Jana Čavojská

Lamin Jawla je zlomený muž. Roky budoval a zveľaďoval svoj hotelík s názvom Rainbow priamo na pláži v Sanyangu v Gambii. Ubytovanie je jednoduché, ale čistučké, má tu bar s hudbou a nočnými párty, dovolenkujú tu hlavne turisti z Európy a USA. Keď bol mladý, profesionálne hrával futbal. Získal dokonca angažmán v Európe. Po skončení aktívnej kariéry mu tam ponúkali prácu. „Chcel som sa však vrátiť domov,“ vysvetľoval poľskej režisérke Gosii Juszczakovej. „Pracovať pre svoju krajinu, rozvíjať ju, niečo tu dokázať a dať prácu mojim ľuďom. Celý svoj život a všetku energiu som vložil do budovania tohto hotela. Robil som všetko pre to, aby sa tu hostia cítili dobre. A teraz rušia svoje rezervácie a ja musím prepúšťať zamestnancov.“

Pred štyrmi rokmi vyrástla hneď vedľa čínska továreň na rybacie kŕmne zmesi. Priamo na pláži, hoci to gambijské zákony zakazujú. Pokazila krásny výhľad. Šíri sa z nej smrad a vypúšťa akýsi chemický odpad, ktorý kazí zeleninu a ľudia majú z toho kožné problémy. Gambia, najmenšia africká krajina, má len osemdesiat kilometrov pobrežia Atlantického oceánu. Číňania tam postavili tri továrne na rybné kŕm ne zmesi. Tridsať percent HDP Gambie tvorí turistický ruch. Je to obľúbená destinácia. V bývalej britskej kolónii sa hovorí po anglicky. Je tam bezpečne - na rozdiel od mnohých iných afrických krajín, neslávne známych vysokou kriminalitou. Hoci obyvatelia sú väčšinou moslimovia, hlavne na plážach neplatia nijaké obmedzenia a bežne dostupný je aj alkohol. Gambiu nazývajú usmievajúce sa pobrežie Afriky, lebo ľudia sú tam milí a priateľskí. Dovolenkárov lákajú aj krásne pláže a divé národné parky okolo rieky Gambia.

Gosia pochádza z Poľska, no žije v španielskom Madride. V jej štvrti býva veľa prisťahovalcov z Afriky. „Sú to moji susedia a vedela som veľmi málo o tom, z akých pomerov pochádzajú,“ hovorí. Tak sa ich začala pýtať. „Raz som stretla aktivistu z Gambie a on mi porozprával o čínskych továrňach na rybacie kŕmne zmesi a o tom, čo všetko spôsobujú.“ Gosia sa potom rozhodla nakrútiť o tomto probléme dokumentárny film. S malým tímom ľudí na ňom pracovali v Gambii päť týždňov. Volá sa Stolen Fish - u nás pod názvom Keď sa minú ryby - a už získal niekoľko ocenení na festivaloch. Práve prichádza aj na Slovensko.

Číňanom dal licenciu bývalý prezident Gambie Yahya Jammeh, ktorého skôr označujú za diktátora. Na základe nej môžu v krajine pracovať tri fabriky a čínske rybárske lode môžu loviť ryby. No to nie sú jediné továrne na rybacie kŕmne zmesi v západnej Afrike. Je ich tam asi päťdesiat. Gosia nazvala svoj film Ukradnuté ryby preto, lebo veľké čínskej lode a továrne berú ryby najchudobnejším ľuďom, aby nimi nakŕmili hospodárske zvieratá, ktorých lacné mäso budú potom konzumovať bohatší Európania. „Ľudia dúfali, že nová vláda tieto praktiky zastaví. Ale tá len pokračuje v starej politike a necháva veľké čínske korporácie pľundrovať oceán bez limitov. O živobytie prichádzajú rybári aj zamestnanci v cestovnom ruchu,“ vysvetľuje Gosia. „Možno si niekto povie, že ide len o tri továrne. Ale na takú malú krajinu, ako je Gambia, majú obrovský vplyv. Ľudia tam totiž veľmi závisia od rýb. Videla som, ako továrne ničia ich živobytie.“

Čínske lode lovia ryby drastickým spôsobom. Zhodia siete až na oceánske dno a zachytávajú do nich všetko živé. Veľké aj malé ryby, delfíny, korytnačky, kôrovce, mušle. Aj chránené druhy alebo veľmi malé rybky, ktoré rybári bežne loviť nesmú. Zachádzajú dokonca až do ústia rieky Gambia, kde sa ryby rozmnožujú. Aj to je nelegálne. Pre miestnych rybárov zostáva rýb čoraz menej. Musia za nimi na svojich tradičných drevených člnoch ďalej na oceán. To je nebezpečné. Kríza sa dotkla aj žien, ktoré priamo z rybárskych lodiek ryby kupovali, spracúvali ich a ďalej predávali na trhu.

Ako Mariama. Živí sa nezávideniahodnou prácou. Ráno ide na pláž, na ktorej pristávajú rybárske loďky, aby nakúpila ryby. A potom ich údi. V tej horúčave znáša ešte rozpálené teplo ohňov a štipľavý dym. Údenie je jeden z mála spôsobov, ako ryby uchovať. Gambijčania väčšinou nemajú chladničky a mrazničky.

Mariamin manžel mal pred rokmi úraz a už nemôže pracovať. „Zarobiť peniaze je na mne. Mám osem vlastných detí a ďalšie dve, o ktoré sa starám,“ opisuje Mariama vo filme. Gosia, ktorá ju navštívila aj doma, dodáva, že v gambijskej spoločnosti sú práce striktne rozdelené na mužské a ženské. „Muž by tam v žiadnom prípade nevaril. Hoci Mariama pracuje a ako jediná v rodine zarába peniaze, doma musí variť, upratovať aj starať sa o deti.“

Napriek tomu sa zapája do rôznych aktivít. Zúčastnila sa napríklad na školení organizácie Greenpeace, kde participantom vysvetľovali vplyv čínskych rybárskych lodí a fabrík na životné prostredie. Mariama odvtedy bojuje za svoju krajinu a ostatným ženám, ktoré pracujú na trhu a v udiarňach, vysvetľuje, čo fabriky znamenajú.

Bežní Gambijčania bývajú väčšinou v takzvaných kompoundoch - domoch spoločných pre niekoľko rodín, ktoré sú príbuzné alebo iba susedia a majú spoločné patio a niekedy aj kuchyňu. Voda netečie a elektrina nejde niekoľko hodín do dňa. Ľudia sa sťažujú, že dodávky elektriny a vody sú veľmi nevyspytateľné. Platí sa ešte aj za základnú školu. Preto veľa detí nemôže chodiť do školy a namiesto toho ich vidno v uliciach, ako robia jednoduché práce. Tí najchudobnejší si môžu dovoliť jedno jedlo denne. Kto má na viac, obvykle raňajkuje bagetu plnenú fazuľou a obeduje ryžu s rôznymi omáčkami. Niekedy je v nich aj zelenina. Niekedy mäso. Kuracie, jahňacie, hovädzie. Alebo ryba. „Ešte aj taká mrkva tam bola dosť drahá. Mäso je však skutočný luxus,“ rozpráva Gosia. „Ryby, hlavne tie nazývané bonga, niečo ako veľké sardinky, bývali vždy lacné a dostupné. Pre Gambijčanov boli hlavným zdrojom proteínov. No teraz je rýb čoraz menej. Ich cena stúpa. Mnohí si ich už nemôžu dovoliť.“

Gosia upozorňuje, že gambijská spoločnosť je v otázke čínskych fabrík rozdelená. „Číňania sa riadia heslom: Rozdeľuj a panuj. Gambijskí politici sa dávajú korumpovať. Číňania si ich kupujú a oni potom podporujú továrne. Ďalší mocní ľudia sú lokálni staršinovia. Tí musia schváliť úplne všetko. Číňania si kúpili aj ich. To nám potvrdil každý. Peniazmi alebo veľkými vrecami ryže. Najstaršia generácia je nevzdelaná. Číňania staršinov presvedčili, že továrne prinášajú rozvoj. Veľa mladých však študovalo, niektorí aj v zahraničí, a vedia, aké je to zlé. Lenže ich kultúra zakazuje nerešpektovať starších a protirečiť im. Preto tam vznikajú konflikty.“

Prvé dva týždne Gosia a jej kolegovia ani nevybrali kameru. Len hovorili s aktivistami a s vedcami. V Gunjure, kde je najväčšia fabrika. Chodili na pláž a do prístavu, stretávali miestnych ľudí, sledovali ich život. Pili kávu v miestnych kaviarňach a jedli v reštauráciách na pláži. Všetci sa veľmi rýchlo dozvedeli, že prišli filmári z Európy - boli tam jediní bieli ľudia. Našli si priateľov. Mustafa, aktivista, ktorý im pomáhal, ich zoznámil s Mariamou aj s Paulom.

Paul je mladý muž z malého mesta. Najstarší syn svojich rodičov. Od najstaršieho sa očakáva, že sa o rodičov a o mladších súrodencov postará. Lenže Paulova rodina je chudobná. Preto sa rozhodol skúsiť šťastie v Európe. Našetril si peniaze, trochu si vypýtal aj od otca. Kým sa dostal do Líbye, prešiel šesť afrických krajín. Po ceste si vždy našiel nejaký džob, aby zarobil na ďalšie výdavky. No keď sa snažil nastúpiť na loď, ktorá mala migrantov prepraviť k španielskym brehom, chytila ho pobrežná stráž. Do cely tri krát tri metre natlačili dvadsať dva ľudí. Paul nakoniec strávil vo väzení rok a pol. Vo filme hovorí, že mal šťastie. Mučili ho iba raz. Po odpykaní trestu ho okamžite deportovali.

Gosia vysvetľuje, že takýto neúspešný návrat znamená v tradičných komunitách obrovské zlyhanie. Namiesto toho, aby zarábal a domov posielal nejaké peniaze, nepodarilo sa mu dostať do Európy a vrátil sa naspäť. Paulovho otca trápi, čo sa jeho synovi stalo, a viní seba a svoju chudobu, ktorá Paula vyhnala na strastiplnú cestu. Odsúdenie susedov Paul nemohol zniesť. Tak sa odsťahoval do Gunjuru a pridal sa k partii rybárov.

Keď čínski investori ťahali v Gambii dôležitým ľuďom medové motúzy popod nos, sľúbili im vytvorenie mnohých pracovných miest. V továrňach mali pracovať miestni. No keďže výroba je automatizovaná, nakoniec tých pracovných miest nebolo veľa. Továrne majú spolupracovníkov, ryby kupujú aj od miestnych rybárov. A platia mužom, ktorí ťažké debničky plné úlovkov nosia na hlave od rybárskych člnov do továrne. No všeobecne je život rybárov oveľa ťažší ako predtým. „Keď sme nakrúcali film, hovorili sme si, že čínsky priemysel vo východnej Afrike môže prinútiť ešte viac ľudí migrovať. A teraz vidíme, že sa to naozaj deje. Medzi migrantmi, ktorí v posledných mesiacoch vo veľkom prichádzajú na Kanárske ostrovy, je veľa rybárov. Naša hypotéza sa potvrdila,“ hovorí Gosia.

Číňania okrem pracovných miest sľúbili vybudovanie asfaltovej cesty od fabriky do prístavov. Mala byť pre ľudí, ale aj na transport pomletého rybieho krmiva k nákladným lodiam. No cesta je prašná a hrboľatá. V Gunjure mali postaviť aj novú modernú tržnicu. Ďalší nesplnený sľub. Gosia chcela položiť otázky aj zástupcom investora, spoločnosti so vzletným názvom Zlatý golier. No nepodarilo sa jej získať interview. Raz jej odkázali, že čínsky manažér odišiel na tri mesiace do Číny, inokedy zas, že nikto tam nehovorí po anglicky, potom povedali jednoduché nie. Rovnako zakaždým pochodia aj gambijskí novinári, keď chcú investorom položiť nejaké otázky.

Jedna z tovární chcela nedávno expandovať a potrebovala väčší pozemok. Vyhliadla si pole, kde farmárky pestovali zeleninu. Ženy začali protestovať a podarilo sa im čínskych investorov zastaviť. Miestni aktivisti čínsku spoločnosť dokonca zažalovali za znečistenie životného prostredia. Továreň totiž pri spracovaní rýb používa látky, ktoré podľa analýz môžu byť karcinogénne. Odpad vypúšťa do oceánu. V blízkosti odpadových rúr sa už našli mŕtve vtáky aj morské živočíchy. No súdne procesy sa v Gambii vlečú. Komplikáciou sú aj súdne poplatky a náklady na právne zastupovanie. A hoci gambijská agentúra pre životné prostredie čínskemu investorovi prikázala dôsledne čistiť odpadovú vodu, nič sa nezmenilo. Gambijská vláda však týmto považuje problém za vyriešený.

Gambijskí aktivisti sú presvedčení o tom, že na zastavenie čínskych tovární treba medzinárodný tlak. Keby tak ľudia z bohatších krajín nesúhlasili s tým, že ryby určené chudobným im vylovia iní a melú ich potom do krmiva pre hospodárske zvieratá! „Mäso zo zvierat kŕmených aj rybacou zmesou z Gambie je v európskych obchodoch lacné. Aj ja sa cítim vinná za to, že si dám taký lacný hamburger. Lenže ak je niečo také lacné, že logicky to tak málo stáť naozaj nemôže, znamená to len jedno - tú cenu zaplatí niekto iný,“ argumentuje Gosia. Ryby do krmiva berú najchudobnejším ľuďom v Afrike.

Teraz sa hovorí, že naše vylovené moria môžu zachrániť veľkochovy najobľúbenejších rýb. Lenže aj tie ryby potrebujú niečo jesť - a kŕmia ich aj rybacími zmesami. Možno ekologický losos z chovu niekde zo severu Európy nie je až taký ekologický, ako sa zdá, lebo preto, aby mohol vyrásť v zajatí, ulovili a zabili ryby z Atlantického oceánu pri západnom pobreží Afriky a pomleli ich do kŕmnych zmesí.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/ukradnute-ryby-tovarne-rybacie-krmne-zmesi-beru-zivobytie-chudobnym-gambijcanom" target="_blank" rel="noopener">FOTO ťažkého života miestnych rybárov v GALÉRII</a>

Organizácia Compassion in World Farming skúma, ako sa rybacie kŕmne zmesi dostávajú do Európy a ktoré spoločnosti ich používajú. „Lebo väčšina z nich je označená ako čínsky produkt, hoci boli vyrobené v Gambii,“ tvrdí Gosia. „Compassion in World Farming sa snaží rozbehnúť kampaň medzi poslancami Európskeho parlamentu, aby prijali striktnejšie predpisy pre dovoz takýchto produktov a zaviazali výrobcov aspoň ich správne označovať. Potom si spotrebitelia budú môcť vybrať, či chcú kupovať produkty z afrických rýb, ktoré ukradli tým najchudobnejším.“

Ukradnuté ryby: Továrne na rybacie kŕmne zmesi berú živobytie chudobným Gambijčanom

Výber pre vás

Ukradnuté ryby: Továrne na rybacie kŕmne zmesi berú živobytie chudobným Gambijčanom

Súvisiace články

Vojnoví reportéri: Niekedy vám ozbrojenci prácu nesťažovali, dnes všade potrebujete povolenia

Dedina pašerákov: Ľudia nemajú prácu, tak sa živia prevádzaním utečencov cez hranicu

FOTO Hlasy zo Sýrie: Desaťročie nenávisti, utrpenia a smrti, toto sú najväčšie obete

Jediné turistky: Slovenky sa túlali po nedostupnej Saudskej Arábii a často neboli ani zahalené!

Odvrátená tvár Nikaraguy: "Chudobné dieťa v dvanástich rokoch porodí a potom už nejde do školy"

FOTO Kočovníci severu: Táto nádhera a jedinečný spôsob života už čoskoro zmiznú!

Výber pre vás