prázdniny. S Mikim si sľúbime, že sa opäť stretneme v jeho „krajšom svete za rampou“. Je príjemné vedieť, že to, čo u nás doma nenávratne odišlo do minulosti, niekde blízko ešte stále žije. Ani domáci si však netrúfajú odhadnúť, na ako dlho...

Starý svet žije: Vybrať sa na juhozápad Srbska znamená zaspomínať si na časy u nás dávno minulé

Výber pre vás