Kristína Böhmer

Pokoj, rovnováha a hlad. Tri slová, ktoré najlepšie charakterizujú dovolenku pri mori mimo sezóny. Jedna z najpopulárnejších európskych destinácií, španielska Costa Brava, je v zime a na jar vyľudnená. Človeku to dovolí vypnúť. Škoda, že v tom čase oddychujú aj reštaurácie. Región na pobreží Katalánska sa začína asi 60 kilometrov severovýchodne od Barcelony a&nbsp;ťahá sa až k&nbsp;francúzskym hraniciam. Do viacerých rezortov chodí cez leto asi polovica Európy, občas sem zablúdia návštevníci z&nbsp;iných kontinentov. „My tam chodíme vo februári, v&nbsp;marci,“ poradil nám dávnejšie Oriol, rodený Barcelončan. Nemyslel tým svoju rodinu, ale Kataláncov.

A tak sme to vyskúšali, začiatkom marca sme sa vybrali do mesta Palafrugell. „Volá sa to Calella de Palafrugell, choďte tam autom, je to necelých päť kilometrov a teraz tam bude dosť voľného miesta na parkovanie,“ odporučila nám Ana Milena, naša domáca. Podľa nej si táto stará rybárska dedina zachováva svoje niekdajšie čaro napriek návalu turistov. „To sa až tak často nevidí, turizmus väčšinou miesto zmení,“ dodala. Tvorí ju niekoľko zátok s kamenistými plážami. Turizmus však pomáha napĺňať miestnu pokladnicu a vrecká podnikateľov, čo vidieť najmä na počte reštaurácií. „Pripravujeme sa na sezónu,“ hovoria s úsmevom dvaja podnikatelia, majitelia jednej z nich, ktorí sa každý rok na jar neštítia vyhrnúť si rukávy a svoje priestory kompletne premaľovať. „Nech sa u nás ľuďom páči.“ Iné pláže boli obsadené malými rybárskymi loďkami ako z&nbsp;knihy Starec a&nbsp;more, pripravenými vyplávať nasledujúce ráno. „Na ryby treba chodiť zavčasu, aby sme sa vrátili skoro a&nbsp;úlovky predali tým, ktorí ich spracujú. Napríklad reštauráciám,“ ochotne vysvetlí jeden z&nbsp;rybárov, ktorý si pripravoval siete.

Za loďkami pláž lemovali staré, ale udržiavané príbytky rybárov s&nbsp;malými drevenými bránami rôznych farieb. Nad nimi sa pár ľudí prechádza v&nbsp;príjemnej, dvadsaťstupňovej teplote po promenáde, tri staršie dámy sa rozprávajú na lavičke. „Chodíme sem každý deň, ale len do leta. Potom je tu plno a&nbsp;musíme si nájsť iné miesto na klebetenie,“ pochvaľujú si v&nbsp;čerstvom vánku. Od promenády smerom do vnútrozemia leží malá dedina. Úzke uličky sa prepletajú pomedzi čistobiele domy so zelenými, prípadne modrými okenicami. Vieme si predstaviť, že na väčšine z&nbsp;nich v&nbsp;lete visí tabuľka s&nbsp;nápisom Zimmer frei. „Nemcov sem chodí dosť, to je pravda. Ale aj veľa Francúzov, tí sem prídu autom, majú to na skok,“ hodnotí majiteľka obchodu so suvenírmi, ktorá má otvorené aj v&nbsp;zime. „Ostatní majú zatvorené, takže všetci turisti skončia u&nbsp;mňa,“ usmieva sa.

Stačí sa presunúť desať kilometrov severnejšie a akoby ste sa posunuli päťsto rokov do minulosti. Begur je pomerne veľké mesto, tiahne sa od begurského horského masívu až po pobrežie Stredozemného mora. Hoci pláže sú krásne, najzaujímavejšia je práve jeho historická časť, ukrytá v kopcoch, pričom na vrchole toho najvyššieho sa kedysi týčil hrad. Dnes sú z neho zrúcaniny, bol zničený počas napoleonských vojen. Vedie tam cesta a dosť vysoko sa dá dostať autom. Oplatí sa však vyšliapať tam starou Zámockou ulicou. „Hovorí sa, že keď tadiaľto ešte v stredoveku prechádzali páni na hrad, tak tí, ktorí tu bývali, im museli ponúknuť pohár vody. Nazvime to vazalská pocta,“ usmieva sa Francúz Jules, ktorý sa sem presťahoval pred piatimi rokmi. „Osobne si myslím, že to je pokrútené a že im ponúkali víno.“ Býva hneď v prvom dome, naspodku ulice. Pozriem sa hore - ak by v každom dome núkali víno, nedošla by som ani do tretiny. „Boli ste tu za rohom? Pozrieť Vežu svätého Ramona?“pýta sa zhovorčivý Jules. „Postavili ju v&nbsp;16. storočí ako obranu pred pirátmi. Boli tam drevené schody, ktoré Begurčania zdvihli, keď boli všetci hore vo veži, aby sa tam piráti nedostali.“ História je vraj jeho vášeň, práve preto chcel žiť v meste, ktoré ju priam stelesňuje. Upozornil nás aj na takzvané indies domy, postavené v&nbsp;koloniálnom štýle. Patrili miestnym, ktorí ušli pred ekonomickou krízou do Ameriky a&nbsp;neskôr sa vrátili s&nbsp;obrovským majetkom. Jeden taký bol dom Vicença Ferrera Batallera. Podľa pamätnej tabule Ferrer emigroval na Kubu v&nbsp;roku 1856. Tam sa venoval tabakovému priemyslu a&nbsp;predaju múky. Do Beguru sa vrátil s&nbsp;plnými vreckami, ale nie múky.

Vzdialili sme sa od pláží, približne 15 kilometrov severozápadne smerom do vnútrozemia, do dediny Peratallada. Vraj je to jedna z najkrajších dedín v celom Španielsku. Stredoveká obec je zachovaná, bez zásahu modernej architektúry. Kamenné budovy, jedna vedľa druhej v úzkych kľukatých uličkách, dotvárajú drevené okenné rámy s okenicami. Peratallada je obohnaná priekopou. Jediné, čo je vonku, je kostol. Vraj preto, lebo kňaz sa pohádal s miestnym pánom. Nikde nikto. V Peratallade je ticho a všetky okná sú zatvorené, nehovoriac o reštauráciách a hosteloch, ktorých tu je viac, ako by si človek v stredovekej dedine predstavoval. „Nie je sezóna. Ale v lete to tam žije. Ulice sú krásne, keď ľudia vyložia na parapety fialové kvety,“ nadchýna sa naša domáca Ana Milena. Turizmus je tu zjavne dôležitý. Aj z hradu sa stal hotel a luxusná reštaurácia. Vraciame sa pár kilometrov späť do dediny Pals. „Mrzí nás to, ale nemáme vám ako pomôcť. Muselo by vás byť aspoň pätnásť, aj to je diskutabilné, lebo viete, nie je sezóna,“ odpovedala mi pani, ktorá má na starosti El Xuilet, vláčik, ktorý turistov vozí po dedine. Nevadí, na slová „nie je sezóna“ sme si už za tých pár dní zvykli.

Pals je podobný Peratallade, postavený z pieskovca, ktorý hrá na slnku do zlata, a obohnaný hradnými múrmi a priekopou. Ešte pred hradbami je jeden nový dom, vyzerá však ako všetky ostatné. Majiteľ bol vonku a pripravoval gril. „Áno, je to nový dom, postavili sme ho pred siedmimi rokmi. Ale nechceli sme narušiť celkový dojem Palsu, a tak sme ho postavili v stredovekom štýle, pekne z kameňa,“ povedal nám. Na konci 13. storočia bol Pals malé mesto na kopci, ktorému dominoval hrad a kostol. O storočie neskôr, rovnako ako ostatné mestá v okolí, ho však začali ohrozovať útočníci zo severnej Afriky. Kráľ Martin vtedy povolil obyvateľom zadlžiť sa do výšky 40-tisíc solidov, teda zlatých mincí používaných v Rímskej ríši, čo bola obrovská suma. Peniaze mali použiť na obranu mesta tak, že zrekonštruovali a zväčšili hradby a hradné priekopy.

Rozhodli sme sa najprv vyhľadať hrad. Na malej mape, ktorá bola na každej informačnej tabuli po celom meste, sme ho objavili a vybrali sa jeho smerom. Nič. „Musí to byť niekde tu, vedľa veže za kostolom,“ hovoríme si, sledujúc mapu. Ocitneme sa pred dverami, nad ktorými visí číslo 14. Žeby hrad mal číslo domu? Akože niekto by vám dával inštrukcie, kde býva, Pals, číslo 14, hrad? „Je to tak, aj šestnástka ve­dľa, to celé je hrad. Patrí to rodine Piovcov a Figuerasovcov,“ potvrdí nám miestny starší pán, ktorý mieril do kostola. Pravdepodobne postavený v 9. storočí a pod správou kráľa. V roku 1478 však Joan II. nariadil jeho zbúranie. To, čo tam stojí dnes, nie je skutočný hrad. Je to len na pozemku, na ktorom kedysi stál.&nbsp; Príkaz na zbúranie hradu bol dôsledkom katalánskej občianskej vojny. Joan II. dal zbúrať aj kostol, ktorý stál rovno pred hradom a pochádzal takisto z 9. storočia. Obyvateľom Palsu však dovolil, aby kamene z hradu použili na opravu zbúraného kostola. Z&nbsp;hradu sa dodnes zachovala veža, ktorú Joan II. zbúrať nedal. Za jedno euro na osobu sme vy­šliapali niekoľko schodov točitého schodiska. Kdesi v&nbsp;strede boli obrovské mechanické hodiny zo začiatku 20. storočia. Nahradili iné mechanické hodiny, ktoré odbíjali v&nbsp;Palse každú celú hodinu už od stredoveku. Práve vtedy sa využívanie hodín rozšírilo v&nbsp;mnohých častiach západného sveta, keď vznikla potreba organizovať spoločenský život.

Hore na veži je veľký zvon s malým vypínačom ako na lampu. „Nezvoniť,“ píše sa vedľa vypínača. Deti francúzskych turistov sa však nebezpečne obšmietajú okolo. „Odchádzame,“ zavelia rodičia a je po zábave. Veža ostane celá len pre nás a môžeme behať okolo a sledovať nádhernú panorámu, ktorá sa pred nami otvorila.&nbsp; Zhora je Pals krásny, ale neskutočne maličký. Treba sa pozerať doslova pod seba, aby ste videli niečo z&nbsp;dediny. Všetko vzdialenejšie je čistá príroda, nádherné zelené lúky, malé horské masívy a&nbsp;v&nbsp;diaľke opäť nejaké dediny. Pravdepodobne rovnako pekné stredoveké ako Pals, pretože na okolí sú také skoro všetky.

Ryžové polia nenájdete len v Thajsku, vo Vietname či na Taiwane, ale aj v Palse. Zaskočilo nás to, keďže klíma v Katalánsku je o dosť chladnejšia ako v iných miestach, kde sa ryža tradične pestuje. Práve to však miestni pestovatelia považujú za výhodu. „Práve pre chlad je ryža omnoho dlhšie v zemi, čo spôsobuje, že je pevnejšia a nedá sa rozvariť,“ vysvetľuje jeden z nich. Chceli sme teda vyskúšať ryžové jedlá, pre Katalánsko sú typické - či už s&nbsp;miestnou ryžou, alebo dovezenou zo zahraničia. V&nbsp;turistickej kancelárii na námestí Palsu sa pýtame, v&nbsp;ktorej reštaurácii by sme niečo také mohli skúsiť. „Mrzí ma to, ale neporadím vám. Všetko je zatvorené. Musíte prísť v&nbsp;lete. Viete, teraz nie je sezóna,“ dočkáme sa dôverne známej odpovede. A&nbsp;tak cestu zakončíme v&nbsp;neďalekom múzeu lekváru, v&nbsp;ktorom miestnu ryžu predávali. Skúsime ju aspoň doma. Pretože či už sú reštaurácie a&nbsp;iné atrakcie otvorené, alebo nie, cestovať mimo sezóny sa oplatí.

Stredovek 21. storočia: Obľúbený dovolenkový raj sa mimo sezóny mení na nepoznanie

Výber pre vás

Stredovek 21. storočia: Obľúbený dovolenkový raj sa mimo sezóny mení na nepoznanie

Súvisiace články

Hit tohto dovolenkového leta? Grécko!

Neznáma Kolumbia: Zem kmeňa U’wa vás jednoducho očarí!

Oáza pokoja: Tieto zábery z gréckej Trácie vám odbúrajú stres!

Výber pre vás